„Vo svätyni jednej starobylej katedrály sa kanonici modlili svoj breviár, spievajúc striedavo žalmy. Zrazu sa strhla hrozná búrka, až napokon udrel blesk do krovu nad chórom. Jeden z kanonikov preľaknutý pozrel sa hore na klenbu chóru a vraví: ´Myslím, že by sme mali teraz prestať a radšej sa trochu pomodliť.´“

„Zvyk zapráši, zanesie, zadusí aj najkrajšie veci. A nakoniec sa všetko robí s pretvárkou.“

Nie nadarmo sa hovorí, že zvyk je železná košeľa. Ťažko sa ho zbavujeme. Modliť sa ústne je skutočné umenie. Nie je ľahké prežívať ústnu modlitbu ako rozhovor s Bohom, ako s priateľom, o ktorom vieme, že nás miluje. Známy nemecký teológ Romano Guardini sa o ústnej modlitbe vyjadril takto: „Človek, ktorý hovorí Bohu, má to urobiť jednoducho, úctivo a s dôverou a nemá vravieť viac, ako je vnútorne oprávnený. ´Táranie´ pohanov, o ktorom hovorí Ježiš, nespočíva v počte opakovaní, ale v spôsobe, ako sa hovorí, a v náhľade, že množstvom alebo veľkoleposťou slov možno zaúčinkovať na Boha… Môže sa stať aj to, že človek chce nielen čosi určité povedať, ale aj zotrvávať v modlitbách. K cieľu možno ísť cestou. V tom prípade sa to urobí rýchlo a bez zdržovania sa. Možno sa však aj prechádzať; vtedy si človek dá načas a zdrží sa pri všetkom, čo pozoruhodné nájde. To jestvuje aj v náboženskom živote, a je to nielen oprávnené, ale aj dôležité a pekné. Najlepšie by bolo, keby sme Bohu, ako veľmi dobrému priateľovi, vedeli veľa povedať, keby sme chceli počuť jeho odpoveď a boli schopní zotrvať v tomto svätom styku – lenže, kto je toho schopný?… Veď každá príležitosť ukazuje, aký namáhavý je náš styk s Bohom a ako rýchlo všetko vyschne. Preto zostáva cesta, ktorou sa kresťanská modlitba dala už od prvých dôb, totiž opakovať určité, veľmi časté a obsažné slová modlitby, aby vznikol priestor, v ktorom sa môže vnútro zdržať…“

Cieľom ústnej modlitby je vytvoriť priestor na zastavenie sa a na rozhovor s Bohom pomocou osvedčených foriem modlitieb, ktoré boli po celé stáročia vyskúšané Cirkvou a svätými, ktorí aj takýmto spôsobom zotrvávali v Božej prítomnosti.

V minulej katechéze sme definovali, čo je ústna modlitba. Dnes si povieme niečo o formách ústnej modlitby.

