Kategória: sv. terézia od Dieťaťa Ježiša a sv. tváre

Dôvera u Terezie z Lisieux

„Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.“ (Hebr 4, 16)

Keď sa vysloví slovo dôvera, pripomenie sa mi obraz malého dieťaťa, ktoré sa prechádza so svojou mamou po námestí. Predstavte si tento obraz: Vidíte,  ako asi jedenapolročné dieťa dupoce svojimi krátkymi nožičkami, len aby sa vymanilo z rúk svojej mamy, lebo chce samo kráčať po námestí. Všade okolo sú ľudia, ktorí sledujú toto divadielko a čakajú, čo sa bude diať. Mama, vyčerpaná neustálym krikom dieťaťa, nemá už na výber a púšťa ho. Nech si ide. Dôležité je všimnúť si ešte jednu vec, ktorú si možno vzdialení diváci nepovšimli, totiž že mama neustále, aj keď sa dieťa ako-tak rozbehlo, drží nad ním ochrannú ruku. Aj dieťa, hoci chce samo ísť,  cíti sa napriek svojej ješitnosti bezpečnejšie, keď sa drží aspoň jedného prsta maminej ruky.

Svätý František Saleský pobáda Filoteu k dôvere, aby ako malé dieťa s dôverou prosila Boha o svetlo a silu. Dospieť k dôvere si vyžaduje veľký duchovný boj, ktorý musí človek viesť sám so sebou, s inými ľuďmi, so svojimi slabosťami. S dôverou je spojená aj odvaha kráčať po ceste, vystupovať na končiare dokonalosti.

Už sme si povedali niečo o pokore a chudobe ducha. Nestačí však, aby sme v sebe uznali svoju slabosť, to, že sme malí, úbohí a biedni. Nestačí len priznať si túto skutočnosť. Dôležitejšie je stotožniť sa s touto skutočnosťou, zamilovať si ju. V našom živote však musíme počítať s pomocou, ktorá nám pomáha na ceste k dokonalosti. Dieťa sa vo svojej nedokonalosti, vo svojej chudobe utieka k otcovi, aby mu pomohol. Ak si toto všetko Božie dieťa uvedomuje, vrhá sa do náručia, lebo vie, že Otec alebo mama mu pomôžu. Boh prichádza na pomoc človeku ako k bezbrannému dieťaťu.

Malá cesta sv. Terezky má dva dôležité body: na jednej strane je to uvedomenie si svojej nedokonalosti a na dru­hej strane úplná dôvera v Boha. Ak chceme hovoriť o dôvere, musíme si v prvom rade uvedomiť, že naša dôvera k Bohu musí byť zdravá. Stretávame sa s ľuďmi, ktorí majú zaužívané frázy: Nejako bolo, nejako bude. To je mylné. Keby sa tak správalo to malé dieťa, ktoré sme spomínali na začiatku, asi by sme museli volať sanitku, lebo by bolo celé dobité. Dôverovať Bohu znamená byť malý a pokorný. Tak to bolo aj v prípade vyvoleného národa. Raz šomral, inokedy prosil Boha o pomoc, inokedy sa chválil, aký je Boh dobrý.

Dospieť k dôvere, k absolútnej dôvere v Boha v živote človeka si vyžaduje prejsť cestou mnohých pádov a neustálych vstávaní. Aj keď sa zdá, že Boha nevidíme, tak ako ho nevideli Židia, keď utekali z Egypta, a predsa Boh bol v mraku a vo svetle, ktorý im osvetľoval cestu, takisto je aj pri nás.

Sv. Terezka nás učí pozerať sa na krásne tajomstvo vtelenia. Naša dôvera v Boha musí byť zdravá. Ak má byť dôvera zdravá, musí byť spojená s pokorou. Ide predovšetkým o dôveru v nekonečné milosrdenstvo Boha. Vyvolený izraelský národ to nazýval “rahamim”. Toto slovo znamená nielen “odpustiť”, ale znamená tiež lásku, dobrotu a cit­livosť.  Terezka prežívala opravdivý obraz Boha: jeho milosrdnú a jemnú lásku, ktorou miluje biedne stvorenie a ktorou ho vedie ku spáse; prežívala však aj jeho nekonečnú moc. Veľmi hlboko pre­žívala 23. žalm: „Pán je môj pastier, nič mi nebude chýbať. On mi dovolí ležať na zelených pastvinách; ničoho sa nebojím, le­bo Pán je so mnou.“ Veľmi často tiež opakuje krásnu časť zo Sv. Písma, fragment z Izaiáša (66,13): „Ako matka, ktorá sa stará o svoje dieťa, nosí ho vo svojom srdci, tak ja nosím Teba.“

Raz povedala svojej predstavenej, že ju nič neteší tak veľmi ako tie­to slová: Boh je ako matka, ktorá sa stará o svoje dieťa. Bola priam zamilovaná do týchto slov. Tieto slová jej vždy pomohli, ak mala nejaké problémy; vždy sa k nim vracala. Aj my by sme mali mať takéto svoje sväté slová, vďaka ktorým by sme sa mohli posil­niť, uzdraviť, ktoré by nás potešili a posilňovali našu dušu. Keď si smutný alebo zarmútený, vráť sa k týmto slovám a pocítiš, že je v nich sila, ktorá uzdravuje.

Terézia veľmi skoro porozumela pravdu, že Boh je nekonečne milosrdný. Odhalenie milosrdnej tváre Otca jej pomohlo, aby sa pozerala na Boha aj cez iné dokonalosti. Vo svetle Milosrdného Boha ju poznanie ostatných Božích vlastností napĺňalo radosťou a veľkou dôverou. Odhalila Boha ako Boha, ktorý je spravodlivý, a pretože je spravodlivý, je aj plný ľútosti a plný sladkosti, pomalý do hnevu a bohatý na milosrdenstvo. Kráčať po ceste dôvery znamená podľa Terézie bezhranične dôverovať. Prečítajme si slová samej Terézie, ktorá sa prirovnáva k malému vtáčikovi  (porov. sv. Terézia z Lisieux: Súborné dielo. 1. zv. Príbeh mojej duše. Bratislava, Lúč 1997, s. 233).

V prednáške o pokore sme spomínali, že Terézia je zástancom myšlienky neznechutiť sa na ceste k Bohu. Tak isto je to aj v prípade jej bezhraničnej dôvery. Sama povedala, že jej cesta je „cesta lásky a dôvery“, dôvery v Boha, ktorý je nadovšetko milujúci Otec a je sám Milosrdenstvo. Terézia je presvedčená, že duša, ktorá je pokorná a dúfajúca, musí dosiahnuť svätosť. Dokonca ani hriech jej nemôže zabrániť v tom, aby sa nestala svätou. Podľa nej ťažký hriech, a dokonca aj iné hriechy, nám nemôžu stáť v ceste dôvery.[1]Vo svojom rukopise píše:

„Cítim, že aj keby som mala na svedomí všetky hriechy, ktorých sa možno dopustiť, so skrúšeným srdcom by som sa vrhla do Ježišovho náručia, lebo viem, ako veľmi miluje márnotratného syna, ktorý sa k Nemu vracia. Nie preto, že Pán Boh vo svojom prozreteľnom milosrdenstve uchránil moju dušu pred smrteľným hriechom, nie preto sa k Nemu povznášam v dôvere a láske“.(Rkp. C, 37r; sv. Terézia z Lisieux: Súborné dielo. Príbeh mojej duše. 1. zv. Lúč 1977, s. 289)

Je veľmi dôležité, aby sme vedeli prežívať vlastnú slabosť a nemohúcnosť. Veľmi často ju totiž nechceme prijať, na­opak, chceme byť silní. Terezka nás učí, že treba rozoznať a spoznať vlastnú slabosť a nemohúcnosť, lebo už v tomto akte vstupujeme na opravdivú cestu duchovného vývoja. Pamätajme na to, že v slabosti, tam, kde máme naše slabé a temné stránky, kde sa cítime najslabší, kde sme najnedokonalejší, práve tam čaká na nás Boh. On nečaká tam, kde je sila. A duchovný rozvoj, to je cesta, ktorá vedie cez slabosť človeka. Pán povedal sv. Pavlovi, že v slabosti sa zdokonalí jeho sila.

To je istota duchovnej cesty sv. Terézie: Moja sla­bosť nie je mojou prehrou, porážkou, pádom, ale moja slabosť priťahu­je Pána. Musím si zamilovať svoju slabosť, prijať ju. Nie preto, že som svätý, dokonalý alebo dobrý, môžem hovoriť s Bohom, stret­núť sa s Ním, ale iba preto, že som hriešny, špinavý, nečistý, lebo Boh ma tým väčšmi miluje. Treba si teda uvedomiť, že naša slabosť, naša minulosť, to, čo nás zaťažuje, nie je prekážkou stretnúť sa s Bohom. Veď práve preto, že som špinavý, že si uvedomujem, aký som hriešnik, Boh prichádza ku mne so svo­jím milosrdenstvom a chce ma uzdraviť, chce mi ukázať, že je dob­rým Otcom. Dôležité je nedať sa znechutiť a nestratiť dôveru, keď sa náš duchovný život nerozvíja tak, ako by sme chceli. Znechutenie je samoľúbosťou, mojou vlastnou láskou, nepoznaním seba; chýba nám ochota prijať svoju malosť a úbohosť. Naše zaoberanie sa sebou v nás „vysušuje lásku“, ako hovorí Terézia. Moje znechutenie z mojich pádov mi škodí viac, ako uvedomenie si, že padám z vlastnej úbohosti a slabosti. Terézia si do svojho denníka pred 1. sv. prijímaním zapísala: „Nenechám sa znechutiť.“

Boh zabúda na naše hriechy, na našu neveru. Ako hovorí Terézia: „Bude nás milovať ešte viac ako pred naším pádom.“

Terézia nám zanechala posolstvo o bezhraničnej dôvere v milosrdného Boha.

„Akákoľvek by bola naša úbohosť, akokoľvek biednejšie by sa nám zdali naše skutky a pády, nemôžeme prestať dôverovať, že prídeme do cieľa. Prijmime skutočnosť, že budeme vždy nedokonalí, hoci by sme nimi mali byť až do konca nášho života. Boh vidí našu lásku a dôveru, ale aj našu dobrú vôľu.“Terézia dokonca niekoľko mesiacov pred svojou smrťou napísala svojmu duchovnému bratovi:

 

„… Boh vám nedal za sestru veľkú dušu, ale maličkú a veľmi nedokonalú… Viem, že ten, kto dostal viac, musí viac milovať, a tak sa usilujem, aby môj život bol aktom lásky, a už ma netrápi, že som malá duša, naopak, radujem sa z toho. Preto sa opovažujem dúfať, že moje vyhnanstvo bude krátke, ale nie preto, že som pripravená; cítim, že by som taká nikdy nebola, ak by ma Pán sám nepremenil. On to môže urobiť v okamihu. Po všetkých tých milostiach, ktorými ma zahrnul, očakávam ešte milosť jeho nekonečného milosrdenstva.“

           A najdôležitejšou vecou je nadobudnúť dokonalosť vo chvíli, ktorú nám určil Boh. On to môže urobiť v jednom okamihu, hoci aj na konci života.[2]

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

[1]Porov.: „Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux. Kraków 1999, s. 100- 104.

[2]Tamže, s. 112.

Rozprava sv. Terézie z Lisieux  o láske k blížnemu

Len láska k blížnemu môže dať odvahu môjmu srdcu (Rkp. C, 16rº)

Boží služobník Ján Pavol II. dňa 19. októbra 1997 na námestí sv. Petra v Ríme, počas sv. omše a slávnostného vyhlásenia svätej Terézie z Lisieux za Učiteľku Cirkvi, povedal okrem iného tieto slová: „Terézia z Lisieux nielenže porozumela a opísala hlbokú pravdu o Láske, ktorá je centrom a srdcom Cirkvi, ale tou láskou veľmi intenzívne žila počas svojho krátkeho života. Práve tá jednota medzi doktrínou a konkrétnou skúsenosťou pravdy a života, náuky a praktizovania, svieti hlavne v jej osobe a  robí z nej vhodný vzor k nasledovaniu,zvlášť pre mladých, ale aj pre tých, ktorí hľadajú pravdivý, skutočný zmysel života… Nová učiteľka Cirkvi – sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša – nás  v dnešných časoch, tak veľmi poznačených povrchnou a pôžitkárskou kultúrou, učí otvárať srdce tým, ktorí sú smädní po pravde a živote.“

V tomto referáte by som sa chcel pozastaviť nad problémom prežívania lásky k blížnemu v živote Terézie. Načrtnem spiritualitu obdobia, v ktorom žila naša svätá, podčiarknem všeobecné povolanie človeka k láske a prvenstvo lásky v živote Terézie, pozrieme sa v krátkosti na jej rast a dozrievanie v láske v období detstva a počas jej pobytu v Karmeli v Lisieux a nakoniec si ukážeme, ako realizovala lásku v praktickom živote na základe rukopisu C, v ktorom sa nachádza jej „rozprava o láske k blížnemu“.

Spiritualita Teréziinej doby

Aby sme lepšie pochopili Teréziin „objav Boha ako lásky“, je potrebné predstaviť obdobie, v ktorom Terézia žila, a atmosféru, ktorá ju obklopovala.

Teréziina doba a chápanie spirituality boli odlišné od našej doby a nášho chápania a ťažko jej môžeme porozumieť. Francúzska revolúcia, následné obdobie napoleonských bojov a neskoršie obnovenie monarchie zanechali v človeku vedomie hriechu a akýsi pocit viny. Celé XVII. a XVIII. storočie bolo poznačené vnímaním Boha ako Spravodlivosti. Termín Boh – Láska sa veľmi málo používal. Na vnútorný duchovný život sa hľadelo s určitým nadhľadom, mystická teológia ustupovala vonkajším asketickým prejavom. Spiritualita doby sa zameriavala skôr na ochranu duší. V teológii sa rozvíja apológia, ktorá vyplýva z potrieb obrany toho, čo patrí k viere. V úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, v ktorej sa mal uctievať Boh – Láska, prevláda skôr tendencia napraviť spôsobenú vinu.

Takto chápaný duchovný život sa odrazil aj v rehoľnom živote a zanechalo to veľmi hlboké stopy aj v živote karmelitánskych kláštorov. Nemohli sa čítať diela mystikov – napríklad sv. Jána od Kríža. Každý, kto ich čítal, bol podozrivý z iluminizmu.[1]V kláštore v Lisieux prevládali dve proti sebe existujúce tendencie prežívania rehoľného života. Na jednej strane to bola priorka Mária Gonzaga so svojou prísnosťou[2]a na druhej strane Matka Genovéva, zakladateľka Karmelu v Lisieux. Smer Matky Gonzagy bol spojený s prísnym umŕtvovaním; smer Matky Genovévy, ktorú vychovávali v škole sv. Františka Saleského v Caen, bol poznačený prvkom lásky, ktorý tam prevládal. Tento smer ovplyvnil aj neskoršiu matku Agnesu a jej rodné sestry Martinové. Boh takto ich prostredníctvom pripravoval Teréziu na to, aby definovala a prežívala lásku a vydala svedectvo o Bohu, ktorý je Láska.[3]

Ústrednou témou celého tohto sympózia je uvažovanie nad láskou, ktorú Terézia objavila ako svoje povolanie. Je pre nás učiteľkou duchovného života, ktorý sa zakladá na hlavnom prikázaní, ktoré dostal vyvolený národ na vrchu Sinaj, a na jeho praktizovaní v každodennom živote. Autentickosť Teréziinej doktríny spočíva v  jej praktizovaní v každodennom živote. Učí nás objaviť Lásku – pravú tvár Boha, lásku k blížnemu a ukazuje konkrétny spôsob, ako riešiť situácie bežného života.

Všeobecné povolanie človeka k láske

V Katechizme Katolíckej Cirkvi (ďalej KKC) sa píše: „Celé ľudstvo je povolané, aby urobilo zjavným obraz Boha a premenilo sa na obraz jednorodeného Syna Otca. Toto povolanie je osobnej povahy, pretože každý človek je povolaný vojsť do Božej blaženosti.“ (KKC 1877) Boh, ktorý stvoril človeka na svoj obraz (porov. Gn 1) a ktorého obraz nosíme v sebe, ktorý je v nás prítomný skrze milosť, nám prikázal milovať. „Ide o prikázanie lásky, kde Boh nie je len predmetom lásky, ale kde sa láska vzťahuje aj na blížneho. Veď milovať blížneho znamená milovať Boha.“[4]V pastorálnej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spessa zdôrazňuje spoločenský ráz ľudského povolania: „Boh, ktorý sa otcovsky stará o všetkých, chce, aby všetci ľudia tvorili jedinú rodinu a správali sa jeden k druhému ako bratia. A všetci, stvorení na obraz Boží, sú povolaní mať jeden a ten istý cieľ, a tým je sám Boh. Preto láska k Bohu a blížnemu je prvým a najväčším prikázaním. Sväté písmo nás učí, že nemožno oddeliť lásku k Bohu od lásky k blížnemu. Lebo každé iné prikázanie je zhrnuté v slovách: Miluj blížneho ako seba samého… Naplnením zákona je láska. (Rim 19, 9- 10)“ (GS 24) Boh teda stvoril človeka z lásky a pre lásku.

