„Raz po večeri, na ktorú si rodičia pozvali svojich priateľov, povedala matka svojej dcére, aby sa šla pomodliť a spať.
Dcéra poslúchla, kľakla si k posteli a pokúšala sa na kolenách modliť. Potom sa vrátila zaželať dobrú noc.
Mamka sa opýtala: ´Dobre si sa pomodlila?´
´Nie, nešlo mi to.´
´Akože nešlo? Len sa pekne vráť a pomodli sa.´
Dievčatko odišlo do svojej izby a o minútu bolo späť.
´Tak už si sa pomodlila?´
´Nie, mama, nedá sa to.´
´Akože sa to nedá? Vysvetli mi, prečo?´
Nemôžem sa stíšiť. Nemôžem ho počuť. Ste veľmi hluční.´ Všetci sme veľmi hluční.“

Sme naučení veľa hovoriť, ale nie sme naučení niekedy aj trochu počúvať. Len ten, kto sa naučí počúvať, má veľké predpoklady k tomu, aby mohol rásť. Aj v modlitbe.

Príbeh, ktorý sme si práve vypočuli, neopisuje striktne ústnu modlitbu, ktorou sa chceme dnes zaoberať, ale nádherne vyjadruje proces, aký sa uskutočňuje v človeku, v jeho srdci, keď rastie v ústnej modlitbe. V Katechizme Katolíckej Cirkvi (KKC) sa píše: „Keďže ústna modlitba je vonkajšia, a tak plne ľudská, je v pravom zmysle slova modlitbou ľudu. Modlitba sa stáva vnútornou natoľko, nakoľko si uvedomujeme toho, „ku komu hovoríme“. Vtedy sa ústna modlitba stáva prvou formou kontemplatívnej modlitby.“ (KKC 2704) V našej modlitbe si musíme uvedomiť Božiu prítomnosť, Boha, s ktorým sa rozprávame. A predsa je toľko vecí, ktoré nám bránia slobodne, jednoducho a s čistým srdcom modliť sa slovami. Ústna modlitba je umenie. Modliť sa ústami bez srdca a modliť sa ústami v spojení so srdcom je zásadný rozdiel.

Čo je to ústna modlitba?

Mnohí múdri ľudia sa snažili nájsť definíciu ústnej modlitby. Skúšali to po stránke morálnej aj po stránke právnej. Pýtali sa, či v modlitbe je dôležitá práca úst, či sa musia hýbať pery, či musíme počuť slová. Filozofi došli k záveru, že každá modlitba je ústna, lebo človek potrebuje vyjadriť v modlitbe svoje myšlienky, či je to nahlas, alebo iba v srdci, keď ich nevyslovuje. Zanechajme tieto názory a povedzme si, že ústna modlitba je jednoducho odriekanie modlitieb pomocou modlitebnej knižky, modlitba Otčenáš, Zdravas, recitácia žalmov – liturgie hodín, potichu alebo nahlas.

Človek, ktorý je bytosťou zloženou z duše a tela, „pociťuje potrebu prejaviť svoje city aj navonok“. (KKC 2702) Zapojenie zmyslov do našej modlitby, dokonca aj zapojenie nášho tela je úplne prirodzené. Najkontemplatívnejšia osoba, Ježiš Kristus, sa modlil ústne. Učeníci, ktorí sa radi utiekali do samoty a priťahovala ich tichá modlitba, prosili Ježiša. aby ich naučil modliť sa. Naučil ich Otčenáš. „Ten, kto túto modlitbu vyslovuje zbožne, prosí Otca v mene Syna, od ktorého táto modlitba pochádza, a preto Boh vypočuje modlitbu Otčenáš skôr než každú inú modlitbu.“ „Ani Ježiš sa nemodlil iba liturgické modlitby v synagóge. Evanjeliá nám ho ukazujú, ako nahlas vyslovuje svoju osobnú modlitbu, od nadšeného velebenia Otca až po úzkosť v Getsemanskej záhrade.“ (KKC 2701)

Cirkev nám predkladá pravidelné modlitby, ktoré majú živiť našu modlitbu – ranná a večerná modlitba, modlitba pred jedlom a po jedle, liturgia hodín, nedeľná svätá omša, ktorá je vrcholom liturgického slávenia celého týždňa, celý liturgický rok so svojimi sviatkami, ktorý je uložený tak, aby pomáhal veriacim v modlitbe. (porov. KKC 2698) Modliť sa teda máme stále. „Ale nemožno sa modliť ´stále´, ak sa v určitých chvíľach nemodlíme s úmyslom modliť sa.“ (KKC 2697) K tomu, aby sme sa modlili stále, nám pomáha aj ústna modlitba. Forma, ktorú si vyberieme, alebo pomocou akých prejavov sa bude veriaci modliť, je individuálna. Niekto sa modlí rád ústne, niekto sa modlí v tichu. „Kresťanská tradícia zachovala tri hlavné formy života modlitby: ústnu modlitbu, rozjímanie a kontemplatívnu modlitbu. Všetky tieto tri formy majú spoločnú základnú črtu – sústredenosť srdca.“ (KKC 2699) Boh vedie každého osobitne, svojím spôsobom a tempom na ceste k nemu. Človek sa rozhoduje sám. Je to jeho osobné rozhodnutie, akou cestou sa k Bohu vyberie, akú formu modlitby si určí za prioritnú. Nesmieme však zabúdať, že ak sa chceme modliť srdcom, musíme sa najprv začať modliť ústami. Podstatou ústnej modlitby, ako aj každej inej modlitby je zvelebovanie Boha. „Pri vyslovovaní naučenej modlitby musíme upriamiť našu pozornosť na význam každého slova, pretože vždy je potrebný súhlas s obsahom modlitby.“ Musíme si uvedomovať, čo hovoríme. Môže sa vyskytnúť isté pokušenie v našej modlitbe, že si ani často neuvedomujeme, čo hovoríme; modlíme sa nedbalo a rýchlo. Ako sa vtedy ochudobňujeme! Je to tak, ako keby sme naberali vodu zo studne pomocou koša. Múdrosť Cirkvi a jej učenia o modlitbe spočíva v tom, že nám predkladá a ponúka texty, ktoré sú „starostlivo usporiadané a potvrdené Cirkvou a majú formačnú hodnotu, pretože nás poučujú, ako sa treba modliť, a pomáhajú nám v celkovej modlitbe.“