Modlitba žalmov

Osvedčenou ústnou modlitbou sú žalmy, oficiálna liturgická modlitba Cirkvi. Žalmy sú lyrické náboženské básne (psalmoi), ktoré sa spievali s hudobným sprievodom. Židia, ktorých kultúra bola ovplyvnená okolitými národmi, používali žalmy počas liturgických slávení. „Žalmy sú vrcholným dielom modlitby v Starom zákone. Živia a vyjadrujú modlitbu Božieho ľudu ako zhromaždenia pri príležitostiach veľkých sviatkov v Jeruzaleme a každú sobotu v synagógach.“ (KKC 2585) Sú niečím jedinečným. „Modlitba žalmov je spoločná, ale aj osobná. Týka sa tých, čo sa modlia, i všetkých ľudí. Žalmy pripomínajú Božie prisľúbenia, ktoré sa už vyplnili v Mesiášovi a zostávajú základné pre modlitbu jeho Cirkvi.“ (KKC 2586) Sväté písmo označuje kráľa Dávida za najlepšieho skladateľa; zároveň sa Dávid považuje aj za autora väčšiny žalmov. Žalmov je 150 a tvoria žaltár. „Sú to piesne nadšenej vďaky za víťazstvo, úpenlivých prosieb v nebezpečenstve života, v rodinných tragédiách i pri páde do hriechu.“ Žalmy odzrkadľujú veľké Božie diela – magnalia Dei – a ľudské situácie. Preto sa ich môžu modliť ľudia všetkých stavov (porov. KKC 2588). Napriek tomu zo strany dnešného človeka existujú námietky proti modlitbe pomocou žalmov. Pre niektorých sú neprijateľné z jazykových dôvodov – sú v nich archaické výrazy, iným je cudzí a vzdialený spôsob modlitby pomocou žalmov – nepochopenie židovského vnímania Boha a sveta. Dokonca aj niektoré myšlienky zo Starého zákona sú pre dnešného kresťana neprijateľné. Pri recitácii žalmov dochádza často k roztržitostiam pre mnohé obrazy a prirovnania, myšlienky a protichodné city. To nás často vyrušuje a odrádza. Zmysel modlitby pomocou žalmov je, aby sme niekedy, aj napriek ich neporozumeniu, dokázali svoje myšlienky sústrediť na Krista, lebo to On je obsahom všetkých žalmov. Celý Kristus. Ukrytý v obrazoch, v bratoch a sestrách, vo svojej sláve, v Cirkvi.

O modlitbe pomocou žalmov sa azda najkrajšie vyjadril sv. Bazil Veľký: „Žalm zaháňa démonov, zvoláva na pomoc anjelov, je zbraňou proti tomu, čoho sa v noci obávame, odpočinkom po denných námahách. Je šlabikárom pre začiatočníkov, návodom na úspech pre pokročilých, utvrdením pre dokonalých. Je to hlas Cirkvi.“

Modlitba litánií

Je to prastará forma opakujúcej sa modlitby. Litánie sa skladajú z invokácií – zvolaní, ktoré oslovujú Boha v rozličných stránkach jeho slávy alebo v rozličných súvislostiach jeho pôsobenia. V modlitbe litánií ľud odpovedá „zmiluj sa nad nami“, alebo „prosíme ťa, vyslyš nás“. To, čo nás pri tejto modlitbe často odrádza, je neustále opakovanie tých istých zvolaní. A je to práve naopak. Tieto zvolania môžu byť pre modliaceho sa veľkým pôžitkom. Samozrejme, ak sa litánie správne modlíme. Ich opakovanie nám pomáha lepšie vstrebávať jednotlivé tajomstvá našej viery. V litániách je zahrnutá viera kresťana, viera Cirkvi. Ak sa ich máme modliť správne, treba ich zreteľne vyslovovať, pričom sa urobí prestávka medzi zvolaním a odpoveďou, nie však príliš dlhá, aby zvolanie mohlo doznieť v srdci človeka.

Modlitba Anjel Pána

Je to modlitba, ktorú sa modlíme trikrát denne. Ráno, napoludnie, večer. Anjel Pána je teda jednoduchá modlitba, takže sa ju môžeme modliť všade. Počas chôdze, v práci na poli, doma. Centrom tejto modlitby je rozjímanie nad tajomstvom vtelenia a nad udalosťami vykúpenia. Modlitba je rozdelená na tri zvolania. Prvé zvolanie: Anjel Pána zvestoval Panne Márii – nám pripomína Božie pozvanie; druhé: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova – nám ukazuje odpoveď človeka na výzvu zo strany Boha; tretie zvolanie: A Slovo sa telom stalo – ukazuje ovocie dialógu, ktorý sa odohral medzi Bohom a človekom, konkrétne v živote Panny Márie.

