Dievčatko prišlo do obchodu na nákup. Presne vedelo, čo má kúpiť, a dávalo si pozor, aby na niečo nezabudlo. Obchodníkovi sa to zapáčilo a chcel ho za to odmeniť. Vzal z regála škatuľu s cukríkmi, otvoril ju a ponúkol dievčatko: „Vezmi si, maličká!“ Dieťa si vzalo cukrík. „No len si vezmi, koľko sa ti vmestí do ruky.“ Dievčatko naňho otvorilo svoje veľké oči. „Naber mi ich ty“, povedalo. „Prečo?“, opýtal sa obchodník. „Lebo ty máš väčšiu ruku.“
Keď sa modlíme, nemerajme svoje prosby malosťou našej viery, Nezabúdajme, že Božia ruka je väčšia.
Sympatický príbeh, ale veľmi pravdivý. Prečo? Lebo Boh chce, aby sme boli takými aj my. Byť pred Bohom ako dieťa pred svojím otcom. Dieťa, ktoré sa nebojí otca, lebo vie, že otec ho má rád. Detskej dôvere voči Bohu sa musíme neustále učiť.
Zamýšľame sa nad formami modlitby, ako nám ich predkladá Katechizmus Katolíckej Cirkvi (KKC). Dnešnou témou je prosebná modlitba.
„Sv. Augustín píše: Tvoja modlitba je rozhovor s Bohom; keď čítaš (Písmo), Boh hovorí k tebe, keď sa modlíš, ty hovoríš k Bohu. Počas tohto stretnutia s Bohom človek vyjadruje svoje pocity a predkladá mu svoje potreby. Vzdáva úctu Bohu, ďakuje mu za udelené dary, prosí o odpustenie, ale aj o to, čo považuje za potrebné a užitočné pre svoj duchovný a fyzický život.“ Keď učeníci prosili Ježiša, aby ich naučil modliť sa, naučil ich modlitbu ´Otče, náš´. Naučil ich a ukázal im, ako sa majú prihovárať k svojmu nebeskému Otcovi. Ukázal im, že ich modlitba musí byť v prvom rade modlitbou dieťaťa. V modlitbe ´Otče, náš´ sa nachádza 7 prosieb. A preto aj naša modlitba prosby má mať charakter modlitby dieťaťa. Modlíme sa a prosíme o niečo. Natíska sa otázka: Mám alebo môžem prosiť Boha o niečo, a tým mu kaziť plán, aký má On s nami a so svetom? Je vôbec možné, aby sme Boha o niečo prosili? Boh chce, aby sme ho prosili. Keď sa modlíme a prosíme, ani si možno neuvedomujeme, koľko právd viery tým vyznávame. Vyznávame, že BOH JE, že nás počuje, že ho môžeme prosiť a On nám môže dať to, o čo ho prosíme a žiadame, že sa tak stane preto, lebo sme sa k nemu obrátili, aby sme ho prosili v našej modlitbe. To, že prosíme Boha o niečo a že On nám to chce dať, znamená, že nie sme voči nemu ľahostajní a ani on nie je ľahostajný voči našim prosbám. „Úmysel prosebnej modlitby nie je meniť Boha ani jeho rozhodnutia. Je to akási pedagogická metóda, ktorú Boh zvolil, aby sme sa zmenili my sami. Tým, že prosíme, uvedomujeme si najlepšie, že Boha potrebujeme, že všetko závisí od jeho pomoci. Stávame sa pokornými, a teda pripravenými na to, aby Boží dar nebol udelený nadarmo.“ Sv. Augustín píše: „Tým chcel Boh vycvičiť našu túžbu, aby sme mohli prijať to, čo sa už On sám chystal nám dať… Boh chce dať, ale dáva iba tomu, kto prosí, aby sa nestalo, že by dal tomu, kto by o to nestál.“
Boh nás učí detinskej láske, ktorá je spolu so srdečnosťou potrebná na to, aby sme prosili Boha iba o to, čo je zhodné s jeho vôľou. Dieťa, ktoré miluje svojho otca, počíta s tým, že dostane to, čo je vôľa Otca. V prosebnej modlitbe je to ako pri výchove detí v rodine. Aj deti sa musia naučiť požiadať rodičov o to, čo rodičia dávajú a už vopred chcú dať.
