V stratenom kúte sveta, v húštinách hlbokého lesa, bol raz jeden rebrík. Bol to jednoduchý rebrík s priečkami zo starého a ošúchaného dreva. Okolo stáli jedle, smrekovce a brezy. Nádherné stromy. A medzi nimi tento úbohý, žalostný rebrík.

Drevorubači, ktorí pracovali v hore, prišli raz až sem. S ľútosťou sa pozreli na rebrík. „Čo je to tu, aká haraburda?!“ povedal jeden. „Nie je súci ani na oheň“, povedal druhý. Jeden z nich uchopil sekeru a zrazil ho dvoma presnými údermi. Rebrík sa zrútil. Bol skutočne nanič. A drevorubači so smiechom odišli. Na tento rebrík sa každý deň šplhal človiečik, ktorý zažíhal hviezdy. Od tej noci na oblohe nad lesom nebolo hviezd.

Aj v nás jestvuje rebrík. Keď ho porovnávame s toľkými vecami, ktoré každý deň dostávame, je to nič. Ale je to rebrík, z ktorého sa zažíhajú hviezdy na tvojom nebi. Volá sa modlitba.“

Zdanlivo obyčajná vec, ošúchaný rebrík. A tak veľmi potrebný! V našej modlitbe nestačí byť disponovaný – pripravený vnútorne. Potrebujeme k tomu aj ten obyčajný „rebrík“ – vonkajšie podmienky pre rozvoj a priebeh našej modlitby. Vonkajšie podmienky sú dôležité. Existuje však isté nebezpečenstvo, aby sme neurobili z modlitby určitú techniku. Modlitba nie je technika a bolo by veľkou chybou, keby sme sa na ňu takto pozerali. Modliť sa môžeme vždy a všade, za každých podmienok, na každom vhodnom mieste. Na jednom mieste v našich príhovoroch sme spomínali, že človek je bytosťou telesno-duchovnou. Tento dualizmus – duša a telo – sa odráža aj v modlitbe. Modlitba zahŕňa celého človeka, aj jeho prejavy.

Zamyslime sa nad vonkajšími podmienkami, ktoré ovplyvňujú našu modlitbu. Medzi ne patria: čas, miesto a postoj tela počas modlitby.

1. Čas

To, čo tu spomenieme, je prakticky zhrnutím jednej z predchádzajúcich tém o modlitbe, v ktorej sme sa venovali neustálej modlitbe. V nej sme zdôraznili, že modlitba má byť neustála. Zahŕňa celý život človeka a to známe – „tu a teraz“ – je návodom, ako sa neustále modliť. To by však bola veľmi ľahká odpoveď. „V rámci našich možností venovať modlitbe najvhodnejšiu dobu, keď sme pri sile a duch je svieži a nie sme zaťažení bezprostrednou prácou.“ Nikdy sa neoplatí modliť, keď náš rozum, celá naša bytosť pociťuje únavu. Väčšinou taká modlitba neprináša žiadny účinok. Ak sa chcem modliť, musím si predovšetkým nájsť čas. Vhodný čas. Druhou vecou je stanoviť si presný termín, hodinu, ktorú chcem venovať Bohu. Vyhradiť si čas pre Boha. Najlepšie je to ráno. Vtedy je človek odpočinutý a na modlitbu má vhodné podmienky. Tak isto aj v priebehu dňa. Ale s tou podmienkou, že si nájdeme vhodné miesto, že si vytvoríme vnútornú pohodu a stíšime sa. Veľmi účinným prostriedkom je využívanie času počas prestávok v práci, v škole, pri plnení si svojich povinností. Ak budeme čakať na moment, keď budeme vo „forme“, po istom čase zanecháme modlitbu. Ak sa chceme dostatočne dobre modliť – choďme spať napr. o pol hodinu skôr a vstaňme o pol hodinu skôr. Tento ranný čas venujme modlitbe! Veľa ľudí, a možno aj každý jeden z nás, chodí neskoro spať; nič nerobíme, nie je to dobre využitý čas! Konkrétnu hodinu na modlitbu treba dodržať. Považuje sa za „faux – pas“ keď necháme niekoho dôležitého čakať niekde, kde sme si dohodli stretnutie. Modliť sa môžeme vždy. Bez času venovanému modlitbe nemôžeme dosiahnuť zrelú a prehĺbenú modlitbu. Prvou a dôležitou podmienkou je boj o čas. Modlitba v práci, pri stretnutí, v rade v banke, v dopravnom prostriedku, pri čakaní na autobus či na iné dopravné prostriedky; krátke strelné modlitby nás udržujú v neustálej Božej prítomnosti. Ak tak konáme, vieme, že sme čas využili správne a dobre.

