Ktosi povedal, že „ako možno viacerými spôsobmi upraviť kyticu kvetov z tej istej záhrady, tak existuje niekoľko foriem, ako možno prežívať zásady kresťanskej náuky“.
Existuje veľa škôl, ktoré sa snažia kráčať cestou evanjelia podľa svojej spirituality a charizmy. Každé spoločenstvo je v tom originálne, každé vkladá do pokladnice bohatstva Cirkvi to, čo je jemu vlastné a vo svojej podstate nasleduje Krista. Takýmto spôsobom sa z Cirkvi stáva Cirkev s čoraz krajšou a prístupnejšou tvárou, bohatšou na dary Ducha Svätého, ktorý ich udeľuje jednotlivým spoločenstvám.
Dnešnou témou, nad ktorou by som sa chcel spolu s vami zamyslieť, je Ježišova škola modlitby. Chcel by som priblížiť Ježiša ako učiteľa modlitby. Minule sme použili text z Katechizmu Katolíckej cirkvi (KKC) o Ježišovej modlitbe a zaoberali sme sa Ježišovou modlitbou, ktorá je modlitbou Syna. Ježiš sa modlí vždy a pred každým rozhodnutím, čerpá zo samoty, vnáša do svojej modlitby tých, ktorých stretáva, jeho modlitba je ďakovná. Vrcholom Ježišovej modlitby je však jeho modlitba na kríži. Ak sa chceme naučiť modliť sa, musíme pozorovať Ježiša. O tom sme hovorili na minulom stretnutí. Dnes sa započúvajme, čo nás Ježiš učí o modlitbe. Aká má byť naša modlitba? Uvedomme si však jednu dôležitú vec: Kresťania nevlastnia monopol na modlitbu. Stačí sa pozrieť na východné náboženstvá, ako ich členovia stoja ráno pri rieke Gange, pozorovať sediacich budhistov, ktorí žiara pokojom, alebo Židov pri Múre nárekov, či Beduínov, ako chvália Alaha uprostred púšte. Všetci títo ľudia sa modlia. Aj kresťania sa modlia, ale ich modlitba nie je taká istá ako tých druhých.
Čím sa charakterizuje modlitba kresťana? Na to si odpovieme tým, že sa zahľadíme na Ježišovu modlitbu, čo nás On učí o modlitbe.
Aká je Ježišova škola modlitby?
Ježiš nás učí modlitbe samotným príkladom modliaceho sa. (porov. KKC 2607) Celé evanjelium nám podáva výslovne učenie o modlitbe. Keď sa Ježiš obracia na zástupy, ktoré ho nasledujú, vychádza z toho, čo už poznajú z modlitby Starého zákona, Starej zmluvy, a napriek tomu otvára ich srdcia na niečo nové. Tým, ktorí ho počúvajú, hovorí v obrazoch, v podobenstvách, ale učeníkom, ktorých Ježiš postupne vychováva k modlitbe, všetko vysvetľuje, aby sa neskôr stali majstrami, učiteľmi modlitby v jeho Cirkvi (porov. KKC 2607). Prvou podmienkou, ktorú Ježiš kladie vo svojej škole modlitby, je obrátenie srdca (KKC 2608).
Srdce sa chápe nielen ako orgán, ale v hlbšom zmysle slova ako miesto citov, spomienok, rozhodnutí a zámerov. Je to miesto, kde sa človek stretáva sám so sebou, kde berie zodpovednosť za seba, kde sa otvára alebo zatvára Bohu. Je to prameň vedomej, poznávajúcej a slobodnej osobnosti, miestom voľby a miestom tajomnej činnosti Boha. Je to miesto, kde sa človek stretáva s Bohom. Práve takéto miesto, akým je srdce, si vyžaduje obrátenie, aby sa človek mohol plnšie otvoriť Božiemu pôsobeniu. Ježiš, keď hovorí o obrátení srdca, má na mysli zmenu zmýšľania, zmenu postojov – k sebe samému, k iným a hlavne k Bohu. Vo svojej prvej reči na hore Ježiš v blahoslavenstvách povedal, že tí, ktorých srdce je čisté, budú blahoslavení, a iba takí uzrú Boha (porov. Mt 5, 8). Čisté srdce je podmienkou, aby sme mohli uvidieť Boha počas našej modlitby, keď sa s ním stretávame tvárou v tvár. Obrátenie srdca znamená zmieriť sa s bratom, milovať nepriateľov a modliť sa za nich, modliť sa k Otcovi v skrytosti, odpúšťať z hĺbky srdca v modlitbe (porov. KKC 2609). Je to zrieknutie sa hriechu, je to čisté srdce od hriechu. Je to naše obrátenie srdca.
