Vnútorný hrad Tretie komnaty

 Jeden starec trpel krátkozrakosťou, no napriek tomu sa považoval za odborníka na umelecké diela. Raz si pri návšteve múzea, kam zavítal s manželkou a niekoľkými priateľmi, uvedomil, že si doma zabudol okuliare, a tak obrazy nevidel ostro. Vôbec mu to však nebránilo, aby sa k dielam vyjadroval. Len čo vstúpili do galérie, pustil sa do kritiky rozličných malieb. Zastavil sa pred jednou, o ktorej sa domnieval, že znázorňuje ľudskú postavu, a začal ju hodnotiť. Povýšene prehlásil: „Rám sa k obrazu vôbec nehodí. Muž je oblečený do obyčajných, otrhaných šiat. Umelec sa vlastne dopustil neodpustiteľnej chyby, keď si na svoj obraz vybral takého hrubého a špinavého človeka. Odráža to nedostatok úcty.” Starec bez prestania pokračoval v plamennom prejave, až sa jeho žene podarilo skočiť mu do reči: „Drahý, pozeráš sa do zrkadla.” 

• Je možné, že aj ja vynášam súdy o veciach, ktoré nevidím ostro…
• Niekedy to, čo kritizujem okolo seba, ku mne najviac patrí…
• Potrebujem, aby mi ostatní pomohli vidieť moje vlastné nedostatky… [1] 

Mohli by sme pokojne povedať, že je to obraz človeka, ktorý sa ocitá v tretích komnatách. Hoci sa nám môže zdať, že sa to vymyká z pohľadu Terézie, ktorá tu vymenúva „čnosti“, aké majú tí, ktorí sem vstúpili, predsa však sa nevyhýbajú príležitostiam, aby padali do takýchto osídiel.

Terézia píše, že sú to také duše, ktoré sú šťastné, lebo už idú po tejto ceste do prístavu, bez toho, aby sa museli vracať. Zároveň však pripomína, že život človeka na tejto ceste bude neustály zápas a boj o svätosť, o vernosť a o vytrvalosť. Osoby, ktoré sa podľa Terézie sem dostali, nemôžu sa spoliehať na to, že už sú tak „ďaleko“. Jasne píše sestrám, aby sa nespoliehali na to, kde žijú a aký spôsob života vedú, hoci by to bola aj klauzúra, alebo že vykonávajú rôzne skutky kajúcnosti či cvičenia v modlitbe, alebo žijú v ústraní, čím sa môže zdať, že pohŕdajú svetskými vecami (porov. 1, 4). Terézia píše a zdôrazňuje, že nám to nesmie stačiť na to, aby sme sa prestali báť o svoju spásu (tamže). To všetko, čo sa nám dosiaľ podarilo, nám nemôže stačiť!