Čas darovaný Bohu nikdy nie je premárnený a Boh nás požehná. „Musíme sa usilovať, aby sa naša modlitba stávala návykom, aby už nebola výnimkou, keď si dokážeme odtrhnúť z nášho života niečo pre Boha, ale modlitba má tvoriť súčasť normálneho rytmu nášho života. Modlitba sa má stať návykom – nie v negatívnom zmysle ako niečo zlé – rutina, ale návykom, ktorý zo začiatku vyžaduje námahu, ale je to niečo, čo nám uľahčuje robiť to ako prvoradé.“ Modlitba si vyžaduje čas na rozhýbanie a rozvoj, na začiatok a na jej samotné zakončenie. Často sa stáva, že skracujeme čas modlitby. Zdá sa nám nevyužitý. Je to iba klam. Zapamätajme si jednu vec: „Vytrvať“!

S časom venovaným modlitbe sa spája aj otázka, koľko času jej máme venovať; otázka dĺžky modlitby. Pýtame sa, koľko sa máme modliť. Ježiš hovorí o neustálej modlitbe. Boh nie je ohraničený časom, človek áno. Tak isto aj jeho modlitba. Zásada: modlitbe venujme dostatočne dlhý čas. Aká má byť dĺžka modlitby? Hovorí sa, že 5 minút venujeme niekomu, koho sa chceme čo najrýchlejšie zbaviť. Štvrťhodinka – krajné minimum. Pol hodiny? Kto miluje, dáva viac. Stanovme si dostatočne dlhý čas na modlitbu a buďme jej za každú cenu verní. Niekedy je však lepšie skončiť skôr, ako keby sme sa mali trápiť a viedlo by nás to k nervovému vypätiu. Ale ak máme čas a vhodné podmienky – vonkajšie a vnútorné, vytrvajme, lebo Boh často prichádza aj v posledných minútach modlitby a nášho boja. Tradičné modlitby – ranné a večerné, pravidelná účasť na svätej omši a sviatostný život sa budú neskôr meniť a dozrievať a meniť sa na iné – hlbšie spôsoby prebývania s Bohom, v závislosti od milostí, ktoré nám Boh udelí a ktoré my využijeme.

Svätá Terézia od Ježiša povedala: „Nezáleží na tom, či sa veľa modlíme, ale či veľa milujeme“.

2. Miesto a priestor modlitby

Boh je prítomný všade. Ale sú miesta, ktoré nám pomáhajú a uľahčujú našu komunikáciu s Ním. Existujú špeciálne miesta – kostol so svätostánkom, kaplnka, dom, v ktorom bývam, pracovisko, vlastná izba, pútnické miesta, príroda, hory… Prvoradou podmienkou, ktorú musí spĺňať miesto určené na modlitbu, je pocit, že je to „sacrum – niečoho posvätné. Miesto na stíšenie a sústredenie. Preto je dôležité vyberať si také miesta, ktoré nám k tomu pomôžu. Najlepším miestom je chrám – kde je prítomný Boh pod sviatostnými znakmi. Nedá sa modliť v hlučných miestach, ktoré nemajú nič spoločné s posvätnom, ani blízko predmetov, ktoré nás odvádzajú od zbožnosti. Ak sa modlíme v izbe, môžeme si ju prispôsobiť tak, aby v nej bol priestor – stačí malý – na modlitbu. Veľmi k tomu pomáha obraz Ježiša alebo Márie, či nejakého svätého, ikona, kríž na stene, socha… Tieto pomôcky sú priam nevyhnutné. Keď sa budeme venovať meditácii, môžeme si pomôcť obrázkom Ježiša. Ale o tom až niekedy nabudúce, keď bude reč o samotnej modlitbe! Nemal by chýbať ani modlitebný stolček.

Uvedomme si jednu vec: „Každé miesto je dobré, pod podmienkou, že srdce bude otvorené Bohu. Ak naše srdce nebude otvorené Bohu, aj tie najkrajšie miesta a najdokonalejšie svätyne nebudú ničím“.

3. Postoj tela

Kardinál Joseph Ratzinger vo svojej knihe „Duch liturgie“, v časti, v ktorej sa venuje okrem iného reči tela počas liturgického slávenia, sa pýta a zároveň aj odpovedá na otázku o reči tela pri modlitbe: „Môže vôbec človek, konečná a hriešna bytosť, komunikovať s Bohom – s Nekonečným a Svätým? Môže, a to práve preto, že Boh sa stal človekom, že sa stal telom a v tomto tele k nám stále prichádza, k nám, ktorí žijeme v tele“.

