List Generálnych predstavených obutých aj bosých karmelitánov celej karmelitánskej rodine pri príležitosti 150. výročia vyhlásenia starostlivosti (ochrany, patronátu) sv. Jozefao Katolícku cirkev.
Sviatok sv. Jozefa sme v tomto roku 2020 oslavovali v priebehu pandémie, ktorá nás prinútila uzavrieť sa do našich domov. Ale práve v tých chvíľach sme ešte intenzívnejšie pocítili potrebu obrátiť sa na tohto spravodlivého a verného muža, ktorý na vlastnej koži zažil, čo je to námaha, vyhnanstvo, starosť o zajtrajšok, usilujúc sa neupadať na duchu, stále veriť a dúfať v Boha, ktorý mu zveril výnimočné poslanie: chrániť Ježiša a Máriu, rodinu z Nazareta, začiatky rodiny, ktorú Boh dával svetu. Pápeż František nám v homílii z Domu svätej Marty pripomenul vlastnosti sv. Jozefa: bol to človek triezvy, realistický, precízne a profesionálne vykonávajúci svoje povolanie, a súčasne človek, ktorý vchádza do Božieho tajomstva, pred którym sa skláňa v postoji adorácie.
Je dobré vrátiť sa k sv. Jozefovi, rozjímať o človeku, ktorého naša tradícia ustanovila za patróna a vzor karmelitánskeho života. Chceme to vykonať spolu, ako karmelitánska rodina, bratia obutí aj bosí, lebo v kulte sv. Jozefa a v stálom odvolávaní sa naňho nájdeme jeden z najcennejších prvkov nášho spoločného historického a duchovného dedičstva. V tomto roku nás k tomu povzbudzuje aj jedno dôležité výročie: vyhlásenie sv. Jozefa za patróna Katolíckej cirkvi, ktoré sa uskutočnilo pred 150 rokmi, 8. decembra 1870, na podnet bl. Pia IX.
Kult svätého Jozefa v Karmeli
Kult sv. Jozefa je súčasťou našej kresťanskej formacie, našej tradície a kultúry. Sme tak zvyknutí, že sv. Jozef stojí vedľa Ježiša a Márie, že sa nám zdá, akoby Cirkev oddávna pripisovala sv. Jozefovi dôvernú blízkosť s tajomstvom Vtelenia, dôstojnosť a úctu, ktorú mu obyčajne preukazujeme. V skutočnosti to tak nie je. V prvom tisícročí sa v teologických prácach nevyskytuje veľa stôp o sv. Jozefovi, a už vonkoncom nie o osobitnej úcte k nemu. Osobitnú úctu k sv. Jozefovi priniesol až rozvoj žobravých rádov. Okrem francúzskeho teológa Jána Gersona sa o to rozhodujúcou mierou zaslúžili najmä františkáni a karmelitáni.
Záujem o osobu sv. Jozefa bol pre karmelitánov prirodzeným rozvinutím základnej mariánskej inšpirácie. Všetkým členom Máriinej rodiny (jej rodičom, sv. Anne a sv. Joachimovi ako nepriamym ochrancom Karmelu, a dokonca aj jej údajným sestrám, Márii Kleopasovej a Márii Salome) sa v Karmeli preukazovala osobitná úcta. Preto medzi nimi nemohol chýbať ani Máriin manžel. Zbožné stredoveké legendy chceli potvrdiť osobitný vzťah so Svätou rodinou Ježiša, Márie a Jozefa, možno na základe inšpirácie apokryfného evanjelia PseudoMatúša, a odvolávajú sa na návštevy Svätej rodiny na Hore Karmel, kde sa mali stretávať s prorockými synmi, duchovnými potomkami proroka Eliáša. Iní hovoria o údajnom zastavení sa Svätej rodiny na Hore Karmel na spiatočnej ceste z Egypta.
Tento vzťah musel mať v Cirkvi taký silný vplyv, že starovekí autori, napr. benediktínsky opát Giovanni Tritemio, ponúkajú teóriu, že kult sv. Jozefa do latinskej Cirkvi vniesli karmelitánski pustovníci po príchode do Európy. Toto presvedčenie, dnes spochybňované, vyjadroval aj pápež Benedikt XIV. pri zavedení praxe liturgického kultu ku cti sv. Jozefa do Karmelu. Isté je to, že zbožnosť k sv. Jozefovi v Karmeli od počiatku sprevádzal liturgický kult.
