Duchovný život je podľa kresťanskej tradície – vecou lásky. Nejde o otázku, čo musíme urobiť a ako často sa máme modliť alebo z akých dôvodov môžeme byť od tohto záväzku oslobodení (dišpenzovaní). Život s Bohom je život vzťahu. Správna otázka, ktorú by si mal neustále klásť učeník Ježiša, znie: Čo môžem zo svojej strany urobiť – v mojej konkrétnej situácii, v mojich konkrétnych životných podmienkach, vo svojom srdci – aby môj vzťah s Bohom trval, bol živý a dozrieval? 

Samozrejmá potreba vyznačenia času na modlitbu v našom každodennom dvadsaťštyrihodinovom rytme duchovného života nevyplýva z nejakého cirkevného príkazu alebo predpisu, ale z podstaty veci. Každý medziľudský vzťah je bohatý na chvíle strávené s druhou osobou bez akýchkoľvek podmienok. Tak isto aj vzťah s Bohom potrebuje hodiny či minúty na výlučné stretnutie, potrebuje akoby neúrodný a premárnený čas. Karmelitánski svätci v tom nemajú žiadne pochybnosti a v tomto zmysle treba chápať definíciu sv. Terézie od Ježiša: ”Podľa mňa modlitba nie je nič iné ako prebývať s priateľom, s ktorým sa stretáme často a ochotne, aby sme sa s ním porozprávali, keď sme si istí, že nás miluje.”

Na otázku, koľko času máme vyhradiť modlitbe a ako často by mala mať svoje miesto v našom živote, nemožno odpovedať podľa nejakého receptu. Sám Ježiš nás naučil modliť sa a sám nám tiež ukázal, ako máme prebývať s Bohom; nikde však nehovorí o tom, koľko času máme venovať modlitbe a je veľmi problematické nájsť v jeho verejnom účinkovaní, ako často sa modlil. Musíme to ponechať na konkrétneho človeka, on sám sa musí rozhodnúť, ako dlho a ako často sa bude venovať samote a mlčaniu. Mierou bude musieť byť osobná a úprimná odpoveď na otázku: ”Bože, akým spôsobom chceš prežívať so mnou svoje priateľstvo?”

V karmelitánskych kláštoroch sa sestry i bratia schádzajú dva razy denne na dve hodiny osobnej modlitby; medzitým majú čas určený na modlitbu breviára, na sv. omšu a duchovné čítanie – nabitý program! Večnými sľubmi sa spojili so štýlom, ktorý ponúkajú konštitúcie Tereziánskeho Karmelu a ktorý zodpovedá životu s Bohom a v Bohu. Nie som v Karmeli preto, že sa dokážem tak dlho a dobre modliť, ale preto, že potrebujem práve tento štýl, aby som aspoň spolovice mohol byť tým, kým by som podľa miery svojej viery mal byť pred Bohom. Chcem navždy zostať v Karmeli, lebo viem, že bez tohto štýlu by som sa vzdialil od prameňa, z ktorého Boh udržuje môj život.

Členovia Tretieho (Svetského) karmelitánskeho rádu nie sú rehoľnými osobami. Ich životným poriadkom nie je rehoľná regula, ktorá zložením sľubov a dobrovoľným prijatím zaväzuje k istému štýlu. Konkrétne pokyny sú skôr nasmerovaním a ukazovateľmi cesty, podľa ktorých by mala konkrétna osoba uskutočniť svoj život v Karmeli tak, aby jej povolanie – či už ako ženy, muža, robotníka, vedeckého pracovníka alebo diecézneho kňaza atď. – mohlo dozrievať a prinášať ovocie. Je pochopiteľné, že konkrétna forma prebývania pred Bohom bude u každého človeka rôzna. Ide tu predovšetkým o ducha a život (porov. Jn 6, 63), keďže sama litera môže všetko rýchlo zabiť rovnako aj v Karmeli, v jeho kláštorných i svetských spoločenstvách. 

V karmelitánskej tradícii sa nehovorí nič o tom, čím má byť vyplnený čas modlitby. Sama Terézia dlhé roky trpela predstavou, že modlitba je praktizovanie rozjímania, počas ktorého treba čítať text zo Svätého písma a premýšľať o ňom. Neskôr svojim sestrám napísala: ”Nikto od vás nepožaduje, aby ste rozmýšľali o Pánovi, zhromažďovali myšlienky a prihádzali k vznešeným a príliš múdrym záverom. Prosím vás len o to, aby ste sa na neho dívali.” Z vlastnej skúsenosti nás môže uistiť: Keď sa na Neho dívate plné lásky, nájdete Ho; veď On si cení  náš jediný pohľad , takže z Jeho strany nebude žiaden problém, aby sa nám dal nájsť.” 

