V nedeľu sa objavil na bráne kostola tento oznam:

„Prosíme všetkých, aby na budúcu nedeľu prišli do kostola. Zorganizovali sme špeciálnu nedeľu bez výhovoriek.
V sakristii sme rozložili postele pre všetkých, ktorí vravievajú: Nedeľa je jediný deň v týždni, keď si môžem pospať.Pre tých, ktorým sa zdalo, že lavice sú príliš nepohodlné, sme zariadili špeciálnu časť s mäkkými kreslami. Tým, ktorí majú oči príliš unavené z večerného pozerania televízie, ponúkame očné kvapky.
Všetkým, ktorí hovorievajú: V kostole by mi mohol spadnúť na hlavu strop, darujeme vystužené oceľové prilby. Mäkké prikrývky poskytneme tým, ktorí vravievajú, že v kostole býva priveľmi chladno, a ventilátory zasa tým, ktorým je v kostole priveľmi teplo.
Pre tých, ktorí si chcú rozdeľovať ľudí na takých, čo chodievajú do kostola pravidelne, ale sú horší od ostatných, sme pripravili kartičky, na ktoré si môžu zapisovať počty.
Ženám, ktoré nemôžu súčasne prísť do kostola i variť obed, zavoláme na pomoc príbuzných a priateľov.
Všetkým, ktorí sa obávajú, že budú musieť prispieť do zvončeka, rozdáme odznaky s nápisom: Už som dal. V bočnej lodi sme vysadili stromy a kvety pre tých, ktorí hľadajú Boha len v prírode.
O ľudí, ktorí ochorejú vždy práve v nedeľu, sa už starajú lekári a zdravotné sestry. Tým, ktorí nepočujú kázeň, sme zaobstarali načúvacie strojčeky, a pre tých, ktorí počujú pridobre, štuple do uší.
Kostol sme súčasne vyzdobili vianočnými hviezdičkami i veľkonočnými ľaliami pre tých, ktorí majú tieto sviatky stále.“

„To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé. (Mt 26, 40 – 41) Keď máme dnes bdieť s Ježišom, je to pre nás istý druh nútených prác. Boh nám dáva večnosť. My mu dávame s ťažkým srdcom pár minút.“

Sami veľmi dobre vieme a máme osobnú skúsenosť s tým, že modlitba je zápas, boj. Často podľahneme, lebo sme uprednostnili niečo, čo bolo podľa nás prednejšie a dôležitejšie. Zabúdame pritom na skutočnosť, že modlitba, hoci jej dávame prívlastok „naša“, je v prvom rade „darom milosti a rozhodnou odpoveďou z našej strany“ (KKC 2725) na pozvanie zo strany Boha. Ako spomína Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC), modlitba „vždy predpokladá úsilie. Veľké postavy Starej zmluvy pred Kristom, ako aj Božia Matka a svätí spolu s Ježišom nás učia, že modlitba je boj (…) – proti nám samým a proti úkladom Pokušiteľa, ktorý robí všetko, aby odvrátil človeka od modlitby, od spojenia s Bohom. Každý sa modlí tak, ako žije, pretože každý žije tak, ako sa modlí. (…) Duchovný boj v živote kresťana je neoddeliteľný od boja v modlitbe.“ (KKC 2725) Tak ako nám to povedal úvodný príbeh, že človek si vždy nájde rôzne výhovorky. Inokedy zasa chceme čerpať z toho, ako sme sa mali dobre a ako sme prežívali chvíle plné pokoja a radosti z Božej prítomnosti. Učeníci Ježiša sú toho príkladom. Spoznali tvár osláveného Krista, keď s ním vystúpili na Tábor. Uzreli jeho oslávenú tvár, cítili sa dobre. „Pane, dobre je nám tu, pripravím tu tri stany,“ hovorí Peter. A Ježiš odmieta, ako keby chcel povedať: Peter, ešte tomu nerozumieš, ale pochopíš to, keď uvidíš aj moju trpiacu tvár. Potom aj ty vstaneš so mnou z mŕtvych, potom získaš môjho Ducha a pôjdeš tam, kam ťa pošlem.

