„Mama vyprážala sladké šišky deťom — päťročnému Tobiášovi a trojročnému Matúšovi. Chlapci sa začali dohadovať, kto dostane prvú šišku. Mama využila príležitosť, aby im dala lekciu z morálky: „Keby tu sedel Pán Ježiš, povedal by: Prvú šišku si vezme môj brat, ja môžem počkať.” Po chvíli ticha sa Tobiáš obrátil k svojmu bratovi a povedal: „Matúš, ty budeš Ježiš.”
Všetci môžeme „byt’ Ježišom”. Nikdy to však nie je pohodlné.“[1]
Čnosť spravodlivosti – iustitia – je v živote človeka veľmi dôležitá. Hoci je v poradí medzi kardinálnymi čnosťami zaradená ako druhá, čo sa týka dôležitosti je považovaná za paniu a kráľovnú všetkých čností. Takto ju pomenoval Cicero. Čím je pre nás charakteristická? Čnosť spravodlivosti nie je typicky kresťanská čnosť. Je však preniknutá duchom evanjelia.
Autorom definície spravodlivosti je známy rímsky právnik z III. stor., Ulpianus, ktorý definoval spravodlivosť ako: dare cuique suum – dať každému, čo mu patrí. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí o čnosti spravodlivosti ako o kardinálnej čnosti a definuje ju ako „morálnu čnosť, ktorá spočíva v stálej a pevnej vôli dať Bohu a blížnemu to, čo im patrí. Spravodlivosť voči Bohu sa volá „čnosť nábožnosti“. Spravodlivosť voči ľuďom robí človeka schopným, aby rešpektoval práva každého a vnášal do ľudských vzťahov súlad, ktorý podporuje primeraný postoj voči ľuďom a voči spoločnému dobru (porov. KKC 1807).
Benedikt XVI. napísal v roku 2010 posolstvo k Pôstnemu obdobiu, v ktorom sa zameral na spravodlivosť. Uvažuje aj nad výrokom spomínaného rímskeho právnika Ulpiana a okrem iného v ňom píše: „V skutočnosti klasická definícia neupresňuje, v čom spočíva to „suum“, (teda) čo má mať každý zaistené. To, čo človek najviac potrebuje, nemožno totiž zaistiť pomocou zákona. Aby sa človek mohol tešiť životu v plnosti, potrebuje niečo hlbšie, osobnejšie, čo môže dostať len ako dar. (…) Materiálne dobrá sú, samozrejme, užitočné a nevyhnutné – nakoniec aj sám Ježiš sa staral o uzdravenie chorých či nasýtenie zástupov, ktoré ho nasledovali, a rozhodne odsudzoval ľahostajnosť, ktorá i dnes odsudzuje stovky miliónov ľudských bytostí na smrť pre nedostatok potravín, vody a liekov. „Distributívna“ spravodlivosť však neposkytuje človeku všetko, čo mu patrí. Viac než chlieb človek totiž potrebuje Boha.“
Keď čítame Sväté písmo, môžeme postrehnúť, že sa v ňom často píše a hovorí o spravodlivosti. Spravodlivosť sa tu spája s pevnosťou, stálosťou. Židia, Izraeliti, boli od čias Abraháma až do obdobia osídlenia Palestíny v časoch Jozueho nomádmi, kočovníkmi. Presúvali sa z miesta na miesto. Ich existencia bola spojená s kupovaním, výmenou tovaru. Ak sa chceli dvaja dohodnúť a zachovať medzi sebou pokoj, tak základnou vecou bolo dodržať slovo. Práve tento úkon, dodržanie slova, bol podstatnou vecou, okolo ktorej sa točí spravodlivosť. Chápeme ju tu ako pevnosť v zachovávaní zmluvy, sľubu, daného slova. Spravodlivý – ten, ktorý zachováva slovo a zmluvu.[2]
Počas Ježišovho verejného života sa často stretávame so situáciami, keď sa dostával do polemiky, konfliktu s farizejmi a zákonníkmi, „s tými, čo si myslia, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali“ (porov. Lk 18, 9). Pre nich láska k Zákonu znamenala až kŕčovité dodržiavanie riadkov, a človek sa pritom kdesi strácal. Duch farizejstva sa kdesi stratil a zostala len kostra. Tradície, predpisy, príkazy a zákazy – a bolo ich dosť. A čo človek? V čom spočíva tá ich spravodlivosť? V dodržiavaní Zákona, rituálnej čistoty, v platení desiatkov, v mravnom a čnostnom živote, v sebazapieraní a pôstoch… Verne plnili aj najmenšie zákonné predpisy. My by sme ich nazvali tvrdými „svätuškármi“. V skutočnosti dbali viac na fasádu ako na vnútro. Viac sa chceli zdať, ako byť.[3]
Ježiš takúto spravodlivosť odsudzuje, lebo je namierená proti samému človeku. Ježiš ide ešte ďalej a vo svojej reči na vrchu učí zástupy a ponúka im návod na lepší život, ponúka im blahoslavenstvá. Dokonca v dvoch z nich sa zameriava na spravodlivosť: „blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení; blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (porov. Mt 5, 6.10).
