V deň Turíc boli apoštoli s Máriou a inými na tom istom mieste a očakávali prisľúbeného Ducha Svätého. Pritom bdeli na modlitbách. Duch Svätý zostúpil na nich v podobe ohnivých jazykov. Učil ich a aj naďalej „učí Cirkev a pripomína jej všetko, čo Ježiš povedal a tiež ju vychovával a naďalej vychováva k modlitbe“ (porov. KKC 2623). Pri čítaní Skutkov apoštolov sa dozvedáme aj iné skutočnosti. O tom, ako prvotná Cirkev žila, ako sa schádzali na lámaní chleba, o spôsobe modlitby. Ako spomína Lukáš, autor Skutkov apoštolov: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov, na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (porov. KKC 2624).

Duch Svätý vychováva k modlitbe. Cirkev sa bude po Turícach modliť slovami Žalmov, ktoré sú dedičstvom Starého zákona, pomocou Božieho slova a počas slávenia Eucharistie. Od vzniku Cirkvi sa tak vytvárajú nové formulácie modlitieb, ktoré sa neskôr rozvinú vo veľkých liturgických a duchovných tradíciách (porov. KKC 2625).

Dnešnou témou, nad ktorou by sme sa chceli zamyslieť, sú Formy modlitby. Uvedomujem si, že je to veľmi obšírna téma. Katechizmus Katolíckej Cirkvi jej venuje niekoľko bodov. Pozastavme sa nad prvými dvoma formami modlitby. Sú nimi velebenie a klaňanie sa.

„Jedno dieťa maľovalo obraz a učiteľka sa ho spýtala: ´Je to zaujímavé. Čo ten obraz predstavuje?´
Dieťa: ´Je to podobizeň Boha.´
Učiteľka:´ Ale nik nevie, ako Boh vyzerá.´
Dieťa odpovedalo: ´Keď ho dokončím, budú to vedieť všetci.´“

Deti vedia, ako vyzerá Boh, ale prichádzajú do sveta, ktorý robí všetko preto, aby na to čo najrýchlejšie zabudli.

V KKC sa píše: „Velebenie vyjadruje základnú dynamiku kresťanskej modlitby; je to stretnutie Boha s človekom. Človek v modlitbe velebenia odpovedá na Božie dary, ktoré mu boli udelené.“ (KKC 2626) Najznámejším biblickým príkladom je Mária, ktorá vo svojom chválospeve Magnifikat – Velebí moja duša Pána, ospevuje Boha za všetky dary a veci, ktoré jej učinil. Táto udalosť sa stala pri návšteve Alžbety, ktorá spolu so svojím synom Jánom zaplesala, lebo obidvaja spoznali v prichádzajúcich – Alžbeta – Matku Spasiteľa – a Ján v lone Alžbety – svojho Majstra. Velebenie pomáha človekovi uvedomiť si, kto je on a kto je Boh. Boh je Pánom a Stvoriteľom. Človek velebí Boha – Božiu veľkosť a majestát. Čím je človek oddanejší Bohu, čím viac spoznáva Boha a prebýva s Bohom, tým vrúcnejšia je jeho modlitba velebenia. V liturgii sa používajú modlitby, ktoré velebia veľkosť Boha. Už spomínaný evanjeliový Máriin chválospev Magnifikat, spev počas sv. omše – Glória – Sláva Bohu na výsostiach, hymnus Te Deum laudamus – Teba, Boha, chválime, dokonca aj v modlitbe Otče náš velebíme Boha v prosbe ´Otče náš…, posväť sa meno tvoje´… Srdce človeka, ktorý ho otvorí Bohu, nezostane nikdy nenaplnené. Boh vždy požehnáva, a preto môže „srdce každého človeka ako odpoveď velebiť toho, ktorý je zdrojom každého požehnania“ (KKC 2626). V našej modlitbe, či je to velebenie, alebo to bude iná forma modlitby, napr. klaňanie sa, nesmie chýbať prvok detstva. Tak ako sme čítali na začiatku príbeh o dieťati, ktoré maľovalo obraz Boha; taký musí byť aj náš postoj voči Bohu. Byť pred Bohom ako dieťa.

V Prológu evanjelia podľa Jána sú takéto slová: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.“ Boh sa stal človekom. Pripomínajú nám to vianočné udalosti. Vo vianočných udalostiach narodenia Ježiša Krista môžeme najlepšie ukázať druhú formu modlitby, ktorou je klaňanie sa – adorácia. Pomôžeme si obrazom a udalosťami po narodení Ježiša – klaňanie sa Troch kráľov. Postavy Troch kráľov sú postavami modliaceho sa kresťana, ktorý adoruje Boha – človeka v dieťati. Na postoji týchto troch kráľov si ukážeme, aký má byť náš postoj voči Bohu aj voči tajomstvu Eucharistie, ktorú adorujeme, uctievame. Zamyslime sa nad tým, čím je adorácia. Najprv však nad tým, čím nie je a ani by nemala byť.

