Vo vnútornom procese rozvoja duchovného života jestvuje jeden bod, v ktorom sa musí uskutočniť dôležitý prelom. Ak ho prehliadneme, musíme rátať s vážnymi následkami. Pri použití tradičného slovníka  chcel by som tento moment nazvať prechodom od adorácie k zjednoteniu. 

            Podľa kresťanskej skúsenosti viera sa neuskutočňuje ani v čistom nazeraní na Boha, ani v milostnom povzneseníči extáze. Ak aj kresťanskí mystici používajú podobné slová, opisujú len jednu stranu zážitku vo vzťahu s Bohom, i keď si uvedomujú, že takáto skutočnosť má výlučne charakter milosti a daru. Ich cieľom však nie sú mystické zásnuby, ale duchovné manželstvo, byť jedno s Bohom nielen skrze najväčšiu lásku, ale aj vo vzájomnom milovaní sa. Ján od Kríža, ktorý chcel svojimi dielami priviesť človeka k takémuto zjednoteniu duše s Bohom, vie, že Boh sa vždy spája s človekom vďaka jeho schopnosti spolupracovať…; láska rozliata v srdci umožňuje poznať nielen to, že som milovaný, ale dáva tiež moc a schopnosť deliť sa s touto láskou. V úvode k svojmu prvému dielu sv. Ján od Kríža hovorí, že tu ide o odovzdanosť Bohu a spoluprácu s ním; je to základná zásada, ktorá smeruje až k opisu najväčšieho mystického zjednotenia v Duchovnej piesni, ako aj v Živom plameni lásky. 

            Takže prelom, o ktorom sme hovorili, by znamenal skôr alebo neskôr rozhodnúť sa prejsť od lásky k Bohu k vzájomnému milovaniu sa s Bohom. “Čo to je, môj Bože, že dušu, ktorá sa chce podobať len Tebe, odpočinok v Tebe  vedie k zjednoteniu?” – pýta sa Terézia od Ježiša, ktorá pritom celkom isto myslela na svoje vnútorné rozhodnutia. Jej odpoveď znie: “Ó, môj Ježišu, aká veľká je Tvoja láska k ľuďom! Veď  najväčšiu službu Ti preukazujeme vtedy, ak sa neobraciame k Tebe, ale k nim; vtedy sme s Tebou najviac zjednotení.” 

            Je síce pravda, že svoje srdce máme odpútať od stvorení, aby sme našli Stvoriteľa, ale takisto je pravda,  že vo vzťahu k Bohu môžeme dozrieť iba vtedy, keď mu dovolíme, aby z nás urobil  compańeros (Terézia), čiže osoby, ktoré milujú spolu s Bohom. V duchovnom živote ide vždy – prevažne s rôznou intenzitou a v rôznych etapách vnútorného rozvoja – o vernosť Bohu, ktorého láska je neuspokojená, ktorý sa obracia v čistej proexistencii k svojim stvoreniam a hľadá niekoho, kto by dokázal milovať spolu s ním, kto by sa mohol so svojím ľudským srdcom spojiť s ním, a byť tak jedno v láske stvorení. Boh je taký od samého počiatku: jeho spôsob milovania je trojitá láska, v ktorej láska Dvoch sa dopĺňa tak, že sú spolu zjednotení v milostnom (láskyplnom) otvorení sa voči Tretiemu. Snaha človeka prísť k Bohu by končila v slepej uličke, keby sme sa nechceli podujať na tento krok. K tomuto bodu sa môžeme dostať rôznymi cestami: skúsenosťou vnútornej neplodnosti a sterilnosti v čistom prebývaní človeka so svojím Bohom; blízkosťou iných ľudí, ktorí nás pozývajú, aby sme im vyšli intenzívnejšie v ústrety; úkonom lásky voči niekomu, kto čaká na odpoveď; túžbou srdca, aby sa bohatstvo nebeského kráľovstva stalo podielom všetkých ľudí…

            Terézia to na základe vlastnej skúsenosti opísala takto: “Ó, láska plná moci, čo od Boha pochádzaš, aké rôzne je tvoje pôsobenie v porovnaní so svetskou láskou! Táto nechce žiadne stvorenia, ktoré by milovali spolu s ňou, lebo sa bojí, že by tak stratila všetko, čo vlastní. Avšak láska k môjmu Bohu rastie úmerne k tomu, ako sa zväčšuje počet tých, ktorí milujú spolu s ňou; a jej šťastie slabne, keď pozoruje, že nie všetci poznajú toto bohatstvo.”

            Z toho vyplýva, že kontemplácia a činnosť, modlitba a apoštolát sú navzájom prepojené a odteraz sa budú prežívať ako jedno. Takže vzťah k Bohu a k svetu, láska ku Kristovi a láska k človeku tu nachádzajú svoju jednotu vo vnútornej, ako aj psychologickej skúsenosti. Práve preto sú veľké kontemplatívne osoby  aj veľmi činné, čo sa môže rovnako dobre prejaviť aj v karmelitánskej klauzúre. Ak vychádzame z tohoto bodu, láska k Bohu je skrze lásku konkrétneho človeka alebo iných ľudí zbavená akejkoľvek konkurencie, stane sa jedinou možnou a uskutočniteľnou formou zodpovedajúcou Bohu. Vzťah k Bohu vyžaduje rovnako vzťah k človeku, oddanosť Bohu teda vyžaduje rovnako oddanosť stvoreniam!  Keďže mystika ako osobný a osobitný vzťah medzi Bohom a človekom sa nechce zastaviť v slepej uličke a stratiť svoj špecifický kresťanský charakter, musí sa spojiť s priateľstvom, ktoré spočíva vo vedomom, osobnom a osobitnom vzťahu človeka, prežívanom v úplnej oddanosti! 

