Je ústna modlitba modlitbou?

Dvaja rabíni sa stretli na spoločnej večeri. Boli priatelia, rozprávali sa o všetkom možnom a nakoniec až do noci diskutovali o existencii Boha. Došli k záveru, že Boh neexistuje. Potom si ľahli spať… Na druhý deň ráno sa jeden z rabínov zobudil a hľadal svojho priateľa v dome, no nikde ho nebolo. Až keď’ sa šiel pozrieť do záhrady, uvidel, ako usilovne odrieka rannú modlitbu. Prekvapene sa ho spýtal: „Čo to robíš?’ „Veď vidíš, modlím sa rannú modlitbu…” „Ako to? Veď sme o tom hovorili dlho do noci a uzavreli sme to tak, že Boh neexistuje. A ty tu teraz sedíš a modlíš sa rannú modlitbu?!” Rabín odvetil: „Prepáč, ale čo má s týmto Boh spoločné?” 

Kto sa nevie modliť; modlitby len odrieka. Skúsený diabol z knihy Rady skúseného diabla, ktorú napísal C. S. Lewis, radí svojmu učňovi – diablovi pokušiteľovi, ako sa dá najlepšie dosiahnuť, aby ľudské modlitby neboli účinné: „Musíš človeka povzbudzovať, aby odriekal svoje modlitby ako papagáj tak, ako to robil v detstve.” [1] 

Hneď na začiatku načrtnime problém: „Je ústna modlitba naozaj modlitbou? Ak áno, tak aké podmienky musí spĺňať? Kedy môžeme hovoriť o modlitbe v takom zmysle slova, ako ju definovala Terézia od Ježiša?

Týmto problémom sa zaoberá Terézia v 24. kapitole Cesty dokonalosti. Hneď na začiatku píše: Vráťme sa k tým dušiam, ktoré sa nevedia sústrediť v sebe, ani prinútiť k vnútornej modlitbe či kontemplácii (CD 24, 1). V samom úvode spomínanej kapitoly píše, že sa zaoberá tým, ako sa má človek správne modliť ústnu modlitbu. „V tejto kapitole je jasný fakt, ktorý sa nedá obísť, a to, že medzi rozjímavou modlitbou a ústnou modlitbou existuje veľmi tesná spojitosť, skoro až neexistujúca, a to, že niet ústnej modlitby, bez toho, aby sme nad ňou nerozmýšľali.“[2]

Počúvajme, čo píše Terézia: „To, čo vám chcem všetkým teraz poradiť, je, ako sa máte modliť ústne: pri ústnej modlitbe je správne, aby ten, kto sa modlí, vedel, čo hovorí“ (CD 24, 2).

Keby sme sa zaoberali týmto problémom bez Teréziinej skúsenosti, možno by sme dospeli k názoru, že v tom nevidíme problém – modliť sa ústne. Ale v skutočnosti je to veľký problém, ktorý sa nedá prehliadnuť. Pre nás, začiatočníkov vnútornej modlitby, poznajúcich definíciu modlitby – tak ako nám ju predstavuje Terézia – ako priateľský rozhovor s tým, o ktorom vieme, že nás miluje, by malo byť hneď jasné, že modlitba nemôže byť „odrapotanie“ formúl, chápaná ako ovocie zvyku, ktorý sme si splnili tým, že sme vyslovovali slová. Toto nie je modlitba a ani si nezaslúži, aby sme ju nazývali modlitbou! Ak by sme sa vrátili do minulosti našej modlitby, ktorá bola len „odrapotaním“ slov či používaním slov počas prijímania sviatostí alebo udeľovania sviatostí, či počas modlitby Liturgie hodín, zistíme, že by to mohlo byť pre nás niečím zahanbujúcim.[3] Vidíme, že to nie je taký jednoduchý problém. Terézia to opisuje v Ceste dokonalosti. Vychádza z historického kontextu, keď sa v jej dobe (a dokonca až do II. vatikánskeho koncilu) používali liturgické texty v latinčine. Mnohí týmto textom nerozumeli, ani počas svätej omše, kde najväčší problém bol dokonca v lúštení, a nieto ešte v prečítaní starého gotického písma v liturgických knihách! Terézia s trochou irónie píše na adresu učencov: „Chcem hovoriť  o modlitbe, ktorú sa ako kresťania musíme modliť – Otčenáš a Zdravas´, Mária, aby o nás nemohli tvrdiť, že sa modlíme a nerozumieme tomu. Ibaže by sme boli ako tí, ktorí sa uspokojujú s mechanickým odriekavaním, s mechanickým vyslovovaním slov. Nechcem diskutovať o tom, či to stačí, alebo nie. To nech posúdia učenci. Ja by som chcela, aby sme sa my s týmto neuspokojili“ (CD 24, 2).