„Teologálna, t.j. božská čnosť lásky je okrem ďalších dvoch čností – viery a nádeje –  základom, dušou a charakteristickou vlastnosťou konania kresťana. Božské čnosti stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti.“ (KKC 1813) „Morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím. Sú výsledkom a zároveň zárodkom morálnych činov: uspôsobujú človeka, aby mal účasť na Božej láske.“ (KKC 1804) „Láska je čnosť, ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých.“ (KKC 1822)[5]Ako veriaci sme teda všetci povolaní k dokonalosti lásky. Existujú však osoby, ktoré sa slobodne rozhodli prežívať túto dokonalosť lásky v zasvätenom spôsobe života. Ide o „hlbšie“ zasvätenie, ktoré má svoje korene v krste. „Veriaci v Krista si v zasvätenom živote pod vplyvom Ducha Svätého zaumieňujú zblízka nasledovať Krista, darovať sa nadovšetko milovanému Bohu a v úsilí o dosiahnutie dokonalosti lásky v službe Božiemu kráľovstvu byť v Cirkvi znamením slávy budúceho sveta.“ (KKP 573) Všetci, ktorí sme pokrstení, máme svoju úlohu v Cirkvi, sme jej údmi. Takto sme pozvaní k aktívnej účasti na poslaní Kristovho tajomného tela, ktorým je Cirkev.[6]Sv. Apoštol Pavol to opisuje v Prvom liste Korinťanom (1 Kor 12, 12-31) v náuke o Cirkvi ako Kristovom mystickom tele, ktoré je jedným zo základných pilierov pavlovskej teológie o údoch, kde každý z údov má svoju konkrétnu úlohu a miesto v Kristovom mystickom tele. „Všetci, ktorí sú skrze vieru údmi Kristovho mystického tela, sú jedno v Kristovi. On je v nich a všetci sú v Ňom. Jeho život, ak sú jednotlivé údy v stave milosti, prúdi v nich. Jeho Duch ich oživuje a eucharistické spoločenstvo ich zjednocuje. Ak by sme nemilovali Hlavu, Krista, nemilovali by sme ani jeho údy.“[7]

Túto náuku o mystickom tele Krista Terézia pochopila, keď vo svojom Rkp. B uvažovala o svojom povolaní. „Keď som uvažovala o mystickom tele Cirkvi, nespoznala som sa ani v jednom z údov, o ktorých píše svätý Pavol, alebo skôr som chcela byť vo všetkých… Láska mi dala kľúč k môjmu povolaniu. Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, že jej nechýba ani najpotrebnejší, zo všetkých najvznešenejší úd, pochopila som, že Cirkev má Srdce a že toto Srdce horí Láskou… Pochopila som, že Láska obsahuje všetky povolania, že Láska je všetko, že zahŕňa všetky časy a všetky miesta… slovom, že je večná!… Konečne som našla svoje povolanie, mojím povolaním je Láska!… Áno,  našla som svoje miesto v Cirkvi a toto miesto si mi dal ty, môj Bože… V srdci Cirkvi, mojej matky, budem Láskou…Takto budem všetkým..,  takto sa uskutoční môj sen!!!… (Rkp. B, 3v°, s. 230)

Terézia spoznáva, čo má robiť. „Nie to, čo si sama vybrala, ale čo pre ňu vybral Boh. Keď sv. Ján hovorí o tom, že Boh je Láska, hovorí o samej podstate Boha, o jeho prirodzenosti. Terézia hovorí o láske, ktorá je láskou samého Boha. Nie je to poézia s témou o láske, ako ju ukázala vo svojej básni Žiť z lásky.Terézia hovorí o teologálnej, Božej láske. Celý Starý zákon nás pripravoval na to, aby sme objavili toto veľké tajomstvo, pričom nám predstavoval Boha ako Stvoriteľa, Najvyššieho, Všemohúceho, Večného. Bolo však potrebné čakať na Nový zákon, na príchod Turíc, aby nám sv. Ján biblickou rečou vyjadril podstatu Božieho života: „Boh je láska.“ Táto Božia láska sa v plnosti zjavuje v Ježišovi Kristovi. Keďže človek bol stvorený na Boží obraz (porov. Gn 1, 27), znamená to, že Boh vložil do človeka niečo zo seba samého. Nielen ako Stvoriteľ, ale predovšetkým ako Otec. Udelil nám niečo zo svojej prirodzenosti, zo svojej lásky, ktorou je On sám. Je to milosť, Boží život v nás, ktorý získavame sviatosťou krstu a prostredníctvom ktorého sa stávame Božími deťmi, účastnými na Božej prirodzenosti (porov. 2 Pt 1,4), a jeho život prúdi v nás.“[8]

Prvenstvo lásky u svätej Terézie z Lisieux

V predchádzajúcich referátoch sa spomínala láska, ktorá je „dušou“ malej cesty duchovného detstva. Bez lásky sa nedá zachovať vernosť, s láskou je spojená obeta, pomocou ktorej sa dajú uskutočniť všetky diela. V Karmeli láska zohráva prvoradú úlohu. Samotní reformátori nášho rádu a duchovní rodičia, ako nazývame sv. Jána od Kríža a sv. Teréziu od Ježiša, podčiarkovali prvenstvo lásky v duchovnom živote. Na príklade a dielach týchto svätých zakladateľov vyrastala aj Terézia z Lisieux, ktorá čítala diela sv. Jána od Kríža. Dočítala sa tam, že „za lásku sa platí láskou“,a tieto slová si zobrala k srdcu. Láska v jej živote zohrávala prvoradú úlohu. Láska bola motorom a cieľom všetkých jej činností. Veľmi jej záležalo na tom, aby všetko konala z lásky k Bohu, aby urobila „radosť Pánu Bohu, Ježišovi.“ Tieto slová sa nachádzajú v jej dielach až 16-krát.[9]V liste svojej sestre Celine píše: „Och, Celina, aké ľahké je páčiť sa Ježišovi, nadchnúť jeho srdce, stačí len milovať ho bez ohľadu na seba samého.“(TL 142, s. 190) „Láske dala všetko, celú svoju energiu, nakoľko bola schopná, všetky sily svojho srdca.“[10]

V ďalšej časti sa zameriame na Teréziine dozrievanie a rast v láske, pričom prejdeme  obdobím jej detstva, mladosti a samého pobytu v Karmeli v Lisieux.

detstvo

V Rukopise C (Rkp. C), ktorý je voľným pokračovaním Rukopisu. A (Rkp. A), kde opisuje svoje detstvo a mladosť, Terézia v istom momente píše: „Tvoja láska ma sprevádzala už od môjho detstva, rástla so mnou, a teraz je ako priepasť, ktorej hĺbku nemôžem zmerať. Láska priťahuje lásku,  a tak sa, Ježišu, moja láska vrhá k tebe, chcela by zaplniť priepasť, ktorá ju priťahuje, ale beda, nie je ani kvapkou rosy, čo sa rozplynie v oceáne!… Aby som ťa milovala, ako ty miluješ mňa, musím si požičať tvoju vlastnú lásku, jedine vtedy nájdem odpočinok. Ó, môj Ježišu, možno je to klam, ale zdá sa mi, že nemôžeš zahrnúť dušu väčšou láskou, než si zahrnul moju; a preto sa odvažujem prosiť ťa, aby si miloval tých, ktorých si mi dal, ako si miloval mňa.“(Rkp. C, 35r°, s. 287.) Čím bližšie bola ku dňu „D“ (30. september 1897 – deň jej smrti), tým väčšmi sa jej láska stupňovala. Musela však prejsť cestou očisťovania a skúšok, aby dozrela do takého stupňa lásky, keď už nie ona milovala, ale Ježiš v nej miloval jej blížnych.

Povedali by sme, že Terézia sa pripravovala na pochopenie lásky, z ktorej Ježiš robí „nové prikázanie“ (porov. KKC 1823). Tým, že dal učeníkom toto nové prikázanie, láska sa pre Teréziu stala „vzorom blahoslavenstiev a normou nového života a zhrnula v nej naozajstnú obetu seba samej pri jeho nasledovaní“ (porov. KKC 459). Teréziino detstvo je rozhodujúcim obdobím, kde zakusuje lásku. Žije v hlboko veriacej rodine; jej rodičia Ľudovít a Zélia Martinoví sú v súčasnosti kandidátmi na oltár.[11]Žije v prostredí, ktoré jej ukazuje a zároveň ju učí, že láska sa dáva zadarmo a v hojnej miere, a kde sa za lásku platí láskou.[12]Píše: „Pánu Bohu sa zapáčilo obklopovať ma po celý život láskou… Ale ak Boh rozdal vôkol mňa veľa lásky, lásku vložil aj do môjho srdiečka, ktoré stvoril milujúce a citlivé.“(Rkp. A, 4v°) „Terézia cíti, že prostredie ju miluje a aj ona túži milovať.“[13]„Duch Svätý veľmi skoro pôsobil na Teréziu a učil ju praktizovať lásku k blížnemu. Už ako 5-ročné dieťa veľmi milovala Boha, ako neskôr napísala vo svojom Rkp. A: „Veľmi som milovala Pána Boha a veľmi často som mu odovzdávala svoje srdce formulkou, ktorú ma naučila mamička.“ (Rkp. A, 15v°) A na inom mieste píše: „Robila som to iba kvôli Pánu Bohu, takže som ani nemohla očakávať vďaku od ľudí.“ (Tamže, 44v°). Terézia rástla predovšetkým v láske k Pánu Bohu (porov. tamže,  52v°). „Ako dieťa často spolucítila s tými najbiednejšími a páčilo sa jej, keď im mohla pomôcť. Neboli to len materiálne chudobní, ale aj hriešnici“[14]Detstvo ju pripravovalo na úplné odovzdanie sa Bohu, aby mohla milovať jeho samého vo svojich sestrách a prežívať povolanie  karmelitánky z Lisieux.

 

Karmel

 

Terézia vstúpila do Karmelu v Lisieux 9. apríla 1888 ako pätnásťročné dievča. Život bosej karmelitánky sa spája s umŕtvením, prísnou askézou, modlitbou, mlčaním, klauzúrou, čítaním a slávením Liturgie. Život karmelitánky je formou kresťanského života. Karmelitánky sú normálne kresťanské ženy, ktoré prežívajú problémové situácie tak ako iní ľudia. Ani v klauzúre sa nedá vyhnúť problémom, ba priam naopak. Klauzúrny život, ktorý je obmedzený na minimálny kontakt s vonkajším svetom, a navyše malé a stále spoločenstvo, problém lásky k blížnemu ešte viac zostruje.[15]„Láska je dokonalosťou kresťanského života“ (KKC 1973) a o túto lásku sa karmelitánka denne usiluje.

V Regule a Konštitúciách bosých mníšok sa píše: „Sestry sú pozvané a zhromažďované do malého Kristovho kolégia, kde si navzájom pomáhajú v úsilí o svätosť, pričom za najvyššiu normu života prijmú lásku, ktorú Pán odporúčal svojim učeníkom. Táto láska, ktorá sa prejavuje v skutkoch, dodáva autentickosť životu, zabezpečuje Pánovu prítomnosť uprostred spoločenstva a udržiava pokoj a svornosť.“[16]Terézia od Ježiša, reformátorka Karmelu, určuje lásku, spolu s pokorou a zrieknutím sa seba samého, za podmienku pre vnútornú modlitbu. Život karmelitánky, ktorý sa charakterizuje ako kontemplatívny, sa bez lásky nezaobíde.[17]Pozorný čitateľ Teréziinho „Príbehu mojej duše“ zbadá, ako jej láska rástla a dozrievala.

Skôr, ako sa úplne odovzdala ako obeta v Úkone obetovania sa Milosrdnej Láske na sviatok Najsvätejšej Trojice v roku 1895, musela prejsť temnou nocou, ktorú opísal sv. Ján od Kríža vo svojom diele Temná noc. „Charakterizuje sa ako svetlo na konci tunela. Keď sa zdá, že všetko je nádherné a plné svetla, vtedy sa všetko rúti do temnoty a zdanlivého nedostatku milosti. Terézia počas svojich posledných dní prežívala tento nevysvetliteľný zostup do temnoty.“[18]Píše: „…Boh dopustil, aby moju dušu zachvátila najhustejšia temnota… Človek musí prejsť týmto tmavým tunelom, aby pochopil jeho temnotu.“(Rkp. C, 5v°, s. 247)

 

Objav lásky k blížnemu – mystika lásky[19]   

 

„Terézia až na konci svojho života, v období noci viery objavila „podstatu lásky k blížnemu“. Je paradoxom, že keď má pocit, že už nemá vieru, tým väčšmi chce konať dobré skutky a cez ne ukazovať Bohu svoju vieru. Chce prežívať osudy hriešnikov, sadať si spolu s nimi za jeden stôl, stotožniť sa s tými najchudobnejšími. Terézia je pripravená dať to, čo má najlepšie, svoju vieru.“[20]Praktizovaniu lásky k blížnemu sa venuje v tzv. Rozprave o láske k blížnemu, ako to sama nazvala (porov. Rkp. C, 17r°, s. 262.). Rozprava o láske k blížnemu zaberá asi dve tretiny rukopisu C, kde podáva konkrétne príklady zo spoločného života v kláštore. Vo svojej rozprave nám zanechala návod, ako prežívať lásku. Aj keď je v definícii druhov lásky neúplná a nepresná, priznáva, že pravdepodobne popletie jednu lásku (vonkajšiu) s druhou (duchovnou)[21](porov. Rkp. C, 18r°, s. 263).

Jej veľkým objavom bola duchovná láska. Stalo sa to na konci jej krátkeho života. To ale neznamená, že lásku k blížnemu nepraktizovala už skôr.[22]Počas jej posledného obdobia, asi od roku 1895, Terézia spoznáva, že nestačí Boha milovať iba pre neho samého, ale treba ho milovať aj v druhých. Terézia tak milovala stále, ale porozumela „novému prikázaniu lásky.“ Píše: „Milovaná matka, tohto roku mi dal Pán Boh milosť poznať, čo je to láska k blížnemu… Usilovala som sa predovšetkým milovať Boha, pričom som pochopila, že moja láska sa nemá prejavovať iba slovami… Ako Ježiš miloval svojich učeníkov a prečo ich miloval? Nemohli ho zaiste priťahovať ich prirodzené vlastnosti, medzi nimi a Ním bola nekonečná vzdialenosť… Keď som rozjímala o týchto Ježišových slovách, uvedomila som si, aká je nedokonalá moja láska k mojim sestrám, a videla som, že ich nemilujem tak, ako ich miluje Pán Boh. (…) Avšak pochopila som najmä to, že láska nesmie ostať uzavretá v hĺbke srdca. Ježiš povedal: „Ani sviecu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome.“ Nazdávam sa, že táto svieca predstavuje lásku, ktorá má osvecovať, potešovať nielen tých, čo sú mi najdrahší, ale všetkých, čo sú v dome, bez výnimky… A keď dal Ježiš svojim apoštolom nové prikázanie, svoje prikázanie, ako to ďalej vraví, už nehovorí o tom, že máme milovať blížneho ako seba samého, ale tak, ako ho miloval On, Ježiš,ako ho bude milovať až do konca vekov.“(Rkp. C, 12r°, s. 255-256.)

„Terézia objavuje tajomnú hĺbku v láske k blížnemu. Nie je to nik iný ako Ježiš ukrytý v jej srdci. Všetko, čokoľvek dobré robila doteraz pre sestry, robila preto, aby potešila v prvom rade Ježiša. Jej mottom bolo prikázanie: „Miluj blížneho ako seba samého.“[23]Vo svojej túžbe a hľadaní ide ešte ďalej. Ako môže biedny človek milovať takou láskou ako sám Ježiš? Terézia reaguje ako vtedy, keď hovorila o túžbe stať sa svätou. Aj teraz vyberá jednoduchú cestu. Vie, že sama to nedokáže, ale dôveruje Bohu, že On to urobí v nej a cez ňu. Píše: „Pane, poznáš moju slabosť, moju nedokonalosť lepšie ako ja. Veľmi dobre vieš, že by som všetky svoje sestry nikdy nemohla milovať tak, ako ich miluješ ty, keby si ich sám, Ježišu môj, nemiloval ešte aj vo mne. Pretože si mi chcel dopriať túto milosť, dal si nové prikázanie… Tvoja vôľa je milovať vo mne všetkých, ktorých mi prikazuješ milovať.“(Rkp. C, 12v°, s. 256)

„Ježiš u Terézie už nie je predmetom lásky, ktorého nadovšetko miluje a s ktorým je zjednotená, ale PODMETOMlásky v nej. Terézia a Ježiš nie sú dvaja, ale jedno. Tak ako je to v láske medzi mužom a ženou, medzi dvoma milujúcimi sa osobami, keď sa ich zrak upiera na tretiu osobu, ktorá je ovocím ich vzájomnej lásky. Ježiš miluje v nej. Keď Terézia rozmýšľala nad Ježišovou láskou, porozumela, že On nás nemiluje preto, že sme dobrí, ale že On je dobrý. Miluje láskou samého Ježiša a On miluje človeka s jeho chybami a nedostatkami.“[24]Spôsob, akým milovala Terézia, nie je možné dosiahnuť ľudskými silami. Je k tomu potrebná Božia milosť. Terézia v Rkp. C píše, že bez Božej milosti sa nedá uvádzať do praxe nadprirodzená láska a bez nej sa nedá pochopiť všetko, čo vyžaduje.

 

Praktizovanie lásky k blížnemu

 

Čím by bola Terézia, keby nám neukázala, ako praktizovať lásku k blížnemu? V liste Matke Gonzage píše, že ju „pozoruje v praxi“ (Rkp. C, 17rº, s. 262) a že láska sa nemá prejavovať iba slovami.

 

  1. V Rukopise C Terézia hovorí, že „dokonalá láska spočíva v tom, že znášame chyby iných, vôbec sa nečudujeme ich slabostiam a poúčame sa aj z najmenších čnostných skutkov, ktoré ich vidíme konať.“ (Rkp. C, 12r°)Aj keď nemohla nevidieť prirodzené chyby a nedostatky svojich sestier, snažila sa vidieť ich čnosti.[25]
  2. O blížnom chcela zmýšľať vždy len s láskou a ostatné nechávala na Ježiša.Terézia vďaka vlastnej skúsenosti došla k záveru, že v našich súdoch robíme často veľa chýb a omylov. To, o čom si myslíme, že je chybou, je často čnosťou. „V sestre, ktorá mi je menej sympatická, chytro sa usilujem objaviť jej čnosti, jej dobré túžby. Hovorím si, že ak som ju videla raz upadnúť, možno dobyla mnoho víťazstiev, ktoré z pokory skrýva.“(Rkp. C, 12r°-13r°)
  3. Nepodľahnúť prirodzenej nesympatii. „V Karmeli sa nestretávame s nepriateľmi, ale koniec-koncov sú tu sympatie, cítite sa priťahovaná k jednej sestre, kým druhá vás takmer donúti zďaleka sa jej vyhnúť, aby ste sa s ňou nestretli, a tak sa nevedomky stáva predmetom prenasledovania.“(Rkp. C, 15v°, s. 260) V spoločenstve bola istá sestra, ktorá mala talent sa jej vo všetkom nepáčiť. Jej spôsoby, reč, povaha, to všetko na ňu pôsobilo nepríjemne. Preto aby nepodľahla prirodzenej nesympatii, akú k nej pociťovala, povedala si, že „láska nesmie spočívať v citoch, ale v činoch“ (Rkp. C, 13v°, s. 258). Začala sa k nej správať tak, akoby ju mala zo všetkých najradšej:
  • vždy, keď ju stretla, pomodlila sa za ňu, obetovala Bohu jej čnosti a zásluhy;
  • usilovala sa preukazovať jej všetky možné služby. Keď bola v pokušení odpovedať jej neprívetivo, jednoducho sa na ňu čo najláskavejšie usmiala a usilovala sa zmeniť smer rozhovoru;
  • keď už boli boje prudké a mohla podľahnúť, často zutekala ako zbeh.