Pamätajme však na to, že tak ako sa učeníci báli, keď videli mrak na hore Tábor, tak isto je to aj s našou modlitbou. Nie sú to len sladké chvíle, ale aj obdobia sucha (prorok Eliáš), chvíle vyhnanstva (Mojžiš). Je to boj. Uvedomme si aj to, že modlitba je „umením, ktoré sa dosahuje trpezlivou prácou, prekonávaním prekážok a rozličných skúšok a ťažkostí. Bolo by omylom zanechať modlitbu iba preto, že vyžaduje námahu, alebo preto, že sa nám v modlitbe nedarí tak, ako by sme si to želali.“

Najtypickejším prejavom nášho modlitebného zápasu je roztržitosť. Je to bežná ťažkosť pri ústnej a liturgickej modlitbe, ale pri hlbšej modlitbe sa týka toho, ku ktorému sa modlíme, teda Boha. Nie je dobré, aby sme počas modlitby, keď zakúšame rôzne druhy roztržitosti, venovali im pozornosť. Snažiť sa zahnať roztržitosť tak, že jej budeme venovať pozornosť, by pre nás znamenalo, že môžeme upadnúť do jej osídel. Jediným východiskom je vrátiť sa k svojmu predsavzatiu modliť sa a zapojiť pritom znova naše srdce (porov. KKC 2729). „Diabol často podsúva myšlienky a využíva pritom celú svoju ľstivosť, aby nás odviedol od modlitby. Podsúva myšlienky, že modlitba je ťažká, že ju nemožno praktizovať v daných životných podmienkach či pre každodennú prácu. V samotnej modlitbe znepokojuje myseľ predstavami, spomienkami, myšlienkami a pokušeniami. Mnohých to veľmi znepokojuje, vynárajú sa v nich rôzne myšlienky a obrazy, a potom sa znechutene a na svoju vlastnú škodu prestanú modliť.“ „Roztržitosť nám odhaľuje, k čomu sme pripútaní, a toto pokorné uvedomenie si pred Pánom má prebudiť našu uprednostňujúcu lásku k nemu, takže mu rozhodne ponúkneme svoje srdce, aby ho očistil. Tu v srdci je miesto boja, voľby Pána, ktorému chceme slúžiť! (KKC 2729)

Je veľa príčin, ktoré spôsobujú roztržitosť. Sú vonkajšie a vnútorné. Spomeňme aspoň niektoré: spoločnosť, ktorá sa neustále rozvíja, životné tempo, vyčerpanosť – zlo nášho storočia, televízia, internet, nahováranie si, že sa nedá skĺbiť práca s modlitbou – čas pre Boha a čas pre seba! „Spolu to nejde!!!“ Ako môžeme premáhať roztržitosť? KKC pripomína bedlivosť a ostražitosť srdca. Je to boj proti nášmu „ja“, ktoré si neustále privlastňujeme a s pomocou ktorého chceme panovať. Ježiš veľmi často hovoril svojim učeníkom o tom, aby bdeli! (porov. KKC 2730) Iným spôsobom prekonávania roztržitosti je štýl života. Neži roztržito, obetuj Bohu svoju prácu, konaj z lásky k nemu, všetko rob pre neho. Rob mu radosť! Neznechucuj sa, keď sa ti nedarí. Si človek, a nie anjel. Ak nevyhľadávame roztržitosti a nesústreďujeme sa na ne, môžu nás cvičiť v pokore a sústredení.

„Inou ťažkosťou najmä pre tých, čo sa chcú úprimne modliť, je suchopárnosť. Býva súčasťou kontemplatívnej modlitby, pri ktorej sa srdce cíti opustené, bez záľuby v myšlienkach, spomienkach a citoch, a to aj duchovných. Je to chvíľa čistej viery, ktorá zostáva verne s Ježišom v smrteľnej úzkosti a v hrobe.“ (KKC 2731) Duša sa počas modlitby vkladá celá, ale nevie sa sústrediť, má pocit opustenosti, pociťuje horkosť a veľkú bolesť, pretože má pocit, že Boha nemiluje a nevie pre neho nič urobiť. Niekedy je tento stav spôsobený hriechom a dobrovoľnou nevernosťou voči Bohu, keď sa začíname vyhýbať svojim povinnostiam a keď prilipneme k pozemským veciam. Niekedy je však spôsobená aj náročky zo strany Boha, a vtedy je Božím darom. Pomocou takéhoto stavu si Boh pomáha, aby nás potiahol dopredu, aby sme napredovali. Často sa stáva, najmä na začiatku cesty, že venujme veľa času tomu, ako sme sa dobře cítili, aký sme mali zážitok z Božej blízkosti. Ak by sme sa venovali iba tomu, môže sa stať, že sa naša modlitba jednoducho zmení na egoistické dychtenie po zážitkoch a duchovných vzplanutiach a potešeniach. Boh často odoberá tieto zážitky a potešenia, aby nás presvedčil, ako veľmi málo sme schopní urobiť sami. Suchopárnosť – ak ju prežívam s vierou a vo viere, v láske a odovzdanosti – spôsobí, že duša sa stane silnejšou a pomáha mi prejsť zo stavu detského prežívania vzťahu v modlitbe k živému, osobnému vzťahu.

