Kategória: spiritualita

Regula karmelu

Prvotná regula Rádu preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel daná Svätým Albertom, jeruzalemským patriarchom, a potvrdená Inocentom IV.*
        Albert, z milosti Božej povolaný za jeruzalemského patriarchu, milovaným synom v Kristovi B(rokardovi)1 a ostatným pustovníkom, ktorí pod jeho vedením nažívajú pri prameni (Eliášovom)2 na hore Karmel: Pozdrav v Pánovi a požehnanie Ducha Svätého.
Mnoho ráz a rozličným spôsobom (porov. Hebr 1, 1) svätí Otcovia ustanovili, ako má ten, kto bude v hocakom ráde, alebo si vyberie hocijaký spôsob rehoľného života, žiť v poslušnosti voči Ježišovi Kristovi (porov. 2 Kor 10, 15) a jemu s čistým srdcom a s dobrým svedomím verne slúžiť (1 Tim 1, 5). Pretože však od nás žiadate, aby sme vám v súlade s vaším predsavzatím odovzdali návod na život, ktorého by ste sa mali v budúcnosti držať, ustanovujeme:
Voľba priora a tri jemu skladané sľuby
Predovšetkým to, aby jeden spomedzi vás bol priorom, ktorý bude do tejto služby vybraný s jednomyseľným súhlasom všetkých, alebo aspoň ich väčšej časti, ktorému každý z bratov sľúbi poslušnosť a bude sa snažiť skutočne ju zachovávať (porov. 1 Jn 3, 18), spolu s čistotou a zrieknutím sa vlastníctva.
Prijímanie miest
Miesta budete môcť mať na púšti alebo tam, kde ich dostanete do daru; majú byť vhodné a primerané vášmu spôsobu rehoľného života, podľa toho, ako prior  a ostatní bratia uznajú za vhodné.
Cely bratov
Napokon, podľa polohy miesta, kde sa rozhodnete bývať, nech má každý z vás vlastnú samostatnú celu podľa toho, ako budú jednotlivé cely rozdelené z rozhodnutia priora a so súhlasom ostatných bratov alebo ich väčšej časti.
Spoločné jedlo
A to tak, aby ste mohli v spoločnom refektári požívať to, čo dostanete; pričom tam, kde to bude možné uskutočniť, budete spoločne počúvať nejakú časť zo Svätého písma.
Priorova moc
Nech nikomu z bratov nie je dovolené bez súhlasu priora zmeniť si vyznačené miesto, alebo ho s iným zameniť. Priorova cela nech je blízko vchodu, aby sa prvý stretol s prichádzajúcimi; a podľa jeho rozhodnutia a nariadenia nech sa potom koná všetko, čo treba urobiť.
Ustavičná modlitba
Všetci nech zostanú vo svojich celách alebo v ich blízkosti, nech vo dne i v noci rozjímajú o zákone Pánovom (porov. Ž 1, 2; Joz 1, 8) a nech bdejú na modlitbách (porov. 1 Pt 4, 7), ak z oprávnených dôvodov nie sú nejako inak zamestnaní.
Kanonické hodinky
Tí, ktorí sa vedia s klerikmi modliť kanonické hodinky, nech ich konajú podľa ustanovenia svätých Otcov a podľa zvyku schváleného Cirkvou. Tí, ktorí to nevedia, nech sa pri nočných bdeniach modlia dvadsaťpäťkrát Otčenáš, s výnimkou nedieľ a sviatkov, kedy nariaďujeme ustanovený počet zdvojnásobiť, takže sa Otčenáš pomodlia päťdesiatkrát. V čase ranných chvál nech sa túto modlitbu modlia sedemkrát. V čase ostatných hodiniek podobne sedemkrát, okrem vešpier, kedy sa ju pomodlia pätnásťkrát.
Bez majetku
