Svätý apoštol Pavol pri písaní listu solúnskej Cirkvi vyzýva veriacich, aby sa bez prestania modlili. Spĺňa iba príkaz, ktorý dal pred niekoľkými rokmi Ježiš svojim apoštolom, keď v podobenstve o vdove a sudcovi povzbudil svojich apoštolov ale aj ostatných, ktorí ich budú počúvať k neustálej modlitbe, že sa „treba stále modliť a neochabovať“. (Lk 18, 1)

Evagrius z Pontu napísal: „Nebolo nám prikázané neprestajne pracovať, bedliť a postiť sa; ale bez prestania sa modliť stanovil Zákon“. (KKC 2742) Takáto neúnavná horlivosť môže pochádzať len z lásky. Táto láska otvára naše srdce pravdám, ktoré vyplývajú z viery. Jedno z nich je aj to, že „modliť sa je vždy možné, akékoľvek by boli búrky. Sv. Ján Zlatoústy napísal: „Aj človekovi, ktorý obchoduje alebo cestuje, je možné pozorne sa modliť, takisto je možné inému, ktorý sedí v dielni a zošíva kože, povzniesť ducha k Bohu; je možné aj sluhovi, ktorý nakupuje potraviny a pobehuje hore – dolu alebo posluhuje v kuchyni… horlivo sa modliť z hĺbky srdca“. (KKC 2743)

Dnešnou témou je neustála modlitba. Ako spomína KKC 2616, modlitba k Ježišovi je „ním počas jeho verejného účinkovania už vypočutá prostredníctvom znamení“. Pri čítaní statí z Evanjelia vidíme, že veľa ľudí stretáva Ježiša počas svojho života, rôzne skupiny ľudí: chorí, malomocní, chromí, Sýrofeničanka, kajúci zločinec, žena trpiaca na krvotok, žena, ktorá sa dotkla jeho šiat a nôh pri návšteve farizeja Šimona – jej slzy, ktorými obmyla Ježišove nohy a namastila olejom a poutierala mu ich svojimi vlasmi, postava slepcov a ich prosba: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nad nami“. Všetky tieto udalosti mali šťastný koniec – boli vypočuté. Ježiš uzdravuje z choroby, lieči, kriesi, odpúšťa hriechy… (porov. KKC 2616)

Ježiš nás povzbudzuje k neustálej modlitbe. Vidieť to na príkladoch z evanjeliových postáv, ktoré prosili Ježiša – modlili sa k nemu a vzývali ho. Povzbudzuje nás k neustálej modlitbe vždy a všade, na každom mieste, v každom životnom postavení, za každých životných podmienok. Uisťuje nás, že je možné modliť sa vždy. Duch svätý, ktorý je pôvodcom našej modlitby je nám daný v každom čase, v udalostiach každého dňa, aby v nás vzbudil modlitbu. Dôležité je uvedomiť si to dnes, keď sa s Bohom stretávame v prítomnosti, nie včera, ani zajtra. Prítomnosť je dôležitá! (porov. KKC 2659) Tajomstvo kráľovstva, o ktorom hovorí Ježiš: „Zvelebujem ťa Otče, že si tieto veci skryl pred múdrymi a zjavil si ich maličkým“ nás angažuje k tomu, aby sme sa modlili v udalostiach každého dňa a každej chvíle. (porov. KKC 2668) Modlitba je na to, aby ovplyvňovala beh dejín, urýchľovala príchod Božieho kráľovstva, spravodlivosti a pokoja, ale oveľa dôležitejšie je uvedomiť si, že máme našou modlitbou „premiešať cesto“ obyčajných každodenných situácií. Každá modlitba je kvasom, o ktorom hovorí Ježiš. (porov. KKC 2660) Na začiatku sme spomínali sv. Pavla, ktorý povzbudzoval veriacich k neustálej modlitbe. Povzbudzuje aj nás, aby sme sa modlili pri každej príležitosti. (porov KKC 2633)

Cirkev už 2000 rokov ponúka ľuďom modlitbu, ktorú naučil samotných apoštolov ich majster a učiteľ modlitby, Ježiš. Mnohí si však môžete položiť otázky, či neustála modlitba nerobí z človeka čudáka, či ho neochudobňuje, či taký človek „nelieta v oblakoch“. Ako je možné, aby kresťan mohol spojiť svoje každodenné povinnosti s príkazom Pána o neustálej modlitbe? Nie je lepšie hovoriť nie o neustálej modlitbe, ale o častej modlitbe? Je v tom veľký rozdiel. Človek neustálej modlitby musí prejsť určitú cestu pomocou častej modlitby. V dejinách boli ľudia ale sú takí aj teraz, ktorí pomocou častej modlitby dosiahli vysoký stupeň neustálej modlitby. Ako je možné, že človek, ktorý nežije v tichu kláštora, kde je vytvorené prostredie pre modlitebný život, sa mohol stíšiť a sústrediť, aby sa mohol často modliť? Je to možné.