Počúvajme, čo píše ďalej: „Nie je to malá milosť, akú udelil Pán tým dušiam, aby prekonali prvé ťažkosti. Oni teraz – a myslím si, že z Božieho milosrdenstva je ich veľa na svete – vrúcne túžia neurážať Boha, vyhýbajú sa aj ľahkým hriechom, obľubujú skutky pokánia, majú svoje hodiny sústredenia, dobre využívajú čas, konajú skutky lásky voči blížnemu, sú veľmi umiernené v obliekaní a v reči, a tie, čo majú rodinu, sa o ňu dobre starajú. Ich stav je závideniahodný a zdá sa mi, že im nič nemôže zabrániť v tom, aby vošli do posledných komnát“ (1, 5). Takto ich opisuje Terézia. Ale my už vieme, že to nestačí! Sama vyjadruje istú pochybnosť, keď píše: „zdá sa mi“! To znamená, že to ešte nie je ono. Čo tým myslí? Aké sú to teda duše, ktoré sem už vstúpili a stále im čosi chýba? Je to otázka, ktorú položil Ježišovi mladík z evanjelia, keď sa ho opýtal, čo dobré má robiť, aby dosiahol večný život? Ježiš mu odpovedal, ale mladík odišiel smutný, lebo mal veľký majetok. Tento obraz používa aj Terézia, keď chce ukázať na osoby, ktoré vošli do tretích komnát. „Všetky hovoríme, že to chceme, ale aby sme sa stali Božími dušami, nestačí to len chcieť, ako to nestačilo mládencovi z evanjelia, ktorého sa Pán pýtal, či by chcel byť dokonalý. Od začiatku môjho výkladu o týchto komnatách mám stále pred očami obraz tohto mládenca, pretože sme v podobnej situácii“ (1, 6). „Zdá sa, že mládenec je niekto navonok úplne v poriadku, dodržiava všetky príkazy zákona a uvedomuje si to, lebo hovorí: „Toto všetko zachovávam.“ Dal už veľmi veľa, ale nemal odvahu odovzdať seba samého. „Ale na to, aby Pán vzal dušu do vlastníctva úplne, treba niečo viac“ (1, 6). Človek nechce stratiť seba. S istým úspechom si vybudoval osobnú svätosť, spočívajúcu v „čnostnom“ správaní, v usporiadanom živote, v dobre upravenej fasáde. Vycvičil svoje duchovné svaly a dosiahol istú duchovnú silu. Ešte však nepochopil, že svätosť nespočíva v tom, že sa stáva lepší, nespočíva v raste, ale v zmenšovaní sa, aby Pán mohol rásť (porov. Jn 3, 30). Okolitému svetu ukazuje zredigované a zlepšené vydanie seba samého, a nie Boží život, ktorý vstúpil namiesto nášho; nie víťazstvo Božej moci nad našou ľudskou slabosťou (porov. 2 Kor 12, 10). Všetko, čo možno ukázať, je stále ešte v prevažnej miere iba a predovšetkým ľudským dielom. Preto je tu ešte veľa egoizmu.“[2]

Terézia píše: „Vstúpte do seba a nevšímajte si malé úkony čnosti, lebo ako kresťanky máte konať oveľa väčšie veci. Buďte spokojné s tým, že ste Božími poddanými a nenárokujte si viac, aby ste vstúpili do kráľovského príbytku, a uvidíte rozdiel, aký je medzi nami a nimi. Nežiadajte to, čo ste si nezaslúžili. Veď potom, čo sme urazili Boha, nemali by sme ani len pomyslieť na to, že nám čosi právom patrí; aj keď sme mu veľmi slúžili“ (1, 6)!

O čom je teda pobyt v tretích komnatách? Ako môžeme tento stav duší charakterizovať? Podľa príkladu bohatého mladíka sa to nazýva: pokušenie farizejstva. V čom toto pokušenie spočíva? Terézia píše: „Poznala som toľko duší, ktoré dosiahli tento stav a žili veľa rokov, ako sa zdá, veľmi čestne a usporiadane, navonok aj vo vnútri. A predsa, keď sa zdalo, že sú už pánmi sveta, stačilo, aby ich Pán podrobil skúške, nie v nejakých vážnych veciach, ale padli do takých zmätkov a nepokojov, až som sa tomu čudovala. Nenašla som a ani nenachádzam spôsob, ako potešiť takéto duše, ako im len ukázať, že ma to veľmi trápi. Vedia sa dobre klamať svojimi úvahami, keď si myslia, že sa nikdy nepresvedčia o svojej nedokonalosti. Keď Boh chce, aby jeho vyvolení citeľne zakúsili svoju úbohosť, zoberie im nakrátko svoju priazeň a to stačí na to, aby sa lepšie poznali“ (2, 1-2).

„V našej dobe neveľa osôb vedie ´usporiadaný život´. Mnohí, ak nie väčšina ľudí, sú takí ubití, rozorvaní, so slabou vôľou alebo aj psychicky zranení, že nedosiahnu osobitne dobré výsledky, keď sa začnú zaoberať ´duchovným životom´. Technický pokrok spôsobil, že život sa stal pohodlnejší, ale duchovne človeka oslabil. Naši predkovia boli mužnejší a mali silnejšiu vôľu. ´Mohli´ viac. V našej dobe predovšetkým prístroje niečo ´môžu´. Keď moderný človek začína usporadúvať svoj život, nachádza skôr slabosť. Nebezpečenstvo sa neskrýva v záujme o seba, ale skôr v pochybnostiach a neistote. Namiesto toho, aby sme sa vrhli do náručia Božieho milosrdenstva, poddávame sa. Ak chceme prísť k Bohu, slabosť je určite lepším východiskovým bodom než sila, ale pod podmienkou, že slabosť naozaj prijmeme, to znamená, že za ňu sami ponesieme zodpovednosť. Psychológia však hneď ponúka svoje služby, aby slabému človeku vrátila sebaistotu. Ochotne z neho sníma pocit viny a prenáša ho na rodičov či spoločnosť. Tým sa oslobodzuje od svojej viny a ľahko vkĺzne do novej formy zaoberania sa sebou samým. Farizejstvo je teda pokušením, ktoré ohrozuje všetkých, tak silných, ako aj slabých. Sväté ilúzie – to je azda najvýstižnejšia charakteristika ľudí z tretej komnaty.“[3]