Musíme pamätať na to, ako píše v úvode, že jestvujú ľudia, ktorí sa nevedia modliť ústne, nedokážu sa sústrediť či prinútiť k vnútornej modlitbe alebo kontemplácii. Sú to osoby, ktoré sa jednoducho nedokážu modliť inakšie ako takto. Sú to osoby, ktoré majú skutočné problémy so svojou psychikou, ktorá im bráni v tom, aby sa modlili inakšie. Niektorých zasa straší pojem vnútorná modlitba alebo kontemplácia – to sú osoby, ktoré sa nechali ovplyvniť strachom, ktorý rozširovali pochybní teológovia. Alebo existujú aj situácie rozumového vyčerpania či chvíľková nemohúcnosť k vnútornej modlitbe (porov. CD 24, 4 – 5). Boh vedie každého zvlášť a svojím spôsobom po ceste modlitby.

Ako sa máme modliť ústne, tak, aby naša ústna modlitba mohla byť nazvaná skutočnou modlitbou?

Terézia odpovedá:

1. Základný príkaz: „Ja by som chcela, aby sme sa s týmto neuspokojili“ (CD 24, 2). Mechanické odriekavanie modlitebných formuliek nie je modlitba! Vo svojom diele Vnútorný hrad píše: „Vstupnou bránou do hradu je modlitba. Neuprednostňujem tu rozjímavú modlitbu pred ústnou modlitbou, pretože pri každej modlitbe treba rozjímať. A preto nepovažujem za modlitbu to, keď si niekto neuvedomuje, s kým sa rozpráva, kto sa s ním rozpráva, čo prosí a od koho prosí, aj keď pritom pohybuje ústami. Niekedy to bude dobrá modlitba, aj keď ju nebudú sprevádzať takéto úvahy. Ak má však niekto zvyk hovoriť s Bohom ako s nejakým otrokom, bez toho, aby rozmýšľal nad tým, či sa vyjadril dobre alebo zle, a bol by spokojný s tým, čo mu príde na rozum, alebo čo sa naučil naspamäť, pretože sa to už veľakrát modlil, (…) to nepovažujem za modlitbu a kiež Boh nedopustí, aby sa tak niektorí kresťania správali (Vnútorný hrad, I. 1, 7).
2. „Okrem toho, že sa sústredíme na to, čo hovoríme, je dôležité, aby sme kládli dôraz na toho Druhého, komu adresujeme našu modlitbu.“ Terézia píše: „Pretože keď sa modlím Verím v Boha, vskutku sa mi vidí múdre, aby som rozumela a chápala, čomu verím; a keď sa modlím Otčenáš, srdce veľmi dobre vie, kto je náš Otec a kto Učiteľ, ktorý nás naučil túto modlitbu“ (CD 24, 2).

