2.2. Forma a špecifickosť misie sv. Terézie

Keď vieme, že podstatou misie je otvorenosť vlastného srdca na Božiu milosť a ochota prežívať ju naplno v rámci povolania na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase, spôsob, akým sa splní, je druhoradý, hoci rovnako významný. Kresťan sa môže a musí zamýšľať ako má svetu ohlasovať posolstvo spásy. Robila to Terézia z Avily ešte skôr ako založila kláštor sv. Jozefa a takisto aj sv. Terézia z Lisieux, keď pochopila podstatu svojej misie. Obidve Terézie dochádzajú k tým istým záverom, hoci ich inak sformulovali.

Veľká Terézia sa o svoj objav delí v 1. kapitole Cesty dokonalosti. Keď sa dozvedá o rozdelení Cirkvi vplyvom luteránskej reformácie, prežíva to nie ako my dnes v duchu ekumenizmu a spolupráce s „odlúčenými bratmi“, ale oveľa tragickejšie ako zradu Krista. Plače a zamýšľa sa, čo má vykonať? Dochádza k záveru, že pomôcť Cirkvi môže iba tak, že bude naplno prežívať vlastné povolanie kresťanky v Karmeli: stať sa dôvernou Kristovou priateľkou spolu s ostatnými. Ako vieme, základom priateľstva je čistá a nezištná láska, takže máme milovať Boha a blížnych čistou a veľkou láskou, zvyšok doplní Boh.

Terézia z Lisieux žije tým istým povolaním ako bosé karmelitánky, na čele s veľkou Teréziou a rovnako sa snaží horieť Božou láskou vo všetkých prejavoch svojho karmelitánskeho života. Ďalej sa však zamýšľa, ako sa konkrétne zachovať voči iným, aby sa spolu s ňou chceli otvárať na Krista. Hľa, tu je jej objav:

„Jedného rána pri mojom vďakyvzdávaní mi Ježiš dal jednoduchý prostriedok, ako splniť moju misiu. Dal mi pochopiť slová Veľpiesne: Tiahni ma, pobežíme za vôňou tvojich olejov. Ó, Ježišu, netreba teda povedať: Keď priťahuješ mňa, pritiahni aj duše, ktoré milujem! Stačí jednoduché slovo: „ťahaj ma“. Pane, chápem to, že keď sa duša dala zaujať opojnou vôňou tvojich olejov, nemôže už bežať sama, všetky duše, ktoré miluje, sa ťahajú za ňou. Deje sa to nenútene, nenásilne, ako prirodzený dôsledok toho, že ju priťahuješ ty. Tak ako riava, ktorá sa prudko vrhá do oceánu, strháva so sebou všetko, s čím sa stretáva na svojej ceste, tak aj ty, Ježišu môj, duša, ktorá sa ponára do bezbrehého oceánu tvojej lásky, ťahá za sebou všetky poklady, ktoré má…“ (Rkp. C, 34 r).

Terézia sa úplne sústredila na Krista a jeho milosť. Ide o veľmi výstižné pochopenie logiky misijnej činnosti. Apoštol je človek, ktorý celkom patrí Kristovi, je zameraný iba na neho a nasleduje ho každý deň pri realizácii svojho povolania. Nepotrebuje dodatočné apoštolské práce, akoby na okraji svojich každodenných povinností. Misia sa uskutočňuje počas plnenia našich každodenných funkcií, vlastných nášmu povolaniu. Mnohí ľudia majú také isté zamestnanie a vykonávajú tie isté, veľmi podobné práce. Niektorí priťahujú iných k Bohu, stávajú sa pre nich akoby živou knihou; iní nie. Je to preto, že podstata misie nespočíva v druhu prác, ale v láske, ktorá oživuje celý náš spôsob života a činnosti. Práve to je bod, kde sa dá najlepšie spozorovať jednotu povolania a misie Terézie a každého kresťana.

Autentický kresťanský život sa automaticky stáva miestom Kristovej prítomnosti. Milujúci človek je ako bohostánok, uschovávajúci živého Krista. Kdekoľvek sa nachádza, vyžaruje Krista. Preto nie je významné, čo v živote robíme, ale v akom duchu to robíme. V duchu takejto logiky chápania Ján Pavol II. učí, že „Pravý misionár je svätec“, ako aj „Všeobecné povolanie k svätosti je úzko spojené s povolaním k misijnej činnosti“. Treba to však chápať tak, že dar vliatej lásky, ktorý nám umožňuje žiť Božím životom, by sme mali prijať a rozvinúť, aby sa rozšíril aj na iných a obrátil ich pozornosť k Bohu.

Kánonické právo v odseku o misijnej činnosti rehoľníkov potvrdzuje, že svedectvo života ako základná forma ohlasovania Dobrej zvesti musia oživovať modlitbou a obetou, ktoré sa tiež stanú formami misijnej činnosti.

Modlitbou posilňujeme vzťah s Bohom, a teda rastieme v láske; modlitbou tiež zapájame iných do tohto dialógu lásky. Veľká Terézia hlása vo všetkých svojich dielach tézu o oživujúcej sile modlitby pri premene ľudského života. Kto sa modlí, premieňa seba i svet. Terézia z Lisieux je aj v tomto ohľade jej vernou žiačkou: „…chcela som sa stať misionárkou lásky a pokánia ako sv. Terézia, moja serafínska Matka“. Prostredníctvom obety sa zjednocujeme s Ukrižovaným a zúčastňujeme sa na spásonosnej obete jeho kríža; ak prinášame obetu zjednotení s Kristom, dávame pekné svedectvo o sile milosti. Kto nedošiel vo svojom živote do stavu zapojenia utrpenia do svojho povolania a misie, nepomôže iným prežívať utrpenie ako nástroj spásy, dokonca môže roznecovať vzburu proti Bohu, ktorý utrpenie dopúšťa. Utrpenie je spojené s prítomnosťou hriechu vo svete, ale vďaka Bohu sa stáva veľmi účinným prostriedkom odčinenia za hriech ako aj evanjelizácie.

Záver

Terézia od Dieťaťa Ježiša sa stala neobyčajne plodnou misionárkou Kristovej Cirkvi bez toho, že by bola čo len trochu neverná kontemplatívnemu povolaniu bosej karmelitánky. Dospela k tomu vďaka zjednoteniu s Kristom, ktorý spôsobom známym iba jemu vedie životy svojich veriacich tak, aby pokračovali vo svete v jeho spásonosnej misii. Teréziu nazvali aj „slovom Boha pre svet“. Celý jej život zjavuje nádherné Božie diela uprostred svojho ľudu a tiež v našich časoch. Svedectvo sv. Terézie tak mnohým ľuďom našich čias umožnilo stretnúť sa s Ježišom, vtelením Milosrdnej Božej Lásky – a uveriť v neho! Presne také je aj naše povolanie a misia.

— koniec —

P. Jerzy Wiesław GOGOLA