Nikto z bratov nech nehovorí o ničom ako o svojom, ale majte všetko spoločné (porov. Sk 4, 32; 2, 44); a nech každému podľa potreby (porov. Sk 4, 35) rozdeľuje všetko buď prior osobne alebo prostredníctvom brata, ktorého určí na túto službu, a to so zreteľom na vek a potreby jednotlivcov.
Čo možno vlastniť spoločne
Ak to bude potrebné, bude vám dovolené vlastniť spoločne osly alebo mulice, ako aj nejaké iné zvieratá, alebo hydinu na obživu.
Oratórium a bohoslužba
Oratórium, ak to bude možné ľahko uskutočniť, nech sa zriadi uprostred medzi celami, kam sa máte podľa možnosti každý deň ráno schádzať, aby ste sa zúčastnili na slávnostnej svätej omši.
Kapitula a napomínanie bratov
V nedeľu, alebo podľa možností v iný deň, rozprávajte sa o zachovávaní rehoľného poriadku a o spáse duší; nech sa tu tiež s láskou pokarhajú priestupky a previnenia bratov, ak sa u niektorého z nich spozorujú.
Pôst bratov
Pôst zachovávajte denne, s výnimkou nedieľ, od sviatku Povýšenia svätého Kríža až do Nedele zmŕtvychvstania Pána, ak choroba, slabosť tela alebo iný oprávnený dôvod neodporúčajú prerušiť pôst, pretože nevyhnutnosť nepozná zákon.
Zdržiavanie sa mäsitého pokrmu
Zdržiavajte sa mäsitých pokrmov, ak sa nepožívajú ako liek v chorobe alebo slabosti. A pretože budete musieť chodiť častejšie po žobraní, budete môcť mimo vášho domu, aby ste neboli na ťarchu hostiteľom, požívať varené pokrmy s mäsom; aj na mori budete môcť jesť mäso.
Rôzne povzbudenia
Pretože život človeka na zemi je skúškou (porov. Jób 7, 1) a všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi, budú prenasledovaní (porov. 2 Tim 3, 12), a aj váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral (porov. 1 Pt 5, 8), so všetkou starostlivosťou sa usilujte obliecť si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom nepriateľa (porov. Ef 6, 11).
Nech sú vaše bedrá prepásané pásom čistoty (porov. Ef 6, 14), vaše srdce nech je opevnené svätými myšlienkami, lebo je napísané: „Svätá myšlienka ťa zachová“ (Prís 2, 11 podľa Septiaginty). Oblečte si pancier spravodlivosti (porov. Ef 6, 14), aby ste milovali Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše a z celej svojej sily (porov. Dt 6, 5) a svojho blížneho ako seba samého (porov. Mk 12, 30-31).
Pri každej príležitosti si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha (porov. Ef 6, 16); bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu (porov. Hebr 11, 6). A zoberte si na hlavu aj prilbu spásy (porov. Ef 6, 17), aby ste očakávali spásu od samého Spasiteľa, ktorý vyslobodí svoj ľud z hriechov (porov. Mt 1, 21).
A meč Ducha, ktorým je Božie slovo (porov. Ef 6, 17), nech bohato prebýva (porov. Kol 3, 16) vo vašich ústach a srdciach (porov. Rim 10, 8), a čokoľvek konáte, konajte podľa slova Pána (porov. Kol 3, 17; 1 Kor 10, 31).
Práca
