Každý človek sa vo svojich ašpiráciách túži stať niekým väčším, než je v prítomnosti. Neuspokojuje sa s tým, čo má teraz a so svojím postavením. Ani dobrá tohto sveta, ani – ako potvrdzuje II. Vatikánsky koncil v Pastoračnej konštitúcii o Cirkvi – všetky výdobytky techniky, hoci veľmi užitočné, nedokážu utíšiť nepokoj človeka (porov. GS 18). Svojou hĺbkou totiž človek presahuje celú materiálnu skutočnosť. Okrem prvkov materiálneho sveta v sebe totiž obsahuje duchovný a nesmrteľný prvok. Taktiež je schopný dospieť k pravde a dosiahnuť múdrosť (porov. GS 14 – 15). Človek túži po nekonečne. Svoje najhlbšie túžby realizuje vtedy, keď dokáže rozoznať povolanie k večnosti a usmerní svoj život na Boha. Na tomto pozadí koncil poukazuje na to, že pre človeka je podstatné pozvanie k svätosti (LG 39 – 42). Je pravdou, že koncil sa obrátil najmä na veriacich Katolíckej Cirkvi, ale pozvanie k svätosti – chápanej ako najvyšší stupeň naplnenia človeka – sa obracia na všetkých. „Svätosť“ však možno zle pochopiť a v súčasnom svete aj naďalej vyvoláva strach. Stáva sa tak preto, že: po prvé – v minulosti sa svätí predstavovali nesprávne, exaltovane, ako ľudia nepochádzajúci z tohto sveta; po druhé – od časov osvietenia sa Boh chápal a opisoval ako hrozba pre človeka a jeho slobodu. Prvý predsudok sa v značnej miere prekonal, druhý – hoci obsahuje klamstvo – naďalej ovplyvňuje európske zákonodarstvo (príklady nechýbajú) a zostáva v podvedomí mnohých ľudí, napr. v presvedčení, že „čím bližšie k Bohu, tým viac sa trpí.“

Na pozadí týchto úvah stojí za to prizrieť sa zblízka duchovnej skúsenosti sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša a jej životnej ceste, ktorá bola v podstate cestou k svätosti. Realistický obraz života bosej karmelitánky z Lisieux – na rozdiel od sentimentálnych obrázkov – a preskúmanie, aj keď iba zbežne, jej životnej cesty, nám umožňuje uviesť na správnu mieru klamstvo v slovách, že Boh bráni človeku, aby plne rozvinul svoju ľudskú stránku. Uvidíme, že odkaz Terézie – z ktorého stojí za to stále čerpať – nielen, že otvára na to, čo je autenticky ľudské, ale tiež dáva krídla na našej osobnej ceste k Bohu a napĺňa nás presvedčením plným nádeje, že svätosť je možná pre každého. Túto prednášku rozdeľujem na 3 časti. V prvej v krátkosti opíšem príbeh objavenia cesty duchovného detstva, v druhej význam tohto objavu pre ňu samú. Pozorný poslucháč bude môcť pri tejto príležitosti postrehnúť podstatné prvky tejto cesty, ako aj chybné interpretácie. V tretej časti sa pokúsim sformulovať posolstvo naj- mladšej učiteľky Cirkvi pre nás.

1. Príbeh objavenia „malej cesty“

Už ako dieťa túžila Terézia Martinová po tom, aby sa stala veľkou svätou. Zdá sa, že túto túžbu prevzala od svojich najbližších v rodine. Jej rodičia boli neobyčajne zbožní: každý deň sa ráno zúčastňovali na sv. omši, svoj život odovzdávali Pánu Bohu, deti vychovávali podľa zásad katolíckej náuky. Terezka z rodinného prostredia prevzala zásadu, aby sme Ježišovi a iným ľudom robili radosť. (Rkp. A, 44v, 52r, 63r, 64r) Vplyv rodiny nezakrýva skutočnosť, že išla vlastnou, neopakovateľnou cestou, poznačenou osobnými, hlbokými stretnutiami s Bohom počas modlitby a vo sviatostnom živote. Neskôr odôvodnene napíše, že jej osobným duchovným sprievodcom bol sám Ježiš. „Veľmi rýchlo som obrátila srdce na Sprievodcu sprievodcov a on ma zasvätil do vedy, ktorú zakryl pred múdrymi a zjavil ju maličkým.“ (Rkp. A, 71r) Ide teda o osobné vedenie a vlastnú neopakovateľnú cestu, ktorá ju privedie k originálnym objavom. V životopise sa môžeme dočítať o mnohých významných a zaujímavých udalostiach, napr. o otcovej svätosti, výchovnej úlohe sestier, najmä Paulíny, prvom svätom prijímaní, vyliečení choroby, o knihách, ktoré čítala; o objavení povolania, boji o vstúpenie do Karmelu, atď… Nebudem rozvíjať tieto témy, zameriam sa iba na motiváciu 15-ročnej Terézie. Pod vplyvom hrdinskej postavy Jany z Arku Terézia už niekoľko rokov túžila stať sa veľkou svätou. Treba však podčiarknuť, že tento motív nezohral významnejšiu úlohu v boji o vstup do Karmelu, popredné miesto vtedy zaujala túžba obetovať sa za iných: zachraňovať duše hriešnikov a modliť sa za kňazov. „Ježiš – vyzná Terézia – ma pritiahol k modlitbe za hriešnikov. Nevstúpila do môjho srdca túžba zachraňovať duše práve pri pohľade na Ježišove rany a jeho vytekajúcu krv? Chcela som ich napojiť touto nepoškvrnenou krvou, ktorá ich môže obmyť od každej poškvrny.“ ( Rkp. A 46v) Osobná svätosť nezaniká z horizontu túžob mladej karmelitánky a – môžeme sa o tom presvedčiť pri skúmaní ďalších etáp jej duchovnej cesty – neodporuje motivácii zachraňovať duše. Posvätenie seba samého, ktoré otvára človeka na zjednotenie s Bohom v láske, má apoštolský rozmer, to znamená, že slúži dobru iných.

