Prišiel raz jeden mladík k mudrcovi a prosil ho, aby sa s ním rozprával o Bohu. Mudrc ho zaviedol k rieke. Keď vstúpili do rieky, starec položil na mladíka ruky a ponoril ho do vody. Držal ho tak dlho, až mu chýbal vzduch. Keď sa mu podarilo oslobodiť od starca a položivý sa vrátil na breh, opýtal sa starca, prečo to urobil. Starec mu odpovedal: „Až bude tvoja túžba po Bohu taká veľká, ako bola tvoja túžba po vzduchu, potom príď a budem ti rozprávať o Bohu.“
V minulých zamysleniach sme citovali výrok sv. Augustína: „Boh má smäd po tom, aby sme my mali smäd po ňom.“ Boh túži po tom, aby sme my túžili po ňom, aby sme s ním viedli rozhovor, aby sme sa modlili, aby sme ho poznávali. Evanjelista Lukáš spomína: Ježiš sa raz na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ´Pane, nauč nás modliť sa, tak ako Ján naučil svojich učeníkov´“ (Lk 11,2). Aby sme sa naučili modliť sa, musíme sa pozerať na Ježiša počas jeho modlitby, tak ako o tom hovoria a píšu evanjelisti. Skúšať sa vžiť do jeho modlitby, kopírovať ho.
Chcem sa spolu s vami dnes zamyslieť nad témou: „Modliť sa ako Ježiš?!“ Čo z toho vyplýva? Musíme sa modliť ako Ježiš, alebo sa máme modliť ako Ježiš? Použil som zámerne rozkazovací aj opytovací spôsob. K nášmu rastu je potrebné modliť sa ako Ježiš. Najprv však musíme poznať jeho spôsob modlitby. Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) hovorí: „Dráma modlitby sa nám naplno odhaľuje v Slove, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Snažiť sa pochopiť jeho modlitbu pomocou toho, čo nám o nej oznamujú v evanjeliách jeho svedkovia, znamená pre nás približovať sa k nášmu svätému Pánovi Ježišovi ako k horiacemu kru: najprv uvažovať o ňom, ako sa sám modlí, potom počúvať, ako nás učí modliť sa, aby sme nakoniec spoznali, ako vyslyší našu modlitbu.“ (KKC 2598)
Zamyslime sa nad prvým pohľadom, ktorý nám ponúka KKC: Najprv uvažovať o Ježišovi, ako sa sám modlí. Sledovať Ježišovu modlitbu. Pane, nauč nás modliť sa… Pohliadnime do tajomstva Ježišovej modlitby. Žiadne knihy ani žiadne iné príručky o modlitbe nám neukážu a nepovedia o Ježišovej modlitbe viac ako Evanjeliá. Evanjelisti nám v nich zanechali a opísali situácie, ako sa Ježiš modlí. Ježišova modlitba bola svedectvom. „Ježiš sa nemodlí iba kvôli svedectvu. On žije v modlitbe, a tak vydáva o nej svedectvo.“ Hoci o tom evanjelisti priamo nehovoria, Ježiš sa isto modlil ako každý zbožný Žid pomocou slov a pravidelným opakovaním modlitby svojho ľudu v nazaretskej synagóge a v jeruzalemskom chráme. „On, ktorý sa stal synom Panny, naučil sa modliť podľa svojho ľudského srdca. Naučil sa to od svojej matky.“ (KKC 2599)
Dozrievanie v človečenstve spôsobovalo aj to, že jeho modlitba rástla a dozrievala, stávala sa dokonalejšou. Keď mal 12 rokov, po slávnosti Bar Micwa – Syn prikázania, tak ako každý židovský mladík, stal sa podľa Tóry dospelým židom a v synagóge a v jeruzalemskom chráme mohol čítať z Tóry a z kníh prorokov; jeho modlitba však vyvierala z oveľa skrytejšieho prameňa. Svedčia o tom slová, ktoré vyslovil na otázku Matky, ktorá ho po troch dňoch úpenlivého hľadania našla v chráme, kde sa rozprával a kládol otázky starším: „Mám byť tam, kde ide o môjho Otca.“ „Ježišova modlitba sa tu ukazuje ako SYNOVSKÁ MODLITBA, ktorú Otec očakával od svojich detí a ktorú konečne prežíva jeho jediný Syn, sám vo svojom človečenstve spolu so všetkými ľuďmi a za všetkých.“ (KKC 2599) „Veľa času venoval životu s Otcom. Nepoznáme obsah všetkých jeho dialógov a nie je potrebné ich úplne poznať. Jeho život ukazuje, že vždy chcel byť v spoločenstve s Otcom.“ Modlitba mala v živote Ježiša veľký význam a bola spojená s jeho poslaním.