Konajte nejakú prácu, aby vás diabol našiel vždy  zamestnaných3, aby si pre vašu nečinnosť nemohol nájsť nejaký prístup do vašich duší. V tom máte poučenie a príklad u svätého Pavla, apoštola; jeho ústami hovoril Kristus (porov. 2 Kor 13, 3), on bol Bohom ustanovený a daný za hlásateľa a učiteľa pohanov vo viere a pravde (porov. 1 Tim 2, 7). Ak ho budete nasledovať, nebudete môcť zablúdiť. On hovorí:  „V práci a námahe sme prebývali medzi vami, vo dne v noci sme ťažko pracovali, aby sme nikomu z vás neboli na ťarchu. Nie že by sme na to nemali právo, ale chceli sme vám seba dať za vzor, aby ste nás napodobňovali. Veď aj keď sme boli u vás, prikazovali sme vám toto: Kto nechce pracovať, nech ani neje. Lebo počúvame, že medzi vami niektorí žijú neporiadne a nič nerobia…  Takýmto prikazujeme a vyzývame ich v Pánu Ježišovi Kristovi, aby pokojne pracovali, a tak jedli svoj chlieb“ (2 Sol 3, 7-12). Táto cesta je svätá a dobrá: Kráčajte po nej! (porov. Iz 30, 21).
Mlčanie
Apoštol odporúča mlčanie, keď prikazuje zachovávať ho pri práci (porov. 2 Sol 3, 12). A ako dosvedčuje prorok: Službou spravodlivosti je mlčanie (porov. Iz 32, 17). A inde: „V mlčaní a nádeji bude vaša sila“ (Iz 30, 15). Preto ustanovujeme, aby ste po kompletóriu zachovávali mlčanie až do prímy nasledujúceho dňa. V ostatnom čase, aj keď vás mlčanie nebude až natoľko zaväzovať, predsa sa svedomite vystríhajte pred mnohovravnosťou. Lebo, ako je napísané a ako nás učí aj skúsenosť: „V mnohovravnosti sa nemožno vyhnúť hriechu“ (Prís 10, 19). A „kto je nerozvážny v reči, zakúsi škodu“ (Prís 13, 3). Taktiež: „Kto používa mnoho slov, škodí svojej duši“ (Sir 20, 8). A Pán v evanjeliu hovorí: Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia (porov. Mt 12, 36). Nech si teda každý urobí váhy na svoje slová a jednoduchú závoru na svoje ústa, aby sa náhodou nepotkol a nepadol a aby jeho pád nebol nevyliečiteľný až do smrti (porov. Sir 28, 29-30). Nech stráži s prorokom svoje cesty, aby sa neprevinil jazykom (porov. Ž 38, 2), a nech sa usiluje starostlivo a obozretne zachovávať mlčanie, ktoré je službou spravodlivosti (porov. Iz 32, 17).
Výzva priorovi k pokore
Ty však, B (rokard)4 a každý, kto bude po tebe ustanovený za priora, majte vždy na mysli a zachovávajte v skutkoch, čo hovorí Pán v evanjeliu: „Kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých“ (Mk 10, 43-44; Mt 20, 26-27).
Výzva bratom, aby preukazovali svojmu priorovi úctu
A vy, ostatní bratia, s pokorou preukazujte úctu svojmu priorovi, pokladajte ho skôr za Krista, ktorý ho ustanovil nad vami (porov. Ž 65, 12) a ktorý predstaveným Cirkvi hovorí: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda (Lk 10, 16), aby ste pre pohŕdanie neprišli pred súd, ale aby ste si poslušnosťou zaslúžili odmenu večného života.
Toto sme vám stručne napísali a stanovili tak formu vášho spôsobu života, podľa ktorej máte žiť. Ak však niekto urobí viac, odmení ho sám Pán, keď príde. Nech to však robí s rozvahou, ktorá je usmerňovateľkou5 čností.
* Regulu, ktorú medzi rokmi 1206 až 1214 dal karmelitánom sv. Albert, jeruzalemský patriarcha, schválil najprv pápež Honorius III. dňa 30.1.1226, neskôr Gregor IX. dňa 6.4.1220 a Inocent IV. dňa 8.6. 1245 a znovu 1.10.1247. Tento náš text je prevzatý z buly Quae honorem Conditoris (Reg. Vatic. 21, ff. 465-466), prekladáme ho však v modernom štýle písania. V zátvorkách sa uvádzajú odkazy na Sv. písmo, ktoré v pôvodnom texte chýbajú.