Adorácia – klaňanie by nemala byť poklonkovaním (postava zlého sluhu, ktorý – aby neurazil svojho pána – odchádza od neho a neustále sa mu klania, pričom za rohom rozmýšľa, ako by ho prekabátil). V Katechizme Katolíckej Cirkvi sa o klaňaní hovorí: „Adorácia je základným postojom človeka, ktorý sa uznáva za tvora pred svojím Stvoriteľom. Oslavuje veľkosť Pána, ktorý nás stvoril, a všemohúcnosť Spasiteľa, ktorý nás oslobodzuje od zla. Adorácia je hlbokým sklonením sa ducha pred ´Kráľom slávy´ a úctivým mlčaním pred Bohom, ktorý je vždy väčší ako my.“ (KKC 2628) Adorácia je hlboké sklonenie sa a úctivé mlčanie.

Počas modlitebnej vigílie 20. augusta 2005 pri príležitosti XX. Svetového dňa mládeže v Kolíne povedal Sv. Otec Benedikt XVI.: „Traja králi sa skláňajú pred dieťaťom chudobných ľudí. Nový kráľ, pred ktorým kľačali v adorácii, sa veľmi líšil od ich očakávaní. Museli sa naučiť, že Boh je odlišný od toho, ako si ho predstavujeme. Museli zmeniť svoju predstavu o Bohu, o človeku a pritom zmeniť aj sami seba. Spôsob, akým koná Boh, je odlišný, než ako si ho predstavujeme a aký by sme mu radi vnútili. Boh je odlišný, a práve to si (traja králi) teraz uvedomujú. Z toho vyplýva, že aj oni sami sa musia stať inými, musia sa naučiť Božiemu spôsobu konania.“ Aby mohli mudrci uzrieť v tichej adorácii v malom dieťati Boha – človeka, musia pokľaknúť pred dieťaťom, musia sa znížiť na úroveň dieťaťa, stať sa mu rovní, aby v ňom uzreli Boha. Adorácia od nás vyžaduje takýto postoj – postoj dieťaťa. Takéto klaňanie nás napĺňa pokorou a dodáva našim prosbám dôveru (porov. KKC 2628).

Adorácia mi pomáha uvedomiť si jednu vec: Boh je veľký a ja som malý – jednoduchý, jednoducho malý. Boh jestvuje skrze seba a v sebe a je skrze neho a jeho mocou. Adorácia hovorí: Ty si Boh, ja som človek.“

Keď sa mudrci klaňali Ježišovi, ich poklona bola úprimná a pokorná. Pri adorácii sa nesmie stať toto: „Skláňam sa pred tebou, lebo si mocnejší ako ja.“ To by bolo slabé a neúctivé. Adorujem, klaniam sa ti preto, lebo si „hodný tejto poklony. Spoznal som, že si Skutočnosť, Pravda, Moc, ale aj Dobro, nielen Vážnosť a Nesmiernosť, ale aj nekonečná Hodnota a jednoducho Zmysel.“

Ovocím adorácie, klaňania sa je zmena. Tej však musí predchádzať aj príslušný dar. Z príkladu troch kráľov vidíme, že ich putovanie sa neskončilo iba adoráciou. Ona pokračovala tým, že traja králi dali Ježišovi dary – zlato, kadidlo, myrhu. Nechajme hovoriť aj tu Sv. Otca Benedikta: „Adorácia má svoj obsah a ten zahŕňa aj dar. Ak gestom poklony uznali (traja králi), že toto dieťa je ich kráľom, do ktorého služby chcú dať aj svoju moc a svoje možnosti, teraz sa učia, že cieľ sa nedá dosiahnuť príkazmi z výšky trónu. Učia sa, že musia darovať seba samých – menší dar pre toho kráľa nestačí. Učia sa, že ich život sa musí prispôsobiť Božiemu spôsobu uplatňovania moci. Musia sa naučiť strácať seba a tak sa znovu nájsť. Obchádzajúc na spiatočnej ceste Jeruzalem, musia kráčať v stopách iného kráľa, nasledovať Ježiša.“ „Pokorné gesto, ktorým padáme Pánovi k nohám, nás stavia na správnu životnú dráhu celého vesmíru.“

V knihe Exodus sa píše o Mojžišovi, ako vystupoval na vrch modliť sa pred Pánom. Jeho tvár žiarila ako svetlo. Preto si dával na tvár závoj, aby ľudia nevideli jeho žiariacu tvár. „On o tom nevedel a bude lepšie, ak ani my, no možno sa nám stane, že niekto zbadá, ako sa nám tvár rozžiarila, pretože sme hľadeli na Pána. A toto bude najkrajší dar, ktorý iným môžeme dať.“ Možno poznáte príhodu zo života sv. farára z Arsu (Ján Vianney). Zbadal v kostole človeka, ktorý sa modlil. Úpenlivo a pokorne. Keď sa ho sv. Ján opýtal, čo hovorí Bohu, ten odpovedal: „Nič mu nehovorím. Hľadím na neho a On hľadí na mňa.“ – To je najjednoduchší spôsob našej modlitby. Byť pred Bohom ako dieťa.

Použitá literatúra:
Ferrero, B.: Niekedy stačí jeden slnečný lúč. Bratislava 2003
Słomkowski, A.: Teologia życia duchowego. Apostolicum. Ząbki 2000
Benedikt XVI.: Božia revolúcia. Trnava 2005
Kardinál Josepf Ratzinger: Duch liturgie. Trnava 2005
R. Cantalamessa: Tajomstvo poslednej večere. Eucharistia, naše posvätenie. Bratislava 2002
Guardini, R.: Úvod do modlitby. Trnava 1993

P. Rudolf Bartal, OCD