Keď ju raz spomínaná sestra stretla, opýtala sa jej: „Sestra Terézia od Ježiška, nepovedali by ste mi láskavo, čo vás ku mne tak priťahuje? Kedykoľvek ma stretnete, vždy sa na mňa usmievate.“ Ach, to ma priťahoval Ježiš skrytý v jej duši… Prirodzene som nedodala, že je to z duchovného hľadiska.“(Porov. Rkp. C., 14r°-14v°)

  1. Dávať a dať si vziať.Z prirodzenosti sme radi, keď môžeme niekoho obdarovať. Terézia hovorí, že to „nie je láska k blížnemu, lebo to isté robia aj hriešnici.“ Vo svojom chápaní Ježišovho príkazu: „Každému, kto ťa prosí, daj, a ak ti niečo niekto vezme, nežiadaj to naspäť“, išla ešte ďalej. Terézia pochopila, že „dávať všetkým, čo prosia, je menej príjemné, ako sám ponúkať z podnetu vlastného srdca. Nanajvýš, ak niekto milo poprosí, nestojí nás to veľa námahy dať mu, ale ak nanešťastie nepoužije pri tom dosť vyberané slová, duša sa ihneď búri, ak nie je pevná v láske. Nachádza tisíc príčin, aby toho, kto prosí, odmietla, a až keď ho presvedčí o jeho netaktnosti, z milosti mu dá, čoho sa domáha… Ak je ťažké dávať každému, kto prosí, oveľa ťažšie je dať si vziať to, čo nám patrí a nežiadať to naspäť.“ (Rkp. C, 15vº-16rº, s. 260- 261) Terézia túto úvahu zakončila slovami: „Nestačí dávať každému, kto ma prosí. Musím predchádzať túžby, musím dávať najavo, že som veľmi vďačná a potešená, ak môžem preukázať službu.“ (Rkp. C, 17rº, s. 262) Pravdivá láska ochotne slúži blížnemu. Terézia dodáva, že sa treba stať všetkým pre všetkých.
  2. Vrcholom lásky k blížnemu, väčším ako dávať – je obetovať sa. Terézia píše Celine: „Musíme teda vydať svoju dušu, odovzdať ju nášmu veľkému Bohu… Pán Boh chce, aby som na seba zabudla, ak sa mu chcem páčiť.“ (TL 165, s. 227) Nikdy neunikala príležitostiam, ktoré ju stáli veľkú obetu. V kontakte so sestrami sa nechávala doslovne „zjesť“. V praktizovaní lásky k blížnemu upozorňovala na to, že ak niekomu niečo požičiavame – čas, náradie, službu – pravá láska bude spočívať v tom, aby sme požičiavali a nič za to nečakali. Znie to príkro, ale je to tak. Je ľahšie dávať, lebo darovaná vec nám už nepatrí, ale dať niekomu niečo nezištne s tým, že nám to nevráti, zriecť sa toho, čo nám patrí, nás cvičí v trpezlivosti, pokore, odvahe, zrieknutí sa svojich práv. Nič nie je väčšie ako pokoj a radosť, ktoré zaplavia dušu, pravdivo chudobnú v duchu.[26]

 

Terézia objavila svoje povolanie – LÁSKU. Ani naším povolaním nie je nič iné. Boli sme totiž takisto pokrstení a boli sme obdarovaní nadprirodzenými nástrojmi, ktoré nám pomáhajú rásť v láske. To znamená, že aj naším povolaním má byť láska.[27]Mohli by sme napísať a povedať ešte veľa o láske k blížnemu. Neurobíme to. Nie preto, že nemáme čas, ale preto, že láska sa nedá zamknúť do časového priestoru. Je večná. „Láska nespočíva v nedosiahnuteľných ideáloch, ale v malom tu a teraz, keď sa prestaneme koncentrovať na seba a dávame sa iným,“[28]pretože „na tejto ceste je namáhavý iba prvý krok“ (Rkp. C, 18rº, s. 264.).

 

 

[1]Iluminizmus (špan. alumbrados)bolohnutie, ktoré sa zakladalo na osvietení. Tvrdilo, že ľudia dostali svetlo od Boha na poznanie Božích tajomstiev. Nazývali ich aj dejados, ktorí tvrdili, že Boh sa o nich stará a oni sa nemajú o nič starať, nemajú konať dobré skutky a ani náboženské obrady. Hovorili, že Boh v nich všetko vykoná a oni budú iba odpočívať – kvietizmus, odovzdajú sa do Božej lásky a sladkej kontemplácie. (Porov. Stanisław Gryga: Złoty wiek mystiki hiszpańskiej, 1995, s. 4.).

[2]O. Marie – Eugène od Dítěte Ježíše: Tvá láska rostla se mnou.  Kostelní Vydří 1997, s. 22.

„V záhrade Karmelu v Lisieux bolo dosť žihľavy na to, aby sa z nej mohli vyrábať metly!“

[3]Tamže. s. 22-24.

[4]Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux“, red. O. Filek, Kraków 1999, s. 133.

[5]Tamže, s. 133.

[6]Porov.  tamže.

[7]Tamže.

[8]Sankalé, L.: Tereso, zdradź nam swój sekret. Warszawa 1995, s. 72-75.

[9]Porov. Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux,s. 114-115.

[10]Tamže,s. 117.

[11]Porov. Zelia i Ludwik Martin: Rodzinna  korespondencja. 1863 – 1885.Kraków 2007, s. 481-486.

[12]Porov. Gogola, J.W.:  Sekret świętej Teresy z Lisieux.Kraków 1997, s. 82.

[13]Tamže, s. 82.

[14]„Budem sa modliť za môjho úbožiakav deň môjho prvého svätého prijímania.“ (Rkp. A, 15rº, s. 96)„Nepriťahovali ma ešte duše kňazov, ale duše veľkých hriešnikov, horela som túžbou vyrvať ich z večných plameňov… Obetovala som Bohu všetky nekonečné zásluhy Pána Ježiša za veľkého zločinca Pranziniho a zverila som sa Celine, či by mi mohla pomôcť obrátiť môjho hriešnika.(Rkp. A, 46rº, s. 147)

[15]Porov. Gogola, J. W.: cit. d., s. 79.

[16]Regula a Konštitúcie bosých mníšok z hory Karmel, 87, porov. tamže, 11.

[17]Porov. Gogola, J. W.: cit. d., s. 80.

[18]Groeschel, B. J.: Nebo máme v rukách.  Bratislava 2003, s. 37.

[19]Porov. Stinissen, W.:  Prosta droga do świętości, Śladem św. Teresy z Lisieux.Poznań 2001,s. 159.

[20]Tamže,s. 157.

[21]Porov. Gogola, J. W.: cit. d., s. 81.

[22]Porov. Stinissen, W.: cit. d., s. 157.

[23]Tamže, s. 159.

[24]Tamže, s. 160- 161.

[25]Porov. tamže, s. 134.

[26]Porov. tamže, s. 134 – 138.

[27]Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux“, cit. d., s. 142.

[28]Stinissen, W.: cit. d., s. 171.

Miesto Ježiša v živote a náuke Terézie od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre

Albino Luciani, budúci pápež Ján Pavol I., ešte ako benátsky patriarcha písal fiktívne listy známym, ale aj neznámym osobnostiam verejného života. Vo svojej knihe „Listy včerajším“sa odhodlal napísať aj Ježišovi. Píše, že sa mu trasie ruka, a píše s bázňou. Ale na konci napíše veľmi zaujímavé slová: „Nuž, napísal som list, ale nikdy som nebol taký nespokojný s písaním ako tentoraz. Zdá sa mi, že som vynechal veľmi veľa toho, čo sa mohlo o Tebe povedať, a že som povedal zle, čo bolo treba povedať oveľa lepšie. Utešujem sa však, že nie je dôležité, aby niekto písal o Kristovi, ale aby mnohí milovali a nasledovali Krista. A našťastie – napriek všetkému – to sa ešte stáva“.[1]

            Netreba veľa písať o Ježišovi. Už samotné Božie slovo o ňom hovorí veľa, ale aj Teréziina „malá cesta duchovného detstva“. Na začiatku nášho uvažovania nad doktrínou našej svätej sme povedali, že dušou jej cesty je Láska: jej láska k Bohu, k Vtelenému Slovu, k jej Božskému ženíchovi Ježišovi Kristovi.

Teológovia a odborníci na život a spiritualitu Terézie tvrdia, že Ježiš sa nachádza v jej spisoch na prvom mieste. Je to tak. Stačí si prečítať index kľúčových slov a mien (V: Súborné dielo sv. Terézie z Lisieux. 4. zv. Vstupujem do Života. Lúč 2007) a zistíme, že je to tak. Len v listoch, ktoré Terézia napísala, spomína meno Ježiš až  875-krát.[2]Ježiš bol pre Teréziu všetkým.

            Láska k Ježišovi rástla v nej od útleho detstva. Hlbokú skúsenosť s Bohom mala už v detstve. Stačí spomenúť jej rodinu, rodičov Ľudovíta a Zéliu Martinových, ich deti, počnúc od Márie až po Teréziu. Táto skúsenosť zachvátila celý jej život, celý jej rozum, vôľu a srdce. „Boh bol pre ňu všetkým a všetko okolo neho je márnosť. Zdá sa, že získala inštinktívne túto istotu o Bohu, istotu, ktorú nadobudol sv. Augustín a iní svätí po dlhej a bolestnej ceste vlastnej skúsenosti: všetko, čo nie je Boh, pominie, všetko, čo pominie, je nič, a toto nič necháva naše srdce, ak sa chce s Bohom stretnúť, absolútne nenasýtené.“[3]

            Ježiš bol pre Teréziu prvým Priateľom, Jediným v jej duši, Ten, ktorého chcela potešiť, ktorému chcela za každú cenu robiť radosť a nachádzať ho vo všetkom. Svojej sestre Celine napísala: „Je iba Ježiš, všetko ostatné nie je…“(TL 96) V Rkp. A píše: „Milovať Ježiša až dozbláznenia a viac, ako bol doteraz milovaný.“[4]  Zdá sa, že slová Terézie sú až veľmi trúfalé. „Ale či sa aj my svojím nadprirodzeným životom nezúčastňujeme na jeho Božskom živote, aký dostal od Otca? Či sväté prijímanie nie je na to, aby nás premenilo na neho samého?“[5]V liste Celine Terézia píše: „Celina, cítim, že Ježiš odnás dvochžiada, aby sme uhasili jeho smäda dali mu duše, najmä duše kňazov, cítim, že Ježiš chce, aby som Ti to povedala, lebo naším poslaním je zabudnúť na seba, zničiť sa… Znamená tak máličko… a predsa Ježiš chce, aby spása dušízávisela od našich obetí, od našej lásky, žobre od nás duše… Urobme z nášho života ustavičnú obetu. mučeníctvo lásky, aby sme potešili Ježiša. On si žiada iba jediný pohľad, jediný vzdych,ale ten pohľad i vzdych musia byť preňho samého…!“ (TL 96)

            Jej láska vyvrcholila obetou spolu s Celinou na sviatok Najsvätejšej Trojice, keď sa obetovala Milosrdnej Láske. Objavila aj svoje miesto v mystickom Tele Krista, hoci sama tak Cirkev nikdy nenazvala; svoje povolanie objavila v Láske. Jej prvá skúsenosť bola počas prvého sv. prijímania v roku 1884, keď píše: „Bol to bozk lásky, cítila som sa milovaná a hovorila som: ´Milujem ťa a dávam sa ti navždy.´“ (Rkp. A, 35rº)

            Svoje povolanie do Karmelu zacítila už v období detstva, keď mala dva a pol roka. Píše:

„… cítila som, že Karmel je púšť, kde sa mám podľa vôle Pána Boha aj ja skryť.“(Rkp. A, 26rº) Milosť Vianoc v nej spôsobí, že sa odovzdá bezvýhradne Bohu. Ježiš jej udelil milosť lásky k blížnemu, lebo láska pochádza od Boha.[6]Vrúcna láska k Ježišovi prerástla všetky jej túžby. Aby Terézia uspokojila smäd jej Ženícha, chce zachraňovať ľudí: „Nepriťahovali ma ešte duše kňazov, ale duše veľkých hriešnikov, horela som túžbou vyrvať ich z večných plameňov…“(Rkp. A, 45vº) „Ježiš je pre Teréziu výťahom, ktorý ju má vyniesť až do neba, k Bohu. Je pre ňu vznešeným Orlom, ktorý ju zanesie do lona Najsvätejšej Trojice a ponorí ju naveky do horúceho ohniska Božej lásky.“[7]Tieto slová hovoria o nábožnosti, akú mala voči Bohu Otcovi; na jednom mieste nazvala Boha „Otec Pán Boh.“ Uctievala aj Najsvätejšiu Trojicu, aj keď sa zdá, že dosť neskoro. Odovzdala sa jej v Úkone obetovania.

Ale milovaným predmetom nábožnosti a úcty bol pre ňu vždy Ježiš.[8]

 

V akých tajomstvách vnímala Terézia Ježiša?

 

  1. Ježišovo detstvo

            Ježišovo detstvo a postava dieťaťa Ježiša zohrali v jej živote veľkú úlohu. Jej cesta sa nazýva „Malou cestou duchovného detstva“, kde sa veľmi silno zdôrazňuje detstvo. Spiritualita našich reformátorov bola podobná a rovnomenná s tou spiritualitou, aká bola vo Francúzsku v XVI. storočí. Jej predstaviteľom bol kardinál Pierre de Beruille (1575-1629). Terézia sa v Karmeli v Lisieux stretla s Jezuliatkom a s pobožnosťou k nemu. Najznámejšie je Pražské Jezuliatko, ktoré dostali karmelitáni do daru od grófskej rodiny Lobkowiczovcov v roku 1624. Úcta Pražského Jezuliatka sa rozšírila nielen v karmelitánskych kláštoroch, ale aj na iných miestach vtedajšieho cisárstva. Dostala sa aj do Francúzska.

Existovala ešte jedna pobožnosť, ktorú Terézia poznala. Bola to úcta k Jezuliatku, rozšírená prostredníctvom francúzskej karmelitánky Margity od Eucharistie, ktorá v roku 1630 vstúpila do Karmelu a mala videnie Jezuliatka, uctievaného ako „Malý Kráľ.“[9]Ešte pred vstupom do Karmelu Terézii prisľúbili, že sa bude volať sr. Terézia od Dieťaťa Ježiša. Jej pobožnosť k Jezuliatku sa odzrkadľuje aj v jej doktríne, lebo sa charakterizuje vernosťou v malých veciach, keď sa duša sústreďuje na malé obety.[10]

 

  1. Svätá Tvár

            Pobožnosť k Svätej Tvári neskôr prevýšila jej pobožnosť k Ježišovmu detstvu. V kláštore v Lisieux sa veľmi uctievala Svätá Tvár. Túto pobožnosť „zdedili“ sestry po Karmeli v Tours. V prvej polovici XIX. storočia sa jednej karmelitánke, sestre Márii od sv. Petra, ukázala Svätá Tvár. Tieto zjavenia zaujali istého advokáta, „svätého muža“, ako ho volali v Tours a jeho okolí, Leona Papina Duponta, ktorý na základe týchto zjavení založil oratórium. Po jeho smrti roku 1884 bolo založené bratstvo Svätej Tváre a neskôr doňho vstúpila aj Terézia Martinová. Cieľom bratstva bolo zadosťučiniť za urážky Svätej Tváre od ľudí. Terézia mala na svojom srdci malý obrázok so Svätou Tvárou s nápisom – modlitbou: „Ježišu, učiň, aby som sa Ti pripodobnila!“[11]

Pobožnosť ku Svätej Tvári zohrávala veľkú úlohu v jej duchovnom živote. Hneď po obliečke v roku 1889 na vlastnú žiadosť si pridala k menu ešte toto spomínané prímenie – „od Svätej Tváre“. Vyjadrila tým veľkú úctu ku Svätej Tvári. S tajomstvom úcty ku Svätej Tvári sa spája aj jedno prorocké videnie ešte z čias jej pobytu v Buissonnets, kde videla starca so zahalenou tvárou. Hovorí o tom vo svojich autobiografických zápiskoch (Rkp. A). Pochopila, že to bol obraz jej otca, ktorý v roku 1887 dostal mozgovú príhodu a neskôr bol hospitalizovaný v nemocnici Dobrého Pastiera v Caen. Tam pobudol tri roky a vrátil sa do Lisieux, kde sa oňho starala Celina až do jeho smrti. Terézia hovorí, že jej otec sa odovzdal Bohu ako celopalná žertva a Boh tú obetu prijal.[12]

            Kontemplácia Ježišovej Tváre ju učila pokore. Píše: „Pochopila som, čo je opravdivá sláva. Ten, ktorého kráľovstvo nie je z tohto sveta, mi ukázal, že opravdivá múdrosť spočíva v tom, „ak sme radi, že sme neznámi a že nás pokladajú za nič“, a „ak s radosťou pohŕdame samým sebou“… Áno, chcela som, aby tak ako Ježišova Tvár aj „moja tvár bola naozaj skrytá, aby ma na zemi nik nepoznal“.(Rkp. A, 71rº) Obrázok Svätej Tváre mala aj v lavici v chóre počas modlitieb, ale aj počas choroby. 6. augusta 1896 zložila modlitbu zasvätenia sa Svätej Tvári k sviatku Premenenia Pána. Svätá Tvár bola pre ňu posilou počas ťažkých skúšok a temného obdobia suchopárností.[13]V období temnej noci a skúšky viery, ktorá trvala od apríla 1896 do septembra 1897, napísala na veraje dverí vo svojej cele tieto slová: „Jésus est mon unique Amour“ (Ježiš je moja jediná Láska“).

Jej lásku k Bohu, k Ježišovi, najviac charakterizujú posledné slová: „Ó, milujem ho!… Môj Bože…, milujem ťa!…“ ( ŽZ , 30. 9. 1897)

  1. Eucharistia

            Terézia milovala adorácie. Ako žiačka v penzionáte často navštevovala Ježiša v kaplnke na súkromnej adorácii. Milosť obrátenia počas Vianoc bola milosť Eucharistie. Nie vždy však cítila Ježišovu blízkosť. Často jej vďakyvzdávanie bolo spojené s veľkými ťažkosťami – suchopárnosťou. Ale Terézia sa tým neznepokojovala. Chcela zo všetkých síl robiť radosť Ježišovi.

V Karmeli nebol zvyk prijímať každý deň. Ona sa snažila pristúpiť k sv. prijímaniu tak často, ako len mohla. Dokonca robila všetko preto, aby sa v kláštore zaviedlo každodenné sväté prijímanie. Matke Márii Gonzage ktorá bola proti jej názorom, Terézia dokonca prorokovala, že po smrti bude mať vplyv na to, aby sa zaviedlo každodenné sväté prijímanie. Tak sa aj stalo. Kaplán, ktorý vystriedal predchádzajúceho, bol za to, aby sa Eucharistia prijímala čo najčastejšie.[14]

Terézia však už nemohla prijímať Eucharistiu počas posledného štádia choroby. (Eucharistiu prijala posledný raz 19. augusta 1897!) Teréziin vrúcny vzťah a pobožnosť k Eucharistii rástli od jej detstva až po smrť. Vždy pokladala za veľké šťastie prijať a stretnúť Ježiša v Eucharistii.[15]

            Povolanie objavila v Láske, po ktorej túžila a ktorá bola jej mottom počas celého jej života: MILOVAŤ JEŽIŠA TAK, ABY BOL VIAC MILOVANÝ.  To je súhrn celej jej doktríny, „malej cesty duchovného detstva“.

