Žijeme v dobe neustálych zmien, od zdokonaľovania vecí a predmetov bežného života až po najvyspelejšie technológie a spôsoby dorozumievania sa, komunikácie. Človek sa v tom tempe rozvoja môže ľahko stratiť, buď vlastnou vinou, alebo je nútený zdokonaľovať sa a ak nestíha prispôsobiť sa tempu a procesom zmeny, zaostáva. Materiálny svet ho tak obklopuje, že stráca pôdu pod nohami, ľahko sa stratí v dave, často nie vlastnou vinou. Človek sa dorozumieva pomocou najmodernejších „plastových krabičiek“, odborne nazývaných mobilnými telefónmi, alebo píše SMS či diskutuje cez sieť, ktorá ho ochudobňuje o priamy kontakt s inou osobou. Stáva sa egoistom, žije vo virtuálnom svete, jeho odpovede sa zameriavajú na Áno – NIE a občas aj možno. Obdobie akejkoľvek zmeny je vždy spojené s krízou. Ak ju dokážeme využiť, slúži nám na rozvoj. V takomto období človek je najviac otvorený pre duchovno. Má už dosť toho hluku a nezáujmu a hľadá, utieka sa k niečomu alebo k niekomu, čo môže byť preňho oporou. Prázdno ho núti zamýšľať sa nad duchovnými vecami. Uvažovali sme o tom minulý mesiac, keď sme dospeli k názoru, že človek je duchovnou (zbožnou) bytosťou. Potrebuje Boha, tak ako to nádherne vyjadril už sv. Augustín: „Stvoril si nás pre seba, a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Pane!“.

Smerujeme k Bohu. Ako? Modlitbou. Modlitba je potrebná v živote kresťana. Dnes si povieme, čo je to modlitba, aká je definícia modlitby. Pre jedného je modlitba iba odriekaním pravidelnej modlitby – rannej alebo večernej, pre filozofa je modlitba miestom sveta zmyslov a povznesenie sa nad hranicu intelektu, pre spisovateľa a umelca je modlitba istým náboženským pocitom, ktorý človek zakúša vo svojej najhlbšej podstate. V istom zmysle majú pravdu tí, ktorí takto uvažujú, ale ak chceme poznať skutočnú definíciu modlitby, je dôležité nazrieť do KKC (Katechizmus Katolíckej Cirkvi), ktorý hovorí: „Modlitba je povznesenie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o vhodné dobrá.“ (KKC 2559) Modlitba je živý a osobný vzťah so živým a pravým Bohom. (KKC 2558)

Katechizmus Katolíckej cirkvi vo svojich úvahách o modlitbe hovorí ako o Božom dare. Ak sa pozeráme na modlitbu z teologického hľadiska, zistíme, že je v prvom rade Božím darom. Boh je náš Otec a dal nám schopnosť počúvať ho a hovoriť s ním ako so svojím otcom. Dal nám možnosť viesť s ním dialóg. Boh nám dáva svoje slovo, a to si od nás vyžaduje odpovedať na slovo, ktoré nám on sám ponúka. Udelil nám nezaslúžený dar komunikácie.

Rozhovor človeka s Bohom je nádherne vyjadrený v evanjeliovej udalosti pri Jakubovej studni, keď Ježiš stretáva Samaritánku, ktorá si naberá vodu. Evanjelista Ján opisuje túto udalosť, kde sa Ježiš, Žid, rozpráva so Samaritánkou, členkou znepriateleného národa. Samaritánka prišla k studni po vodu a Ježiš ju prosí o pohár vody. Po rozhovore a stretnutí s Ježišom napokon ona prosí jeho, aby jej dal živú vodu.

Kristus prichádza k studni a ide v ústrety každému jednému z nás a ako prvý nás on hľadá a prosí, aby sme sa mu dali napiť. Ježiš je smädný. Nie však po vode, ale po nás. Jeho prosba vychádza z hĺbky Boha, ktorý po nás túži. Modlitba je stretnutie Božieho smädu s naším smädom. Boh má smäd po tom, aby sme my mali smäd po ňom, ako hovorí sv. Augustín. (porov. KKC 2560) „Modlitba je opovážlivosťou, ospravedlnenou Božím darom, ktorý nie je ľahké prijať a rozvíjať. Súvisí s vierou, že Boh hovorí k človeku a so záujmom ho počúva. Niekedy prichádza skúška mlčania, keď Boha nepočujeme a to môže byť príčinou zanechania modlitby.“

Modlitba je darom, ale to nie je iba schopnosť modliť sa, ale je to aj dar prostredníkov modlitby. Tým prostredníkom je Kristus, ktorý je Slovo, cez ktoré k nám Boh – Otec prehovoril. Iba cez Krista je človek schopný rozprávať sa s Otcom. Naša modlitba je účasťou na najvznešenejšej Kristovej modlitbe, ktorú prednáša k Otcovi v Duchu Svätom. Kresťan sa modlí k Bohu vďaka účasti v Kristovi cez krst a vďaka neustálej prítomnosti Krista, ktorý sa prihovára za nás. Vďaka Duchu Svätému môžeme volať Boha naším Otcom – Abba Otče. Je to činnosť Ducha Svätého, ktorý pôsobí v nás a modlí sa v nás a za nás, lebo ani nevieme, za čo sa máme modliť, ako treba. Sám Ducha sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi. (porov. KKC 2564)

Modlitba je aj zmluva, kde vystupujú zmluvné strany – ja a Ty (ty s veľkým T). „Skúsenosť modlitby nás učí, že ak ´ja´ sa spočiatku zdá byť dôležitejším prvkom, neskôr si uvedomíme, že v skutočnosti je to inak. Dôležitejšie je ´Ty´, pretože každá naša modlitba má svoj počiatok v Bohu“. Modlitba je vzťahom medzi dvoma stranami, ktoré sa navzájom milujú.