Modlitba, ktorá je osobným gestom, je spojená s vonkajšími a vnútornými okolnosťami toho, kto sa modlí. Vnútornou podmienkou pre našu modlitbu je zbaviť sa hriechu. Čistota svedomia sa zakladá na postoji človeka, ktorý nesúhlasí s hriechom a je pevne rozhodnutý neuraziť Boha ani v najmenšej veci. Čistota srdca je podmienkou pre modlitbu. Je to odpor ducha voči neusporiadaným putám srdca. Sv. Ján od Kríža hovorí: „Nezáleží na tom, či vták je priviazaný tenkou alebo hrubou niťou, lebo jedna aj druhá ho zväzuje; kým nepretrhne jednu alebo druhú, nebude môcť slobodne vzlietnuť.„
Čistota mysle spočíva v usmernení všetkých duchovných schopností na Boha. Vláda nad vlastnými myšlienkami a predstavivosťou sa stáva pre človeka znakom vlády nad svojím životom a schopnosťou obetovať sa Bohu. Nakoniec čistota konania znamená chcieť vždy plniť Božiu vôľu. Keď je srdce rozhodnuté obrátiť sa, učí sa modliť vo viere. Viera je synovské primknutie sa k Bohu bez ohľadu na to, čo cítime a chápeme (KKC 2609). Ježiš nás učí modliť sa s vierou a vo viere, lebo sám povedal: „Proste a dostanete, hľadajte a nájdete…“ Keby nás tomuto postoju viery neučil, klamal by nás. S vierou sa spája aj odvaha. Ježiš v evanjeliu chváli jednoduchých ľudí, ale zarmucuje sa nad neverou a pochybovaním zástupov, a dokonca aj svojich učeníkov. Učí nás synovskej odvahe, ktorá spočíva v tom, že prv ako dostaneme to, čo sme prosili, máme vzdávať vďaky. „Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali.“ (Porov. KKC 2609-2610) To je sila modlitby: veriť skôr, ako dostanem. Veriť s odvahou. To, že nedostávame, nie je výsledok toho, že sa zle modlíme, ale Boh nás chce aj takto prinútiť, lepšie povedané – naučiť, aby sme si vážili dary, ktoré nám chce dať. Boh nie je „MUSIC BOX“, kde vhodíme mincu a zahrá nám to, čo my chceme. Vážme si tie dary, ktoré dostávame!
V Ježišovej škole modlitby je dôležité bdenie. Bdieť znamená nespať, ale byť pripravený, byť v neustálej pohotovosti, pripravenosti. Spomeňme si na učeníkov, ktorí dokonca v Ježišovej prítomnosti nedokázali bdieť, ale spali. Modlitba učeníkov v spojení s ich Majstrom je neustály boj, zápas nestratiť z očí samého Majstra. Bdieť v modlitbe znamená neupadnúť do pokušenia. (Porov. KKC 2612)
Ježiš je jedinečným učiteľom modlitby a ponúka nám – povedali by sme – novinku v modlitbe: prosiť v jeho mene. Ježiš uistil svojich učeníkov, že ak budú prosiť v jeho mene, ich modlitba bude vypočutá. Dokonca keď je naša modlitba spojená s Ježišovou, Otec nám dá Ducha Tešiteľa, aby s nami zostal naveky. (Porov. KKC 2614 – 2615)
Ježiš chce, aby jeho modlitba zapálila milióny ľudských sŕdc. Kresťan, ako povedal Tertulián, staroveký učiteľ, je „druhým Kristom„. A sv. Augustín ide ešte ďalej a hovorí, že „sme sa stali nielen kresťanmi, ale aj Kristami„. Kristus, ktorý žije v kresťanovi, modlí sa aj v ňom samom. Ako povedal sv. Pavol: „Už nie ja žijem, ale žije vo mne Kristus.“ Modlíme sa už nie my, ale Kristus sa modlí v nás. To ale neznamená, že vo mne sa iba Kristus modlí. On sa modlí s mojou pomocou, ja s ním musím spolupracovať. Položme si otázku: Čo očakáva Ježišova modlitba odo mňa? A odpoveď:
1. Aktívne klčovanie. Ježišova modlitba vo mne je ako zrno medzi tŕňmi. Tŕňmi sú moje nezriadené túžby, prehnané ambície, smútok. Takéto klčovanie je veľmi ťažké a bolestivé, a preto si vyžaduje neustálu námahu a prácu po celý život.
2. Neustále udržiavanie Ježišovej modlitby vo mne. Zrno sa rozvinie len vtedy, keď bude mať primerané podmienky: dážď, slnko, pôdu, mráz…) Aby mohla Ježišova modlitba vo mne rásť, je dôležité, aby som ju neustále udržiaval a zveľaďoval pomocou Božieho slova, sviatostného života, čerpania z bohatstva pokladnice Cirkvi, medzi ktoré patria aj sväteniny (napr. škapuliar).
3. Ustúpiť pred Ježišovou modlitbou vo mne. Dať Bohu celé svoje srdce.
4. Počas modlitby sa spája celá moja vôľa a celé moje srdce s Ježišom. Veľmi dôležitá je pri tejto podmienke viera. „Ja chcem“ – to neznamená spoliehať sa na pocity a aktuálny stav duše, či sa dobre cítim, alebo nie. Keď pracujem alebo keď sa zabávam, moje srdce bdie a aj napriek tomu pulzuje vo mne Ježišova modlitba. Začiatky sú ťažké, ale postupne, keď sa otvorím pôsobeniu Boha, modlitba vo mne bude rásť. Podmienka je iba jedna: kráčať za Ježišom.
Modlitba v ňom je novinkou v Ježišovej modlitbe. Dôležité je, aby sme si uvedomili, že v Duchu Svätom je kresťanská modlitba spoločenstvom lásky. „Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 16, 24) (Porov. KKC 2615)
Kresťanská modlitba nie je v prvom rade mojím dielom, ale je dielom Ježiša. Aj modlitby nekresťanských spoločenstiev, ak sú srdečné, majú účasť na Ježišovej modlitbe.
Použitá literatúra:
KKC (Katechizmus Katolíckej cirkvi)
J. W. Gogola: Teológia spoločenstva s Bohom
H. Caffarel: 5 wieczorów o modlitwie wewnętrznej
A. Gazzera – A. Leonelli: V jeho šľapajach
Slovník biblickej teológie
P. Rudolf Bartal, OCD