 

 

 

Modlitba zasvätenia Svätej Tvári

  Modl. 12

 Pane, prikry nás záclonou svojej Tváre!…

Sr. C. Genovéva od sv. T. – Mária od Svätej Tváre

Sr. L. J. Mária od Trojice a Svätej Tváre

Sr. Mária F. T. od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre

Najmenší prejavčistej láskyje pre Cirkev užitočnejší ako všetky diela dohromady… Preto je nanajvýš dôležité, aby sa naše duše veľmi cvičili v láske, a keď sa rýchlo strávia, aby sa nezdržovali tu na zemi, ale ponáhľali sa do Neba, kde budú hľadieť Ježišovi z Tváre do Tváre

Zasvätenie Svätej Tvári

Ó, Ježišova láskyplná Tvár! Ty si si osobitne vyvolila naše duše, aby si sa im darovala, a my teraz prichádzame, aby sme sa ti zasvätili…

Ó, Ježišu, zdá sa nám, akoby sme počuli tvoj hlas: „Otvorte mi, sestry moje, moje milované nevesty, lebo namokla rosou moja Tvára nočnými kropajami moje kučery.” Naše duše rozumejú tvojej reči lásky. Chceme ti utrieť milú Tvára potešiť ťa, keď na teba zabúdajú zlí ľudia; ich očiam si ešte akoby ukrytý, pokladajú ťa za predmet opovrhnutia…

Ó, Tvár, krajšia ako jarné ľalie a ruže! Ty nie si skrytá našim očiam… Slzy, ktoré zahaľujú tvoj božský pohľad, javia sa ním ako vzácne Diamanty, ktoré chceme zbierať, aby sme za ich nesmiernu hodnotu vykúpili dušenašich bratov.

Z tvojich láskyhodných ústsme počuli láskyplný nárek; chápeme, že smäd, ktorý ťa stravuje, je smäd lásky, preto by sme chceli vlastniť nekonečnú lásku, aby sme uhasilitvoj smäd… Milovaný Ženíchnašich duší, keby sme mali lásku všetkých sŕdc, všetka táto láskaby patrila tebe… Nuž teda daj nám túto láskua príď uhasiťsvoj smäd k tvojim nevestám…………

Duše, Pane, potrebujeme duše…, zvlášť duše apoštolova mučeníkov, aby sme prostredníctvom nich zapálilimnožstvo úbohých hriešnikov láskou k tebe. Ó, láskyhodná Tvár, iste budeme schopné prijať od teba túto milosť!… Zabudneme na svoje vyhnanstvo na brehu babylonských riek a budeme tido ušíspievať najsladšie melódie. Ty si pravá, jediná Vlasť našich sŕdc, a preto svoje piesne nebudeme spievať v cudzej krajine.

Ó, Ježišova drahá Tvár! Kým čakáme na večný deň, v ktorom budeme pozerať na tvoju nekonečnú Slávu, našou jedinou túžbou je očariť tvoje Božské Očia pritom ukryť svoju tvár, aby nás tu dolu nikto nemohol spoznať… Tvoj zahalený Pohľad, to je naše Nebo, ó, Ježišu!

Podpisy:

T. od Dieťaťa Ježiša a Sv. Tváre

M. od Trojice a Sv. Tváre

  1. od sv. T. – Mária od Sv. Tváre

 

 (Porov.: Sv. Terézia z Lisieux, Súborné dielo, 4. zv.: Vstupujem do Života. Bratislava 2006,

  1. 25-26)

[1]Luciani, A.:  Listy včerajším. Bratislava 1995, s. 229-230.

[2]Porov.: Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux, red. O. Filek, Kraków 1999, s. 310.

[3]Sion, V.: Duchovní realismus Terezie z Lisieux. KNA,  Kostelní Vydří 1992, s. 34.

[4]Aby lepiej poznać…,cit. d., s. 311.

[5]Tamže.

[6]Porov.: Soin, V.: cit. d., s. 36.

[7]Aby lepiej poznać…,cit. d., s. 314.

[8]Tamže.

[9]Porov. Neumann,  P.: Historiczne uwarunowania życia a duchowośc. In:  Święta Teresa z Lisieux słowemBog. Red. Gogola, J. W., Kraków 1998, s. 31 – 33.

[10]Porov. Aby lepiej poznać…,cit. d., s. 315.

[11]Porov. Neumann, P.: cit. d., s. 33 – 35.

[12]Porov. Aby lepiej poznać…,cit. d., s. 315.

[13]Porov. tamže, s. 317 – 318.

[14]Porov. tamže, s. 318 – 319.

[15]Porov. Gogola, J. W.: Sekret świętej Teresy z Lisieux.Kraków 1997, s. 153.

Prežívanie utrpenia v živote a náuke sv. Terézie z Lisieux

Kardinál Jozef Ratzinger napísal: „Kniha Jób je klasický výkrik človeka, ktorý zakusuje celú biedu bytia a mlčiaceho Boha. A dokonca zdanlivo nespravodlivého Boha… Prichádzajú otázky, či je vôbec dobré žiť? Či je Boh naozaj dobrý a pomáha nám? Od takýchto nocí nie sme ušetrení. Zjavne sú aj potrebné, aby sme sa prostredníctvom utrpenia učili, aby sme sa aj naučili nachádzať v ňom vnútornú slobodu a zrelosť, a predovšetkým schopnosť spolucítiť s inými ľuďmi. Dajaká racionálna odpoveď neexistuje. Lebo tam, kde sa naozaj ide pod kožu a kde sa to dotýka srdca, sú v hre celkom iné závažnosti, ktoré nemožno objasňovať univerzálnymi vzorcami, ale nakoniec iba celkom osobne pretrpieť a dávať do poriadku.“[1]

Slová práve citované z knihy, vtedy kardinála, dnes pápeža o utrpení, že „otázky o utrpení zjavne sú aj potrebné, aby sme sa prostredníctvom utrpenia učili, aby sme sa aj naučili nachádzať v ňom vnútornú slobodu a zrelosť, a predovšetkým schopnosť spolucítiť s inými ľuďmi“, sú témou, nad ktorou by som chcel dnes s vami porozmýšľať. Vieme veľmi dobre, že Boh, ktorý stvoril človeka, nie je pôvodcom utrpenia. Dal človeku na starosť celý svet, aby vládol nad všetkým tvorstvom a aby to slúžilo všetko iba jemu, Stvoriteľovi (porov. KKC 380). „Pokiaľ by zotrvával v dôvernom spoločenstve s Bohom, nemal ani trpieť ani umrieť“. (KKC 376) Vnútorný súlad vytváral „prvotnú spravodlivosť“( tamže), vnútornú svätosť. Ale prišiel pád, keď sa človek chcel stať ako jeho Stvoriteľ, pohrdol jeho milosťou a svojou neposlušnosťou stratil prvotnú svätosť. Toto pozbavenie sa nazýva „dedičným hriechom.“ (KKC 417) „Následkom dedičného hriechu je ľudská prirodzenosť oslabená vo svojich silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a náchylná na hriech – concupiscentia– žiadostivosť.“ (KKC 418)

Utrpenie a choroba patria, patrili a budú patriť k najvážnejším problémom človeka a podrobujú ho skúške. V chorobe človek zakusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia, svoju konečnosť. Choroba môže viesť k úzkosti, uzatvoreniu sa do seba, ba dokonca k zúfalstvu a vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, pomôže mu rozlíšiť, čo je v jeho živote podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Dáva podnet na hľadanie Boha. (porov. KKC 1500) Nie je to len fyzická choroba alebo utrpenie, ale aj utrpenie morálne, duchovné. Dedičný hriech totiž zasahuje celého človeka, jeho dušu i telo. „Utrpenie, ktoré bolo trestom za neposlušnosť, Boh vo svojej múdrosti premenil na nástroj posvätenia, na svedectvo lásky, na nástroj spásy pre druhých. Je to jeden z najzázračnejších vynálezov Božieho milosrdenstva.“[2]Vďaka Ježišovej smrti a jeho zmŕtvychvstaniu utrpenie a kríž nadobudli nový, spásonosný význam.

Zamerajme sa na prežívanie utrpenia v živote sv. Terézie z Lisieux. Je to veľmi široká téma. Som si vedomý toho, že by sme potrebovali viac priestoru a času. Preto sa najskôr zameriame na jeden aspekt prežívania jej utrpenia. Väčšina totiž tie ostatné dva aspekty pozná z čítania jej spisov.

Aké sú – podľa Terézie – príčiny, pre ktoré je utrpenie potrebné?

  • Utrpenie je nám dané, aby sa z nás odstránilo to, čo je nepotrebné, aby nás očistilo a pripravilo dušu na zjednotenie s Bohom;
  • utrpenie je údelom lásky. Je dôvodom lásky Boha voči nám;
  • je odpoveďou našej lásky na lásku Boha;
  • bez utrpenia sa nedá vojsť do Neba;
  • utrpenie je potrebné pre spásu duší.

Terézia nebola žiadna masochistka. Utrpenie, ktoré je následkom dedičného hriechu a trestom za neposlušnosť človeka, dokázala pod vplyvom Božej milosti premeniť na milosť, na prostriedok posvätenia sa.

Prejdime si jej detstvo, jej vstup do Karmelu.

 

Detstvo Terézie Martinovej

V liste svojmu duchovnému bratovi Mauriceovi Belliérovi píše: „Kríž bol mojím spoločníkom už od kolísky, ale Ježiš mi udelil milosť vrúcne ho milovať.“ Aby sa mohla stať Ježišovou nevestou, musela trpieť už od skorého detstva. (Rkp. A, 12r)

Život Terézie Martinovej bol poznačený utrpením. Všetky tieto skúšky a udalosti ju však mali pripraviť na zjednotenie s Ježišom.

Dňa 28.augusta 1877 jej zomiera matka Zélia. Terézia mala vtedy 4 roky. Matkina smrť ňou otriasla a hlboko ju zasiahla. Rany sa mali zahojiť a zaceliť až po niekoľkých rokoch. Smútok, ktorý prežívala Terézia vo svojom srdci, nedávala síce najavo svojim príbuzným, ale keď sa nachádzala mimo domu, neustále plakala. Vnútorné utrpenie sa ešte zväčšilo, keď sa z rozhovoru, ktorého nemala byť svedkom, dozvedela o odchode svojej sestry Paulíny do Karmelu v Lisieux. Odchod jej „druhej mamy“ bol pre ňu bolestný. Vo svojej autobiografii neskôr napíše: „Preto je veľká jej bolesť, keď jedného dňa začula, ako sa jej drahá Paulína rozpráva s Máriou o svojom blízkom vstupe do Karmelu… Nevedela som, čo je to Karmel, ale chápala som, že Paulína ma opustí a vstúpi do kláštora, chápala som, že na mňa nepočká a že stratím svoju druhú matku!… Och, aká neopísateľná bola bolesť môjho srdca!.. Spoznala som, že život je iba utrpenie a neustále lúčenie… Bolo to ako meč, ktorý mi prebodol srdce.“(Rkp. A, 25v, s. 112)

Teréziu zasiahla tajná choroba, spojená so spomienkami na smrť matky, čo ešte zväčšilo jej utrpenie. Hovorila veci, ktoré nemyslela, robila to, čo nechcela. Bola presvedčená, že to všetko pochádza od zlého ducha. Táto skúsenosť trvala jeden a pol mesiaca a po úsmeve Panny Márie bola 13. mája 1883 zázračne uzdravená. Po svojom uzdravení sa vybrala do Karmelu, aby sa podelila so svojou radosťou. O čo väčšie bolo však  jej sklamanie, keď sestry uvažovali o tejto udalosti v úplne iných dimenziách. Ich pohľad na zázrak bol iný ako pohľad Terézie, čo jej neskôr spôsobovalo veľké pochybnosti (čo ak si vymýšľa, čo ak to nie je pravda?), úzkosti, ktoré trvali až do času púte do Ríma, keď jej v kostole Panny Márie Víťaznej Panna Mária dala najavo, že to ju ona uzdravila. Táto pochybnosť trvala 4 roky. Terézia trpela na škrupule. Píše: „Človek musí prejsť takými mukami, aby ich dobre pochopil. Čo som si vytrpela za rok a pol, to sa nedá ani vypovedať… Všetky moje myšlienky a najjednoduchšie skutky sa pre mňa stávali zdrojom nepokoja. Nemala som pokoj, kým som o nich nepovedala Márii, čo ma stálo veľa námahy, lebo som sa nazdávala, že sa jej musím priznať aj s prehnanými myšlienkami, ktoré sa týkajú jej samej. Len čo som svoj náklad zložila, vychutnávala som chvíľu pokoj, ale ten zmizol ako blesk a moje muky sa čoskoro opäť začali.“(Rkp. A, 39r, s.136) Tá, ktorej sa zverovala zo svojich úzkostí, odchádza do Karmelu 15. októbra 1886. Koľko sĺz! Tu mohol pomôcť iba zázrak, sila zhora. A ten sa stal na Vianoce, keď sa Terézia spolu s Celinou a otcom vrátili z polnočnej svätej omše. Píše:

„Dvadsiateho piateho decembra 1886 sa mi dostalo milosti, že som vyrástla z detských rokov, jedným slovom, milosti môjho úplného obrátenia. Pán Boh musel urobiť zázrak, aby som v jednej chvíli vyrástla, a urobil ho v nezabudnuteľný vianočný deň… V tú noc, keď sa stal slabým a trpiacim pre svoju lásku, urobil ma silnou a odvážnou, odel ma do svojej výzbroje, a od tejto požehnanej noci som nepodľahla v žiadnom boji. Naopak, kráčala som od víťazstva k víťazstvu a začala som „veľké preteky.“ Prameň mojich sĺz vyschol a od tých čias sa otvoril iba zriedkakedy a ťažko.“(Rkp. A, 44v, s. 145) Utrpenie pokračuje. Terézia bojuje o svoj vstup do Karmelu vo veku 15 rokov. Ježiš splnil všetky jej túžby. Vstupuje do Karmelu ako 15 – ročná 9. apríla 1888.

Terézia v Karmeli v Lisieux

 

Utrpenie ju neopustilo ani v Karmeli. Môžeme ho rozdeliť na 3 druhy:

  • utrpenie tela
  • utrpenie srdca
  • utrpenie duše

Terézia veľa trpela fyzicky. Trpela od zimy, nedostatku potravín, ktoré dievča v jej rokoch potrebuje. Zomiera na vtedy nevyliečiteľnú chorobu tuberkulózu. Utrpenie duše je spojené s tzv. „tunelom“, ako ho ona sama nazvala. My sa zamerajme na utrpenie srdca, lebo v tomto je Terézia naozaj originálna.

 

  1. Teréziatrpela pre správanie  svojej priorky – Matky Márie  Gonzagy

Priorka bola na Teréziu veľmi tvrdá a prísna. Terézia to veľmi inteligentne napísala vo svojom Rkp. C. Nešetrí úprimnosťou. Dovoľuje jej to jej veľká pokora a odovzdanosť.

 

  1. Vzťah novicky a novicmajsterky

Jej novicmajsterkou bola sr. Mária od Anjelov. Ako Terézia napísala vo svojom rukopise A, bola to „ozajstná svätica, dokonalý vzor prvých karmelitánok.“ (Rkp. A, 70r, s. 192) Terézia trpela kvôli príkazom, ktoré dostala od nej, nie však preto, že ich nechcela splniť, ale z dôvodu veľkej roztržitosti svojej novicmajsterky, ktorá neskôr zabudla, čo jej prikázala, a Terézia si to potom odniesla od matky priorky. Dlho, až dva roky si nevedela pred ňou otvoriť svoje srdce, ale neskôr sa stali veľkými priateľkami.

 

  1. Spoločenstvo cvičí Teréziu v čnostiach

Spoločenstvo, akokoľvek by bolo sväté a dokonalé, je stále spoločenstvom ľudí so svojimi slabosťami a charaktermi. Ani Terézia sa tomu nevyhla. Bolo to pre ňu oveľa ťažšie, lebo v spoločenstve s ňou prebývali jej tri sestry a jedna sesternica. Hoci bola profeskou (sestra po večných sľuboch) a prináležalo jej právo hlasu v zhromaždení (ako ostatným sestrám po večných sľuboch), toto právo jej bolo odňaté práve z toho dôvodu, že v kláštore mala svoje staršie rodné sestry. Po kapitule – stretnutí spoločenstva – odchádzala až po novickách. Matka Gonzaga pred Teréziinou smrťou povedala, že ak by mali voliť novú priorku, hlasovala by za Teréziu, ale nemohla to urobiť, lebo mala jednu chybu: mala v kláštore aj svoje sestry. Terézia musela teda zostať do konca svojho života v noviciáte. Aj keď mala funkciu novicmajsterky, oficiálne ju vykonávala matka Mária Gonzaga. Keď bola ešte postulantkou, zomrela matka Genovéva. Istá sestra konverska, keď zbadala, že Terézia ukladá kvety okolo truhly, ktoré priniesla aj jej rodina, neodpustila si poznámku: „Vidím, že tie kvety priniesla vaša rodina. Tie menšie ste dali preto na koniec.“ Terézia ich vzala a zmenila poradie. Sestru to tak oslovilo, že išla k priorke a vyznala pred ňou svoju chybu.

Všetky skúšky, ktoré prichádzali od sestier, boli pre Teréziu ako špendlík, ktorý prepicháva malú loptičku. V skutočnosti neboli veľké, ale Terézia bola veľmi citlivá žena a veľmi intenzívne to všetko prežívala. Nadovšetko však mala veľkú lásku a to jej pomáhalo prekonávať všetky tieto pichnutia špendlíkom.

 

  1. Jej vzťah s rodnými sestrami

Najväčším utrpením pre Teréziu bolo to, že sa nemohla stretávať so svojimi sestrami mimo času určeného na rekreácie. Jej umŕtvenie bolo také veľké, že počas rekreácií si sadala k najbližšej sestre, ktorá tam sedela. Kvôli tomu veľmi trpela. Dokonca, keď sa s ňou neskôr rozprávala jej sestra Paulína – už ako priorka, matka Agnesa, Terézia sama vyznala, že nestýkať sa s ňou bolo pre ňu veľkým sebazaprením. Neskôr vyznala: „Mamička moja, ako som vtedy trpela; myslela som, že ma už nepoznáte – to znamená, že nepoznáte už moju dušu – nemohla som vám otvoriť svoje srdce.“ Keď po otcovej smrti vstúpila Celina do Karmelu, po čom Terézia tak úpenlivo túžila, hneď ju objala, ale vzápätí si uvedomila, že to prehnala so svojimi pocitmi, a utiekla. Vrátila sa až vtedy, keď ju matka priorka zavolala, aby zaviedla Celinu do cely. V hovorni pri návštevách si sadala na posledné miesto a dala prednosť iným. Hovorila len vtedy, keď ju o to jej sestry požiadali, keď mala Celinu a Leóniu duchovne povzbudiť. Trpela aj vtedy, keď sa dozvedela, že jej sestry – Celina (Genovéva) a Paulína (Agnesa) mali vycestovať do Sajgonu. Trpela, lebo vedela, čo ich tam čaká. Ak by sa naskytla príležitosť odísť do Hanoja, išla by aj ona. Len keby bola zdravá! Raz jej dokonca matka Mária Gonzaga ostro vytkla, že nerozumie láske k blížnemu, lebo obmedzuje kontakt so svojimi sestrami. Podľa nej bola jej surovosť veľmi veľká. Terézia tým veľmi trpela, ale  nedávala to najavo. Dokonca pred smrťou prosí sestry, aby sa nesprávali v reholi tak, ako keby viedli rodinný život.