Neskôr sa postupne až do našich čias rozvinie aj eucharistický prístup v pobožnosti k sv. Jozefovi, ktorý drží v rukách náš pokrm, Chlieb spásy.
V podstate ťažko povedať, kedy sa v karmelitánskych kostoloch začal sláviť sviatok sv. Jozefa. Pravdepodobne už v XIV. storočí sa šírila lokálna úcta, ale až v XV. storočí sa rozšírila vo väčšej miere. V karmelitánskych misáloch a breviároch z druhej polovice XV. storočia sa obvykle nachádza sv. omša a ofícium o sv. Jozefovi. Flámsky karmelitán Arnold Bostius v r. 1476 dosvedčuje, že karmelitáni slávia jeho sviatok s veľkou pompéznosťou. Vlastnú liturgiu o sv. Jozefovi v karmelitánskom ráde považujú historici a liturgisti za prvý pomník latinskej Cirkvi na počesť sv. Jozefa.
Staroveká liturgia uctieva sv. Jozefa ako prvého z jeho nazaretských súčasníkov, ktorého si Božia múdrosť vybrala za Ženícha Panny, aby Boží Syn mohol prísť na svet dôstojne a v skrytosti. Karmelitánski kazatelia potvrdzujú, že tak ako Panna Mária počala vtelené Slovo pôsobením Ducha Svätého, tak sv. Jozef pôsobením Ducha Svätého počal v kontemplácii Krista vo svojej duši a stal sa Ježišovým otcom na zemi. Liturgia celebrovala svadobné zjednotenie Jozefa s Pannou a kontempluje ho ako ochrancu jej panenstva a života Božieho Syna.
S typickou citlivosťou kontemplatívnej charizmy Karmelu slávi staroveká liturgia čistotu Panny a sv. Jozefa z hľadiska odovzdanosti Bohu, čo umožňuje prijať tajomstvo Vtelenia. Sv. Mária Magdaléna de Pazzi je plná tejto liturgickej duchovnosti, preto považuje starostlivosť Jozefa za dôsledok čnosti čistoty: „Čistota sv. Jozefa sa stretáva v raji s Máriinou čistotou tak, že v tej nadmiere jasu, ktorú vyžarujú, sa zdá, akoby Jozefova čistota spôsobovala, že Máriina čistota sa zdá jasnejšia a vznešenejšia. Svätý Jozef stojí medzi Ježišom a Máriou ako žiarivá hviezda a stará sa najmä o náš kláštor, aby bol vždy pod ochranou Panny Márie.”
V starovekej karmelitánskej liturgii bol sv. Jozef predstavovaný ako Máriin panenský ženích, zjednotený s ňou v pravom manželstve, v ktorom sa jeho autorita manžela, ochrancu a otca prejavuje v jeho úplnej službe. Okrem toho Karmel kontempluje sv. Jozefa v poslušnosti Bohu. Je človekom rýdzim, dôstojným pánom v dome svojho Pána, ktorému zverili poslanie, aby dal Dieťaťu Ježišovi božské meno zjavené prostredníctvom anjela. Keď to uskutočňuje, stáva sa ako prvý ohlasovateľom pravdy, že v nazaretskom dieťati nás Boh spasí. V starovekej liturgii sa v osobe sv. Jozefa skrýva kom pendium karmelitánskej duchovnosti: 1) puritas cordis – čistota srdca, umožňujúca vidieť Boha, 2) zjednotenie s Máriou a 3) plod mystického života vnímaný v kategóriách počatia a narodenia Slova vteleného v čistej duši. Sv. Jozef sa preto uctieva ako zrkadlo karmelitánskeho mystického života v Bohu.