Bolo by niečím úplne pomýleným spájať karmelitánsku modlitbu s koncentráciou alebo tiež s bezpredmetnou meditáciou typu zen. Cesta modlitby môže prechádzať aj týmito fázami, netreba to však vyžadovať alebo smerovať k tomu. Čas venovaný modlitbe je vyjadrením spoločenstva s Trojjediným Bohom, je to udalosť medzi dvoma priateľmi, počas ktorej Boh môže zostať Bohom a človek človekom plným túžob a očakávaní alebo očarenia, ale občas aj niekým úbohým, rozptýleným alebo zaspatým… Primerane k tomu jazyk modlitby môže byť jednoduchý, neprikrášlený  alebo tichý… ”Rozprávajte sa s Ním, ale nevyhľadávajte pekne sformulované slová modlitby, iba tie, ktoré vám našepkáva vaše ubolené srdce” – učí Terézia od Ježiša a hneď dodáva: ”… lebo to sa páči Pánovi.” Terézia od Dieťaťa Ježiša úprimne vyznáva: ”Vôbec nie je nevyhnutné, aby sme sa z knižky modlili nejakú modlitbu vybranú na konkrétnu situáciu; keby to tak bolo…, ach, aká by som bola poľutovaniahodná!… Okrem Posvätného ofícia, ktoré nie som hodná modliť sa, nemám odvahu vyhľadávať v knižkách pekné modlitby, spôsobuje mi to bolesti hlavy, keďže ich je tak veľa!… a jedna je krajšia ako druhá… Nemôžem sa predsa modliť všetky a keďže neviem, ktorú si  mám vybrať, robím to, čo robia malé deti, ktoré nevedia čítať, a jednoducho hovorím milému Bohu to, čo mu chcem povedať, bez pekných fráz, a On mi vždy rozumie… Pre mňa je modlitba povznesením srdca, jednoduchým pohľadom do neba, výkrikom vďačnosti a lásky vo chvíľach skúšky, ako aj vo chvíľach radosti; skrátka, je niečím veľkým, nadprirodzeným a rozširuje moju dušu skrze spojenie s Ježišom.”

Malá Terezka sa priznala k svojej veľkosti tvrdením, že nie všetky formy modlitby zodpovedajú jej podstate: ”Napríklad sama modlitba ruženca (až sa hanbím k tomu priznať) ma stojí viac ako prijatie nejakého kajúcneho predmetu. Som si  vedomá, že sa ho modlím zle! Môžem sa ešte viac snažiť rozjímať nad ružencovými tajomstvami, ani tak sa mi však nedarí sústrediť svojho ducha…” Celkom isto hovorí tieto slová od srdca a v mene mnohých katolíkov, takže i v mojom mene. Dobre, že tam, kde má slovo modliaca sa Cirkev, odporúčajú sa všetky možné formy a spôsoby duchovných cvičení, nikdy však nie sú povinnosťou. Skutočne modliacim sa ľuďom ide predovšetkým o Boha a spolu s ním o človeka, a nie o formy! Takýto pohľad na vec potešoval aj Terezku: ”Dlho som bola smutná kvôli tejto pobožnosti, lebo mi chýbala. Avšak teraz sa už nad tým trápim menej a myslím si, že Kráľovná neba ako moja Matka si všimne moju dobrú vôľu a bude s ňou spokojná.”

Podľa myslenia svätých našej rehole ako základné pravidlo využívania času na modlitbu by sa dalo prijať toto: Netreba sa správať neprirodzene a nemusíme byť pozorní viac ako pri stretnutí s priateľským a milým človekom. Listy, poznámky, spomienky alebo aj texty modlitieb a pokyny duchovných učiteľov Karmelu sú skutočnou baňou; nechajme sa teda pozvať práve k takémuto spôsobu prebývania s Bohom. 

Pokiaľ ide o modlitbu breviára, správne pochopiť ju môže len ten, kto nezatvára oči pred nasledujúcimi skutočnosťami: 

Modlitba breviára je liturgiou, a preto nemôže zastúpiť osobnú modlitbu ani po stránke jazykovej, ani obsahovej. Liturgia je vždy sviatkom, ona už vopred predpokladá môj vzťah k Bohu, ako aj osobnú skúsenosť s ním. Chórová modlitba v kláštore celkom určite zaberá tiež čas prebývania pred Bohom, ale ho nevyčerpáva; oslavuje priateľstvo s Kristom a týmto spôsobom sa stáva pokrmom pre osobnú modlitbu, ako vyznáva Druhý vatikánsky koncil. Ak sa teda niekto modlí breviár sám, nemal by zostávať len pri ňom, nemal by to byť pre neho jediný čas venovaný modlitbe. 

Modlitba breviára je spoločná modlitba. Pavol VI. ju nazýva skutočným výrazom a zázračným znakom modliacej sa Cirkvi, modlitbou celého ľudstva sústredeného okolo Krista. Modlitba breviára ako modlitba Cirkvi si našla svoje miesto i čas počas dňa aj v duchovnom živote našich karmelitánskych otcov. Vedomie spoločenského charakteru modlitby breviára je dôležité pre toho, kto sa ho modlí sám.