 

  1. Utrpenie a smrť otca

Zavŕšením mučeníctva jej srdca bolo utrpenie a následná smrť otca Ľudovíta Martina, ktorú sestry Martinové prežívali veľmi intenzívne. Jedine Celina, ktorá sa starala o chorého otca, dávala sestrám zvesti o tom, ako postupovala jeho choroba. O Teréziinom utrpení pre chorobu otca najviac svedčia jej listy, najmä tie, ktoré adresovala Celine: „Na tejto zemi nemôžeme už nič očakávať, iba utrpenie a znovu utrpenie, a keď skončíme, utrpenie nám znovu roztvorí náruč.“ (Listy, TL 5. 3. 1889, s. 105)

Inde zasa píše duchovnému bratovi M. Belliérovi: „Museli sme vypiť kalich až do dna a na tri roky sa odlúčiť od nášho milovaného otecka, ktorého sme zverili do rehoľných rúk, ale cudzích.“  (Listy, TB 261, s. 354) Niektoré zbožné „duše“ v Lisieux dokonca hovorievali: Otec sa pomiatol, lebo má dcéry v kláštore. Keby tam neboli, iste by neochorel.[3]

Terézia nebola spočiatku taká odhodlaná trpieť. Veľmi ťažko znášala utrpenie a bolesť. To, že trpela s radosťou, bola milosť od Ježiša, ktorý ju posilňoval; a posilňovala ju aj modlitba a námaha. Zo začiatku niesla svoj kríž so slzami a s plačom, pričom pociťovala svoju slabosť. Jej známou zásadou bolo – prežívať utrpenie a bolesti v prítomnej chvíli. Ak utrpenie a kríž neprijímame v prítomnej chvíli, myšlienky na minulosť alebo budúcnosť toto utrpenie ešte viac zväčšujú. Podľa Terézie Ježiš dáva milosť práve v prítomnej chvíli. Toľko, koľko unesieme. Každý jeden z nás to dobre vie. Netreba prosiť o utrpenie. Máme ho dosť každý deň. Musíme len múdro vedieť prijať utrpenie každého dňa a zužitkovať ho.[4]Ak od Boha dobre prijímame utrpenie a bolesť, ak znášame naše každodenné kríže, vtedy Boh uzná za vhodné, aby nám vo svojej láske dal väčšie utrpenie. Je to najväčší dar od Pána, aký nám len môže dať. Je to tiež – okrem spoľahnutia sa na Boha – najväčší prejav lásky, aký človek môže preukázať Bohu.“[5]

Pravdivo prežívané utrpenie nás zušľachťuje ako oceľ v peci a pomáha nám k dosiahnutiu zrelosti Božích detí.

[1]Kard. Jozef Ratzinger: Boh a svet.Trnava 2001, s. 34 – 35.

[2]Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux“, red. O. Filek, Kraków 1999, s. 212 – 213.

[3]Porov. Alice a Henri Quantinovci: Rodičia svätej Terézie z Lisieux. Trnava, SSV 2007, s. 112.

[4]Porov. Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux,s. 262 – 264.

[5]Tamže, s. 268.

Modlitba v živote sv. Terézie z Lisieux

Modliť sa je podobné opaľovaniu sa. Pred opaľovaním sa musíme natrieť krémom, aby sme sa nespálili. Ak sa chceme opáliť, musíme postupne nanášať na telo rôzne vrstvy a faktory. Tak isto je to aj s modlitbou. Ak sa chceme stať ľuďmi modlitby, ľuďmi, ktorí sa modlia, musíme kráčať krok za krokom po ceste modlitby. Ten, kto sa modlí, nemusí byť ešte človekom modlitby, ale človek modlitby je už sám modlitbou. „Keď budeš počas osobnej modlitby predstupovať pred Boha, pocítiš na sebe vnútornú zmenu. Tieto stretnutia budú pre teba prameňom, ktorý zavlaží a zúrodní tvoje vnútorné bohatstvo“.[1]

O modlitbe sa napísalo veľa traktátov a kníh. Najlepším učiteľom a vzorom v škole modlitby je Pán Ježiš. On sa modlil niekedy celú noc, skoro ráno, ale aj počas celého dňa. Bol živou modlitbou, chodiacou školou modlitby. V našom živote je dôležité, aby sme sa učili modlitbe, aby sme sa učili rozvíjať, prehlbovať a zdokonaľovať rozhovor s Bohom. Kontemplácia živej prírody nám pomáha pripomenúť si veľkosť Stvoriteľa. Rozjímať o Stvoriteľovi zo stvorených vecí je priam ideálne. Ale ak sa chceme naučiť správne modliť, musíme k tomu použiť primerané pomôcky a aj skúsenosti ľudí, svätcov, ktorí boli ľuďmi modlitby. Sv. František Saleský píše svojej žiačke Filotei: „Prostriedok, ktorý vždy môžeš a najčastejšie i musíš použiť na udržanie a prehĺbenie vnútorného duchovného života, je modlitba. Je ako nebeská voda, ktorou polievaš kvety v záhrade svojej duše, t. j. čnosti svojej duše, aby rástli a prinášali ovocie“.[2]

Ježiš pozýva k modlitbe všetkých, ktorí ho počúvajú a nasledujú. Keď ho učeníci prosili, aby ich naučil modliť sa, ponúkol im modlitbu ´Otče náš´ so slovami: Vy sa budete modliť takto… Dáva praktický návod, ako sa má učeník modliť. Nie sú to žiadne veľké ani teologické veci, a predsa je to hĺbka, o akej sa učeníkom ani nesnívalo. Modlitba, ktorá má plynúť z hĺbky srdca a má byť jednoduchá a pritom taká hlboká.

V Regule karmelitánskeho rádu sa v bode č. 8 píše: „Nech všetci zostávajú vo svojich celách alebo blízko nich, dňom i nocou nech rozjímajú o zákone Pánovom a nech bdejú namodlitbách, ak sa nezaoberajú nejakou odôvodnenou prácou.“ (Regula 8) A v Regule a konštitúciách mníšok (karmelitánok) sa píše niečo podobné: „Povinnosť modlitby a kontemplácie sa nemôže ohraničiť iba na určitý čas, ktorý je na to určený. Naopak, v duchu Reguly má modlitba prenikať celý život.“ (Regula a Konštitúcie Mníšok OCD, 51)

Aká bola modlitba našej malej karmelitánky – Terézie z Lisieux, ako sa modlila ona? Skúsme si na to odpovedať. Už ako dieťa bola človekom modlitby. Z jej spomienok, ktoré zachytila vo svojej autobiografii, je dôležité si všimnúť, že už od detstva sa modlila. Pri rybačke sledovala okolitý svet a snažila sa v ňom uzrieť veľkosť Stvoriteľa. Spomína: „Hoci som nevedela, že je to rozjímanie, moja duša sa ponárala do ozajstnej rozjímavej modlitby… Počúvala som vzdialené zvuky… Tichý šum vetra, ba aj neurčitú vojenskú hudbu, ktorej tóny doliehali až ku mne, napĺňali moje srdce príjemnou zádumčivosťou… Zem sa mi zdala vyhnanstvom a snívala som o nebi“.(Rkp A, 15r) Modlila sa tak, že rozjímala o stvorených veciach, a to ju ešte viac nútilo k osobnému rozhovoru s Ježišom. Spoznávať Boha cez kontempláciu stvorenstva. Ako dieťa chodila do kláštornej školy a tu ju sestra Henrieta naučila rozjímavej modlitbe, jednoduchej afektívnej modlitbe, spočívajúcej v slobodnom rozhovore s Bohom o každodenných veciach, o udalostiach dňa a ťažkostiach. Neskôr, ako zrelá rehoľníčka, opakovala slová sr. Henriety z kláštornej školy (v Rkp C) a jej modlitba bola taká, akoby Boh o ničom nevedel. Snažila sa ho o všetkom informovať. Bola to modlitba dôvery, modlitba dieťaťa. Dokonca sa Terézia modlila aj v posteli. Ak má človek problémy so spánkom, ak chce čo najrýchlejšie zaspať, nech sa modlí skrátenú formu Ježišovej modlitby. Je to najlepší spôsob, ako zaspať a pritom sa ešte aj modliť.[3]Aj v škole, pred svojím vstupom do Karmelu, sa často utiekala pred bohostánok a zotrvávala tam dlhé hodiny.[4]

 

Modlitba karmelitánky

Ako karmelitánka praktizovala rozjímavú modlitbu, alebo sa o ňu aspoň usilovala. V karmelitánskom kláštore v Lisieux sa sestry modlili prvú hodinu rozjímania už o 5. hod. ráno a druhú časť o 5. hod. večer. Práve táto dvojhodinovka bola pre Teréziu veľkou námahou a problémom. Nedá sa povedať v jej prípade to, čo hovorila sv. Terézia Avilská, keď definovala modlitbu ako priateľský rozhovor s tým, o ktorom vieme, že nás miluje. Veď práve tieto dve hodiny boli pre ňu neustálym zápasom. Terézia, ktorá sa už ako dieťa modlila, nepoužívala žiadnu metódu, ba dokonca niektorí kresťanskí autori tvrdia o nej, že oslobodila kresťanskú modlitbu od tyranstva metódy. Jej modlitba bola jednoduchá, čo sa týka spôsobu, ale pritom veľmi ťažká a namáhavá. Aj napriek problémom v modlitbe, napriek neustálemu premáhaniu spánku usilovala sa byť verná dvojhodinovému rozjímaniu a siahala pritom po rôznych pomôckach, ktoré by jej pomohli dobre prežiť modlitbu.[5]Aj keď sa sestry modlia v kaplnke, počas modlitieb musia často znášať neustále kašľanie, hýbanie stolčekom, kývanie sa zo strany na stranu… Toto všetko veľmi vyrušuje a nebolo to inak ani za čias Terézie. Stačilo, keď bola nejaká sestra chorá alebo nachladnutá a z modlitby sa stal ťažký zápas. A ešte keď necítila nič počas modlitby, keď to bola iba suchopárna modlitba! Jej modlitba nebola vôbec modlitbou kontemplatívnou, hoci jej definícia je zaradená do KKC: „Pre mňa je modlitba pozdvihnutím srdca, úprimným  pohľadom k nebu, je to výkrik vďačnosti a lásky nielen  počas skúšky, ale aj počas radosti.“Vyjadruje to jej samotnú modlitbu. Rozjíma o Ježišovi, o Cirkvi, o tých, ktorých miluje…[6]Vieme, že Terézia v Karmeli často spala počas modlitby. Musela sa veľmi premáhať, aby nezaspala. Bolo to spôsobené jej vekom, veď do kláštora vstúpila ako 15 – ročná. Vekom bola ešte dieťa. Často sa vtedy modlievala modlitbu Pána – Otče náš alebo Zdravas Mária, aby aspoň týmto spôsobom dokázala byť prítomná pred Bohom. Paradoxné je, že ovocím jej spavej modlitby je báseň „Žiť z lásky“, ktorú napísala po 40-hodinovej adorácii v októbri 1885. Mala vynikajúcu pamäť a po skončení adorácie napísala všetko, čo mala na srdci.[7]Veľmi jej pomáhalo čítanie kníh. Čítala Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského, alebo diela sv. Jána od Kríža, ale nadovšetko najradšej mala evanjelium, ktoré bolo „prvotriednym pokrmom“ pre jej dušu. Zachovávala aj radu sv. Terézie od Ježiša (z Avily), ktorá radila sestrám, aby si pri modlitbe pomáhali nejakým zbožným obrázkom, ktorý by im pomohol predstaviť si Ježiša. Ona sama – Terézia Avilská – veľmi dbala na človečenstvo Ježiša. Toto pomáhalo aj Terézii. Objavovať Kristovu tvár.[8]

Akú mala Terézia stratégiu?

  1. Lepšie je čítať ako spať

Do roku 1892 si mohla pomáhať pomocou kníh, ale neskôr jej modlitba bola suchopárna. Narieka nad touto skutočnosťou a hľadá inú obranu. Pri čítaní Písma vydržala až do konca.  Píše: „V tejto bezmocnosti mi prichádzajú na pomoc Sväté písmo a Nasledovanie Krista. V nich nachádzam silný a celkom čistý pokrm. Ale pri rozjímaniach sa nadovšetko utiekam k Evanjeliu, v ktorom nachádzam všetko potrebné pre svoju úbohú dušičku. Objavujem v ňom stále nové svetlá, skrytý a tajomný zmysel… Chápem a zo skúsenosti viem, že „Božie kráľovstvo je v nás“.(Rkp. A, 83r – 83v)

  1. Neznechutiť sa

Keď sa  jej nepodarilo zrealizovať poriadne ani prvý krok, podujala sa k druhému. Píše: „Naozaj, ani zďaleka nie som svätá, čoho dostačujúcim dôkazom je tento môj stav. Veď namiesto toho, aby som sa tešila zo svojej vyprahnutosti, mala by som ju pripisovať svojej malej horlivosti a vernosti, mala by som byť zúfalá, že spím (už sedem rokov) pri svojich rozjímaniach i vďakyvzdávaniach. Lenže ja nezúfam… Myslím si, že malé deti sa páčia svojim rodičom, keď spia aj keď sú prebudené. Myslím na to, že lekári uspávajú svojich pacientov, keď ich idú operovať. Nakoniec si myslím, že „On dobre vie, z čoho sme stvorení; pamätá, že sme iba prach.“(Rkp. A, 76r)

„Jej stratégia sa skladá z troch častí:

  1. Cíti sa pred Bohom ako dieťa pred otcom, ktorému sa chce veľmi páčiť, ale zaspáva proti svojej vôli. Kladie si otázku, či je neverná svojmu povolaniu. Odpovedá: Som Božie dieťa aj vtedy, keď spím aj keď nespím.
  2. Boh sa správa k Terézii ako lekár, ktorý má vykonať operáciu. Zosiela na ňu spánok, ktorý ju pokoruje. Vie, že ak sa jej niečo nepodarí, nie je to výsledok jej nemohúcnosti.
  3. Boh vidí, že človek, ktorý ho miluje, je slabý, je prachom a preto nás prijíma s láskou a milosrdenstvom v každej situácii.“[9]

Terézia vie, že modlitba to nie je len čas dvoch hodín rozjímania, ktoré určujú Konštitúcie, a ani žiadna metóda nezaručí, že modlitba bude skutočná.[10]„Ježiš vôbec nepotrebuje knihy ani učiteľov, aby poúčal duše. On, Učiteľ učiteľov, učí bez hlasných slov…  Nikdy som ho nepočula hovoriť, ale cítim, že je vo mne v každej chvíli, keď to potrebujem, objavujem svetlá, aké som ešte nikdy nevidela, a najviac ich býva nie pri rozjímaní, ale skôr pri mojej dennej službe…“(Rkp. A, 83 v)

Znamená to, že Terézia je proti metódam pri rozjímaní?

„Terézia nenapísala nič, čo by nám dovolilo tvrdiť, že bola proti metódam alebo by nás chcela od nich oslobodiť. Bolo by veľkou chybou, keby sme sa v našej modlitbe „zaobišli“ bez metódy. Metóda je potrebná, hlavne na začiatku duchovnej cesty, duchovného života. Iba niektoré duše majú dar intelektuálnej prípravy, akú mala Terézia, ktorou ju Boh obdaroval už v detstve. Normálnym spôsobom modlitby je modliť sa na začiatku modlitebného života pomocou metódy, lebo modlitba je pre život. Na začiatku nás modlitba poučuje, zapaľuje v nás horlivosť a vôľu, pomáha nám oslobodiť sa od všetkého, čo nám bráni začať modliť sa.

Modlitba nie je čisto rozumový úkon; istotou je rozhovor s Bohom. S odstupom času sa modlitba stáva jednoduchšou, zameranou viac na pocity, a nakoniec prechádza k tereziánskemu spôsobu, kde vrcholom je kontemplácia“.[11]

Celá náuka Terézie je školou modlitby. Láska nás učí, ako sa máme modliť. Keď sa naučíme milovať tak, ako milovala Terézia, milovať s odovzdanou láskou, ktorá koná všetko z ohľadu na Ježiša, nikdy nezanedbáme modlitbu, a čas, ktorý jej venujeme, nebude nikdy zle využitý.[12]        

Teréziina modlitba nebola striktne kontemplatívna, pretože jej v tom neustále prekážal spánok. To ju však neznechucovalo, aby sa nemohla stať sväticou. Jej neúspechy v modlitbe, to, že musela neustále bojovať, že modlitba bola pre ňu krížom, nám môžu osobne pomôcť k tomu, aby sme si uvedomili jednu vec: Prekážka v modlitbe nie je pre nás prekážkou ku svätosti.

[1]M. Tournade: Filotea 21. storočia. Ako prehĺbiť svoj duchovný život.Bratislava 2001, s. 45.

[2]František Saleský: Filotea. Návod k nábožnému životu.Bratislava 1996, s. 79.

[3]Porov. W. Stinissen W.: Prosta doga do świętości. Śladem św. Teresy z Lisieux, Poznań 2001, s. 73 – 76.

[4]Tamže, s. 76.

[5]Porov. J. Gogola: Sekret świętej Teresy z Lisieux.Kraków 1997, s. 95 – 96.

[6]Porov. W. Stinissen: cit. d., s. 76 – 77.

[7]Porov. tamže, s. 78 – 79.

[8]Porov. tamže., s. 77.

[9]J. Gogola: cit. d., s. 108.

[10]Porov. tamže, s. 109.

[11]Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux“, red. O. Filek, Kraków 1999, s. 309.

[12]Stinissen W., s. 91.

Panna Mária v živote a náuke sv. Terézie z Lisieux

Mesiac máj je mariánskym mesiacom. Z toho dôvodu sa chcem spolu s vami zamyslieť nad úlohou Márie v živote sv. Terézie, ako ju ona chápala, ako Mária ovplyvnila Teréziin život a čo o Márii hovorí sama Terézia.

