(sv. Mária od Ukrižovaného Ježiša, Miriam Baouardy)
Galilea: detstvo
Miriam Baouardy sa narodila 5. januára 1846 v malej galilejskej dedinke Abelin, na polceste medzi Nazaretom a Haifou. Jej rodičia boli gréckokatolíci. Narodilo sa im dvanásť synov, ktorí však zomreli jeden po druhom v ranom detstve. Rodičia v hlbokom žiali, no plní dôvery v Boha, sa preto rozhodli vykonať púť do Betlehema a pri jasličkách prosiť o dar dcéry. Takto prišla na svet Miriam a rok po nej brat Boulos.
Miriam nedovŕšila 3 roky, keď jej zomiera otec. Pred smrťou ju zveril pod ochranu sv. Jozefa. Zakrátko umiera aj jej matka. Brata Boulosa si adoptovala teta a Miriam strýko. Z detstva stráveného v Galilei si zachovala na jednej strane úžas nad krásou Stvoriteľa, a na druhej strane hlboké vedomie, že všetko je pominuteľné.
Istý zážitok ju poznačil na celý život: Keď sa ako dieťa hrala s dvoma vtáčikmi a chcela ich okúpať, vtáčiky sa neubránili a uhynuli jej v rukách. Celá zarmútená počuje vnútorný hlas: „Vidíš, všetko takto pominie, ak mi však dáš svoje srdce, ja ti zostanem navždy.“
Ako osemročná pristupuje k prvému svätému prijímaniu. O krátky čas odchádza s celou strýkovou rodinou do Alexandrie.
Keď má Miriam 12 rokov, strýko ju chce vydať. Ona sa však bráni, lebo je pevne rozhodnutá zasvätiť svoj život Pánovi. Jej rozhodnutím nedokáže nič otriasť – ani presvedčovanie, ani hrozby, ani ponižovanie, ani tvrdé zaobchádzanie. Po troch mesiacoch vyhľadá bývalého strýkovho sluhu, moslima, a chce po ňom poslať list bratovi, ktorý ostal v Galilei, aby jej prišiel na pomoc. Keď sa sluha dozvedá, ako Miriam pre svoju vieru trpí, nabáda ju, aby kresťanstvo zanechala a prijala moslimskú vieru. Miriam odmieta. Nahnevaný sluha schytí šabľu a podreže jej hrdlo, polomŕtvu ju nechá v tmavej uličke. Bolo to 8. septembra 1858. Miriam sa prebrala v jaskyni v prítomnosti mladej ženy, podobnej rehoľníčke. Tá sa o ňu celý mesiac stará, živí a poúča ju. Keď Miriam vyzdravie, žena (Panna Mária , ako neskôr vysvitne) ju vezme do kostola a zanechá ju. Od toho dňa Miriam chodí z mesta do mesta (Alexandria, Jeruzalem, Bejrút, Marseille…). Ako slúžka pomáha v chudobných rodinách, no keď si ju niekde priveľmi vážia, odíde. Mimoriadnym spôsobom bude svedkom „neviditeľného sveta“, ktorý intenzívne zakúša, a v ktorý my iba veríme.
V roku 1865 Miriam prichádza do Marseille, kde spoznáva Sestry sv. Jozefa od Zjavenia. Hoci má devätnásť rokov, pôsobí ako trinásťročná, má slabé zdravie a po francúzsky hovorí veľmi zle. Napriek tomu ju prijmú do noviciátu: je šťastná, že sa môže takto odovzdať Bohu. Ochotne vykonáva aj najťažšie práce a väčšinu svojho času trávi v práčovni alebo v kuchyni. Vo štvrtky a v piatky prežíva Kristovo utrpenie: dostáva stigmy, no vo svojej prostoduchosti ich považuje za prejav choroby. Začínajú sa u nej prejavovať rozmanité, mimoriadne milosti. Niektoré sestry sú z toho zmätené. Po dvoch rokoch noviciátu jej preto neumožnia zložiť sľuby. V tom čase ju zhoda okolností nasmeruje na Karmel v Pau.
Karmel v Pau
Do Karmelu v Pau je Miriam prijatá v júni 1867. Uprostred všetkých skúšok, ktorými bude musieť prejsť, tu sa vždy stretne s láskou a s pochopením. Opäť začína od noviciátu a prijíma meno sestra Mária od Ukrižovaného Ježiša. Rozhodne žiada, aby mohla byť iba laickou sestrou, pretože je jej prirodzenejšie slúžiť druhým, a pre ťažkosti s čítaním sa nedokáže ani modliť posvätné ofícium. Svojou jednoduchosťou a veľkodušnosťou si získava priazeň. Ovocie jej života je v slovách, ktoré raz vyslovila na konci extázy: „ Kde je láska, tam je aj Boh. Ak budete pamätať na dobro voči blížnemu, Boh bude pamätať na vás. Ak blížnemu kopete jamu, sami do nej padnete, bude pre vás. Ale ak svojmu blížnemu chystáte nebo, bude pre vás…“
Dar proroctva, útoky diabla, extázy… Medzi všetkými mimoriadnymi milosťami, ktorými je Miriam obdarovaná, vyniká milosť presvedčenia, že pred Bohom nie je ničím. Keď hovorí o sebe, nazýva sa „malé nič“, čo je skutočne hlboké vyjadrenie jej bytosti. „Poníženosť sa teší, že nič neznamená, k ničomu sa nepúta, nikdy sa ničím neunaví. Je spokojná, šťastná, vždy a všade, uspokojí sa so všetkým… Blahoslavení maličkí!“
V tom je zdroj jej odovzdanosti tak uprostred najneobyčajnejších milostí, ako aj najzložitejších pozemských udalostí.
