3.Odkaz, posolstvo pre nás

Preskúmanie duchovnej cesty sv. Terézie z Lisieux vedie k záveru, že – ako to vyjadril Ján Pavol II. – „v živote sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša Boh umiestnil určité posolstvo pre svet, ukázal ľuďom evanjeliovú cestu – „malú cestu“ – po ktorej môžu ísť všetci, lebo všetci sú povolaní k svätosti.“ V tretej, najkratšej časti môjho vystúpenia túžim načrtnúť hlavné posolstvo „malej cesty“ duchovného detstva, posolstvo, ktoré osvecuje osobnú cestu k Bohu pre každého z nás.

3.1. Potvrdenie človeka a jeho slobody

Základom cesty duchovného detstva Terézie z Lisieux je pravda viery, ktorá hovorí, že Boh – náš Stvoriteľ a Vykupiteľ – nás nesmierne miluje. Otcovská láska Boha znamená, že Boh nám dáva život a miluje nás takých, akí sme: s bohatstvom a krásou našej ľudskej prirodzenosti, ako aj s našimi hriechmi, zraneniami a obmedzeniami. Neprestáva milovať každého z nás ani vtedy, keď od neho odchádzame, pretože je verný svojej zmluve lásky. Potvrdenie človeka ako stvoreného znamená prijať a rešpektovať dôstojnosť každého človeka, jeho autonómiu a slobodu. Boh nikdy neobmedzuje našu slobodu, on ju umožňuje. Preto je pravda o Božom otcovstve a našom detstve naozaj evanjeliom, t.j. pre nás Dobrou novinou.
Táto základná pravda o potvrdení a láske Boha k človeku by mala v svojom dôsledku viesť k prijatiu seba samého, pozitívnych strán, ako aj obmedzení. Bez prijatia pravdy a odmietnutia vzbury proti sebe samému sa nedá dosiahnuť žiadna svätosť.

3.2. Demystifikácia obrazu Boha a prvenstva seba samého

V logike „malej cesty“ sa okrem potvrdenia človeka nachádza aj etapa negácie, či tiež prekonania seba, ktorá spočíva na odstránení domýšľavej istoty seba samého a vykreslení pravdivého obrazu Boha, predtým tak sfalšovaného. „Ide o odstránenie – tvrdí kardinál Carlo Maria Martini – takého chápania kresťanstva, ktoré sa hrdí svojou istotou; ktoré je hrdé na bohatstvo svojich cností, ktoré sa uspokojí so starostlivým plnením náboženských povinností, so zbožnou praxou, ktoré nachádza záľubu v nezvyčajných kajúcich úkonoch.“ Podobný názor vyjadruje kňaz Tomáš Halík. Podľa neho „malá cesta“, ktorú učí Terézia, je odvážnym odmietnutím najrozšírenejšej cesty k Bohu – cesty morálneho seba- zdokonaľovania.“ Samozrejme, že nebudeme negovať skutočnosť, že aj ľudská námaha je potrebná. Má svoju hodnotu, ale treba sa zbaviť červíka pýchy, ktorý v nej drieme. Po objave „malej cesty“ Terézia neprestala byť aktívnou, iba sa zmenila jej perspektíva. „Malé duše bežia po ceste detstva – tvrdila. Hovorím bežia a neodpočívajú“. Jej aktivitu symbolizovalo tzv. hádzanie kvetov, čiže aktívne úkony lásky k blížnemu. (por. Rkp. B 4r-v) Nejde však o svätosť žiariacu veľkosťou skutkov, ale o kvalitu lásky do nich vloženej. Zmysel vynakladaných námah, často neúčinných, ilustrovala opisom dieťaťa snažiaceho sa vyjsť na prvý schodík: „Prijmi skutočnosť, že budeš ako malé dieťa a snaž sa konať všetky čnosti(…). Boh od teba vyžaduje iba dobrú vôľu. Zakrátko ho tvoje márne úsilie celkom odzbrojí a on sám zíde, zoberie ťa do náručia a prenesie do svojho kráľovstva.“
Súčasne si logika „malej cesty“ vyžaduje zničenie falošného obrazu Boha, ktorý dominuje v rozličných spôsoboch prejavu v našej západnej civilizácii, prežívajúcej výraznú krízu otcovstva. Evanjelium a duchovná skúsenosť sv. Terézie dokazujú, že nadviazanie hlbokého vzťahu s Bohom ako milujúcim Otcom je prelomom na našej ceste k zmiereniu a zjednoteniu sa s ním v láske pri budovaní skutočne bratských a sesterských medziľudských vzťahov.