Druhý vatikánsky koncil vo svojom dokumente Lumen gentium napísal: „Všetci veriaci v Krista nech sa obracajú na Božiu Matku a Matku ľudí s naliehavými a vrúcnymi prosbami, aby ona, ktorá napomáhala prvotiny Cirkvi svojimi modlitbami, aj teraz, povýšená v nebi nad všetkých blažených a anjelov, orodovala v spoločenstve všetkých svätých u svojho Syna“. (LG 69)

Dokonca aj  vaše konštitúcie (konštitúcie OCDS) hovoria o úcte k Márii:

 „Panna Mária je prítomná osobitným spôsobom, predovšetkým ako príklad vernosti v počúvaní Pána, v službe jemu i ostatným. Mária  zachovávala vo svojom srdci život a skutky svojho Syna a uvažovala o nich, čím sa stala pre nás vzorom kontemplácie. V Káne radila urobiť to, čo Pán prikazuje.  Mária je príkladom apoštolskej služby.  Rovnako očakávala príchod Ducha Svätého, zotrvávajúc v modlitbách s apoštolmi, čím dala svedectvo orodujúcej modlitby. Svetský Karmel sa teší  jej osobitnej ochrane a pestuje úprimnú mariánsku nábožnosť“. (Konštitúcie OCDS 4 – 8)

A ďalej konštitúcie, ktoré nesú titul  S MÁRIOU, MATKOU JEŽIŠOVOU, hovoria takéto slová:

„Vo vnútornom dynamizme nasledovania  Ježiša Karmel kontempluje Máriu ako Matku a Sestru, ako „dokonalý vzor učeníčky Pána,  ktorá predstavuje vzor života pre členov rádu.  Panna Mária v chválospeve  Magnifikat ohlasuje koniec starého poriadku a začiatok nového, v ktorom Boh zosadzuje mocných z trónov a povyšuje ponížených. Mária sa stavia na stranu ponížených a oznamuje, ako Boh koná v histórii. Pre svetských karmelitánov je Mária vzorom úplného angažovania v Božom kráľovstve. Učí nás, ako načúvať Božiemu Slovu v Písme a živote, veriť mu v každej okolnosti, aby sme žili podľa jeho požiadaviek. Všetko toto sama robila, aj keď nerozumela mnohým veciam, premýšľajúc  o všetkom vo svojom srdci (Lk 2, 19, 50-51), kým neprišlo svetlo v kontemplatívnej modlitbe.

Mária je tiež ideálom a inšpiráciou pre svetského karmelitána. Žila blízko ľudí  a ich potrieb,  starajúc sa o nich (Lk 1, 39-45; Jn 2, 1-12, Sk 1, 14). Ona, „najdokonalejší obraz slobody a oslobodenia ľudstva i sveta,  nám pomáha chápať význam poslania. Ona, Matka a Sestra, ktorá kráča pred nami na púti viery a v nasledovaní Pána Ježiša, nás sprevádza, aby sme napodobňovali jej skrytý život v Kristovi a venovaný službe blížnym. Keď odovzdávame život tereziánsko – karmelitánskej spiritualite, Máriina prítomnosť tiež utvára jeho apoštolát. V dôsledku toho  je svetský karmelitán každý deň povolaný čoraz lepšie poznávať Máriu čítaním Evanjelia, aby iným ukazoval autentickú mariánsku zbožnosť, ktorá vedie k nasledovaniu jej čností. Členovia Svetského rádu vedení vierou oslavujú a podporujú liturgickú pobožnosť k Matke Božej vo svetle tajomstva Krista i Cirkvi. Vo viere a láske praktizujú pobožnosti k jej cti.“ (Konštitúcie OCDS 29 – 31)

Všetci svätí si uctievali Máriu. Na ceste k dokonalosti spoznali Máriu a jej spásonosnú úlohu, akú zohrávala v živote Ježiša ako Matka, a pre posvätenie duší.[1]Každý svätý si uctieval Máriu podľa svojho temperamentu a svojich vlastností, aké mal.

Terézia je jednou zo svätých, ktorí si veľmi uctievali Pannu Máriu. Uctievala si ju ako Matku, našu Matku a Ježišovu Matku. Mariánsky aspekt v živote a náuke našej svätej je veľmi dôležitý. Hlavne v jej „malej ceste“.  Terézia ako karmelitánka nevypracovala žiadnu špeciálnu mariánsku doktrínu ani žiadny systém mariánskej spirituality.[2]  Mária v živote Terézie zaberá veľa miesta a mohlo by sa nám to zdať až prehnané. Ale Ježiš v jej živote bol vždy prvý. Mária však bola na správnom mieste. „Cesta duchovného detstva“, ako napísal jeden autor, „si vyžaduje k úplnej realizácii zdravú mariánsku pobožnosť. Dieťa potrebuje matku a na druhej strane, keď človek myslí na svoju matku, stáva sa v hĺbke srdca zasa dieťaťom. Ak Božia láska k nám má vlastnosti materskej starostlivosti, naša láska k Bohu musí mať niečo z lásky, akú máme my k pozemskej matke“.[3]  Terézia si uctievala Máriu ešte pred vstupom do Karmelu. Keď mala 3 roky, pýtala sa každý večer, či boli s ňou dobrý Boh a Mária spokojní. Ako sedemročné dieťa si zapísala vo svojom denníku, že „Mária je moja matka a malé deti sa väčšinou podobajú na svoje mamy“. Počas prvého sv. prijímania, po slávnosti, recitovala úkon zasvätenia sa Márii. Ale najväčším zážitkom, aký mala s Máriou, bolo jej zázračné uzdravenie, keď sa na ňu 13. mája 1883 Mária usmiala a Terézia bola od tej chvíle zdravá. Počas púte do Ríma sa spolu s otcom zastavili v Paríži a tam v kostole Panny Márie Víťaznej sa udialo to, čo spomína Terézia vo svojom rukopise: „Len čo sme dorazili do Paríža, hneď sme začali s jeho obhliadkou. Ja som našla iba jediný div, ktorý ma uchvátil, a tým bola Panna Mária Víťazná. Milosti, ktoré mi udelila, ma dojali tak hlboko, že len slzy prezrádzali moje šťastie ako v deň prvého svätého prijímania… Panna Mária mi dala pocítiť, že naozaj sa na mňa kedysi usmiala a uzdravila ma. Pochopila som, že bdie nado mnou, že som jej dieťa, preto som ju nemohla nazvať inak ako Mamička, lebo mi to pripadalo nežnejšie ako Matka“.(Rkp A 56v-57r, 1. zv., s. 168) Zastavili sa aj v Lorette, kde Mária prežila požehnané chvíle v požehnanom stave, a tu Terézia prijala sviatosť oltárnu, po ktorej veľmi túžila. Píše: „Hlboko som bola dojatá, keď som sa ocitla pod strechou ako Svätá rodina, keď som sa pozerala na múry, na ktoré upieral svoje božské oči Ježiš… Našou najväčšou útechou však bolo, že sme prijali samého Ježiša v jeho dome a boli sme živým chrámom na tom mieste, ktoré poctil svojou prítomnosťou“.(Rkp A 59 r-60 r, 1. zv., s. 73)

„Na kríži nám dal Ježiš svoju Matku za našu Matku. Mária hovorí o Božom materstve. Tak ako každý človek potrebuje matku a otca, aby sa mohol narodiť a rozvíjať ako kresťan, tak isto Boh chce, aby rodina bola úplná aj v Nebi. Pre Teréziu je to veľmi vážne. Ako dieťa stratila svoju mamu a keď jej druhé „mamy“, jej sestry, vstúpili do kláštora, veľmi ľahko mohla aj ona hľadať náhradu za stratu svojej matky u priorky Márie Gonzagy, ale Terézia bola príliš obozretná, aby podľahla takémuto psychickému tlaku. Preto sa radšej obrátila na Máriu – Ježišovu Matku a v nej našla to, čo hľadala“.[4]

 

Aké bolo Máriino miesto po  vstupe Terézie do Karmelu?

Terézia našla v Karmeli miesto, ktoré hľadala: miesto modlitby, mlčania, samoty. Takýto život žijú karmelitánky. V Karmeli našla atmosféru zodpovedajúcu rozvoju jej mariánskej spirituality a jej osobného vzťahu s Máriou, Ježišovou matkou.[5]

 

Prizrime sa jej karmelitánskej mariánskej spiritualite.

  1. Terézia sa pozerala na Máriu očami viery

Terézia, okrem toho, že napísala báseň: Prečo ťa milujem, Mária, o ktorej povedala, že v nej vyjadrila všetko, čo si myslí o Márii, keby bola kňazom. Pred svojou smrťou povedala: „Keby nám kňazi radšej ukázali jej praktické čnosti! Je správne hovoriť o jej prednostiach, ale predovšetkým je potrebné, aby sme ju mohli napodobňovať. Ona má radšej napodobňovanie, veď jej život bol celkom prostý! Kázeň o Panne Márii môže byť neviem aká krásna, no ak človek musí po celý čas vzdychať: Ach!… Ach!…, zunuje sa mu to. Ako rada jej spievam: ‚Rovná cesta k Nebu bola cesta tvoja, keď si žila v čnosti, vždy len ako treba.’“  (Posledné rozhovory, 23. 8. 1897, 4. zv., s. 172) Slová, ktoré vyjadrila Terézia o Márii, sú veľmi zrelé a vyjadrujú jej skutočnú a zrelú úctu k Márii. Nie je to nič presladené. Jej pohľad na Máriin život bol vyslovený na základe zdravého rozumu. V týchto slovách je zhrnutá celá Teréziina náuka o Márii.[6]

  1.   Život Márie a „malá cesta duchovného detstva“ 

Terézia hovorila to, čo žila. Kráčala za Máriou ako dieťa. Čo môže Terézia povedať o Márii? Je pre ňu, ale aj pre každého kresťana, vzorom pre maličkých. Terézia, ktorú by sme mohli nazvať teológom, koná úplne naopak ako teológovia. Ona hľadá to, čo oni nehľadajú. Miluje Máriinu malosť. Teréziina „malá cesta“ je cestou Márie, ktorá je vzorom pre všetkých, čo idú cestou duchovného detstva. Je to cesta pokory. Pokora spočíva v tom, aby sme vedeli, že sme stvorení Bohom a vo všetkom, čo vlastníme, sme závislí od Boha. To je začiatok pokory, ktorá je nad pokorou mýtnikov. Máriina pokora má byť aj našou pokorou. Jej „áno“ má byť aj naším „áno“. Nič okrem toho nášho „áno“ nemôžeme Bohu dať. Byť nahým pred Bohom, prijať skutočnosť takú, aká je, znamená prijať všetko, čo Boh chce urobiť s nami. To je cesta malých duší.[7]

  1. Dôvera k Márii

Terézia mala úplnú dôveru k Márii. Bola presvedčená o tom, že Mária je u svojho Syna najlepšou prostredníčkou. Starala sa o novicky a často viedla svoje zverenkyne k Márii do malého oratória, ktoré bolo blízko jej cely, aby im tam dávala rady a pokyny. Aj svojim bratom misionárom odporúčala, aby sa utiekali k Márii vo všetkých svojich dielach.[8]

  1. Zjednotenie s Máriou

Jej pobožnosť a úcta k Márii bola tak veľká, že túžila, aby v hodine jej smrti Mária prišla po ňu. Úpenlivo sa modlila na ten úmysel a to sa jej aj splnilo. V deň jej smrti, keď zvonili na modlitbu „Anjel Pána“, Terézia pred posledným vydýchnutím pozrela na sochu Panny Márie a zomrela s úsmevom.[9]

Terézia veľmi milovala Máriu. Išla po ceste, ktorú prešli pred ňou karmelitáni a karmelitánky. Aj nám ukazuje cestu, cestu malých duší. Život Márie, život vo viere, je pre nás dokonalým vzorom, ktorý sa nám ponúka k nasledovaniu. Mária si brala vzor zo života svojho Syna a ukazuje ho aj nám.[10]

To, čo povedal veľký ctiteľ Panny Márie, sv. Ľudovít Mária Grignon de Montfort: „Ak teda budujeme hlbokú úctu k Presvätej Panne, to len pre vybudovanie dokonalejšej úcty k Ježišovi.“

[1]Porov. Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux, red. O. Filek. Kraków 1999, s. 27.

[2]Porov. tamže, s. 329.

[3]Porov. tamže, s. 326.

[4]W. Stinissen: Prosta droga do świętości. Śladem św. Teresy z Lisieux. Poznań 2001, s. 176.

[5]Porov. Aby lepiej…, s. 329.

[6]Porov. tamže, s. 331.

[7]Porov. W. Stinissen: c. d., s. 186 – 191.

[8]Porov. Aby lepiej…, s. 332 – 335.

[9]Porov. tamže, s. 337.

[10]Porov. tamže, s. 337 – 338.

Svätosť v náuke sv. Terézie z Lisieux

Známy francúzsky spisovateľ Bernanos vo svojom diele „Denník vidieckeho kňaza“ napísal na adresu horlivého dekana z Blangermontu: „Kiež nás Boh chráni od svätých! Často boli pre Cirkev skúškou, skôr než sa stali jej slávou. Čokoľvek konajú, ich slová, postoj, ba aj mlčanie môžu byť pohoršením pre priemerných, slabých, vlažných…“[1]Apoštol Ján píše, že sú nesmierne zástupy svätých, ktoré nik nedokáže spočítať. (Zjv 7,9) To ale neznamená, že hoci ich je veľa, musia byť všetci rovnakí. Každý z nich je originál, skutočné Božie veľdielo, neopakovateľný obraz Boha.[2]

Skúsme sa dnes pozastaviť nad svätosťou sv. Terézie z Lisieux, ako ju ona vnímala a prežívala. Najprv sa však zamyslime nad samotným pojmom svätosti. Svätí sú poklad Cirkvi, a preto treba tento poklad neustále objavovať a strážiť. Ak ho chceme objaviť, musíme ho hľadať na správnom mieste.

 

Pojem svätosti

Je to pojem výlučne náboženský a nevzťahuje sa iba na kresťanskú náuku, ale je spojený so všetkým náboženským. Je to pojem patriaci v prvom rade božstvu. Bytosti, ktoré božstvo stvorilo, sú sväté, ale v závislosti od božstva.

V biblickom ponímaní svätosti toto slovo predstavuje tajomnú silu, ktorá je oddelená od sveta. Sacrum – znamená oddelený, vyčlenený, separovaný, čistý vďaka tomu, že je odlúčený od toho, čo je nečisté.[3]

 

Svätosť v Starom zákone

V Starom Zákone sa problém svätosti spájal v prvom rade s Bohom. Prorok Izaiáš (Iz 6,5) vo svojom proroctve zdôrazňuje svätosť Boha: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov.“ „Boh, ktorý jediný je svätý a je zároveň svätosťou, neznáša hriech a žiada spravodlivosť a čistotu“.[4]

Všetko okolo neho sa stane sväté v spojitosti s Ním. „Sväté písmo hovorí, že jediný a svätý je Boh, je prameňom celej svätosti, ľudí, miest, predmetov a celá svätosť pochádza od Neho“.[5]

 

Svätosť v Novom zákone

Pojem svätosti v Novom Zákone má nielen kultový význam, ale aj eticko–náboženský. Veľkňaz vchádzal raz do roka na sviatok Iom Kippur – sviatok odprosenia – do svätyne svätých v jeruzalemskom chráme, a potom po pokropení krvou na odpustenie hriechov požehnával zhromaždený zástup, pričom vyslovil jediný raz v roku, a aj to ešte tlmeným hlasom Božie meno: JAHWE, ktorý je svätý. V evanjeliách čítame, že Ježiš sa modlí za apoštolov, aby boli svätí: „Buďte svätí, ako je váš nebeský Otec svätý!“ Svätí sa nazývajú aj prví kresťania, tí, ktorí patria Kristovi, vďaka sviatosti krstu. Byť svätý znamená byť podobný Bohu, nie však stať sa ako Boh.[6]

Svätosť je dar od Boha. Nie je to niečo, čo môžeme sami získať alebo nadobudnúť. Je to dôsledok Božej činnosti v duši. Ale svätosť je aj dielom človeka, ktorý vynakladá úsilie, aby sa stal svätým. Nikdy sa však svätosť nedosiahne, ak sa bude protiviť Božej činnosti v človeku a ak ľudská činnosť nebude podriadená Božiemu pôsobeniu.[7]

Svätosť sa môže realizovať rôznymi cestami. V dokumente Lumen Gentiumsa píše: „Všetci veriaci v Krista sú v každom stave a postavení povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti v láske; a táto svätosť vedie i v pozemskej spoločnosti k ľudskejšiemu životu. O dosiahnutie tejto dokonalosti nech sa veriaci usilujú všetkými silami, ktorými disponujú podľa miery, ktorou ich obdaroval Kristus: nech sa z tej duše zasvätia sláve Božej a službe blížneho, nasledujúc Krista a stanúc sa podobnými obrazu, vo všetkom podrobení Otcovej vôli. Takým spôsobom svätosť ľudu Božieho dozreje v hojné ovocie, ako to skvele dokazujú mnohí svätí.“(LG 40)

Svätosť sa dá dosiahnuť všade, v kláštoroch, na púšti, v domácnosti, v manželstve… „Svätosť spočíva v konaní skutkov lásky a milosrdenstva, v sociálnej činnosti, v posväcovaní každodenných prác…“[8]Dnešnému modernému človeku imponuje svätý, ktorý sa ním nenarodil, ale ktorý sa v spolupráci s Božou milosťou stal svätým, hoci musel prekonávať mnohé ťažkosti a chyby. Páči sa mu svätec, ktorý ide za dokonalosťou krok za krokom, skusuje nepríjemnosti i radosti pri každodennom zapieraní a v úplnom odovzdaní sa JežišoviKristovi a dušiam.“[9]

Svätých treba nasledovať, a nie ich zbožňovať. V tom je múdrosť Cirkvi, že nám ich predkladá za vzor k nasledovaniu. Ján Pavol II za svojho pontifikátu vyhlásil toľko svätých a blahoslavených ako všetci jeho predchodcovia dokopy. Byť svätý neznamená byť malý, byť ako dieťa. Je to pekné slovo, ale stať sa malým a navyše zostať stále dieťaťom, si vyžaduje veľa sebazaprenia a askézy. Svätec nie je ten, kto má nejaké mystické zážitky. Byť svätý znamená byť človekom obetavej lásky, systematicky si plniť svoje stavovské povinnosti; žiť vo svete,  ale nepatriť svetu.

Ako vnímala svätosť Terézia z Lisieux? Vo svojom krátkom, ale bohatom duchovnom živote prišla na to, že svätosť nespočíva vo veľkých veciach, ani v realizácii konkrétneho ľudského programu, ani to nie je metóda zložená z rôznych úkonov. Ako píše svojej sestre Celine z noviciátu: „Celina, myslíš si, že sv. Terézia dostala viac milostí ako Ty? Ja Ti neodporúčam upriamiť sa na jej nebeskú svätosť, ale byť dokonalou, ako je dokonalý Tvoj nebeský Otec!… Naše nekonečné túžby nie sú ani sny, ani chiméry, lebo ich pôvodcom je sám Ježiš…!“(List Celine, 19.-20. mája 1890, 2. zv. Listy, s. 136).[10]

Prvým a jediným modelom pre svätosť je Boh, ktorý jediný je svätý. Terézia, ktorá túžila po svätosti, mala rovnako ako jej súčasníci problém, ako by sa mohla priblížiť k niektorému svätému. Porovnanie s niektorým svätým v nej spôsobuje znechutenie a hovorí si, že taká svätosť nie je pre ňu. Chce byť originálna. Má preto rezignovať zo svojej túžby po svätosti? Je potrebné, aby konala také isté veci ako iní svätí? Kládla si tieto a podobné otázky, ktoré jej neskôr pomohli nájsť správnu odpoveď na otázku, čo pre ňu znamená svätosť. Objavila ju vo svojej „Malej ceste“. Jej túžba po svätosti ju stála veľa síl, veľa fyzických aj  psychických ťažkostí v premáhaní seba.[11]

Dokonalosť sa hodnotí podľa lásky a vernosti, podľa toho, ako prežívame každodenný kríž. Malá cesta Terézie – jednoduchý znak – prostota, ktorá nerobí hluk, ako hovorievala Terézia, je cestou, po ktorej aj dnes mnohí kráčajú.“[12]Malá cesta je jedna z možností, ako nadobudnúť svätosť. Ján Pavol II vo svojom dokumente[13]píše: „Cesty svätosti sú mnohoraké a primerané povolaniu každého jednotlivca.“(NMI 31)

Základný text, ktorý hovorí o objavení svätosti v Teréziinej náuke, sa nachádza v jej Rukopise C(Súborné dielo, 1. zv.: Príbeh mojej duše, s. 243-244)… (hovorí o výťahu)……..