Ježiš sa modlí pred rozhodujúcimi chvíľami svojho poslania: pred tým, ako o svojom poslaní vydá svedectvo Otec pri jeho krste v Jordáne a pri premenení na hore Tábor: „Toto je môj milovaný syn, počúvajte ho!“ A pred tým, ako svojim umučením uskutoční plán Otcovej lásky: „Otče, ak chceš, odním odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ Ježiš sa modlí pred rozhodujúcimi chvíľami, ktoré sú spojené so životom a úlohou jeho apoštolov: pred vyvolením dvanástich, pred Petrovým vyznaním o jeho mesiášskom poslaní: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha!“ – Modlí sa za Petra, aby neochabla jeho viera a keď sa raz obráti, aby povzbudzoval svojich bratov vo viere… (porov. KKC 2600) Ježišova modlitba je spojená s jeho apoštolátom. „Modlitba je prítomná v jeho živote, konaní a je výrazom jeho bytia.“
Aby sa mohol stretávať so svojím Otcom, musí mať k tomu primerané podmienky. Ježiš, ako svedčia evanjelisti a priami svedkovia jeho života a modlitby, sa často uťahoval do samoty, do ústrania. Z takýchto miest prichádza naplnený. Je ako Mojžiš, ktorý si po rozhovore s Bohom na úpätí hory Sinaj musel zakrývať tvár šatkou, aby Izraeliti nevideli jeho prežiarenú tvár. Ježišova modlitba je modlitbou za ľudí. Sám zakúsil život v ľudskej prirodzenosti, nepoznačenej hriechom, a preto vnáša ľudí do svojej modlitby a obetuje ich Otcovi, keď obetuje seba.
Ježišova modlitba spôsobuje, že má súcit so slabosťami iných, aby ich oslobodil: kriesi Lazára, syna naimskej vdovy, Jairovu dcéru, uzdravuje chromého, lieči malomocných, Malchusovi uzdravil uťaté ucho po zrážke v Getsemani… Celá jeho modlitba a z nej vychádzajúci apoštolát je ovocím „v skrytosti.“ (porov. KKC 2602)
Evanjelisti zachytili dve Ježišove modlitby z čias jeho verejného účinkovania. Každá z nich sa začína vzdávaním vďaky. V prvej modlitbe Ježiš vyznáva Otca, zvelebuje ho, pretože skryl tajomstvá Božieho kráľovstva pred múdrymi a zjavil ich maličkým: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko: A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ (Mt 11, 25-27) A druhá Ježišova modlitba je pred vzkriesením Lazára: „Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: ´Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.´“(Jn 11, 41 – 42)
Z uvedených modlitieb vyplýva, že Ježiš prosí, keďže ďakoval za všetko, čo dostal od svojho Otca. Každému daru musí predchádzať prosba a tomu nás chce Ježiš naučiť. Ježiš nám ukazuje, že máme prosiť skôr, ako nám je dar udelený. Ježiš sa odovzdáva tomu, kto dáva a kto dáva seba samého v daroch. Chce nám ukázať, ale zároveň nás aj naučiť, že Darca je vzácnejší ako udelený dar (porov. KKC 2603 – 2604) Svätý Ján z Kríža zvykol často hovoriť: „Netúž po daroch, ale túž po samom Darcovi!“ Vrcholom Ježišovej modlitby sú posledné slová na kríži: Žíznim! – Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia! – Dokonané je… (porov. KKC 2605).
Modlitba učeníkov musí byť ako modlitba Ježiša. Ak sa teda chceme naučiť modliť, musíme sa priblížiť k Ježišovi, ktorý sa modlil a ktorý musí zostať pre nás skutočným vzorom; len jeho môžeme kopírovať v modlitbe.
Použitá literatúra:
KKC (Katechizmus Katolíckej cirkvi)
J. W. Gogola: Teológia spoločenstva s Bohom
H. Caffarel: 5 wieczorów o modlitwie wewnętrznej
P. Rudolf Bartal, OCD