Cesta dokonalosti od Terézie od Ježiša je komentár k modlitbe Pána a v ňom upriamuje našu pozornosť na Otca. V našom prípade, čo sa týka ústnej modlitby, akoby robila výnimku a pripomína, aby sme v nej mysleli na Učiteľa každej kresťanskej modlitby. Lebo On sa modlil nie preto, „že by to potreboval, ale aby nám bol príkladom“ (CD 24, 4). Terézia sa pýta: „Lenže ako potom môžeme nemyslieť na Učiteľa, ktorý nás naučil túto modlitbu a s láskou a prajnosťou nám ju dal, aby nám bola na osoh?“ (CD 24, 3). „Učiteľ nikdy nie je od svojho žiaka tak ďaleko, aby musel hovoriť nahlas. Naopak, je veľmi blízko. Chcela by som, aby ste pochopili jednu vec: ak sa máte dobre modliť Otčenáš, primknite sa bližšie k tomu, kto vás ho naučil“ (CD 24, 5).

Kiežby sa nám podarilo modliť dobre Otčenáš a neblúdiť v mysli kade-tade. Najlepším prostriedkom je (…) upriamiť pozornosť na toho, komu smerujeme svoje slová“ (CD 24, 6).

3. Treťou zásadou nám Terézia pripomína, že „Učiteľ nás učí, aby sme sa modlili osamote; aj On to tak vždy robil“ (CD 24, 4). Samota v tomto prípade vyjadruje odmietnutie svetských myšlienok a úloh. „Človek by nemal viesť dialóg s Bohom a zároveň so svetom, ako to robia tí, ktorí pri modlitbe počúvajú, čo sa vôkol nich hovorí…“ (CD 24, 4). A ak sa niekto trápi takýmito myšlienkami, radšej nech zanechá na istý čas modlitbu, alebo nech sa zaoberá niečím prospešným, ako keby sa mal trápiť. Terézia nás učí, že sa nedá obracať k Bohu a zároveň k svetu (porov. CD 24, 5). Môžeme sa však „usilovať ostať osamote, a kiežby stačilo, aby sme pochopili, s kým sme osamote a ako nám Pán odpovedá na naše prosby. Myslíte si, že mlčí len preto, že ho nepočujeme? Ak sa modlíme srdcom, odpovedá nám“ (CD 24, 5).
4. Posledným príkazom je, aby sme sa k tomu, čo Terézia povedala, aj dopracovali. Lebo sama píše, že „sú medzi nami aj osoby, ktoré by sa najradšej modlili len ústne modlitby. Sú to osoby pohodlné a ľahkovážne a keďže nie sú navyknuté rozjímať a len ťažko sa vedia zo začiatku sústrediť srdcom, tvrdia, že to nevedia a že sa modlia len ústne, aby sa vyhli námahe…“ (CD 24, 6). Takéto osoby, ktoré sa modlia len ústne, jej vyčítajú, že už ide o vnútornú modlitbu, a Terézia im dáva za pravdu: „ Svojim spôsobom ide o vnútornú modlitbu, no ja si kladiem otázku, či je možné oddeliť ústnu modlitbu od myšlienok na toho, na koho sa obraciame? Nehovoriac o tom, že je našou povinnosťou modliť sa pozorne“ (CD 24, 6). Preto sa máme obrniť trpezlivosťou a zvykať si na túto nevyhnutnosť ( porov. CD 24, 6),

Slová, ktoré nám Terézia adresuje, sú veľmi dôležité. A preto si uvedomuje aj ich náročnosť. Veď na inom mieste – vo svojej Autobiografii – opisuje svoje ťažkosti a boje, aké viedla sama počas rokov modlitby. Ale aj napriek tomu tu znova opakuje to jej známe rozhodné rozhodnutie neopustiť cestu modlitby, aj keby sa mal celý svet zrútiť.

[1] Ferrero, B.: Koľko stojí zázrak? Bratislava : Don Bosco, 2009, s. 58.

[2] ALVAREZ, T.: Komentarz do Drogi doskonałości  świętej Teresy od Jezusa. Kraków : 2010, s.150.

[3]Porov. tamže, s.151.