Svätá Terézia a sv. Jozef
Dedička intenzívnej karmelitánskej jozefovskej zbožnosti – sv. Terézia od Ježiša – bude túto tradíciu šíriť s veľkým úžitkom pre celý Karmel a celú Cirkev. A skutočne, nedá sa poprieť, že práve sv. Terézia od Ježiša viac ako niekto iný urobila z kultu k sv. Jozefovi jeden z typických prvkov charakteristických pre zbožnosť a duchovnú fyziognómiu. Stretnutie so sv. Jozefom sa odohralo v jednom z najťažších období jej života. Terézia mala asi 25 rokov, dlho trpí bolestivou chorobou, pričom „liečba“ pozemských lekárov jej nielenže nepomohla, ale priam škodila. Bola ochrnutá a fyzicky aj psychicky vyčerpaná. Cítila, že nenašla žiadnu účinnú pomoc a práve v tej chvíli, na základe svojej intuície, sa obracia na sv. Jozefa ako na svojho otca a ochrancu (KŽ 6, 6; 33, 12). A skutočne, Jozef ním bude až do konca jej života. Neexistuje žiadna situácia, v ktorej by jej nepomohol, lebo plní svoju úlohu strážcu a ochrancu. Z tejto osobnej skúsenosti vyrastie pobožnosť k sv. Jozefovi, z ktorej sa stane charakteristická črta celej tereziánskej reformy, sústredenej na priateľstvo s Ježišom Kristom. Tak ako Jozef bdel nad vzťahom medzi Máriou a Ježišom, chrániac ho pred vonkajšími hrozbami a ochraňoval jej dom, tak bdie nad Karmelmi, ktoré – podobne ako nazaretská rodina – chcú byť miestom, kde sa prijíma Ježišovo človečenstvo a žije sa iba preňho a s ním. Práve preto je Jozef nielen patrónom, ale aj učiteľom tých, ktorí praktizujú modlitbu (KŽ 6, 8), lebo nikto nevie lepšie ako on, ako žiť v dôvernom vzťahu s Ježišom a Máriou, keďže s nimi strávil toľko rokov a umožňoval existenciu nazaretskej rodiny. Niet sa čo čudovať, že z pätnástich Karmelov založených sv. Teréziou až desať nesie meno sv. Jozefa.
Svätý je tak veľmi prítomný v Teréziinej zakladateľskej činnosti (Terézia na svojich cestách so sebou vždy nosí sochu sv. Jozefa), že dostal titul „zakladateľa” tereziánskeho Karmelu[1]. Samozrejme, tento titul treba chápať v tom zmysle, že sv. Jozef pomáhal Terézii pri zakladaní reformovaných Karmelov. Je však isté, že k tradičnej postave svätého otca rádu, sv. Eliáša, sa teraz postavil svätý otec Jozef, čo vyvolalo nejasnosti ohľadne toho, ktorý z nich má byť po Panne Márii považovaný za hlavného patróna a zakladateľa[2]. Je príznačné, že Terézia v liste P. Graciánovi ohľadom titulu, ktorý by bosí karmelitáni mali dať svojmu kolégiu v Salamanke, píše: „Bolo by veľmi správne dať tomu kolégiu meno sv. Jozefa” (list z 22. mája 1578), ale nakoniec ho nazvú podľa sv. Eliáša. V nasledujúcom roku, t. j. v r. 1579, sv. Ján od Kríža pomenoval kláštor v Baeze po sv. Jozefovi. Kolégium v Baeze bolo teda prvým mužským kláštorom zasväteným sv. Jozefovi. Tento titul vydržal iba dva roky, od marca 1581 už sv. Jozefa „vytlačil” vážený cirkevný otec sv. Bazil. Bolo zreteľne vidieť veľkú neistotu, pokiaľ ide o úlohu nazaretského tesára v Karmeli. Zdá sa, že o štvrťstoročie neskôr sa skončilo obdobie neistoty: v Inštrukcii pre novicov (1605) od P. Jána od Ježiša a Márie je pred kultom k sv. Jozefovi iba kult k Panne Márii a až po ňom prichádza pobožnosť k svätým prorokom Eliášovi a Elizeovi, „zakladateľom nášho rádu” (Inštrukcia pre novicov, III, kap. 4, 29-30).