3.3. K plnosti človečenstva v láske

Prijatie seba samého a svojich obmedzení na jednej strane a na druhej zasa objav otcovskej Milosrdnej Lásky, ktorá sa pre nás zjavila v Ježišovi Kristovi, otvára pred človekom dovtedy neznáme horizonty a nové možnosti. Na priebehu mnohých rokov duchovnej skúsenosti sv. Terézie výrazne vidieť, že obrátenie počas Vianoc, objav „malej cesty“, odovzdanie sa Milosrdnej Láske a nájdenie svojho miesta v Cirkvi označovali ďalšie etapy jej dobrodružnej cesty k svätosti a súčasne pred ňou rozvinuli nekonečné horizonty (por. Rkp. B 1 v). Terézia sa oslobodzuje od detského spôsobu myslenia, dozrieva, stáva sa silnou a odvážnou, začína „veľké preteky“, cíti sa šťastná, obracia sa k tomu, čo je veľké a pekné (por. A 44v-46v), pociťuje nesmierne túžby (Rkp. B 3v), zaplavuje ju Láska (Rkp. A 84r) a v láske nakoniec nájde kľúč k svojmu povolaniu, aby bola všetkým (Rkp. B 3v). Súčasne neprestáva byť veľmi ľudskou. Dokonca aj vtedy, keď veľmi trpí, dokáže sa na seba pozerať s nadhľadom a humorom. Je tak očarujúca, že sestry ju vyhľadávajú a ochotne prijímajú jej rady.
Duchovná skúsenosť sv. Terézie potvrdzuje, že svätosť Boha, na ktorú sa človek otvára úkonom úplnej odovzdanosti, neohrozuje – ako to tvrdil ateistický humanizmus – ľudskú slobodu a rozvoj plnosti človečenstva. Práve naopak, ak človek prijme pozvanie k svätosti na ceste duchovného detstva, povyšuje ho to, vedie k duchovnej zrelosti a otvára na Božiu nekonečnosť. Skúsenosť vlastných obmedzení, bezmocnosti a dokonca hriechu nemusí tvoriť neprekonateľnú prekážku. Odovzdanie sa Božej Milosrdnej Láske v úkone dôvery totiž otvára priestor pre jeho konanie a naplnenie najhlbších ľudských túžob.

Záver

Podstatou svätosti kresťanského života, ku ktorej nás volá Ježiš v evanjeliu, je láska k Bohu z celého srdca (Mk 12, 31) a láska k blížnym podľa Ježišovho príkladu (Jn 13, 34). Svätá Terézia z Lisieux nám spôsobom svojho života zanechala príklad ako dokonale splniť toto prikázanie. Jej cesta duchovného detstva, na ktorú pozýva a o ktorej v rámci svojho povolania učí, nám približuje ideál kresťanskej svätosti, pričom neznižuje jeho úroveň. Svätosť je prístupná pre každého, lebo Boh od nás nežiada nemožné veci. Ak do nás vkladá túžby, dáva nám aj možnosť ako ich realizovať. Svätosť je možná, lebo Boh nás miloval tak, že nám dal svojho Syna, aby sa stal naším Spasiteľom a zhromaždil nás v spoločenstve veriacich, v Cirkvi, v ktorej si môžeme navzájom pomáhať. Svätosť je možná, pretože aj napriek našim obmedzeniam a dokonca hriechom, môžeme odpovedať na jej výzvu. Takéto povzbudenie vyplýva pre nás z posolstva najmladšej učiteľky Cirkvi.

– – – koniec – – –

Łukasz Kasperek OCD