2. Misia sv. Terézie z Lisieux
Ako mnohí naďalej chápu povolanie iba ako rehoľné či kňazské povolanie, tak mnohí misiu naďalej vnímajú iba ako misijnú činnosť v pohanských krajinách. Takých krajín je dnes čoraz menej, ba čo viac, v niektorých misijných afrických krajinách percento tých, ktorí vstupujú do katolíckej Cirkvi prevyšuje percento praktizujúcich katolíkov v niektorých európskych krajinách. A tak sa vraciame k začiatkom Cirkvi: jej misijným územím je celý svet a ohlasovanie Dobrej zvesti sa týka všetkých; realizuje sa dvoma základnými spôsobmi: slovom a vydávaním svedectva. Niektorí kresťania majú v Cirkvi misiu ohlasovania slova. Aj oni, rovnako ako iní a možno ešte viac, musia svedčiť životom podľa evanjelia. Ohlasovať však možno iba svedectvom svätého života, aj keby toto svedectvo svet vôbec nepoznal. Preto sv. Terézia dostala kresťanské i karmelitánske povolanie vo francúzskej cirkvi, ale plní svoju misiu v celej katolíckej Cirkvi, o čom svedčí napr. preklad jej diel do väčšiny svetových jazykov.
Aby sme pochopili túto skutočnosť, musíme pochopiť podstatu kresťanskej misie. Žiadny človek, ani najväčší svätí totiž svoju misiu nedostávajú akosi bezprostredne od Boha. Každý z nás sa však podľa svojich schopností a povolania zapája do jediného poslania – misie Ježiša Krista, ktorú on odovzdal Cirkvi. Práve preto sa nemôžeme sústrediť hneď na Teréziu, ak chceme pochopiť jej misiu v Cirkvi a v dnešnom svete. Etapy hľadania podstaty Teréziinej misie musia zachovať toto poradie: Kristus – Cirkev – zasvätený život – Karmel. Pri tejto príležitosti si treba všimnúť, že takýto spôsob povstávania misie kresťana má veľký praktický význam, lebo vďaka tomu sa dá, aspoň čo do podstaty, ľahko nájsť zmysel života a misie každého kresťana.
2.1. Podstata misie sv. Terézie
Ako sme už povedali, podstata misie je taká istá a spočíva v tom, že Kristus svojou milosťou naplní človeka, aby sa zapojil do Božieho života a dosiahol večné šťastie. Ako si ľahko domyslíme, človek nie je schopný spasiť seba ani druhého človeka. Robí to Kristus, ten však potrebuje, aby s ním človek spolupracoval. V takom duchu spolupráce s Duchom Svätým máme hľadať podstatu kresťanského poslania.
V súlade s etymológiou, „misia“ je poslaním, spravovaním úradu posla. To znamená, že sa ohlasuje niečo v mene niekoho, koho reprezentujem. V oblasti evanjelia misia označuje ohlasovanie Dobrej zvesti; a konkrétne, že Boží plán s človekom, predpovedaný prorokmi, sa napĺňa príchodom Krista. „Neprišiel som svet súdiť, ale svet spasiť“ (Jn 12, 47) – Ježiš tým potvrdzuje podstatu svojej misie.
Misia Ježiša po jeho zmŕtvychvstaní a zoslaní Ducha Svätého prechádza na jeho učeníkov, stáva sa misiou Cirkvi. Iba Kristus môže spasiť človeka, a teda Cirkvi patrí úloha prostredníka, nástroja, sviatosti spásy. Preto sa podstatou misie Cirkvi a v nej každého kresťana stáva svedectvo o ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi (por. Jn 15, 26 – 27).
V Cirkvi plnia svoju misiu rôznorodé cirkevné spoločenstvá a medzi nimi aj zasvätený život, ktorý II. Vatikánsky koncil vidí v samom srdci Cirkvi a ako život Cirkvi. Ján Pavol II. venuje tejto téme bod č. 72 svojej adhortácie Vita consecrata, ktorý sa nazýva: Zasvätení na plnenie misie. Pápež v ňom hovorí, že rehoľníci sú posvätení a poslaní do sveta, aby nasledovali príklad Krista a pokračovali v jeho misii… a že samotný zasvätený život je misiou, ako ňou bol celý Ježišov život. Inými slovami, evanjelizujeme už samotnou skutočnosťou autentického prežívania svojho rehoľného povolania. V exhortácii čítame, že „… najdôležitejším prejavom misie nie sú totiž vonkajšie diela, ale predovšetkým sprítomňovanie Krista vo svete svojím svedectvom. Hľa, výzva a prvoradá úloha zasväteného života! Čím viac sa pripodobíme Kristovi, tým viac ho sprítomníme a umožníme mu pôsobiť vo svete pre spásu ľudí“ (VC 72).
Ako sám Kristus, tak aj zasvätený život má zmysel v odovzdaní celej svojej osoby Božiemu kráľovstvu, aby iní mohli žiť v plnosti: „Rehoľníci sa majú horlivo snažiť, aby cez nich Cirkev postupom času čoraz lepšie ukazovala veriacim i neveriacim Krista“ (LG 46).
Karmel je jednou z foriem zasväteného života v Cirkvi. O jeho poslaní v konštitúciách bosých karmelitánok čítame, že existuje na budovanie a vzrast Cirkvi, čo môže dosiahnuť modlitbou a obetou. Túto misiu splní vtedy, keď sa každá zo sestier, obnovená Duchom Svätým, stane „láskou v srdci Cirkvi“. Súčasné konštitúcie bosých karmelitánok vyjadrujú svoju misiu práve na základe formulácie sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša, ktorá po osobnom hľadaní našla svoje miesto ako Láska v srdci Cirkvi – Matky. Našla ho tam preto, že také miesto patrí v Cirkvi celému Karmelu. Môžeme teda povedať, že Terézia pomohla Karmelu objaviť jeho vlastnú misiu.
Terézia nájde spôsob evanjelizovania vlastným životom vtedy, keď objaví srdce Cirkvi, a po ňom srdce diela evanjelizácie. Svoj objav zapisuje v rukopise B: „V srdci Cirkvi, mojej Matky, budem Láskou… takto budem všetkým a moje sny sa splnia!!!“ (Rkp. B, 3v). Terézia nachádza podstatu vlastnej misie v láske. Dá sa povedať, že to nepotrebovala objavovať, lebo Cirkev to učila už od samého počiatku. A predsa to bol pre ňu životný objav. Čo to môže znamenať? Najmä to, že nestačia teoretické formulácie. Dokonca aj najjasnejšiu pravdu si treba prisvojiť osobne, prijať ju ako svoju, uchopiť ju akosi zvnútra, aby bola naša. Až potom táto pravda prináša radosť a umožňuje úplne sa odovzdať danej záležitosti.
— pokračovanie na budúce —
P. Jerzy Wiesław GOGOLA