V prosebnej modlitbe si musíme uvedomiť jednu dôležitú vec. Modlitba, v ktorej niečo prosíme, je úzko spojená s modlitbou vzdávania vďaky. Lebo za každý dar, ktorý dostaneme, sa musíme náležite poďakovať. „Modlitba vďaky je opakom prosby. V hebrejčine chýba slovo na vyjadrenie nášho slova ´ďakujem´, lebo Žid vyjadroval svoju vďaku tým, že vychvaľoval darcu, jeho milosrdenstvo, dobrotu a lásku. A preto modlitba chvály patrí do skupiny ďakovných modlitieb.“
Pýtame sa, ako má vyzerať naša modlitba. Za čo máme Boha prosiť, čo je dôležité v modlitbe prosby a aká má byť prosebná modlitba. Skúsme si na tieto otázky odpovedať. Modlitba prosby je návratom k Bohu, pretože človek si uvedomuje, že ako tvor nie je príčinou svojho vzniku, ani nie je pánom nad protivenstvami, ani nie je posledným cieľom. O čo viac si však musí uvedomiť svoju hriešnosť. (porov. KKC 2629)
Na položené otázky o prosebnej modlitbe nám môže dať odpoveď evanjeliová stať o kanaánskej žene, ktorej dcéra bola pod vplyvom zlého ducha. V tomto úryvku môžeme nájsť odpoveď, aká má byť prosebná modlitba:
1. K Ježišovi prichádza kanaánska žena a kričí: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov. Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ (Mt 15, 22)
Žena neprosí Ježiša o nejaké maličkosti. Jej veľkou túžbou je, aby jej dcéra bola zdravá, oslobodená od zlého ducha. „Keď sa modlíš, modli sa radšej za veľké veci.“ (sv. Ambróz) Svätý Ignác z Loyoly hovoril, že Boh je ako gavalier, ktorý dáva radšej veľké a tie najlepšie veci, než malé a lacné. Tým nechcel povedať, že malé veci nestoja za nič, ale že Boh nám prisľúbil, že keď budeme prosiť, tak nám dá, o čo prosíme. Tak prečo by sme nemohli prosiť?!
Prvým krokom prosebnej modlitby je prosba o odpustenie. Ona je predpokladom správnej a čistej modlitby. Táto dôverujúca poníženosť – pokora – nám zabezpečí, že dostaneme od neho všetko, o čo len budeme prosiť (porov. KKC 2631). Svedčí o tom aj pokorná postava Kanaánčanky. Ona prosí Ježiša, aby sa v prvom rade zmiloval nad ňou samou. Modlitba nás učí pokore. Najväčšou vecou, akú môžeme od Boha žiadať a ktorú nám nikdy neodmietne, je prosba o odpustenie hriechov – svojich hriechov a hriechov blížnych. Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Kto vraví ´Zmiluj sa´, dosiahne odpustenie vín; kto potom dosiahol milosrdenstvo, už nebude potrestaný. Kto vraví ´Zmiluj sa, dosiahol nebeské kráľovstvo.“ Kanaánčanka sa modlila za zdravie pre svoju dcéru. Jej prosba bola vypočutá. Je to vzor a povzbudenie aj pre každého jedného z nás, aby sme sa modlili jeden za druhého. Prosme aj za druhých, nič tým nestratíme, ba ešte získame. Lebo „láska ešte nikoho neochudobnila.“
2. „Učeníci ho prosili: Pošli ju preč, lebo kričí za nami. No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: Pane, pomôž mi.“ (Mt 15, 23-25)
Prosebná modlitba nás učí vytrvalosti. Žena sa ani napriek odporu zo strany učeníkov nedala odradiť. Vedela, o čo Ježiša prosí. Hoci sa zdá, že Ježiš ju zdanlivo odmieta a používa pritom slová o šteňatách a psoch, neustáva vo svojich prosbách a modlitbách. „Nestačí len prosiť, ale treba to robiť vytrvalo, neúnavne, aby naša vytrvalosť dosiahla to, čo nemôžu spôsobiť zásluhy.“ „Vytrvalosť v modlitbe nie je na to, aby sa Boh konečne obmäkčil, ale aby sme si lepšie uvedomili, ako od Boha závisíme vo veľkom i malom. Boh nás učí veľa a často prosiť, aby sme si dar viac vážili.“ Modlime sa o to vytrvalo a prosme, aby sme došli do svojho cieľa – k Bohu.
3. Žena vravela: „Áno, Pane, ale aj šteňatá jedia odrobiny, čo padajú zo stola ich pánov. Vtedy jej Ježiš povedal: Žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane, ako chceš.“ (Mt 15, 27-28)
Čím viac prosíme, čím sme vytrvalejší a pokornejší, tým väčšmi rastie naša viera. V živote ženy sa stali dva zázraky. Ona uverila a vďaka jej veľkej viere, pokore a vytrvalej modlitbe bola jej dcéra uzdravená. „Ježiš nás vždy počuje, aj keď sa nám zdá, že mlčí. Týmto zdanlivým mlčaním sa uisťuje, že v nás vznikajú podmienky nevyhnutné na vykonanie zázraku. Prosme s dôverou, s vierou a nedajme sa odradiť.“ „Každá potreba sa môže stať predmetom prosby. Kristus, ktorý vzal na seba všetko, aby všetko vykúpil, je oslávený prosbami, ktoré v jeho mene predkladáme Nebeskému Otcovi.“ (KKC 2633) Ale dajme si pozor na jednu vec. Ak prosíš, ako to povedal už sv. Augustín, „daj si pozor, aby si nevravel, že Boh nevypočul tvoju prosbu. Spytuj si svoje svedomie, uvažuj a skúmaj sa usilovne. Ak si skutočne volal k Bohu a ak ti nedal to, čo si si želal podľa svetského náhľadu, je to asi preto, že to za nič nestálo.“
Použitá literatúra:
B. Ferrero: Kruhy na vode., Bratislava 2002
A. Marchetti: Kompendium teológie duchovného života. Rozvoj dokonalosti, II. diel, Serafín 2007
D. Wider: Zawsze się módlcie., Kraków 1999
T. Špidlík: Pramene svetla., Trnava 2000
F. F. Carvajal: Hovoriť s Bohom. Meditácie na každý deň. Pôst, Veľká noc., Bratislava 1999
P. Rudolf Bartal, OCD