Ďalším veľkým nebezpečenstvom, do ktorého upadajú duše v týchto komnatách, je okrem preceňovania seba aj túžba po satisfakcii zo strany Boha. Terézia to nazýva pokorou. Vo väčšine prípadov niektoré duše zakúšajú vyprahnutosť. Sú rôzne príčiny vyprahnutosti. Najčastejšie, ako píše Terézia, je to spojené s tým, že nežiadame od seba čosi viac; nestačí iba chcieť! Nestačí len čosi dostať. Vráťme sa k bohatému mládencovi, o ktorom hovorí Terézia. On očakával od Ježiša, že ho pochváli za zbožný život. Ale Ježiš žiada čosi viac. Okrem vyprahnutosti, do akej upadajú duše z dôvodu melanchólie, alebo to spôsobuje Boh, tak si tento stav väčšinou spôsobujeme sami. Tým, že žiadame od Boha, aby nám dal nejakú odmenu za to, čo sme my darovali. A pritom zabúdame, že všetko máme iba od neho. Robíme z neho „automat“, ktorý nám zahrá to, čo chceme my. Ak nám to nedá, sme smutní… Terézia tu poukazuje na duše, „ktoré – aj keby sa nedopustili vo svojom živote ani len najmenšieho hriechu a vedia, že vedú dobrý život a správne používajú majetok – nedokážu trpezlivo znášať, že nachádzajú zatvorenú bránu, ktorá vedie tam, kde býva Kráľ“ (1, 6). Boh nám dáva dary podľa toho, koľko sme schopní prijať. Ak nám ich podľa nás nedáva, nespočíva to v tom, že On nechce, ale že sú pre nás momentálne zbytočné. Skôr sa zamerajme na to, čo robíme pre Neho a aká je naša motivácia. Terézia píše: „Ak sa k Nemu obrátime chrbtom, keď nám hovorí, čo máme robiť, aby sme boli dokonalí, a ak smutne odchádzame ako ten mladík z evanjelia, čo má robiť On, keď nás má odmeniť podľa lásky, akou sa k nemu správame? Táto láska nemá byť výplodom fantázie, ale má byť dokázaná pomocou skutkov. Nemyslime si však, že On potrebuje naše skutky; potrebuje iba rozhodnutie našej vôle“ (1, 7). „Bolo by veľkým omylom, keby sme si mysleli, že Boh je povinný na naše prejavy priazne odpovedať svojimi darmi – za to, čo pre neho konáme“ (tamže 1, 8).  „Boh dáva iba vtedy, ak vie, že všetko prijímame ako čistý dar. Jeho láska nám nedáva dary, ktoré sme si podľa nás zaslúžili. On vie, že nám nepomôže, keď bude pritakávať nášmu sebauspokojeniu. Boh túži, aby sme rástli – nie v pýche, ale v láske!… Pokora teda nespočíva v tom, aby sme prestali túžiť, ale aby sme túžbu očistili a premenili – predtým bola žiadostivosťou, teraz sa stáva modlitbou o milosrdenstvo. Pokora spočíva v pochybnostiach voči vlastnej osobe, nie voči Bohu. Ak je však pokora pravá, nezostane už nič iné ako opakovať so sv. Petrom: ´Odíď odo mňa, lebo som človek hriešny´ (Lk 5, 8). Väčšie povzbudenie k Láske sa nedá ani predstaviť, a odpoveď sa ukazuje sama:´Neboj sa!’“[4]

„Z vyprahnutosti sa dá načerpať pokora, a nie nepokoj. Ak je nejaká duša naozaj pokorná, tak aj vtedy, keď ju Boh nezahrnie útechami, dá jej vždy taký pokoj a zhodu s jeho vôľou, že bude cítiť oveľa väčší pokoj ako iní, ktorí sú obdarovaní rôznymi útechami. On rozdeľuje útechy tým najslabším. A my, žiaľ, máme radšej útechy ako kríže“ (1, 8 – 9).