Veľkým nebezpečenstvom je aj nuda. Sú to pokušenia voči modlitbe. Iným pokušením je duchovná znechutenosť (po latinsky acedia). Pod týmto výrazom Otcovia duchovného života chápu určitú formu depresie zavinenú ochabnutím v askéze, poklesom bedlivosti a nedbanlivosťou srdca: „Duch je síce ochotný, ale telo je slabé“ (Mt 26,41). Z čím väčšej výšky človek padne, tým viac si ublíži. Bolestná stiesnenosť je opakom domýšľavosti. Kto je pokorný, nečuduje sa svojej úbohosti; ona ho vedie k tomu, aby mal väčšiu dôveru, aby vytrvalo odolával.“ (KKC 2733) „Nuda môže vyplývať zo zvyku a rutiny. Modlitba potom už nie je taká príťažlivá. Môže byť spôsobená aj námahou, ktorú si vyžaduje starosť o duchovný život, alebo sú to ťažkosti bežného života, ktoré ovplyvňujú vznik takéhoto stavu. Existuje ešte jedno najskrytejšie a najčastejšie pokušenie proti modlitbe, a je to „náš nedostatok viery. Menej sa prejavuje zjavnou neverou než faktickým uprednostňovaním niečoho iného. Keď sa začneme modliť, ako prvoradé sa nám predstavia tisíce prác alebo starostí, ktoré sa zdajú naliehavé. Je to znova chvíľa pravdy pre srdce a pre jeho uprednostňujúcu lásku. Niekedy sa obraciame na Pána ako na posledné útočisko. Ale skutočne tomu veríme? Inokedy si berieme Pána za spojenca, lenže srdce zostáva ešte domýšľavé. V každom prípade náš nedostatok viery dáva najavo, že ešte nemáme dispozíciu pokorného srdca: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5).“ (KKC 2732)

„Aby sme zvíťazili nad roztržitosťami, je dobré častejšie si uvedomovať Božiu prítomnosť, vzbudzovať si lásku a oddanosť Bohu a pri ústnej modlitbe vnímať slová. Ak pri modlitbe neprežívame radosť a útechu, a predsa budeme obnovovať svoje úsilie, v duchovnom živote získame veľký úžitok a Boh nám v primeranej chvíli a miere pomôže.“

Niekedy stačí zmeniť text a formu modlitby. Namiesto vlastných modlitieb používajme texty zo Sv. písma, a tak sa pokúšajme nájsť cestu k Bohu, alebo celkom jednoduché modlitby – Otče náš…, Zdravas´ Mária…, Sláva Otcu…., Pane Ježišu, zmiluj sa nado mnou! A ak sa už nedá vôbec nič robiť – netreba podľahnúť, ale predstúpiť pred Boha a povedať: Nemôžem, pomôž mi…., nechce sa mi, daj mi silu… Je to Božia pedagogika voči nám, aby nás posvätil a priviedol k sebe. Keď nás Pán skúša, nedopustí, aby nám cez takéto skúšky nepripravil a neudelil hojnejšiu milosť. Nedaj sa odradiť, ale vytrvaj! Prinesie to hojné ovocie.

„Synovská dôvera je skúšaná a osvedčuje sa v súžení.“ (KKC 2734)

„Pane, pýtam sa viac, než sa pýtaš ty.
Myslím si, že to ide od desiatich k piatim.
Pýtam sa:
Prečo dovolíš utrpenie?
Ako dlho ho mám znášať?
Aký má význam?
Zabudol si, že si milosrdný?
Unavil som ťa?
Urazil som ťa?
Odvrátil si sa odo mňa?
Prečo ma už nevedieš?
Kde som sa stratil?
Vidíš moju beznádej?
Ty sa ma pýtaš: Dôveruješ mi?“