Zamyslime sa nad bodmi svätosti Terézie z predchádzajúceho úryvku:

  1. Túžba po svätosti:Malá cesta je vrcholom hľadania. Výsledkom je: milovať Boha do konca, úplne.
  2. Uznanie vlastnej nemohúcnosti:Svätosť je podľa Terézie horou, ktorá sa dotýka samotného Neba. Ona je iba malé zrnko, stratené v mori piesku na úpätí hory.
  3. Nedať sa znechutiť:Je to stála vlastnosť Terézie, ktorú si stanovila pri prvom sv. prijímaní: „Nikdy sa nedám znechutiť. Aj keď skutočnosť, že sa nedám nikdy znechutiť, nie je ešte vyriešením problému, je dôležitou podmienkou pri ďalšom hľadaní.“
  4. Vnútorná istota, že túžby pochádzajú od Boha: Boh, ktorý je Milosrdnou Láskou, by nikdy nežiadal od človeka to, čo by nedokázal splniť. Ľudia často trápia sami seba, lebo nevedia rozoznávať, čo Boh od nich chce, a sami si vymýšľajú ciele, ktoré nie sú reálne a skutočné, a kvôli tomu premárnia všetky svoje sily.
  5. Hľadanie iného spôsobu svätosti: Terézia hovorí o výťahu. Schody sú pre ľudí námahou a výťah ma vyvezie tam, kam chcem. Objavila teologickú pravdu, že človek pomocou vlastných síl nie je schopný dosiahnuť zjednotenie s Bohom. Malá cesta je mystickou cestou, na ktorej človek dovolí Bohu, aby konal.
  6. Potvrdenie svojej cesty podľa Božieho slova: porov.: Rkp B, 1r (1. zv.: Príbeh mojej duše,  s. 223-224).
  7. Presvedčenie, že malí nemusia rásť: Človek by mal dokonca prijať svoju chudobu, a to si vyžaduje veľa pokory. Ak sa chce niekto započítať medzi pozvaných, mal by sa stať maličkým.

Cesta svätosti je cestou dôvery a odovzdania sa Božiemu milosrdenstvu. Terézia na to prišla, ale musela prejsť veľmi hrboľatú cestu.

Svätosť u Terézie je:

  • vlastnenie Boha, zjednotenie s Ježišom, Ženíchom;
  • Terézia pripomína pravdu o výťahu, keď mnohí katolíci hľadajú bočné cesty, metódy svätosti a modlitby všade, len nie tam, kde treba;
  • svätosť si vyžaduje správny postoj človeka; je to dôvera malého dieťaťa.

Terézia nám ukazuje, že všetko je možné, ale iba vtedy, ak sa človek spolieha nie na seba, ale na Boha.[14]

[1]A. Gazzera – A. Leonelli: V jeho šľapajach. Náčrt pokoncilovej asketiky a mystiky.Rím 1982, s. 27.

[2]Porov. tamže, s. 26.

[3]Porov. J. W. Gogola: Teológia spoločenstva s Bohom.  Košice 2004, s. 93.

[4]Tamže, s. 93.

[5]J. W. Gogola: Sekret świętej Teresy z Liseux.Kraków 1997, s. 23.

[6]Porov. J. W. Gogola:Teológia…, s. 94.

[7]Porov. tamže, s. 97.

[8]A. Gazzera – A. Leonelli: V jeho šľapajach…, s. 13.

[9]Tamže, s. 14 – 15.

[10]Porov. J.W. Gogola, Sekret…,s. 23.

[11]Porov. tamže, s. 24 – 25.

[12]A. Gazzera – A. Leonelli, s. 15.

[13]Novo millenio inneunte

[14]J.W. Gogola: Sekret…, s. 25 – 32.

Láska

„Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.“ (1 Kor 13, 1)

Láska je dušou karmelitánskej spirituality, ale aj malej cesty sv. Terézie z Lisieux. Pozrime sa na sestry bosé karmelitánky. Žijú v klauzúre, obetujú sa, mlčia, ich život sa úplne sústreďuje na vzdávanie vďaky v liturgii samému Bohu. Láska, o ktorej chceme hovoriť, je plnosťou kresťanského života, je istým bodom dokonalosti.[1]

Tak ako auto potrebuje na svoju jazdu mať v poriadku všetky časti, ktoré slúžia na bezpečnú jazdu, pre konkrétny kresťanský život je potrebná láska. Najdôležitejšou súčiastkou na aute je motor. V živote kresťana tým motorom je láska. Je motorom duchovného života. To, čo spomínal apoštol Pavol v liste Korinťanom: Keby som nemal lásku – motor, ničím by som nebol. V predchádzajúcej prednáške sme hovorili o dôvere, ako ju prežívala Terézia. Jej dôvera sa opierala o Milosrdnú lásku, ktorú objavila po dlhom hľadaní. To, čo napísala sestre Márii, charakterizuje jej duchovnú cestu lásky. „Dôvera usmerňuje dušu k láske.“

V dnešnom svete sa veľa spieva, hovorí, píše o láske, ale pritom sa asi nikto z tých, ktorí neuverili Bohu a nespoznali ho ako Lásku, nezamýšľa nad skutočnou hodnotou lásky v živote. Zaujala ma jedna veľmi pekná myšlienka Benedikta XVI., ktorý vo svojej encyklike o láske napísal takéto pozoruhodné slová: „Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar. Iste, človek sa môže stať prameňom, z ktorého tečú prúdy živej vody. Ale aby sa stal takým prameňom, on sám musí piť, stále znova, z toho prvotného, pôvodného prameňa, ktorým je Ježiš Kristus, z ktorého prebodnutého srdca prúdi Božia láska.“ (Deus caritas est, 7)

Láska je počiatkom a vrcholom každého človeka. Človek túži po láske, túži byť milovaný, má to – povedali by sme – v génoch, ale aby mohol skutočne milovať, musí sám zakúsiť vo svojom živote lásku, Božiu lásku, Boží dotyk. Láska je charakteristickou vlastnosťou duše, ktorá sa cíti byť dieťaťom. Skrze lásku sa objaví detská duša. Dieťa miluje svojich rodičov, pripomína im to a prejavuje rôznymi spôsobmi. Láska je aj dušou tereziánskej cesty duchovného detstva.[2]Terézia to dosvedčila vo svojom živote. Už od jej raného detstva, od jej piatich rokov môžeme v jej živote vidieť, akú mala nesmiernu lásku k Bohu a k Márii. Láska, ktorú prežívala, bola ovocím lásky, akú dostávala od svojich rodičov. Jej zrelosť v láske k Bohu bola taká veľká, že ako písala neskôr, „už od detských liet som milovala Pána Boha čoraz väčšmi a snažila som sa páčiť Bohu vo všetkom, čo som robila, len aby som ho v ničom neurazil“. Dokonalosť, s akou konala rôzne činnosti, dokonca milovala utrpenie – a nebol to žiadny znak masochizmu, horlivá láska, aká bola v jej srdci, keď sa snažila svojimi skutkami lásky obetovať všetko za spásu úbohých duší, poukazuje na veľkú lásku, akú mala k Bohu.

Ako 14-ročná s veľkou jednoduchos­ťou chápe všetky veľké Božie pravdy, všetky tajomstvá Boha. Lás­ka, ktorou žije, umožňuje jej preniknúť do tajomstva Boha. S veľ­kým nadšením prežívala najmä tajomstvo byť zamilovaná do Ježiša. Bola zamilovaná do Boha. Jej láska, zdalo by sa nám, bola na prvý pohľad trochu šialená. Hovorila Bohu všetko. Ale to preto, lebo ho nesmierne milovala. Len ten, kto je zamilovaný do Boha, hovorí mu všetko. Boh obdaroval Teréziu nesmiernou láskou. Svojej priorke píše:

„Môj Bože, ty vieš, že som nikdy netúžila po inom, iba ťa milovať, neuchádzam sa o inú slávu. Tvoja láska ma sprevádzala už od môjho detstva, rástla so mnou, a teraz je ako priepasť, ktorej hĺbku nemôžem zmerať. Láska priťahuje lásku a tak sa, Ježišu, moja láska vrhá k teba, chcela by zaplniť priepasť, ktorá ju priťahuje, ale beda, nie je ani kvapkou rosy, čo sa rozplynie v oceáne… Možno je to klam, ale zdá sa mi, že nemôžeš zahrnúť dušu väčšou láskou, než akou si zahrnul moju; a preto sa odvažujem prosiť ťa, aby si miloval tých, ktorých si mi dal, ako si miloval mňa. No na tejto zemi si neviem predstaviť väčšiu nesmiernosť lásky, než je tá, ktorou sa ti zaľúbilo štedro ma zahŕňať zadarmo, bez akejkoľvek mojej zásluhy.“ (Rkp. C, 35vo: sv. Terézia z Lisieux: Súborné dielo. 1. zv. Príbeh mojej duše. Lúč 1997, s. 287)

Boh jej splnil všetky bláznovstvá, po ktorých túžila. Vie, že ak bude z celého srdca milovať Ježiša, Ježiš jej nič neodmietne. Pamätajme na fakt, že lásku v našich srdciach rozsieva Duch Svätý, ktorý je láska. Na koniec svojho života Terézia objavila jednu dôležitú pravdu: Nestačí milovať samého Ježiša, ale treba ho milovať tiež v blížnych. Pozrime sa však na to, ako Terézia milovala svojich blížnych – väčšinou to boli sestry v klauzúre. Veľmi často hovorievala o Ježišových slovách o láske k nepriateľom. Vypočujme si, čo hovorí o láske k blížnym: „ Nik nemá väčšiu lásku, ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.

„Vrelemilovaná matka, keď som rozjímala o týchto Ježišových slovách, uvedomila som si, aká nedokonalá je moja láska k mojim sestrám, a videla som, že ich nemilujem tak, ako ich miluje Pán Boh. Teraz už chápem: dokonalá láska spočíva v tom, že znášame chyby iných, vôbec sa nečudujeme ich slabostiam a poúčame sa aj z najmenších čnostných skutkov, ktoré ich vidíme konať. Avšak pochopila som najmä to, že láska nesmie ostať uzavretá v hĺbke srdca. Ježiš povedal: „Ani sviecu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome.“ Nazdávam sa, že táto svieca predstavuje lásku, ktorá má osvecovať, potešovať nielen tých, čo sú mi najdrahší, ale všetkých, čo sú v dome, bez výnimky.“ ( Rkp C, 12 r; sv. Terézia z Lisieux: Súborné dielo. 1. zv. Príbeh mojej duše. Bratislava, Lúč 1997, s. 255-256)

Terézia hovorí v tomto úryvku o nekrvavom odovzdaní svojho života blížnym. Toto odovzdanie sa musí stať každodennosťou. Blížnemu sme povinní dať nielen toľko, koľko si zaslúži, ale toľko, koľko chce od nás Ježiš. Terézia hovorila, že jednou z foriem, ako milovať blížnych, je znášať chyby a nedostatky druhých. S týmto je spojené aj prijímanie nedostatkov, ktoré vidíme u druhých. Nejde tu o to, aby sme ich stále napomínali, keď vidíme ich nedostatky. Terézia chcela byť počas svojho života skôr napomínaná, ako by mala napomínať. Ale ak bolo treba, vedela byť veľmi ostrá. No nerobila to preto, lebo v tom mala  záľubu, ale preto, lebo tú osobu milovala a v nej milovala samého Ježiša. Robila to, čo kedysi povedal a napísal apoštol Pavol: „Napomínajte, ale v láske.“ Existuje veľké pokušenie, ktoré možno vyplýva aj z toho, že máme azda nejaký úrad, aby sme napomínali. Musíme však pamätať na to, že je lepšie si to prv rozmyslieť, ako urobiť chybu. To, že často napomíname nášho blížneho, nemusí svedčiť o našej láske k nemu, ale je to dôkaz, že nedokážeme prijať blížneho takého, aký je,  a svedčí to aj o tom, že s ním nemôžeme viac vydržať. Túžime, aby sa zmenil. Ak chceme skutočne rásť, musíme znášať chyby a nedokonalosti iných.“[3]

Ďalším prejavom lásky k blížnemu je nediviť sa jeho slabostiam. Je to spojené s nasledovaním Boha, ktorý je milosrdný a veľmi trpezlivý. Človek je predsa tvor nedokonalý a potrebuje viac času na zmenu svojho zmýšľania a svojho spôsobu života. To, že často súdime iných, je prejavom toho, že nepoznáme dostatočne seba. Terézia sa neznechucuje a pomáha si zbraňou, ktorou je modlitba a obeta. Majú väčšiu váhu ako slová, ktoré sú často prázdne a bezduché.[4]

 

Láska v praxi

     V duchovnom živote sa láska v praxi vyjadruje v dvoch smeroch: v negatívnom a pozitívnom. Vymenujme si niektoré z nich, aby sme vedeli, čoho sa máme vystríhať a čo máme robiť:

  • vystríhať sa zbytočného posudzovania, ohovárania,
  • vystríhať sa nesympatií, ktoré keď prijímame, stávajú sa prameňom našich chýb proti láske,
  • vystríhať sa trpkých a pohŕdavých slov, ktoré „pomáhajú“ rozvíjať nepriaznivé pocity voči konkrétnej osobe,
  • vystríhať sa vtipov, ktoré dokážu skôr raniť, ako niekoho potešiť,
  • vystríhať sa falošných svedectiev,
  • vystríhať sa pohoršení, t. j. všetkého, čo spôsobuje hriech.

                 Pozitívne body:

  • trpezlivo znášať nedostatky blížneho. Ak niekoho nemáme radi, stáva sa veľmi často, že robíme z jeho nedostatkov veľké veci (z komára somára),
  • milovať tak, ako nás miloval Ježiš, utiekať sa do Ježišovho Srdca,
  • nasledovať príklad Ježiša: On dokázal spolucítiť,
  • odovzdať sa úplne ako obeta.[5]

Niekedy je veľmi ťažko prijať za svoje to, čo sme spomenuli. Ale jedno, čo nám zostáva, je, že ak budeme mať neustále problém prijať druhú osobu takú, aká je, buďme milosrdní, skúšajme sa vžiť do jej situácie, skúsme spolucítiť s jej slabosťami. Utiekajme sa k Márii. Ona dokáže spolucítiť s nami. Terézia hovorí: „Mojím povolaním je láska!”

Čím sa charakterizuje malá cesta duchovného detstva?

Terézia nás chce naučiť malej ceste duchovného detstva. Neobjavila žiadne nové pravdy, neukázala nám nové spôsoby, ako prísť k svätosti. Náuka Terézie nespočíva v objavení inej svätosti, ale v novom objavení svätosti. Celá jej náuka vyplýva z poznania evanjelia a z rozjímania o vlastnej závislosti od Boha. Boh je nekonečnou láskou, milosrdnou láskou, stvorenstvo nie je ničím samo od seba.

Celá náuka Terézie sa opiera hlavne o pokoru, chudobu, dôveru a lásku, ktorá je dušou tereziánskej spirituality. Objavila svoje povolanie v Cirkvi: „V srdci Cirkvi, mojej Matky, budem láskou,  a tak budem všetkým.“ Terézia nemala žiadnu inú túžbu ako milovať a šíriť lásku pre Lásku. Túžila a dokonca prosila Boha, aby vybral pre seba zástup duší, ktoré by s ňou spolupracovali v Láske. Spiritualita Terézie sa opiera o Ježiša, ktorý jediný je svätosťou a vzorom.

Zhrňme Teréziinu náuku do troch zásad:

  1. Uvedomiť si svoju duchovnú chudobu, svoju bezmocnosť a aj ju prijať.
  2. Utiekať sa k Bohu, aby v nás vykonal to, čo nie sme schopní sami vykonať. Boh, ktorý je láska, túži, aby duše prichádzali k nemu s detskou dôverou.
  3. Veriť v lásku a cvičiť sa v láske.

Nie je to nič ľahké, pretože celá náuka sv. Terézie sa opiera o Evanjelium. A preto sa netreba tomu diviť, že jej cesta je radikálna. Ježiš nikdy nehovoril do vetra, ale jeho slová mali moc.

[1]Porov. J. W. Gogola: Sekret świętej Teresy z Lisieux.  Krakov 1997, s. 79.

[2]Porov. Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieu.Kraków 1999, s. 114.

[3]J. W. Gogola: Sekret świętej Teresy z Lisieux, s. 86 – 87.

[4]Tamže, s. 87 – 90.

[5]Tamže, s. 91 – 93.

Povolanie sv. Terézie z Lisieux a jej misia v Cirkvi

„Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium.“ (Mk 16, 15)

Určite si pamätáte zo svojich detských rokov, ako ste sa zaoberali svojou budúcnosťou, čo by ste chceli robiť, čím by ste chceli byť. Otázka povolania a poslania sa týka každého jedného z nás.

Krstom sme sa stali vlastníkmi Boha, Krista, stali sme sa kresťanmi. Prijali sme zároveň úlohu byť misionármi, apoštolmi. Touto sviatosťou sme dostali účasť na misii Cirkvi, keďže sme sa stali jej údmi. Skôr však, ako sme boli pokrstení, dostali sme do zálohy život. Prvotné povolanie, ktoré sme získali od Boha, bolo splnenie úlohy človeka, darovania seba. Bol to dar daný nám zadarmo. A každý dar si vyžaduje odpoveď na získaný dar. Krstom sme tiež získali nezaslúžený dar večného života, prijali sme ho ako deti, bez nášho súhlasu. Neskôr však tento dar od nás vyžadoval odpoveď. Tou odpoveďou je povolanie, do ktorého nás Boh povolal: stať sa kresťanom, v stavovskom povolaní manželom, manželkou, v realizácii evanjeliových rád – chudoby, čistoty, poslušnosti v konkrétnom ráde, v realizácii povolania v konkrétnom spoločenstve, v Karmeli.