„Význam pokory pochopíme lepšie, ak pochopíme jej cieľ. Ak cieľom je to, aby som nežil ja, ale aby vo mne žil Kristus (porov. Gal 2, 20), potom všetko, čo ma robí menším a málo významným, sa stáva prostriedkom na dosiahnutie cieľa. Pokora je teda nielen podmienkou, ako dôjsť do cieľa, ale sama osebe je krokom vpred na tejto ceste.“[5]

Pri pokračovaní čítania Vnútorného hradu dochádzame k momentu, kde nás svätá Terézia poúča, aby sme sa snažili o lepšie poznávanie seba. Teda skôr, ako to urobí Pán, keď nás podrobí skúške. Je to pre nás výhodnejšie, aby sme spoznali seba a mohli byť pripravení (porov. 2, 2 – 3). Všetko, čo tu Terézia opisuje, má spoločného menovateľa – pokoru. A inde napíše: „Pokora je pravda o nás samých.“ Hoci sa v týchto komnatách nezaoberá modlitbou, predsa sa dotýka takých vecí, akou je suchopárnosť. Ako sme už spomenuli, pripisuje to skôr duši, ktorá „si je sama na vine“ – svojou vlastnou nevernosťou. Pokušenie farizejstva je veľmi veľké. Takéto duše, ktoré sa sem dostali, stále praktizujú vnútornú modlitbu, no z ich veľkej horlivosti vyplýva, že „chcú, aby všetci boli takí istí ako oni“ (2, 5).

Tretie komnaty sú miestom, ktoré nám dávajú dosť príležitostí, aby sme sa sami vyskúšali, čo má viesť k tomu, aby sme si neskôr uvedomili, že „sme na ceste ešte veľmi ďaleko od cieľa“ (tamže 2, 6). Medzi charakteristické vlastnosti, ktoré tu Terézia vidí, patrí, že konajú skutky pokánia, ktoré merajú podľa seba, konajú ich veľmi úsporne, aby si neuškodili na zdraví, a sú veľmi opatrní (porov. 2, 7). Terézia vie, čo hovorí, lebo sama takýmto obdobím prešla a vo svojom Živote napísala: „Viedla som úbohý život, pretože modlitba mi pomáhala vidieť svoje chyby. Boh ma volal na jednu stranu, a ja som sa naháňala stále za niečím iným“ (Ž 7, 17). Pred týmto nás chce uchrániť, a preto píše: „Chcela by som, aby sme neboli spokojní s takou službou Bohu, s takou neustále pomalou, že nikdy nedosiahneme cieľ. Nie je lepšie urobiť to v jednom momente, hlavne vtedy, keď tam je tak veľa nebezpečných hadov? Ten, kto postupuje s takou obozretnosťou, vidí všade nebezpečenstvo, má strach zo všetkého a nemá odvahu ísť ďalej“ (2, 7 – 8).

„Netreba si myslieť, že máme skončiť s jedením a pitím alebo že každá forma telesných cvičení je herézou. Pre mnohých z nás, čo vedieme sedavý spôsob života, môže byť zdravá dávka fyzických cvičení (beh, gymnastika) úžasnou modernou askézou, ktorá v súlade s Teréziiným duchom odporuje pohodlnosti, ktorej tak ľahko podliehame a ktorá celkom blokuje náš duchovný rast. Terézia však vystríha pred zbabelosťou a strachom, ktoré spôsobujú, že nemáme odvahu vrhnúť sa do hlbokej vody. Akú formu bude mať tá väčšia hojnosť, nikto nedokáže predvídať. Každý človek má svoju originálnu cestu.“[6]

„Takto veľmi pokročíme, v opačnom prípade budeme stáť na tom istom mieste, medzi toľkými trápeniami a bolesťami. Spravodlivý a milosrdný Boh nenechá bez odmeny ani tých, ktorí sú v tretích komnatách a myslia si, že im nedá príliš veľa duchovných zážitkov, alebo len niekedy; a to skôr ako pozvanie, aby im ukázal, čo zakúšajú duše, ktoré sú v ďalších komnatách. Robí to preto, aby sa rozhodli pre vstup do nich; ísť ďalej“ (2, 9).