Nikdy sa modlitba nesmie stať automatickým odriekaním, mechanickým úkonom. Ak sa modlím pomocou ústnej modlitby, musím veriť, že Boh ma počuje. Ako sme raz spomínali o prosebnej modlitbe. Sťažujeme si, že Boh nás nevyslyšal a neudelil to, čo sme chceli. A je to možno len preto, aby nás naučil viac ďakovať za to, čo nám chce udeliť. „Ten, kto si poslúži ustálenými modlitbami, má dobre poznať ich obsah a má sa snažiť osvojiť si to, čo vyjadrujú. A preto by sme nemali hovoriť rýchlo, akoby sme ju chceli čo najskôr ukončiť.“ Nehovorme ani veľa, lebo zabudneme, čo sme hovorili skôr, a nebudeme schopní počuť, čo nám chce povedať Boh.

„Žil raz jeden dobrý človek. Volal sa Romeletto a býval v domci na brehu Tiberu. Jedného jarného rána Romeletto videl, že Tiber mu obmýva dvere domu. Stále pršalo, rieka sa vzdúvala a korytom sa hrozivo valila kalná voda. Vyľakalo ho rádio: Všetci, ktorí bývajú v blízkosti Tiberu, nech ihneď opustia svoje príbytky. Blíži sa záplava. Romeletto bol veľmi nábožný a dôveroval Pánu Bohu. Kľakol si a začal sa modliť: ´Pane, zachráň ma!´ Vtom počul zhora hlas: ´Neboj sa Romeletto. Myslím na teba´. Bol to hlas Pána. Romeletto celý naradostený vstal a dal sa do každodennej práce, akoby sa nič nedialo. O jedenástej bolo v dome už plno vody a Romeletto sa uchýlil na poschodie. Práve tade prechádzali požiarnici. Jeden ho zbadal a zakričal: ´Poď rýchlo s nami! Hrozí ti nebezpečenstvo! ´Kdeže! Je mám predsa poistenie zhora,´ odpovedal Romeletto a ukázal na nebo. O tretej bolo vody už po pás a Romeletto sa uchýlil do podkrovia. Práve okolo plával záchranný čln a ktosi naňho zavolal: ´Rýchlo nastúp! Tiber bude stúpať ďalej!´ Romeletto odmietol: ´Ja mám svoju záchranku.´ O piatej voda vystúpila nad odkvapové žľaby a Romeletto vyliezol na strechu. Plával tadiaľ záchranný čln, ktorý zbieral posledných nešťastníkov. Márne sa usilovali Romeletta odviezť. Držal sa komína ako kliešť. ´Nepotrebujem vás. Mám svojho záchrancu!´ Voda stúpala ďalej a desať minút pred šiestou sa Romeletto utopil. Len čo sa ocitol v raji, strašne sa nahneval. Predstúpil pred Pána a zaprotestoval: ´Povedal si, že sa o mňa postaráš. A ja som kvôli tomu umrel.´ Pán sa naňho milo pozrel: ´Ale ja som na teba stále myslel, Romeletto. Poslal som ti tri člny.´“

„Bol jeden bedár. Život ho stále tĺkol. Ale stále sa modlil. ´Pane, prosím ťa, daj mi aspoň vyhrať v lotérii.´ Mal sa čím ďalej, tým horšie, ale modliť sa neprestával: ´Pane, podaj mi ruku, pomôž mi a daj mi vyhrať v lotérii.´ Jeho modlitba denne stúpala do neba: ´Pane, podaj mi ruku, daj mi vyhrať v lotérii!´ Raz v noci ho prebudil Boží hlas: ´Ty mi podaj ruku a kúp si aspoň žreb.´“

„Najdôležitejšie v ústnej modlitbe je, aby srdce bolo v prítomnosti toho, ku komu v modlitbe hovoríme. Aby sme boli vypočutí, to nezávisí od množstva slov, ale od bedlivosti srdca.“ (KKC 2700)

Každá modlitba zapája myseľ, vôľu a srdce. A keď sa to koná v hĺbke duše, nazýva sa to „modlitba mysle“. Ústna modlitba je modlitba pomocou slov. Každá modlitba si vyžaduje účasť mysle. Aj ústna. Okrem ústnej existuje ešte rozjímavá modlitba a tá je vždy individuálna. Naproti tomu ústna modlitba môže byť individuálna alebo spoločná.

O ústnej modlitbe, individuálnej a spoločnej – liturgickej a jej prejavoch si povieme nabudúce.

Použitá literatúra:
B. Ferrero: Vie to iba vietor., Bratislava 2002
A. Marchetti: Kompendium teológie duchovného života. Rozvoj dokonalosti, II. diel, Serafín 2007
F. de Osuna: Rukoväť kontemplatívnej modlitby., Bratislava, Serafín 2006
B. Ferrero: Kruhy na vode., Bratislava 2002
T. Špidlík: Pramene svetla., Trnava 2000

P. Rudolf Bartal, OCD