Založenie Karmelu v indickom Mangalore
O tri roky, t.j. v roku 1870, odchádza Miriam s malou skupinou do Mangalore zakladať prvý karmelitánsky kláštor v Indii. Plavba loďou je hotovým dobrodružstvom: tri sestry zomierajú ešte počas cesty. Skupinku prídu však posilniť ďalšie sestry, a tak koncom roka môžu začať život v klauzúre. Mimoriadne prejavy milostí u Miriam pokračujú, no nijako ju neodvádzajú od najťažších prác a útrap, ktoré sú vždy spojené s novým zakladaním. Počas extáz ju možno vídať s rozžiarenou tvárou napríklad v kuchyni, inokedy je v duchu účastná na živote Cirkvi, napríklad počas prenasledovania v Číne: občas je v zajatí zlého ducha (ale iba navonok), pričom prežíva hrozné trápenia a zápasy. Miriam začínaobklopovať veľa nepochopenia, niektorí dokonca spochybňujú pravosť toho, čo prežíva. Na konci noviciátu – 21. novembra 1871 – síce môže zložiť sľuby, no napätie vytvorené jej okolím napokon vyvrcholí tým, že Miriam v roku 1872 posielajú späť do Karmelu v Pau.
Návrat do Pau
V Pau Miriam opäť žije jednoduchým životom laickej sestry a vďaka láskavosti spolusestier jej duša môže naplno dýchať. Hoci takmer nevie ani čítať ani písať, niekedy počas extáz z veľkej vďačnosti voči Bohu skladá prekrásne básne plné sviežosti a orientálneho pôvabu, v ktorých celé stvorenie ospevuje svojho Pána, inokedy ju prudké vzplanutie lásky k Bohu v okamihu vynesie na vrcholec stromu, ktorý by neudržal ani vtáčika…
„Všetci spia. A na Boha plného dobroty, vznešeného a chvályhodného zabúdajú!… Tak poďme a zobuďme celý svet!“ Za Miriam prichádza mnoho ľudí hľadať útechu, rady a modlitby; v stretnutí s ňou dostávajú svetlo i posilnenie.
Založenie Karmelu v Betleheme
Krátko po návrate z Mangalore začína Miriam hovoriť o založení Karmelu v Betleheme. Prekážok je veľa, ale postupne sú prekonané, dakedy napriek všetkým očakávaniam. Napokon prichádza povolenie z Ríma, a tak 20. augusta 1875 sa skupinka karmelitánok vydáva na cestu. Pán osobne usmerňuje Miriam, kde a ako stavať. Má to byť na „vŕšku oproti Betlehemu“, ako jej Pán povedal v extáze, „nad kolískou môjho otca Dávida.“ Keďže iba Miriam hovorí po arabsky, je osobitne poverená dohliadnuť na stavbu, „zaborená do piesku a vápna“. Komunita sestier sa môže usadiť na mieste už 21. novembra 1878, aj keď niektoré práce ešte pokračujú. Miriam leží na srdci aj založenie Karmelu v Nazarete. V auguste 1878 sa tam vydáva spolu so sestrami, aby získali pozemok. Na tejto ceste dostáva poznanie, kde boli Emauzy a miesto potom odkúpi Berta Dartigaux pre Karmel. Po návrate do Betlehema znovu preberá dozor nad stavbou za dusných horúčav. Keď nesie piť robotníkom, spadne na schodoch a zlomí si ruku. Zakrátko dostane gangrénu a o niekoľko dní, 26. augusta 1878, zomiera vo veku 32 rokov.
Miriam a Duch Svätý
Miriam nám otvára neviditeľný svet, ktorý je nám celkom blízko a je milosrdenstvo samo. Učí nás postaviť celý náš život na nepominuteľnom, na jedinom, čo zaváži, na samom Bohu.
Boj proti všetkým silám zla dnes zďaleka nie je ukončený. Miriam, ktorú nazývajú aj „patrónkou pokoja“ Svätej Zeme, je pre nás povzbudením, aby sme sa nechali Pánom premeniť. Miriam bola priťahovaná Duchom Svätým. Hovorí: „Obráťte sa na Ducha Svätého, ktorý vnuká všetko.“ … „Svet je stratený kvôli sebeckému ja. Ľudia plní seba roznášajú so sebou smútok a strach. Nemôžeme mať Boha aj svet súčasne.“
Duchu Svätý, odovzdávam sa ti…
Duchu Svätý, naplň ma,
Láska Božia, stravuj ma,
K pravej ceste priveď ma,
Mária, Matka, sleduj ma
a s Ježišom žehnaj ma.
Pred zlom, klamom, nebezpečím uchráň ma.
Miriam bola citlivá na prejav Božej lásky, jej povolaním bolo žiť v Božej prítomnosti, neustále prežívať spojenie s Pannou Máriou, Kráľovnou Karmelu.
Katarína Luptáková, OCDS Detva