2. Význam objavu pre Teréziu

Aký význam mal objav „malej cesty“ pre túto 21-ročné dievča, žijúce podľa vlastného rozhodnutia medzi bosými karmelitánkami v Lisieux? Môžeme totiž jasne vyjadriť názor, že po objave „malej cesty“ sa navonok v Teréziinom živote nič nezmenilo, zato v duchovnom živote nastala veľká zmena. Keďže počas krátkeho referátu nedokážeme vyčerpať celú tému, opíšeme iba tri účinky objavu v jej živote.

2.1. Ukončenie bolestného obdobia vnútorných zápasov

Terézia ďalej žije v kláštore bosých karmelitánok, plní si svoje povinnosti, modlí sa. Okolie si neuvedomuje jej vnútorné zážitky. „Nebolo na nej nič, čo by stálo za reč – povedala jedna zo sestier, ktorá poznala Teréziu sedem rokov – bola veľmi milá a veľmi skrytá, nepriťahovala pozornosť, nikdy ba mi ani na um neprišlo, že je svätá.“ Súčasne v Teréziinom vnútornom živote dochádza k rozhodujúcemu zlomu. Objav „malej cesty“ definitívne končí dlhé obdobie jej bolestných vnútorných zápasov. Totiž ešte počas rekolekcií v roku 1891 a dokonca v roku 1893, Terézia prežívala nepokoj. Objav zahájil novú nezvratnú a poslednú etapu jej života. Rok po objave „malej cesty“ a šesť mesiacov po obetovaní sa Milosrdnej Láske na poslednej strane rukopisu A sa delí o svoju radosť: „Ach, zdá sa mi, že od tohto šťastného dňa ma táto Milosrdná Láska obnovuje, očisťuje moju dušu a nenecháva v nej nijakú stopu hriechu, preto sa nemusím báť očistca.“ (A 84v – 54r) Karmelitánka vie, že všetky jej viny pohlcuje oheň lásky, ktorý posväcuje účinnejšie ako plamene očistca. Oslobodzuje sa aj od najmenšieho vplyvu jansenizmu, ktorý do istej miery ochromil jej beh. Neznepokojuje sa ani kvôli škrupuliam, ani kvôli hriechom, ktoré ju napádajú, ani kvôli ospalosti počas modlitby. Ba čo viac? Naopak – vďaka dôvere obsiahnutej v logike malej cesty dokáže interpretovať nepriaznivé okolnosti na svoj úžitok. Keď opisuje svoje ťažkosti počas modlitby, Terézia ich komentuje so zmyslom pre humor: „Myslím si, že malé deti sa páčia svojim rodičom, keď spia, aj keď sú prebudené; myslím na to, že lekári uspávajú svojich pacientov, keď ich idú operovať. Nakoniec si myslím, že „On dobre vie, z čoho sme stvorení; pamätá, že sme iba prach.“(Rkp A 76r) Humor prítomný v jej postrehoch nasvedčuje, že je vnútorne slobodná. Okrem toho, túžby Terézie z tohto obdobia sa naplnili: jej otec bol – ako dúfala – už v nebi, dostala brata kňaza, Celina vstúpila do Karmelu. Ale to ešte nebol koniec príbehu jej duše.

2.2. Terézia našla svoj spôsob ako sa stať svätou

Keď v roku 1893 sestry v kláštore v Lisieux zvolili Agnesu (Paulínu) za priorku, sestru Teréziu od Dieťaťa Ježiša – ktorá mala vtedy 20 rokov – pridelili matke Márii Gonzáge, aby jej pomáhala pri formácii mladých sestier. Terézia, ktorá v onom čase, ako sme videli, intenzívne hľadala vlastnú cestu k svätosti, dostala ďalší impulz. Keďže učila novicky, bola akosi „prinútená“, aby si výraznejšie uvedomila, aká je jej osobná cesta k Bohu. Dospela k presvedčeniu, že jej cesta – spočívajúca v tom, že ju nádej a láska pozdvihujú k Bohu – na ktorú ju Boh priviedol, je vhodná aj pre sestry, ktoré jej zverili. A tak im o nej často hovorí a svojim duchovným bratom píše s nádejou, že raz vďaka Ježišovi pôjdu takou istou cestou ako ona (porov. TL 247, 258, 261) a čím viac cíti, že sa blíži jej smrť, tým viac túži odhaliť tajomstvo malej cesty iným ľuďom. „Cítim najmä to – hovorí dva mesiace pred smrťou – že teraz sa začne moje poslanie, poslanie aby som priťahovala duše k tomu, že majú milovať Boha tak, ako ho milujem ja a aby som im ukazovala moju malú cestu.“ (ŽZ 17,7) Na tomto mieste si položme otázku: naozaj išlo o novú, originálnu cestu k svätosti? Sama Terézia bola o tom silne presvedčená, lebo išlo o jej vlastný objav, na ktorý – okrem povzbudenia o. Prou – okolie nemalo žiadny bezprostredný vplyv. Preto tiež Terézia píše v rukopise C, že to je „malá cesta celkom nová“. Treba však poznamenať, že Terézia tento objav uskutočňuje počas meditácie dvoch úryvkov Svätého Písma, na ktoré narazila pri čítaní 26 strán výpiskov: „Ak je niekto malý, nech príde ku mne“ (Prís 9,4); „Ako keď niekoho teší matka, tak vás ja budem tešiť, v lone vás budem varovať a na kolenách láskať.“ (Iz 66, 12 – 13) Práve tieto slová priviedli Teréziu k myšlienke, že výťah, ktorý hľadá, sú Ježišove ramená a vyvolali v nej neopísateľnú radosť. (porov. Rkp. C, 3r) Nebudem sa dlhšie zdržiavať pri sporoch o originalitu „malej cesty“, iba spolu s inými autormi podčiarknem, že žiadny z jednotlivých bodov „malej doktríny“ nebol v kresťanstve pred Teréziou niečím novým. Na druhej strane treba podčiarknuť, že jej originálny príspevok spočíval v tom, že zo Svätého Písma vydobyla pravdu o duchovnom detstve, interpretovala ju – ako to vyjadril Svätý Otec Ján Pavol II. – „formou celého svojho života“ a sugestívne na ňu poukazovala v početných spisoch. Ohromná popularita „Príbehu mojej duše“ v minulosti i dnes o tom svedčí najvýraznejšie. Nepochybné novátorstvo „malej cesty“ by som okrem toho videl aj v tom, že prekážky k svätosti Terézia „pretvorila“ na prostriedky. Všetko, čo ju predtým zdanlivo blokovalo, alebo aspoň brzdilo v štarte k svätosti, a teda hriech, slabosť, malosť, Terézia premenila na svoj prospech. Stačí sa jedine odovzdať v dôvere Ježišovým milosrdným ramenám. Všimnime si túto výmenu perspektívy. Terézia sa predtým nedokázala zmieriť so svojimi obmedzeniami, teraz naopak, nachádza v nich potešenie. Ak chce zotrvať v Ježišovom náručí, nepotrebuje rásť, naopak, musí zostať malou, stávať sa čoraz menšou (porov. Rkp. C 3r)

