Začudoval som sa tomu, čo som nedávno počul od ľudí: „Podľa toho, čo sa o vás hovorí, ste jednou z najprísnejších reholí. Váš život musí byť nesmierne prísny!“ V takejto situácii nikdy neviem, čo odpovedať. Tvrdý a prísny život? Azda preto, že sa tak veľa modlíme (čo bola naša túžba, keď sme vstupovali do Karmelu)? Azda preto, že naše jedlo je jednoduché? Azda preto, že pomerne skoro vstávame, čo nám umožňuje pomodliť sa Ranné chvály, venovať sa duchovnému čítaniu, rozjímaniu a slúžiť Eucharistiu? Veď iní predsa tiež musia vstať skoro ráno a ísť do práce! Azda preto, že nemáme kláštor bohato vybavený fotelmi a kobercami (čo uľahčuje upratovanie), zato však máme čas na návštevu chorých a zomierajúcich, máme čas pre deti a pre farnosť? Alebo preto, že sa tri razy v týždni postíme a uspokojíme sa len s obyčajnou polievkou a ušetrené peniaze dávame chudobným? Alebo preto, že máme určený čas na mlčanie? Veď je to príjemný pocit mať pre seba  ráno a večer čas, keď sa človek môže oddať súkromnej modlitbe alebo čítať knihu či počúvať hudbu! Azda preto, že máme spoločný televízor, alebo ho nemáme, čo nám zasa umožňuje stretnúť sa spolu a porozprávať sa? Veď bičovanie a iné tvrdé spôsoby kajúcnosti poznáme len z počutia. Rovnako predstava obmedzovania korešpondencie alebo jej cenzúra zo strany priora našej komunity je dnes nereálna. Bratia, ktorí šijú habity, už nevedia ušiť kajúcne opasky alebo niektoré z vecí, ktoré kedysi slúžili na umŕtvovanie tela. Ani oslovenie Pán – Pani, ktoré sa kedysi v kláštoroch používalo,  už nejestvuje, hoci ho poznáme z iných kláštorov, a trápi nás to. 

Ťažký kláštorný život? Áno, je pravda, že sa nedá myslieť na Karmel a nemyslieť pritom na askézu. V dielach sv. Terézie od Ježiša je to ústredná téma a sv. Ján od Kríža sa celých štyristo rokov tešil povesti neúprosného askétu (Hans Urs von Balthasar). Dokonca aj v našich kláštoroch radi obchádzajú niektoré jeho diela, predovšetkým Výstup na horu Karmel. Čo nás jeho diela učia o askéze a akú úlohu zohráva askéza vo všeobecnom duchovnom živote? „Vždy sa usiluj prikloniť nie k tomu, čo je ľahšie, ale k tomu, čo je ťažšie; nie k tomu, čo je chutnejšie, ale k tomu, čo nie je chutné; nie k tomu, čo je príjemnejšie, ale k tomu, čo je nepríjemnejšie; nie k tomu, čo dáva odpočinok, ale k tomu, čo vyžaduje námahu…“

Sv. Ján od Kríža často používal tieto slová  pri duchovnom vedení sestier a bratov, až  sa stali základom jeho prvého diela, a tak sa aj dostali do duchovnej literatúry. Výstup na horu Karmel je vlastne komentárom k tejto vážnej myšlienke v jeho náuke. Askéza, ku ktorej nás svätec privádza, je všetko iné, len nie pohŕdanie svetom a zapretie života, a celkom isto je jej cudzie prinášanie obetí a vykonávanie asketických cvičení. Ján od Kríža ide hlbšie. Jeho askéza stojí vždy v službách mystiky, alebo inými slovami: v službe vzťahu k Trojjedinému Bohu a v službe vzťahu k iným ľuďom, čiže v službe pravej mystiky, ktorá má svoj pôvod v priateľstve s Bohom. Sv. Ján od Kríža chce, aby srdce bolo voľné pre Boha a aby sa v zjednotení s Ním neobracalo len k vonkajšej stránke vecí alebo len k povrchnému kontaktu s ľuďmi, ale aby bolo otvorené pre samu podstatu. Zanechať všetko, aby sme všetko dosiahli! – to je pravá motivácia jeho prísnosti. 

Sv. Ján od Kríža chce, aby čitateľ jeho diel nebol obšťastnený ničím iným, iba samým Bohom, a to vzhľadom na to,  ako Boh chápe svet a miluje ho. Boh a svet u sv. Jána nestoja proti sebe;  jediným protikladom je Boh a svet chápaný bez Boha, poznaný len povrchne a využívaný čisto egoisticky. Nie ľudia a veci, ale ich zbožšťovanie a kŕčovité, egoistické lipnutie na nich sa protiví slobode v Bohu, k akej nás chce sv. Ján od Kríža priviesť. Ide mu predovšetkým o to, aby ľudské snahy a túžby, ktoré sú samy osebe  dobré, nehľadali svoj cieľ naslepo, ale aby sa riadené rozumom sústreďovali na Boží poriadok hodnôt. Askéza  nie je cieľom samým osebe, nie je to ani akási iná cesta k Bohu, na ktorej zbierame zásluhy a kde sa zničia všetky naše chyby, ako si ľudia na základe náuky sv. Jána od Kríža dlhé roky mylne mysleli. Takáto askéza robila človeka hrdým na seba, vo vzťahu k iným a v konečnom dôsledku aj vo vzťahu k Bohu. Askéza u sv. Jána od Kríža znamená odpútanie  a oddanosť: je neodmysliteľnou druhou stranou cennej mince, ktorou je pokoj, bezpečnosť, oddanosť tej skutočnosti, ktorú voláme Boh, Stano či Ivana, alebo kvet, les… Askéza človeka nepremieňa, iba podmieňuje tvorbu vzťahov a pravú lásku, pretože iba ona má moc zmeniť človeka a pripodobniť ho v bolestnom procese k Tomu, kto je sám Láska. Kresťanskou askézou je iba to, čo slúži láske; všetko ostatné, aj keby to bolo akokoľvek zbožne motivované a hrdinsky vykonané, je bez hodnoty, a v konečnom dôsledku aj nebezpečné. Tvrdosť a prísnosť karmelitánskeho života vyplýva teda nie z toho, že si máme  chorou askézou získavať u Boha ohľady, ale z oddanosti obyčajnej askéze lásky v každodennom živote, jej pasívnemu pôsobeniu, ale aj jej vnútornému očisteniu.