„Aby sa človek modlil, musí najprv chcieť sa modliť. Nestačí iba vedieť, čo o modlitbe zjavuje Sväté písmo, ale treba sa aj naučiť modliť sa.“ (KKC 2650) „Duch Svätý je živou vodou, ktorá v modliacom sa srdci ´prúdi do večného života´. On nás učí prijímať ju zo samého prameňa, ktorým je Kristus. A v kresťanskom života sú pramene, kde nás Kristus očakáva, aby nás napojil Duchom Svätým“. (KKC 2652)

Ponúkam vám nasledovné rady k častej modlitbe a pramene k modlitbe.

Rozmýšľať o Bohu

Sväté Písmo hovorí o tom, aby sme neustále pamätali a mysleli na Pána. Kniha Deuteronómium hovorí o neustálej pamäti na Boha, vždy a všade: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť. Priviaž si ich ako znamenie na ruku, nech sú ako znaky medzi tvojimi očami, a napíš si ich na veraje svojho domu a na dvere“. (Dt 6, 4 -9) Sú to naše myšlienky, spojené so vzdávaním vďaky. Chvály, alebo naša ľútosť nad spáchanými hriechmi. Každý deň nám ponúka desiatky situácií, v ktorých môžeme vidieť pôsobenie Boha. Napríklad v ľuďoch, ktorých stretávame počas našej cesty. Ráno, keď ich vidíme ešte zaspatých, možno vracajúcich sa z práce, utrápených študentov pred skúškou, mladý pár, ktorý je smutný. Myslime pri tom na Ježiša, ktorý sa tiež často vracal unavený zo svojej apoštolskej práce, uvedomme si, že to za tých ľudí Ježiš vylial svoju krv, vidím matku, ktorá drží dieťa na rukách a chválim v tom dieťati Trojicu, ktorá v ňom prebýva, prechádzam sa po ulici a myslím na ľudí, ktorých stretávam a chválim Boha za to, že v nich je. Takýchto situácií je veľa, konkrétnych, aké môžeme uzrieť v našom bežnom živote. Dokázať pozerať na ne očami viery.

Rozmýšľať o Bohu znamená hovoriť s Ním. Keď nie nahlas, aspoň v duchu. V autobuse sa s ním rozprávam, využívam každú voľnú chvíľu, ďakujem za tých ľudí, ktorých stretám a v duchu ich žehnám, rozprávam s Ním o tých ľuďoch. Keď cestujem a vidím kostol, v duchu si predstavím bohostánok a adorujem na krátku chvíľu Ježiša ukrytého v ňom pod spôsobom chleba, vidím cintorín, pomodlím sa krátku modlitbu za zosnulých… Jednoducho sa správať ako dieťa, ktoré je jednoduché a prosté. Stáva sa, že tvoje myšlienky sú zaplnené osobami. Skús sa o nich s Bohom rozprávať a prednášaj ich mu vo svojich modlitbách. Pomôžeš seba ale aj im. Ľudia, ktorí pracujú nejakú možnosť sa stále modliť, rozmýšľať o Bohu, rozprávať sa s Ním. Ponúka sa nám tu tretia možnosť. Je to tzv. záchranné koleso. Stačí, keď si vyberiem nejaký úryvok, vetu zo Svätého Písma a opakujem si ju po ceste do práce, do školy, niekedy celý úryvok, inokedy len jeden verš. Dobré je naučiť sa naspamäť obľúbený žalm. „Žalmy sú zrkadlom veľkých Božích skutkov v dejinách ľudstva i zrkadlom ľudských situácií, ktoré žalmista prežíva. Niektorý žalm môže odzrkadľovať minulú udalosť, ale je taký jednoduchý, že sa ho pravdivo môžu modliť ľudia všetkých stavov a všetkých čias“. (KKC 2588) Takéto opakovanie nie je charakteristické iba pre kresťanov. Modlia sa tak aj iné náboženstvá. Tak prečo by sme sa nemohli takto modliť aj my, keď nám Boh sám seba ponúka vo svojom slove, ktoré je živým slovom? Alebo vzývanie Najsvätejšieho mena Ježiš. „Toto celkom jednoduché vzývanie pochádzajúce z viery sa v tradícii modlitby na Východe i na Západe rozvinulo vo viacerých formách. Vzývanie Ježišovho svätého mena je najjednoduchšou cestou ustavičnej modlitby. Toto vzývanie je možné v každom čase, lebo nie je zamestnaním popri inom, ale je jediným zamestnaním, totiž milovaním Boha, ktorý v Ježišovi Kristovi oživuje a pretvára každú činnosť“. (KKC 2667, 2668) Vedie nás to k neustálej modlitbe.