            Chcem sa s vami pozastaviť nad realizáciou povolania v živote sv. Terézie z Lisieux. Ako ona prežívala svoju misiu, svoje povolanie byť karmelitánkou, svoje misijné povolanie v klauzúre? Čo bolo v jej živote také výnimočné, že ona, klauzúrová mníška, mladé dievča, sa stala apoštolkou, patrónkou misií? Žila v ráde krátko, a predsa tak veľa sa stalo už za jej života, na prvý pohľad nič zaujímavé, ale po smrti, tak ako sľúbila,  posielala a posiela lupienky ruží – Božích milostí na svet, na Cirkev, na veriacich…

Zamyslime sa v krátkosti nad podstatou misie a nad etapami hľadania vlastnej misie v živote kresťana. Sú to tieto etapy: Kristus – Cirkev – veriaci. Kristova misia sa stáva misiou celej Cirkvi;  misiu realizujú v Cirkvi jednotliví veriaci, členovia Cirkvi, jednotlivé spoločenstvá so svojím špecifickým poslaním, misiou, povolaním. Missio(lat.) znamená poslanie, úlohu, úrad.[1]Úlohou Ježiša a jeho predchodcu Jána Krstiteľa bolo ohlasovanie. Ježiš hlásal dobrú novinu, evanjelizoval a svedčil.

Cirkev je postavená na základe apoštolov, a preto misia, poslanie apoštola je poslaním samej Cirkvi. Týka sa všetkých kresťanov, bez rozdielu veku, pohlavia, rasy, národnosti. Učeník Krista – kresťan musí byť v prvom rade misionárom. K misii sú povolaní všetci. Rehoľné osoby, osoby  zasvätené Bohu v samote, v rodine si musia uvedomiť svoju úlohu evanjelizovať, aby iní mohli žiť v plnosti. Toto pochopila Terézia z Lisieux.[2]Celkom sa odovzdať Bohu vo svojom povolaní a nájsť svoje povolanie v povolaní karmelitánky. Našla svoj spôsob evanjelizácie vlastným životom v klauzúre, kde objavila srdce Cirkvi a všetko čo s tým súvisí. Počúvajme čo hovorí sama Terézia: „Ako Magdaléna, ktorá sa stále nakláňala do prázdneho hrobu a nakoniec našla čo hľadala, tak aj ja, keď som sa skláňala až do hlbín svojej ničoty, povzniesla som sa tak vysoko, že som mohla dosiahnuť svoj cieľ… Nedala som sa odradiť a pokračovala som v čítaní, až mi priniesla úľavu táto veta: „Usilujte sa o vyššie dary milosti! A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem“. A apoštol vysvetľuje, ako všetky najdokonalejšie dary nie sú ničím bez Lásky… Že Láska je vznešená cesta, ktorá bezpečne vedie k Bohu. Konečne som našla pokoj… Keď som uvažovala o mystickom tele Cirkvi, nespoznala som sa ani v jednom z údov, o ktorých píše svätý Pavol, alebo skôr som chcela byť vo všetkých… Láska mi dal kľúč k môjmu povolaniu. Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, že jej nechýba ani najpotrebnejší, zo všetkých najvznešenejší úd, pochopila som, že Cirkev má Srdce a že to Srdce horí Láskou… Pochopila som, že Láska obsahuje všetky povolania, že Láska je všetko, že zahŕňa všetky časy a všetky miesta… slovom, že je večná!… Vtedy som v záchvate svojej blúznivej radosti zvolala: Ó, Ježišu, moja Láska… konečne som našla svoje povolanie, mojím povolaním je Láska!… Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi a toto miesto si mi dal ty, môj Bože… V Srdci Cirkvi, mojej matky, budem Láskou… takto budem všetkým… takto sa uskutoční môj sen.!!!…“  ( Rkp. B, 3v)

Terézii nestačilo povolanie karmelitánky, túžila byť kňazom, chcela všetky povolania, bola pripravená na najhrdinskejšie skutky až po mučeníctvo, preliať svoju krv do posledne kvapky.

Apoštolát Terézie môžeme zhrnúť do dvoch slov: milovať a trpieť pre Ježiša, aby takto spolupracovať pri spáse sveta. To je spôsob jej evanjelizácie v Karmeli.[3]

 

Aké sú formy misie a z čoho sa skladá misia?

Je to svedectvo života, modlitba, obeta, svätosť a apoštolská činnosť.

Prvou a zároveň základnou povinnosťou kresťana je prijať Krista a dovoliť, aby v nás dokončil svoje dielo spásy a posvätenia. Náš život, ktorý je ovplyvnený pôsobením milostí od Boha musí byť zároveň príležitosťou k tomu, aby sme pomáhali iným stretávať v nás samého Boha. Náš život sa takto stáva miestom spásonosnej prítomnosti a pôsobenia v nás Boha. Koľko ľudí stretlo Boha prostredníctvom Terézie, prostredníctvom jej skrytého života? Čo dokázala urobiť karmelitánka, ktorá „nevystrčila“ päty z klauzúry po celý svoj rehoľný život?!

 

Modlitba

Modlitba pomáha k posväteniu a k účinnej evanjelizácii iných. Skutočná modlitba pomáha meniť svet a nás samých. Boh pomocou našej modlitby túži po tom, aby vykonal do konca svoju spásnu úlohu. Bez modlitby neurobíme nič, alebo nič veľké. Modlitba je prostriedkom na evanjelizáciu nielen v tom zmysle, že osoba, ktorá má kontemplatívne povolanie sa bude modliť za misionára a on bude môcť čoraz lepšie vykonávať svoju misiu, ale je bezprostredným prostriedkom evanjelizácie. Terézia takto objavila svoje povolanie. Jej povolanie bude Láska. Je to jej povolanie. Ako hovoril sv. Ján od Kríža. „Odrobinka čistej lásky má väčšiu hodnotu pred Bohom a dušou a prináša väčší úžitok Cirkvi, ako všetky úlohy spolu.“

 

Obeta

Modlitba a obeta sú prostriedkami, ktoré nám pomáhajú, aby sme sa stali skutočnými svedkami Ježiša a jeho misionármi. Ten, kto sa zasvätí Bohu berie na seba kríž spojený s obetou. Nasledovanie Krista pomocou evanjeliových rád  je spojené s úplným odovzdaním sa Bohu na obetu. Boh je mojím vlastníkom. S obetou je spojené aj utrpenie, ktoré pri spojení s obetou Krista má spásonosný charakter. Utrpenie kresťana takto môže mať spásonosný charakter. V každom období sú ľudia, ktorí ako zadosťučinenie za spáchané hriechy iných, tých, čo sa vzdialili od Boha, sú zapálení láskou a sú väčšinou skúšaní.

Terézia žila v období, ktoré bolo poznačené hlásaním teológie smrti Boha (Nietzche) a zakúšala v tomto období veľmi bolestivé skúšky. Ako napísal jej životopisec: „Našla sa v zástupe s nevercami. Prijala miesto pri stole hriešnikov, tak ako to urobil Ježiš. Myslela na Pranziniho, Henryho Chérona, Lea Taxila, Reného Tostaina a na nespočetný zástup tých, ktorých nepozná.

Veľkí apoštoli a svätí nepovažovali utrpenie za trest za hriechy, ale ako privilégium. Príležitosť k obeti nikdy nechýba. Okrem skúšok, ktoré Boh dopúšťa, okrem, ťažkostí spojených so zdravím, osobných pádov, je dôležité myslieť na samotu apoštola. Čím dôležitejšiu úlohu niekto plní, tým viacej je odsúdený na väčšiu samotu. Terézia poznala chuť takejto samoty. Utrpenie, ktoré sa prijme ako obeta sa môže stať veľmi dobrým prostriedkom vynáhrady za hriech a pomáha v evanjelizácii.[4]

 

Svedectvo života

Byť svedkom neznamená hovoriť, stačí že som. Svojím životom máme ukazovať to, čo koná v nás Kristus. Celý život Terézie bol veľkým svedectvom. Koľko ľudí nadchla svojím postojom v plnení si svojich povinností a jej objavením Milosrdnej Lásky a koľkým pomohla uveriť v Ježiša?!

 

Apoštolská činnosť

Terézia môže byť pre každého jedného z nás príkladom žiť a zodpovedne plniť svoje povolanie. Odpovedala na povolanie do Karmelu a prijala aj úlohu, akú od nej vyžadovala Cirkev. Hoci celý život bola v klauzúre a viedla kontemplatívny život, jej povolanie bolo apoštolské. Vďaka jej zjednoteniu s Kristom – Ženíchom. Takto splnila svoje povolanie a stala sa VŠETKÝM.[5]

Terézia nikdy nedávala Bohu nič, len lásku. Robila všetko z lásky. Nech všetko, čo robíme,  pochádza z lásky a pre lásku.[6]

[1]Porov. J. W. Gogola: Sekret świętej Teresy z Lisieux.  Krakov 1997, s. 112.

[2]Porov. tamže, s. 112 – 118.

[3]Porov. tamže, s. 120.

[4]Tamže, s. 126 – 127.

[5]Tamže, s. 129 – 131.

[6]Porov. Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux“, red. O. Filek, Kraków 1999, s. 211.

Prostota u sv. Terézie z Lisieux

Buďte jednoduchí ako holubice (Mt 10,16)

Vo farnosti máme detský spevácky zbor, ktorý mal možnosť spievať na mládežníckej sv. omši pre študentov v katedrále sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici. Mnohí po sv. omši vyznali, že ich väčšmi oslovila práve tá detská nevinnosť ako kázeň, aj keď bola veľmi pekná. Oslovila ich prostota a jednoduchosť dieťaťa.

Byť prostým, jednoduchým znamená byť ako dieťa – vo svojich myšlienkach, slovách, skutkoch. Prostota je charakteristickou črtou cesty duchovného detstva, cesty sv. Terézie z Lisieux. Táto jej cesta sa bez jednoduchosti nezaobíde. Je veľmi dôležitým bodom v spiritualite sv. Terézie. Prežívanie prostoty u sv. Terézie nebolo ničím nezvyčajným, niečím umelým. Bol to jednoduchý život, ktorý spočíval v kráčaní po ceste k Bohu, po ceste dieťaťa. Žiadna neobvyklá modlitba, žiadne mystické stavy, ako si to niektorí predstavujú, žiadne surové pokánie. Terézia dokonca prijíma skúšky s neobyčajnou jednoduchosťou a radosťou, lebo vie, že jej ich posiela Boh a že ich dopúšťa. Je prirodzená v plnení si svojich povinností a nevyhľadáva nič nezvyčajné.[1]

Čo znamená byť jednoduchý? Čo je to prostota?

Ježiš povedal učeníkom, aby boli jednoduchí ako holubice. Holubica bola obetné zviera, ktoré prinášali chudobné rodiny do chrámu, aby mohli obetovať prvorodeného syna, a holubica slúžila ako obetný dar, ako kázal Zákon. Takto konali aj Jozef a Mária, keď priniesli Ježiša, aby ho predstavili Pánovi. Boli chudobní, a preto priniesli chudobné dary. Holubica predstavovala čistotu, lebo Bohu sa malo predkladať zviera rituálne čisté a bez poškvrny. Ježiš poukázal na to, že byť ako holubica znamená byť jednoduchý, byť čistý, byť prostý.

Etymologicky sa slovo prostota vyjadruje po latinsky ako ingenuitas,naivita. Ingenuitasznamená, že človek je „narodený zo slobodných rodičov“, ale aj „hodný byť slobodným človekom“. Podľa starého Rímskeho práva „ingenuitas“bol stav človeka, ktorý sa narodil slobodný, zo slobodných rodičov a nikdy neprestal byť slobodným. A v stredoveku to bolo niečo ako „preukaz totožnosti“, doklad, ktorý potvrdzoval pôvod tejto osoby.[2]Slovníky nám hovoria, že prostota, ingenuitas, znamená „čistotu, jednoduchosť, prirodzenosť“. Prostota potom označuje „nezabezpečeného, nevinného človeka“.[3]Byť prostý znamená byť jednoduchý, nie však naivný, ako si to často po svojom vysvetľujeme.

 

Čo nám hovorí Terézia o prostote?

Čo pre ňu znamenala, ako ju prežívala vo svojom živote?

V období, keď sa dokonalosť považovala za niečo neobvyklé, za niečo, čo je možné dosiahnuť iba pomocou veľkej askézy, veľkého umŕtvovania, sebazaprenia a keď jednotlivci zakúšajú neskutočné duchovné zážitky, Terézia chápe svätosť úplne inak, ako si to mnohí v tom období predstavovali. A mnohí si to aj teraz tak predstavujú!

Svätosť a prostota Terézie spočíva v tom, že ak sa chcem stať svätým, „musím sa stať malým, musím milovať, snažiť sa dobre robiť Ježišovi a dôverovať“.[4]Najdôležitejší text  o prostote je tento: „Svätosť spočíva v nastavení srdca, ktoré z nás robí ľudí pokorných a malých v rukách Boha, robí z nás ľudí, ktorí si uvedomujú svoju nemohúcnosť a bezhranične dôverujú v jeho otcovskú dobrotu.“[5]Aj Teréziina modlitba bola prostá. Nemala rada naučené a vypožičané modlitby. Vo svojej modlitbe  hovorila Ježišovi to, čo cítila, hovorila mu o svojej láske k Nemu, že chce plniť iba jeho vôľu. Píše: „Nemám odvahu úporne hľadať v knihách krásne modlitby. Je ich toľko, až ma z nich rozbolí hlava! Jedna krajšia ako druhá… Nemôžem sa pomodliť všetky, a keď neviem, ktorú si vybrať, postupujem ako deti, čo nevedia čítať, celkom prosto, bez krásnych fráz poviem Pánu Bohu, čo mu chcem poveať, a On mi vždy porozumie… Pre mňa je modlitba vzplanutie srdca, jednoduchý pohľad na Nebo, výkrik vďačnosti a lásky, uprostred trápenie i radosti“. (Rkp C, 25 r)

V modlitbe bola Terézia prostá. Ak ju niekto poprosil o modlitbu, predložila ju Bohu a ďalej sa nestarala. Ani nikoho v modlitbách neuprednostňovala. Ako spomína: „Nemôžem sa prinútiť k tomu, aby som hovorila: ´Bože môj, to je za Cirkev, to daj Petrovi, alebo Pavlovi…´ Boh dobre vie, čo má urobiť s mojimi zásluhami. Všetko som mu odovzdala, abysom ho potešila. Keď sa modlím za svojich bratov misionárov, obetujem svoje utrpenie a hovorím úplne prosto: ´Bože môj, daj im to, po čom túžim ja sama.´“[6]

Hovorí sa, že v jednoduchosti je sila. Terézia bola neobyčajne silná osobnosť, aj keď ju mnohé spolusestry považovali za „veľké dieťa“. Nie je to tak. Stačí sa pozrieť na jej názor o smrti. Keď jej jedna novicka počas vigílie Karmelskej Panny Márie 15. júla 1897 povedala, že možno zomrie na slávnosť Panny Márie po sv. prijímaní, Terézia jej odpovedala: „To by som nechcela. Lebo to by nezodpovedalo mojej ceste. Zomrieť z lásky po sv. prijímaní! Malé duše tak nekonajú. Na malej ceste sú veci úplne prosté a obyčajné.“

Človek často podľahne pokušeniam a myslí si, že je megaloman. Ale Ježiš uprednostňuje malé veci. Ako ťažko je nám byť vernými malým veciam. Začíname stavať a zveľaďovať náš „príbytok“ od strechy, a vnútri je nedokončený! Prostota spočíva vo vernosti maličkostiam. A aké je to niekedy ťažké! Aj tu nás Terézia učí prostote. Či už je to v zasvätenom spôsobe života, alebo v bežnom živote, zanedbávame často malé veci, malé nič. Hodnotu majú iba veľké veci, ale prázdne. Je to náš prejav a nedostatok lásky, keď takto uvažujeme. Ak človek slúži Bohu, či už je to malá alebo veľká vec, má vždy pred Bohom veľkú hodnotu.

Náš život sa často skladá zo suchopárnych dní a situácií, morálnych ťažkostí, keď sa nám zdá, že všetko nás unavuje a zaneprázdňuje, keď je Boh „ďaleko“, keď duša môže obetovať Bohu iba to NIČ. Ako hovorí Terézia: „Keby som cítila, že nemôžem obetovať Ježišovi nič, obetovala by som aj to NIČ“. Nič – to sú malé skutky, obety vykonané s vernosťou a sú často pre nás skutočným hrdinstvom. Dajú sa porovnať s hrdinstvom svätých. Ako hovorí Terézia, skutky, ktoré plníme s vernosťou, sa stávajú priam „mučeníctvom“.

Možno si myslíme, že cesta duchovného detstva nie je pre nás. Mýlia sa tí, ktorí takto zmýšľajú. Stačí sa pozrieť na Teréziu a vidíme, že aj ona musela dozrievať a rásť v prostote. Nie je to vec na prvé lusknutie prsta. Boh na malej ceste nechce od nás veľké veci, chce, aby sme boli tým veciam verní a plnili ich s láskou. Skúsenosti sa získavajú postupne. Taká je škola duchovného detstva. Chce to čas. Boh nám postupne, tak ako to urobil na Teréziinej malej ceste, dáva a bude dávať svetlo, ako a kadiaľ ísť. V škole detstva sa nedá prepadnúť. Buď sa na cestu detstva vyberieme, alebo si zvolíme inakšiu cestu. Terézia objavila a vyskúšala takúto cestu. Je to iba návrh. Často sa na malej ceste znechucujeme, lebo nechápeme zmysel našich malých skutkov. Je dôležité pripomenúť, že milosť stavia na prirodzenosti. Naša sebazaprenia, pokánia, umŕtvenia, ak ich nekonáme z lásky k Ježišovi, nie sú ničím. Prostota v duchovnom živote musí spĺňať tieto podmienky: musí byť ovocím zdravého úsudku, musí sa prežívať v duchu Evanjelia. Je to dar od Boha. Ak sa nám niečo nepodarí a my sa znechutíme, znamená to, že sme ešte nezrelí v láske k Ježišovi. Že v tých skutkoch vidíme iba seba. Oveľa ťažšie sa vykonávajú malé sebazaprenia a skryté obety ako zabúdanie na seba. Zomrieť vlastnej sebaláske je viac ako všetky obety.[7]

Dokonalosť Terézie bola taká veľká, že dokonca ani jej spolusestry to nezbadali. Pred jej smrťou jedna sestra povedala, že matka priorka nebude mať čo napísať do nekrológu, veď Terézia nič významné neurobila. To svedčí o jej prostote. Bola ukrytá. A v tom spočívala jej veľkosť. Pochopenie Teréziinej náuky o prostote spočíva v tom, aby sme si uvedomili, že to, čo nás má hnať po ceste napredovania,  je Ježišova láska.

[1]Porov.:  Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux“, red. O. Filek, Kraków 1999, s. 176 – 177.

[2]A. Pronzato: Hľadanie stratených čností. Trnava 2002, s. 149.

[3]Tamže. s. 150.

[4]Aby lepiej…,s. 177.

[5]Tamže, s. 177.

[6]Tamže, s. 179.

[7]Porov. Tamže, s. 183 – 188.

  • 1
  • 2

(c) 2012 - 2018 DH & Bosí Karmelitáni 
admin@bosikarmelitani.sk
ochrana osobných údajov