Dovolím si tu zacitovať postreh Romana Guardiniho: „Modlitba Anjel Pána pre obyvateľa mesta (ale aj pre človeka, žijúceho na dedine) takmer vymizla, lebo už nevníma slnečný čas a zväčša nepočuje nijaké zvony. No predsa si azda len možno povedať na poludnie alebo keď sa zvečerieva, že mnohé srdcia v rozličných krajoch spomínajú na túto posvätnú udalosť, a pridružiť sa k nim.“

Ruženec

Na opísanie modlitby ruženca by sme potrebovali jednu celú prednášku – katechézu. Táto modlitba zachytáva život Ježiša a Márie v 20 tajomstvách. Je to súhrn celého Evanjelia. (porov. KKC 971) Pre ľudí, ktorí neveria, pre nich môže byť modlitba pomocou ruženca stratou času, niečím zaostalým. A pritom je to práve naopak. Modlia sa ju všetci. Deti, dospelí, veľkí teológovia, mystici. Každý svätý sa rád modlil túto modlitbu. Ruženec môžeme charakterizovať ako ústnu modlitbu, meditačnú, kontemplatívnu, modlitbu orodovania a rodinnú.

Pri modlitbe ruženca je dôležitá viera, živá viera, schopnosť stíšiť sa a zotrvávať v modlitbe. Modliť sa ruženec rýchlo nemá zmysel. Treba sa ho modliť pomaly a rozjímavo. Ak nemám čas, nemodlím sa celý ruženec alebo sa ho modlím rýchlo a nedbalo. Je lepšie modliť sa správne a málo, ako celý ruženec a zle. Začnem desiatkom a budem mu verný. Vydržím sa modliť jeden desiatok celý týždeň, nabudúce si dám dva… atď. Ruženec ako rozjímavá modlitba, ale aj každá iná modlitba, ktoré sme tu spomenuli, má smerovať k „poznaniu lásky Pána Ježiša a k spojeniu sa s ním.“ (KKC 1780)

Strelné modlitby

„Sú to krátke zvolania, niekedy nahlas, niekedy ticho vyslovené, inokedy iba v duchu precítené. Majú tú výhodu, že zapadajú do životných udalostí. Pretože sú krátke, nemusíme sa obávať, že budeme roztržití. Môžu to byť úryvky z Písma, vlastné zvolania či používané Cirkvou – „Všetko pre teba, Najsvätejšie Srdce Ježišovo; Pán môj a Boh môj; Bože, príď mi na pomoc…“ Môžeme ich praktizovať všade, v ťažkostiach a aj v zamestnaní. Pomáhajú nám v tom aj tzv. „slová na deň„, ktoré nám ponúkajú liturgické čítania dňa, pripravené komentáre a meditácie k liturgickým čítaniam dňa. Často sa stáva, že takéto texty nám pomáhajú riešiť situácie, v akých sa nachádzame počas dňa. Dávajú nám odpoveď na otázky. Počas dňa a rôznych situácií môžeme pochopiť aj význam tých slov. Vrhajú nám svetlo. Takto nám dávajú veľa síl a z Božieho slova môžeme čerpať po celý deň. Môžu byť pre nás veľkou pomôckou aj pri večernom spytovaní svedomia.

Strelné modlitby, ale aj iné už spomínané formy ústnej modlitby sú vyplnením príkazu Ježiša, ktorý učeníkov, ale aj nás, pobáda k neustálej modlitbe, tak ako to povedal v podobenstve o neodbytnej vdove a sudcovi (porov. Lk, 18, 1a).

Použitá literatúra:
M. Feduš: Z múdreho notesa. Vydavateľstvo Michala Vaška, 1998
B. Ferrero: Niekedy stačí jeden slnečný lúč. Bratislava 2003
R. Guardini: Úvod do modlitby. Dobrá kniha 1993
T. Špidlík: Pramene svetla., Trnava 2000
W. Stinissen: Powiedz im o Maryi. Poznań 2001
A. Marchetti: Kompendium teológie duchovného života. Rozvoj dokonalosti, II. diel, Serafín 2007

P. Rudolf Bartal, OCD