            U karmelitánskych svätých mystika a priateľstvo idú vždy spolu. Nasledovanie Krista vedie k vzťahu, ktorý uvoľňuje schopnosti a zvyšuje pripravenosť k priateľstvu  v Božom rozmere. Toto priateľstvo je konkrétne a týka sa konkrétnych ľudí. Opiera sa o vzájomnú zodpovednosť a jeho intenzita sa nijako neobmedzuje. Oddáva sa úplne jednotlivému človeku, a pritom nestráca nič zo svojej univerzálnosti, to znamená, že priateľstvo s jedným človekom nevylučuje priateľstvo s inými. Terézia úplne spontánne a s jej vlastnou samozrejmosťou  nazýva svoje sestry v Karmeli San José priateľkami. Toto slovo sa úplne stotožňuje s jej správaním voči nim. Každý človek, ktorý žije konkrétne v jej blízkosti, je vždy tým tretím, voči ktorému je otvorená spolu s Kristom v jednote a láske. Nebojí sa byť otvorená  ani pre také priateľstvo,  v ktorom vychádza v ústrety ľuďom v láskyplnom vzťahu k nim, dokonca aj keď ide o otca Jána od Kríža či otca Graciána. Korešpondencia s o. Graciánom  (listy Jána  a Terézie boli spálené, aby sa uchránilo ich priateľstvo) je cennou školou priateľstva, tak ako jej diela  sú školou mystiky.  Môžeme sa z nich učiť alebo aspoň pocítiť, aká slobodná, široká, hlboká a veľká vie byť ľudská láska, keď sa spojí s láskou Boha. Terézia píše svojmu Eliseovi (pseudonym o. Graciána): “Nie je to dovolené všetkým rehoľníčkam,” keďže sama dokáže rozlíšiť, kedy medziľudský vzťah “dovoľuje duši napredovať” a kedy naopak “oberá vôľu o schopnosť úplne sa oddať Pánovi v láske”, alebo tiež  kedy “exkluzívne priateľstvo” brzdí lásku k iným a zaťažuje spoločenstvo.

            Rovnako aj Terézia od Dieťaťa Ježiša priznáva: “Cítim, že keď milujem, vtedy pôsobí vo mne sám Ježiš; čím väčšmi som s ním zjednotená, tým silnejšie milujem svoje sestry.” Vo svojom živote zakúsila, že “srdce oddané Bohu nestráca nič zo svojej prirodzenej citlivosti, naopak, táto citlivosť rastie o toľko, o koľko je čistejšia a božská.”  Svojej predstavenej, matke Márii Gonzage, napísala: “Milovaná matka, tak nežne Vás milujem a tak nežne milujem svoje sestry!”  Z Terezkiných listov adresovaných priateľom mimo Karmelu môžeme vycítiť, ako prirodzene a nerušene prežívala priateľstvo ako žena. 

            Alžbeta od Najsv. Trojice píše svojej  priateľke Antoinette: “Zdá sa mi, že počas našich stretnutí On tak silne zviazal putá nášho zjednotenia, že Ťa nikdy nemôžem opustiť; si pri mne v mojom srdci, tam, kde prebýva božský Hosť, a ja Ťa vystavujem lahodným lúčom jeho lásky, pričom mu hovorím: Učiteľ, aj Antoinette je tu…”  Z bohatej korešpondencie  Alžbety od Najsv. Trojice sa môžu učiť všetci, aj tí, čo sú bez ženy (bez muža), aj tí, čo žijú v manželstve, vždy sú však povolaní zamilovať si pravdu, ktorú vyjadrila v jednom z listov adresovaných matke: “Ó, mama, Ten, ktorému si ma oddala, je láska a dobrota a učí ma milovať tak ako On, dáva mi svoju lásku, aby som Ťa milovala.”

            Pri pokuse opísať vzťah medzi mystikou a priateľstvom môžeme nájsť veľa zaujímavých postrehov aj z iných spiritualít, a myslím si, že to nie je na škodu našim svätým. Napríklad aj duchovná tradícia otcov cisterciánov  z 12. storočia nám môže pomôcť žiť 

v priateľstve. Alfred z Rievalu, opát jedného z kláštorov v Škótsku, takto začína svoje dielo 

O duchovnom priateľstve: “Sme tu dvaja, ty a ja, a dúfam, že Kristus je tu prítomný ako tretí.”  V súčasnej literatúre sa môžeme stretnúť so zaujímavou knižkou jezuitu Idžiho (?)

z Boreckhovenu – Pamätníky. Zápisky, ktoré po svojej smrti (1967) zanechal mladý robotnícky kňaz, sú cennou pomôckou, ktorá nám môže poslúžiť v priateľstve s Bohom. Autor sa opieral o veľkých kresťanských mystikov, ako boli Hadewijch z Antverp či Ján von Ruysbbroek, ale najmä sv. Ján od Kríža. Po prečítaní jeho Pamätníkov jeden z marxistov, Roger Garaudy, povedal: “Nádherná koncepcia kresťanskej lásky, vďaka ktorej sa môžem realizovať vo vzťahu k druhému človeku a len v ňom, je pre mňa najlepším obrazom, aký človek môže vlastniť o sebe samom a o zmysle svojho života. Je to tiež dôvod, pre ktorý podľa najväčších mystikov, Terézie od Ježiša a Jána od Kríža, ktorí sú pre nás marxistov dodnes najväčšími ospevovateľmi ľudskej lásky, božská i ľudská láska hovoria tým istým jazykom.”

foto: https://unsplash.com/photos/zdSoe8za6Hs