Inou možnosťou, ako udržať v sebe Božiu prítomnosť je ponoriť sa do nej. Stačí iba chvíľa, jeden krátky moment, keď si uvedomím Božiu prítomnosť vo mne, že je vo mne celá Trojica. Iba niekoľko sekúnd. Takúto radu dával brat Vavrinec od Zmŕtvychvstania, ktorý celý život strávil v kuchyni. Píše: „Nemusíme byť vždy v kostole, aby sme boli s Bohom. Zo svojho srdca si môžeme urobiť kaplnku, do ktorej sa z času na čas utiahneme, aby sme sa s Bohom pozhovárali. Krátka spomienka na Boha, vnútorná poklona, hoci v behu a s mečom v ruke. Takéto modlitby, aj keď sú krátke, sú Bohu veľmi milé. Takýto spôsob je veľmi vhodný a veľmi potrebný vojakovi, ktorý je každý deň vystavený ohrozeniu života a často i svojej spásy“.

Veľkou pomocou je aj Božie slovo. „Cirkev veľmi odporúča čítanie Božieho slova, aby človek mohol „nadobudnúť vznešené poznanie Krista Ježiša. Čítanie Svätého písma má sprevádzať modlitba, aby sa nadviazal rozhovor medzi Bohom a človekom. Lebo, keď sa modlíme, prihovárame sa jemu, a keď čítame Božie výroky, počúvame jeho“. (KKC 2653) Modliť sa neznamená len hovoriť, ale predovšetkým počúvať. Skús si zobrať Božie slovo do ruky, do druhej fixku a ak ťa niečo zaujme, podčiarkni si to. Nič to, že budeš mať Písmo celé popodčiarkované. Nie je to znehodnotenie Písma. Lepšie popodčiarkované, ako zaprášené niekde na poličke v obývačke! Takýmto spôsobom sa budeš lepšie orientovať pri vyhľadávaní úryvku, state, myšlienky na deň. Kedykoľvek si ho otvoríš, nájdeš to, čo ťa osloví. Budeš sa živiť Božím slovom. Otcovia duchovného života – kartuzián Gwido – hovorievali: „Hľadajte čítaním a nájdete rozjímaním, klopte modlitbou a otvorí sa vám kontempláciou“. (porov. KKC 2654)

Používanie strelných modlitieb tiež pomáha k osvojeniu si častej modlitby a pamäti na Boha. Evanjeliové: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť“, Bože, buď milostivý mne hriešnemu, Žíznim, Tomášovo: „Pán môj a Boh môj“, a mnohé iné, nám k tomu pomáhajú. Existuje veľa strelných modlitieb, ktoré zodpovedajú ktorejkoľvek životnej situácii. Nemusia to byť iba slová, občas sú to iba moje myšlienky.

Byť človekom neustálej modlitby znamená postupne sa ním stávať. Kto sa bude učiť vo svojom živote praktizovať častú modlitbu, postupom času sa stane človekom neustálej modlitby.

Kresťanský teológ Origenes napísal: „Bez prestania sa modlí, kto spája modlitbu s povinnou prácou a vhodnú činnosť s modlitbou. Iba tak môžeme chápať ako uskutočniteľný príkaz ono modlite sa bez prestania“. (KKC 2745) Modlitba a život sú neoddeliteľné. Lebo ide o lásku a k láske modlitba musí smerovať. Iba tak je modlitba pravdivá a prináša ovocie v mojom živote a v živote druhých. (porov. tamže)

Použitá literatúra:
KKC (Katechizmus Katolíckej cirkvi)
J. Philippe: Čas pre Boha. Ako sa modliť srdcom
H. Caffarel: 5 wieczorów o modlitwie wewnętrznej

P. Rudolf Bartal, OCD