Ako chápala Terézia svätosť pri vstupe do Karmelu? Chcela byť srdcom čoraz bližšie pre Ježišovi? Áno. Chcela sa mu pripodobniť? Áno. Chcela byť vo svojom správaní sa dokonalou? Áno. Všetky toto však chcela dosiahnuť vlastnými silami. Niekoľko rokov života v Karmeli, ktoré sú zdanlivo krátke, ale v porovnaní so sotva dvadsiatimi štyrmi rokmi života a intenzívnosťou zážitkov, predstavujú relatívne dlhé a pre ňu náročné obdobie. Terézia dochádza k záveru, že svätosť – tak, ako si ju dovtedy predstavovala – vlastnými silami nedosiahne. Nedokáže ju získať za cenu umŕtvení, skutkov lásky k blížnemu a predĺžených modlitieb. Čo robiť? V takých situáciách je najčastejším rozhodnutím rezignácia. Má vôbec zmysel bojovať s veternými mlynmi, ak ich nedokážem premôcť? Terézia sa však nepoddáva. Na pomoc jej prichádzajú dve motivácie: Prvú nachádza v rozhodnutiach po prvom svätom prijímaní. Boli tri a jedno z nich znelo: „Nikdy sa neznechutím.“ Druhá pochádza z diel sv. Jána od Kríža, ktorého čítala a vážila si ho. Pamätala si jeho slová: „Čím viac Boh túži dať, tým viac prikazuje túžiť. Tieto motivácie jej umožnili prejsť cez prvú krízu. Pripomeňme aj iné fakty. Veľkým duchovným povzbudením boli pre Teréziu exercície v roku 1891, ktoré v Karmeli v Lisieux viedol ľudový kazateľ o. Alexis Prou, františkán, ktorý vystihol príčinu jej vnútorných zápasov a poradil jej, aby „vyplávala s pokojnými plachtami po vlnách dôvery a lásky.“ (Rkp. A, 80v) Po ďalších troch rokoch, o ktorých vieme z hľadiska jej vnútorného života najmenej, do kláštora v Lisieux vstupuje jej o 4 roky staršia sestra Celina, ktorá sa dovtedy starala o chorého otca. Prináša so sebou zošit s najkrajšími citátmi Starého Zákona a požičala ho svojej sestre. Terézia počas meditatívneho čítania týchto výpiskov uskutoční svoj životný objav, nájde a pomenuje tzv. „malú cestu.“ Na prvý pohľad – ako sa zdá dnes – neobsahuje nič svetoborného. Ale vtedy, na pozadí jansenistickej atmosféry doby a vnútorných bojov Terézie, mal nesmierny význam. Opíšeme to veľmi stručne. Hlavný problém 21-ročnej karmelitánky opisuje ona sama v treťom rukopise: „Vždy som túžila byť svätou, ale keď som sa porovnávala so svätými, vždy som zistila, že medzi nimi a mnou jestvuje taký rozdiel ako medzi vrchom, čo sa stráca v oblakoch a bezvýznamným zrnkom piesku, po ktorom šliapu nohy chodcov“. (Rkp. C, 2v) Terézia sa tu akoby pýtala: Ako sa dokážem vo svojej obmedzenosti vzniesť na vrchol hory svätosti? Ako spojiť dva opačné póly: malého človeka a veľkého Boha? Vyriešenie tohto večného problému – na čo Terézia, zdá sa, nepamätá – už existovalo. Vo Vtelení sa Boh znížil, prijal obmedzenia času a priestoru, slovom, Boh sa stal malým. Objav Terézie spočíva v tom, že našla opačný smer: nie zostup, ale výstup, alebo ešte presnejšie, urýchlené vznášanie sa. „Žijeme v dobe vynálezov, už netreba vystupovať po schodoch; u ľudí bohatých ich úspešne nahrádza výťah(…) Výťah, ktorý ma vynesie až do neba, sú tvoje ramená, ó, Ježiš!“ ( Rkp. C, 3r) Logika tohto objavu, potvrdená slovami Starého Zákon, prikazuje Terézii, aby zostala malá, a dokonca – ako povie : „stávala sa čoraz menšia.“ (tamtiež)

– – – pokračovanie na budúce – – –

Łukasz Kasperek OCD