Terézia píše o udalostiach a duchovných zážitkoch. Priznáva, že sa bude nimi zaoberať až v štvrtých komnatách, ale podčiarkuje, že „odmena sa nedáva tomu, kto zakúša slasti, ale tomu, kto viac miluje a dôslednejšie koná podľa spravodlivosti a pravdy“ (2, 10). Ak nám Boh udelí milosti a dary, umožnia nám kráčať s miernou námahou a rásť v dobrých skutkoch a v čnosti. Ale to len vďaka láske a sile, aká nám bola udelená. Dbať máme na jednu dôležitú vec: „aby sme sa nezastavili na ceste“ (2, 11). Návrat späť je možný a tieto duše majú k tomu „veľké“ predpoklady. Hoci sú rozhodnuté neurážať Boha ani len najmenším ľahkým hriechom, musia sa vyhýbať aj najmenším príležitostiam, aby sa nevrátili do prvých komnát, pretože nie sú od nich ďaleko. „Ich sily nemajú pevný základ ako tí, ktorí už prešli cez rôzne ťažkosti a utrpenia a poznajú búrky života. Musia vedieť, že z nich nemôžu mať strach a že svetské radosti nestoja za nič“ (2, 12).

V súvislosti s touto problematikou si Terézia nenechá ujsť ešte jednu vec: „Starajme sa o svoje nedostatky, a nie o druhých“ (2, 12). „Nie je rozumné vyžadovať, aby všetci išli našou cestou; tým viac ani ich učiť ceste dokonalosti, keďže ani nevedia, čo to je. Hoci táto túžba preukazovať dobro druhému je z Božieho vnuknutia, je možné, že sa na nej dopustíme chýb a omylov“ (2, 12).

Až keď je v nás už toľko lásky, že naozaj milujeme druhého človeka pre neho samého, vtedy má zmysel pomáhať mu poukázaním na jeho chyby. Iba láska má tvorivú moc. Upozorňovanie na chyby bez lásky je vždy deštruktívne pre osobu, ktorá upozorňuje, a obyčajne aj pre tú, ktorej sa toto upozorňovanie týka. Treba veľa „čnosti“, aby sme prijali napomenutie spojené s hnevom a agresivitou. Hľadanie Boha celým srdcom spôsobuje, že už nemáme žiadnu energiu na to, aby sme sa rozhliadali okolo seba a kontrolovali svojich blížnych.[7] Mohlo by sa nám zdať, že Terézia nám vyčíta naše chyby. Áno aj nie. Chce nám hlavne pomôcť objaviť krásu duše a povzbudiť nás túžiť po niečom väčšom, aj preto, lebo vie, čo to prináša, keď ktosi vlastnou vinou zastane na ceste. „Nechce opísať defekty a nedostatky istých osôb, zasvätených alebo laikov, ľudí, ktorí žijú vnútorným životom, ale predstavuje stav, v akom sa nachádzame všetci, keď sa namáhame a v duchovnom živote sa opierame iba o vlastné sily. Podarí sa nám vyhrať veľa bojov a poraziť veľa nepriateľov, ale nedokážeme vyhrať sami nad sebou.“[8] Preto Terézia na konci tretích komnát píše: „Starajme sa o svoje chyby, a nie o chyby druhých.“ (…) „O duše iných sa stará Boh; my im budeme oveľa prospešnejší, keď ich budeme odporúčať Pánovi“ (2, 13).

[1] BERMEJO, Carlos José: Ďalšie príbehy na uzdravenie duše. Bratislava : Karmelitánske nakladateľstvo, 2012, s.82.

[2] STINISSEN, W.: Wędrówka wewnętrzna. Śladem św. Teresy z Avili. Poznań : 2001, s. 62 – 63.

[3] Tamže, s. 64 – 65.

[4] Tamže, s. 68.

[5] Tamže, s. 68 – 69.

[6] Tamže, s. 82.

[7] Tamže, s. 84.

[8] SICARI, Antonio Maria: W zamku wewnętrznym św. Teresy z Ávila. Poznań : Flos Carmeli, 2011, s. 131.