Starostlivosť a ochrana sv. Jozefa
Jedným z charakteristických vyjadrení sv. Terézie je, že zatiaľ čo iných svätých nám Boh pridelil na pomoc pri istých príležitostiach, tak svätý Jozef má osobitný druh univerzálneho poverenia, aby nám pomáhal v každej potrebe, materiálnej aj duchovnej (KŽ 6, 6). Na tomto presvedčení spočíva najtypickejší karmelitánsky sviatok sv. Jozefa, čiže sviatok starostlivosti, ochrany sv. Jozefa. Už v roku 1628 Generálna kapitula bosých karmelitánov španielskej kongregácie vyhlásila sv. Jozefa za „hlavného patróna” Rádu. Iniciatíva sláviť sviatok starostlivosti sv. Jozefa pochádza od bosého karmelitána Jána od Vtelenia (1625 – 1700), ktorý bol najprv provinciálom Katalánskej provincie a potom Generálnym predstaveným španielskej kongregácie. Na Generálnej kapitule v r. 1679 dosiahol súhlas so zavedením sviatku starostlivosti sv. Jozefa, ktorého liturgické texty pripravil iný katalánsky bosý karmelitán, P. Ján od sv. Jozefa (1642 – 1718). Kongregácia pre Obrady, ktorú viedol kardinál G. Casanate, ich po dôkladnej revízii schválila dňa 6. apríla 1680. Sviatok starostlivosti sv. Jozefa bol ustanovený na tretiu veľkonočnú nedeľu, čiže na deň, v ktorom sa obyčajne zvolávali generálne aj provinciálne kapituly. Krátko nato sviatok prešiel aj k obutým karmelitánom (O. Carm.), ktorých generálna kapitula v roku 1680 jednohlasne vyhlásila sv. Jozefa za hlavného patróna, a sviatok sa oslavoval pod titulom „De Patrocinio S. Joseph Confessoris, Protectoris et Patroni nostrae Religionis”[3]. Od istého času sa na označenie sv. Jozefa začala používať zameniteľná charakteristika „pestún” alebo „patrón”. Tento sviatok sa rýchlo rozšíril do mnohých rádov, až kým nebol ustanovený sviatok starostlivosti sv. Jozefa o celú Katolícku cirkev.
Kontextom vyhlásenia a liturgického slávenia starostlivosti sv. Jozefa celý Karmel sú veľké súženia a ťažkosti, tak vnútorné, ako aj problémy a útoky vyplývajúce z historických cirkevno-politických okolností. V tých časoch sa Karmel nachádzal v ťažkej situácii a usiloval sa zachovať si svoju totožnosť i hodnoty. Treba si všimnúť, že v hnutiach obnovy v Karmeli nachádzame množstvo pobožných textov venovaných sv. Jozefovi v osobitnej forme vyjadrovania citovej pobožnosti, ktorá zahrieva srdce a rozpaľuje duchovný život. Mnoho karmelitánskych autorov a kazateľov neúnavne pracovalo v oblasti šírenia kultu sv. Jozefa a ustanovenia jeho patronátu. Stojí za to pripomenúť P. Raffaela il Bavaro, ktorý v roku 1723 vydal „Príbeh svätého Jozefa”. P. Raffael povzbudzuje tých, ktorí milujú Ježiša a Máriu, aby milovali toho, ktorého títo dvaja majú radi.[4] P. Giuseppeho Mariu Sardiho môžeme považovať za veľkého propagátora patronátu sv. Jozefa nielen v Karmeli, ale aj pre kresťanských rodičov a iných, ktorí v ňom nachádzajú vzor svätosti.[5] Nie bezdôvodne sa v Karmeli sv. Jozef prizýva ako najlepší vychovávateľ (educator optimus) a nazýva sa ochrancom a patrónom najmä tých, ktorí sa cítia unavení a ochromení, a dokonca stratení pri nasledovaní Krista.
Dňa 10. septembra 1847 pápež Pius IX. dekrétom Kongregácie pre obrady Inclytus Patriarcha Joseph, v časoch veľkého súženia rozšíril sviatok sv. Jozefa na celú Cirkev a nariadil, aby sa slávil v tretiu veľkonočnú nedeľu. Za podklad pre liturgické texty na sv. omšu aj ofícium sa prijali tie, ktoré používali karmelitáni, hoci mierne upravené. Išlo o prvú zmenu v prospech kultu sv. Jozefa, sotva rok po zahájení pontifikátu Pia IX., ktorý mal veľmi živú úctu k Ježišovmu pozemskému otcovi. V súvislosti so zvolaním I. Vatikánskeho koncilu sa k pápežovi dostali početné prosby o ďalšie prehĺbenie kultu sv. Jozefa, najmä aby bol vyhlásený za patróna Katolíckej cirkvi. Koncil bol prerušený v septembri 1870, preto pápež tieto prosby nestačil splniť. Tento slávnostný úkon vykonal až 8. decembra toho istého roku sám Pius IX. v dekréte Kongregácie pre Obrady pod názvom Quemadmodum Deus.