V modlitbe zohráva telo a jeho postoj veľmi dôležitú úlohu. Telom, gestami vyjadrujeme svoj vzťah k Bohu. Znak kríža na začiatku a na konci modlitby, kľačanie, státie, ležanie – prostrácia, to sú všetko gestá, pomocou ktorých vyjadrujeme „úctu voči Bohu a samej modlitbe“. „Postoj tela počas modlitby má vyjadrovať úctu voči Bohu a nemá byť nástrojom mučenia.“

Kardinál Ratzinger spomína státie. Státie vyjadruje v Starom zákone postoj k modlitbe. U kresťanov to bol veľkonočný postoj modlitby. Je to prejav toho, že Ježiš vstal z mŕtvych. Je to čas radosti a vyjadrujeme tým veľkonočné víťazstvo Pána. Státie je prejavom pripravenosti. Stojíme aj počas čítania evanjelia; ono nás nemôže nechať ľahostajnými, že budeme len počúvať a neurobíme nič, aby sa ďalej šírilo. V prvotnej Cirkvi bol známy postoj oranta – ženy modliacej sa postojačky s rozopätými rukami. Predstavuje modliacu sa Cirkev. Státie „vyjadruje ochotu a súčasne dôstojnosť. Preto nám môže v určitých chvíľach pomôcť povzniesť sa nad tiesnivé alebo tupé chvíle. Môže byť dobrým aj vtedy, keď nevieme nič povedať, a predsa radi vyjadríme svoju vôľu. Vtedy náš postoj hovorí aspoň toto: ´Som tu pred tebou´- alebo iba: ´Tu stojím pred tebou´“.

Sedenie je tiež gestom modlitby. Je vhodné pri meditácii alebo pre chvíle tichého prebývania s Bohom. Kardinál Ratzinger hovorí, že „tento úkon má poslúžiť spoločenstvu; telo sa musí uvoľniť, aby sluch a rozum mohli správne vnímať.“

Najdôležitejším postojom modlitby zostáva kľačanie. Vyjadruje úctu pred tým, ktorý je Pán a Živý. „Ak má byť kľačanie obyčajné, povrchné a je iba vonkajším úkonom, nemá zmysel. Nevyjadruje to, čo má vyjadriť. V dnešnej modernej kultúre je kľačanie cudzie – je jej cudzie natoľko, nakoľko sa stala kultúrou, ktorá sa vzdialila od tej viery, v ktorej pokľaknutie vyjadruje to najpravdivejšie, z vnútorného pohľadu najnutnejšie gesto. Kto sa učí veriť, priúča sa aj kľačať.“ „Kľačanie a státie patria medzi jedinečné a nenahraditeľné formy kresťanských postojov pri modlitbe – zameranie sa Božiu tvár, na tvár Ježiša Krista, na ktorého keď hľadíme, vidíme samotnú tvár Otca.“

Aby naša modlitba bola dobrá, je nevyhnutné splniť niekoľko praktických podmienok:
– dobrá a stabilná poloha – nie taká, ktorú meníme každých 5 minút;
– ani oddychová – telo sa ľahko poddá a my zaspíme;
– nemodlime sa hneď po jedle – lebo vtedy nepracuje rozum, ale žalúdok!;
– nepristupujme k modlitbe, ak nie sme nervovo a psychicky uvoľnení. Preto je dôležité, aby sme sa tesne pred modlitbou uvoľnili. Stačí jednoduché dýchacie cvičenie.

Naše telo je náchylné na lenivosť a slabosť. Zaujať vhodnú pozíciu počas modlitby je spojené s cvičením a sebazaprením. K tomu nám môže slúžiť aj modlitebný stolček.

Modlitba je podmienená vonkajšími a vnútornými faktormi. Povedali sme si niečo o nich. Teraz už treba len začať praktizovať ich v konkrétnych podmienkach našich modlitieb. „Ak život modlitby pustne a jeho forma sa rozpadá, to je zlé, ale rovnako zlé sú poriadok a forma, ak sa s nimi robia neprirodzené a nepríjemné okolky. Preto je dôležité, aby sme posvätné znamenia správne chápali a vykonávali.“

Použitá literatúra:
Ferrero, B.: Niekedy stačí jeden slnečný lúč. Bratislava 2003
Philippe, J.: Čas pre Boha. Ako sa modliť srdcom. Bratislava 1994
Marchetti, A.: Zarys teologii życia duchowego, Część II,. Kraków 1996
Caffarel, H.: 5 wieczorów o modlitwie wewnętrznej. Poznań 1996
Gogola, J. W.: Teológia spoločenstva s Bohom. Košice 2004
Guardini, R.: Úvod do modlitby. Trnava 1993
Kardinál Joseph Ratzinger: Duch liturgie. Trnava 2005

P. Rudolf Bartal, OCD