2.3. Urýchlenie cesty k zjednoteniu s Bohom lásky

Významnou etapou duchovného dobrodružstva Terézie v Karmeli bola dlhá písomná meditácia. Od januára 1895 do konca roka si mladá karmelitánka zapisovala spomienky z detstva a mladosti. Uvedomila si totiž, ako sa na látke jej života rozvíja zlatá niť Božieho milosrdenstva. V tom istom období, počas 40 – hodinovej pobožnosti pred zahájením Pôstneho obdobia, zložila poému Žiť láskou a v júni, pri pokračovaní svojej písomnej meditácie, dostala „milosť pochopiť oveľa lepšie než dovtedy, ako Ježiš túži po tom, aby ho milovala.“ (Rkp. A 84 r) Nikdy nepochopila Kristovu lásku tak, ako v nedeľu Najsvätejšej Trojice v roku 1895. Bola to milosť, vďaka ktorej pochopila, ako je Ježišove Srdce preplnené „potokmi nesmiernej nehy“; ako veľmi je šťastné, keď ich môže vylievať na tých, ktorí sa odvážia „vrhnúť do jeho náručia a prijať jeho nesmiernu lásku.“ (porov. Rkp. A 84r) Dôsledkom tejto milosti bol úkon obetovania sa Milosrdnej láske o dva dni neskôr spolu s Celinou pred sochou Matky Božej Usmievavej. Život išiel ďalej tak ako predtým. Ale Terézia – vďaka dynamike svojich objavov – už plávala s plnými plachtami na vlnách lásky a dôvery. Najlepším dôkazom toho je rukopis B, ktorý vznikol o rok neskôr, v septembri 1896, kde úkon obetovania sa Milosrdnej láske interpretuje ako privilégium a delí sa o radosť z toho, že našla svoje miesto v Cirkvi. Pamätáme si veľavravné charakteristické slová, tvoriace heslo nášho stretnutia: „Mojím povolaním je láska! (…) V Srdci Cirkvi, mojej Matky, budem láskou… Takto budem všetkým… takto sa uskutoční môj sen!“ (Rkp. B, 3r) Terézia vtedy sníva o odchode do Vietnamu, kde sa zakladal kláštor na misiách. Slabé zdravie jej to však už neumožní. Na Veľký Piatok v roku 1896 má krvotok z úst, typický príznak v tých časoch životu nebezpečnej tuberkulózy. Skoro ihneď po tejto udalosti vchádza do hlbokej duchovnej krízy, ktorú sv. Ján od Kríža opisuje ako noc viery. Toto bolestné obdobie sa pre ňu končí predčasnou smrťou 30. septembra 1897. Na túto smrť Terézia čakala, možno povedať, že si ju vyprosila, lebo vždy túžila „zomrieť z lásky“, zomrieť tak, aby ju mohli nasledovať „malé duše“. (ŽZ 15.7.) „Nie, neľutujem, že som sa odovzdala láske“ – tak zneli jej posledné slová. Po bolestnej agónii sa na jej tvári objavil príťažlivý, sladký úsmev. Bola to Božia pečať na celom jej živote.
Uvádzam tieto fakty, pretože na ich základe výrazne vidieť, že v živote Terézie z Lisieux máme do činenia so zrýchleným dospievaním, rýchlejšou cestou k svätosti – po čom Terézia vždy túžila – a objavením povolania v povolaní, to znamená, že si novým a hlbším spôsobom uvedomila svoje miesto a svoje poslanie v Cirkvi, v rámci všeobecného kresťanského a rehoľného povolania. Blahodarný vplyv jej poslednej životnej etapy sa prejavuje v jej osobnom duchovnom živote, v utrpení, skúške viery, v duchovnom vedení noviciek a apoštoláte, o čom budú hovoriť ďalšie referáty. Cirkev uznala jej zrelú svätosť v roku 1925 vo forme kanonizácie a Pius X. ju nazval „najväčšou svätou moderných čias“; Ján Pavol II. zasa ďakoval Najsvätejšej Trojici za „hlbokú, prostú a čistú krásu, aká sa v nej zjavila Cirkvi a svetu.“

– – – pokračovanie na budúce – – –

Łukasz Kasperek OCD