Sviatok starostlivosti sv. Jozefa bol v roku 1913 prenesený na stredu tretieho veľkonočného týždňa, a následne v roku 1956 ho nahradila spomienka sv. Jozefa remeselníka, zaradená na 1. máj. Bosí karmelitáni však na základe potvrdenia vlastného liturgického kalendára v roku 1957 dostali súhlas pokračovať v slávení sviatku starostlivosti sv. Jozefa ako „ochrancu a patróna nášho rádu“.
Svätý Jozef ako patrón celého Karmelu
Liturgická reforma po II. Vatikánskom koncile priniesla o. i. významné zjednodušenie liturgického kalendára. V kalendári potvrdenom 14. februára 1969 z hlavného sviatku sv. Jozefa 19. marca zmizol titul „ochranca Katolíckej cirkvi“. Samozrejme, nebol zrušený, ale konciloví otcovia uznali za vhodnejšie zachovať iba biblický titul „Ženícha Panny Márie“ a jednotlivým biskupským konferenciám a reholiam ponechali slobodu pridávať iné tituly. Na základe inštrukcií Kongregácie pre Boží kult vo veci čiastkových kalendárov (29. júna 1969) aj z karmelitánskeho kalendára zmizla slávnosť „starostlivosti sv. Jozefa“. Generálne definitórium O.C.D. sa vtedy rozhodlo preniesť titul „ochrancu nášho rádu“ na slávnosť 19. marca.
Takisto sa rozhodlo, aby ľubovoľnú spomienku sv. Jozefa remeselníka slávil celý rád.[6] Zdá sa však, že na tieto rozhodnutia sa rýchlo zabudlo. Hoci titul „ochrancu rádu“ ostal v liturgických textoch obutých karmelitánov, rýchlo zmizol z textov bosých karmelitánov, lebo ani slávnosť ani spomienka nie sú súčasťou čiastkového rádového kalendára. Pokoncilové Konštitúcie oboch rádov však naďalej nazývajú sv. Jozefa svojím „ochrancom“ (Konst. O.Carm., 91; Konst. O.C.D., 52). Treba v tom postrehnúť dôležitý prvok jednoty celej karmelitánskej rodiny, ktorému sme možno nevenovali dostatočnú pozornosť a ktorý sme si asi náležite nevážili.
Dnešný svet
Žijeme v období, v ktorom Cirkev myslí ani nie tak na ochranu pred vonkajším nepriateľom, ale skôr sa usiluje uznať svoju úlohu, ktorou je vydávanie svedectva pravde evanjelia. Tak teda vo svete, v ktorom existuje potreba konkrétnosti a pocit tajomstva,[7] vo svete, v ktorom máme tendenciu utiecť od stabilných väzieb a povinností k uzatváraniu sa do neplodného narcizmu, nám Jozef ukazuje cestu sebaobety, každodennej zodpovednosti, tichej práce, aby rodina žila a vzrastala. Otec rodiny sa usiluje liečiť rany svojho vlastného domu. Náš patrón nás stavia pred nutnosť liečiť rany ľudstva a rany v jeho vlastnej Cirkvi. Ani Cirkev ani Karmel neexistujú bez ľudí, ktorí zabúdajú na seba, pracujú vo dne v noci, aby dali iným bezpečný základ, o ktorý by sa mohli oprieť. Pracujú v tme, nesú v srdciach svoje starosti a únavu, často nevidia žiadne plody a nevidiac cieľ, vkladajú svoju nádej iba do Toho, od ktorého má meno každé otcovstvo (porov. Ef 3,15). Takí ľudia vždy budú môcť nájsť vo sv. Jozefovi svojho „otca a pána“.