Veľmi často ľudia zobrazovali matku Teréziu od Ježiša  zahľadenú na svet a sv. Jána od Kríža so zrakom upretým na kríž. V jednej historke zo života našich svätcov, ktorá sa traduje v našej reholi, sa hovorí o tom, ako raz obaja sedeli pri stole a hostiteľ im ponúkol jednoduché jedlo aj s dezertom. Otec Ján od Kríža, v snahe vzoprieť sa pokušeniu lakomstva, vystrel ruku nad plameň sviečky a povedal: „Terézia, ak tento plameň tak páli, aké strašné muky musia prežívať opustené duše v pekle!“ Terézia, ktorá už spokojne jedla aj Jánov dezert, mu odpovedala: „Ján, ak je tento zákusok taký chutný, aké úžasné musia byť radosti v nebi!“ Samozrejme, nejde tu o nejakú karikatúru Jána a Terézie, skôr tu ide o obraz, ktorý sa v Cirkvi a v Karmeli o obidvoch tradoval. 

V skutočnosti aj Terézia má vo svojich dielach pasáže venované askéze. Píše: „Pohovorme si napokon o odpútaní, pretože všetko bude závisieť od toho, ako dokonale sa budeme snažiť mať takýto postoj.“ Vzápätí hovorí o prehnanej starostlivosti o zdravie a náladu, o egoistickom pripútaní k príbuzným a známym, o intrigách v snahe získať si vážnosť v cirkevných a rehoľných kruhoch, a nakoniec to hodnotí takto: „I naďalej zostáva ťažkou vecou odpútanie sa od seba samého, boj proti sebe samému, pretože sme príliš závislí od seba a príliš milujeme svoju vlastnú kožu.“ Aj u nej stojí askéza v službe životu s Bohom a so spoločenstvom; je to snaha žiť v úprimnosti voči sebe – Terézia to nazýva tiež pokorou – ako aj snaha upriamiť všetky svoje sily na Boha. Chápavo zdôrazňuje: „Sestry moje, chcela by som, aby sme sa snažili o takýto veľkodušný postoj. Je to náš spôsob pokánia. Ako už viete, veľké skutky pokánia pokladám za nič, pretože všetko, čo sa deje bez účasti rozumu, môže škodiť zdraviu. Tu sa však nemáme čoho obávať.“ 

Jej konkrétna rada znie:  „Kedykoľvek sa k niečomu príliš pripútame, snažme sa od toho odviesť naše myšlienky k Bohu! On nám v tom pomôže“ Ján aj Terézia nás chcú priviesť k chápaniu, ktoré bolo celkom isto ich skúsenosťou, že až vtedy naplno uskutočníme svoje človečenstvo, keď svoj postoj budeme hľadať v Bohu a z neho budeme vytvárať svoj vzťah k svetu, k ľuďom, k sebe samým a ku všetkým veciam; keď sa odpútame od všetkého a obrátime k Bohu všetky sily svojej duše – túžby, temperament a žiadosti, srdce i rozum…, aby sme sa spolu s Ním obrátili ku všetkému. 

Obaja poznali utrpenie, aké spôsobujeme sebe aj iným, keď sa kŕčovite držíme vecí alebo ľudí a od nich očakávame poslednú nádej. Preto ich askéza chce človeka vyslobodiť a otvoriť mu cestu k plnosti človečenstva. Dnes sa málokedy stáva, aby novic prežíval nejaké problémy pri prvom kontakte s dielami svätcov našej rehole. Vyskytujú sa skôr takéto otázky: Môžem sa zrieknuť seba samého? Neznamená to, že musím upustiť od svojej neopakovateľnosti, individuality, originality, potlačiť seba samého? … Nepomôžu tu žiadne teologické alebo psychologické argumenty novicmajstra, ani uistenia starších spolubratov, ktorí už zo skúsenosti vedia, že askéza – ak je rozumná! – robí život  bohatším a spôsobuje, že viera sa stáva triezvejšou a naše vzťahy sú hlbšie. Tu je potrebná skúsenosť lásky, ktorá akoby sama od seba prostredníctvom temnoty, bolesti a strachu potvrdzovala starú kresťanskú múdrosť: Mystika a priateľstvo potrebujú odpútanie. Boh sa stane mojím Bohom vtedy, keď môže byť úplne suverénny;   môj brat alebo sestra sa stane mojím bratom alebo sestrou vtedy, keď môže mať svoj názor a ísť vlastnou cestou; môj priateľ sa stane mojím priateľom vtedy, keď môže mať iných svojich priateľov a prežívať svoje problémy… A potom bude Božie kráľovstvo oveľa bližšou skutočnosťou. 

foto: Obrázok od congerdesign z Pixabay