Boh k nám hovorí od počiatku stvorenia. Už v knihe Genezis sa píše: „Tu Boh povedal…“ Boh uzatvára zmluvu s človekom. Po potope Boh tiež uzavrel zmluvu s človekom, konkrétne s Noemom. Po potope dáva Boh prísľub, že nezničí svet celosvetovou katastrofou. Tento prísľub sa dotýka celého stvorenstva na zemi. Boh sa zaručuje a tento prísľub Písmo zobrazuje ako dúhu na obzore. Dúha bude znamením pokoja a Božieho milosrdenstva. Neskôr v prípade Abraháma to bude obriezka, v prípade zmluvy na Sinaji – Desatora – pokropenie krvou obetných zvierat a nakoniec, keď Boh uzavrie s ľudom novú zmluvu, nie krvou capov a iných zvierat, ale smrťou svojho Syna, ktorý sa stal človekom.

Zmluva medzi Bohom a človekom sa po smrti Ježiša a po jeho zmŕtvychvstaní obnovuje vo sviatosti krstu. Keď sa stávame Božími deťmi, stávame sa členmi Cirkvi a členmi spoločenstva, modliaceho sa spoločenstva, miestom stretnutia sa s Bohom v jeho sviatostiach, v modlitbe. Miestom stretnutia je srdce, príbytok, kde sa zdržiava Boh. Srdce je náš skrytý a nedostupný stred a jedine Boží Duch ho môže preskúmať a poznať. Srdce je miestom pravdy, kde si volíme život alebo smrť, a je aj miestom stretnutia, lebo človek, ktorý je stvorený na Boží obraz a jeho podobu, žije vo vzťahu s ním. Srdce je miestom zmluvy. Medzi mojím ja, osobou, a Bohom, ktorý je tiež osobou. Kresťanská modlitba sa stáva zmluvným vzťahom medzi Bohom a človekom v Kristovi. Je to činnosť Boha a človeka.

Modlitba je dialóg (porov. KKC 2562), nie je to monológ, lebo človek rozvíja svoj vzťah s Bohom pomocou čnosti viery, ktorú získal pri krste. Viera v nás spôsobuje, že ja nadväzujem kontakt s Bohom nielen pomocou mojich vrodených schopností, ale aj cez nadprirodzené vlastnosti. Pomocou viery prenikáme do hĺbky Boha; viera nám pomáha čerpať svetlo, život a rozvoj milosti v nás.

Povedali sme, že modlitba je darom od Boha, je zmluvou a je spoločenstvom s ním a s členmi Cirkvi. Najlepšie asi vyjadruje definíciu modlitby sv. Terézia od Ježiša, ktorá povedala: „Vnútorná modlitba je pre mňa dôverný vzťah priateľstva, rozhovor medzi štyrmi očami s Tým, o ktorom vieme, že nás miluje“. (Ž. 8,5) Svätá Terézia geniálne ukázala a definovala modlitbu. Vo svojom osobnom živote a aj vo svojich dielach veľmi silno podčiarkuje vzťah priateľstva s Bohom. Boh ako priateľ. Takto chápaná modlitba vypĺňa celý život a stáva sa dialógom s Bohom.

Modlitba ako priateľský vzťah však musí byť prežívaná na úrovni viery, a nie pocitov. Človek, ktorý sa modlí vo viere a nekladie dôraz na priateľské stretnutie na úrovni čisto ľudskej, vie, že musí byť pripravený aj na chlad a prázdnotu, ktoré sa neskôr v modlitbe objavia. Ak prežívame modlitbu iba skrze naše pocity, znechutíme sa, alebo očakávame od Boha iba to, čo chceme počuť my. A keď to nepočujeme, skôr či neskôr rezignujeme na takúto modlitbu. Preto je veľmi dôležitá dôvera. Bez dôvery modlitba stráca zmysel priateľského dialógu. Skúška priateľstva sa ukáže počas očisťovaní, keď sa nám bude zdať, že nás Boh nepočuje, alebo že nás nebodaj opustil. Vtedy sa ukáže pravosť našej lásky a dôvery.

Z našich úvah vyplýva, že modlitba je zásadne dialógom medzi Bohom a človekom. Odohráva sa na úrovni viery. Monológom by sa stala vtedy, keby som sa v nej zameriaval iba na seba. Cieľom je a má byť Boh. Myslím, že veľmi pekne to povedal Ján Pavol II., keď odpovedal na otázku o svojej modlitbe a o modlitbe vo všeobecnosti. Týmto citátom chcem zakončiť našu úvahu na dnešnú tému. „O modlitbe sa popísalo veľmi mnoho a ľudské pokolenie – najmä izraelský národ a kresťania – má s ňou bohaté skúsenosti. Človek dosahuje plnosť modlitby nie vtedy, keď ňou vyjadruje najmä seba samého, ale keď nechá, aby sa ňou plnšie sprítomnil samotný Boh. Dosvedčuje to história mystickej modlitby na Východe a na Západe: svätý František, svätá Terézia od Ježiša, svätý Ján od Kríža, svätý Ignác z Loyoly a na východe napríklad svätý Serafín zo Sarova a mnohí ďalší.“

Použitá literatúra:

KKC (Katechizmus Katolíckej cirkvi)

J. W. Gogola: Teológia spoločenstva s Bohom

Ján Pavol II.: Prekročiť prah nádej

P. Rudolf Bartal, OCD