„Čnosť nábožnosti“ (virtus religionis)
Čnosť spravodlivosti, ktorá sa voči Bohu prejavuje ako čnosť nábožnosti, sa charakterizuje tým, že „láska nás vedie k tomu, aby sme dávali Bohu, čo sme mu plným právom povinní dať ako jeho tvory“ (KKC 2095). Kresťansky ladená čnosť spravodlivosti zahŕňa v sebe realizáciu hlavného prikázania, ktorému nás učí sám Ježiš: „Miluj Boha a blížneho ako seba samého.“ Pre nás kresťanov má spravodlivosť nadprirodzenú povahu – vo svedomí i pred Bohom. Je to azda jediný prípad, keď sa čnosť kryje s príkazom. Sv. Tomáš Akvinský sa o spravodlivosti vyjadril takto: „Spravodlivosť je trvalá ochota dať každému, na čo má právo.“[4] Je to právo na lásku – na lásku darovanú a prijatú. Vo svojej prvej encyklike „Deus caritas est“ – Boh je láska – Benedikt XVI. napísal, že človek nemôže žiť len z lásky, ktorá mu bola darovaná. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar. Iste, človek sa môže stať prameňom, z ktorého tečú prúdy živej vody. Ale aby sa stal tým prameňom, musí stále znova a znova piť z prameňa, ktorým je Ježiš Kristus“ (porov. DCE 7). Dávať je schopný len ten, kto je schopný prijať. Lebo nemôžem dať to, čo nemám. Láska nás vedie k tomu, aby sme dali Bohu a blížnemu to, čo im patrí plným právom. „Na tento postoj nás pripravuje čnosť nábožnosti“ (KKC 2095).
Adorácia (klaňanie sa) je hlavným úkonom čnosti nábožnosti (KKC 2096). „Latinské slovo pre klaňanie je adoratio – v podstate dotyk úst, bozk, objatie, teda vlastne láska“ (z homílie Benedikta XVI. počas SDM 2005, Kolín). Skutky nábožnosti sú: almužna, modlitba, pôst (porov. KKC 1969).
Láska v spravodlivosti sa prejavuje aj v našom osobnom čase, ktorý chceme dať Bohu, ktorý mu chceme ponúknuť. „My dáme Bohu všetko, čo máme, čo je naše, a On nám na výmenu dá všetko svoje. My mu dáme naše bezvýznamné všetko, a On nám dá svoje Božie všetko.“[5] Darovať Bohu čas nebude nikdy premárneným časom!
Spravodlivosť pozná hranice: zabezpečiť potrebné minimum. Láska nepozná hranice. Ani voči blížnemu, a tým viac voči Bohu!
[1] FERRERO, B.: Nebo v našom dome. Bratislava : Don Bosco, 2011, s. 51.
[2] Porov. ŠPIDLÍK, T.: Pramene svetla. Trnava : Dobrá kniha, 2000, s. 210 – 211.
[3] Porov. PRONZATO, A.: Nepohodlné evanjeliá. Bratislava : 2001, s. 218.
[4] Porov. HLINKA, A.: Každý sa môže zmeniť. Dynamické modely správania. Bratislava : Don Bosco, 1994, s. 113.
[5] DAJCZER, T.: Úvahy o viere. K otázkam spirituálnej teológie. Bratislava : Serafín, 1999, s. 76.