Slovo prišlo k Jozefovi vo sne, ktorý môžeme interpretovať ako jeho modlitbu, jeho vnútro. Môžeme povedať, že každý Karmel je miestom snov: modlitba je ako sen, ktorý obsahuje tajomné posolstvo. Karmelitánske spoločenstvo je skupinou ľudí, ktorí snívajú o tom, aby zo svojho domu vybudovali nový Jeruzalem, ľudí, ktorí sa delia o sen proroka o lepšom svete, ľudí, ktorí sa každý deň dajú uniesť snom o spáse. Každý deň, keď načúvame Slovo spásy, pripodobňujeme sa Kristovi v jeho poslušnosti a vôli slúžiť, Tomu, ktorý neprišiel, aby ho obsluhovali, ale aby slúžil, Tomu, ktorý v malom dieťati našiel príklad toho, akými by sme mali byť, ak chceme vojsť do nebeského kráľovstva. Bosí karmelitáni, podobne ako sv. Jozef, poznajú ten sen a strážia svetlo nádeje, ktorá žiari pre ten nový svet, prisľúbený tým, ktorí pozorne načúvajú Božiemu slovu, lebo Boh urobí všetko nové.
Svätý Jozef chráni Karmel nielen preto, že ho bráni pred „nepriateľskými nástrahami a akýmikoľvek ťažkosťami,”[8]ale preto, že ho udržuje v jeho jednoduchej a hlbokej totožnosti. Ako spravodlivý človek nám ukazuje cestu a cieľ, kam máme smerovať. V tomto zmysle je nepochybné, že kult sv. Jozefa je nielen pobožnosť či pobožná prax, ale životný program, ktorý je integrálnou súčasťou karmelitánskeho charizmatického dedičstva. Jozef je spolu s Máriou evanjeliovou ikonou, v ktorej my, karmelitáni, môžeme prečítať a pochopiť, čo v najhlbšom zmysle znamená „žiť v poslušnosti Ježišovi Kristovi”. Preto sa nie bezdôvodne budeme obracať naňho nielen ako na nášho otca a patróna, ale aj na verného priateľa a skúseného sprievodcu na ceste nasledovania Ježiša.
Keď sa celý svet usiluje vzoprieť epidémii Covidu-19, spájame sa v modlitbe za lekárov a zdravotné sestry, za vedcov a výskumníkov, za tých, ktorí sa stali obeťami vírusu, a tiež za rodiny oplakávajúce dnes stratu svojich blízkych. Nech náš ochranca, sv. Jozef, chráni každého z nás a s nežnou Božou láskou aj celý svet.
S bratskými pozdravmi v Karmeli
P. Míċeál O’Neill, O.Carm., Generálny prior obutých karmelitánov
P. Saverio Cannistrà, O.C.D., Generálny predstavený bosých karmelitánov
[1] P. Gracián sa v slávnom úryvku svojho diela Josefina (1597), odvažuje dokonca tvrdiť, že „[tí, čo žijú podľa Reguly bosých karmelitánov] uznávajú sv. Jozefa za zakladateľa tejto reformy, zahájenej sv. Teréziou prostredníctvom pobožnosti k nemu, tak ako karmelitánsky rád uznáva Preblahoslavenú Pannu Máriu za zakladateľku, pre ktorú prorok Eliáš začal rehoľný život na hore Karmel ”(l. V, kap. 4; vyd. Silverio, 476)
[2]Porov. FORTUNATO DE JESÚS SACRAMENTADO, O.C.D., San José en el Carmen Descalzo español en su primer siglo, “Estudios Josefinos” 18, 1963-1964, 367.
[3] Pozri napr.: Missale Fratrum Ordinis Beatissimae Virginis Mariae de Monte Carmelo, Roma 1759, 350.
[4] RAFFAELE MARIA BAVARO, Istoria di San Giuseppe, Antonio Abri, Napoli, 1723, 612; Vita di San Giuseppe o sia Ristretto della sua Istoria ed Esercizi di Devozione per fruttuosamente venerare il medesimo Santo…, Antonio Abri, Napoli 1724.
[5] GIUSEPPE MARIA SARDI (Veneto), ‘Discorso sopra il Padrocinio di San Giuseppe Sposo di Maria’, in Sermoni, Lorenzo Rivan Monti, Venezia 1742, 213-22.
[6] Porov. ‘Normae de calendario liturgico O.C.D. pro anno 1970’ (potvrdené na 128. zasadaní Generálneho definitória, 18. júla 1969). V: Ordo Divini Officii recitandi missaeque celebrandae iuxta calendarium romanum ac proprium Carmelitarum Discalceatorum […] pro anno Domini 1970, [Casa generalizia O.C.D.] 1969, 29-32.
[7] Pápež František, Homília z Domu svätej Marty, 19. marca 2020.
[8] Modlitba Leva XIII. k sv. Jozefovi na záver encykliky Quamquam pluries.