1 Vatikánsky register (Registrum Vaticanum) a staršie kódexy uvádzajú jednoducho písmeno B, čo v neskorších dobách bratia interpretovali ako Brocardo (Brokardovi).

2 Aj v tomto prípade Vatikánsky register (Registrum Vaticanum) uvádza jednoducho „iuxta fontem“ (pri prameni). Eliášovo meno sa pridalo neskôr.

3 Porovnaj slová sv. Hieronyma, List 125. mníchovi Rustikovi: „Fac et aliquid operis, ut  semper te diabolus inveniat occupatum.“ (PL 22, 1078)

4 Aj na tomto mieste Vatikánsky register (Registrum Vaticanum) uvádza jednoducho písmeno B.

5 V tomto prípade sa sv. Albert pravdepodobne odvoláva na Jána Cassiana, Collationes 2, 4: „Omnium namque virtutum generatrix, custos moderatrixque discretio est.“ (PL 49, 528)  (V slovenskom preklade: „Lebo múdrosť je matkou, strážkyňou a usmerňovateľkou všetkých čností.“)

Tajomstvo Panny Márie  

S poznaním charizmy Karmelu súvisí poznanie tajomstva Panny Má­rie. Musíme si uvedomiť, že tajomstvom Panny Márie je jej vnútor­ný život, vnútorná láska k Ježišovi, jediná láska, ktorú pozná. A tejto láske sa máme aj my odovzdať.  Arnold Bostius /l4.stor./, jeden z veľkých mariánskych teoló­gov, nám pripomína, že ani jeden deň, ani jednu hodinu, nijaké učenie, nijaký rozhovor, nijakú radosť, nijakú únavu, nijaký odpo­činok nemáme prežívať bez toho, aby sme pamätali na Máriu. Každý deň sa stávaš väčším, vnútornejším, mocnejším, osvietenejším, čistejším, lebo Mária ťa poúča, učí ťa cestám Božím. Otec Michal od sv. Augustína duchovne viedol terciárku, sestru Máriu /Petit/ od sv. Terézie a spoločne s ňou napísal krátky traktát Vita Mariaformae et Mariana /Mystický život s Pan­nou Máriou/. V tomto krátkom diele nám ponúka život zjednotený s Máriou, ktorý je novým spôsobom života v Bohu. Tomuto malému dielku by sa mohla azda vyčítať prehnaná mariánska úcta, ale otec Michal nás upokojuje: Máriino kráľovstvo nie je v protiklade k Ježišovmu kráľovstvu, ale je mu podriadené. Život s Pannou Má­riou závisí od toho, či sa moja vôľa a vôľa každého, kto chce patriť Márii, zhoduje s jej vôľou a s učením sa jej životu, t.j. životu viery, nádeje a lásky.  Máriin život znamená naše posilnenie a vzrastanie v srdečnom synovskom a dcérskom rozhovore, ktorý je akoby dýchaním Boha, láskavým dýchaním s Máriou. A takto sa láska k nej stáva láskou k Ježišo­vi, láskou k Bohu; stáva sa akýmsi dýchaním – nádychom a vý­dychom, niečím prirodzeným. Život skrze Máriu nás zaväzuje, aby sme sa zo všetkých svojich síl snažili, aby Mária bola uctievaná, velebená a milovaná. Máriin život sa v nás prejavuje najviac tak, že žijeme duchom Márie, a to tak intenzívne, že sme akoby preme­není v samu Máriu. Žijeme jej láskou k Ježišovi. To je tá mystic­ká forma – “Vita Mariaformae”, ako je to aj v názve spomínanej knižky. A to je náš najväčší poklad. Ak žijeme v jej duchu a jej duchom, dospejeme k tomu, že budeme žiť aj jej čnosťami a budeme tak ako ona prežívať Ježiša. A Ježiš chce prostredníctvom nás mi­lovať svoju matku tu na Zemi. Čiže láska k Márii sa stáva láskou Ježiša k Márii. Je to veľké vnútorné tajomstvo, veľký poklad, ktorý si musíme uvedomiť.

 Ak chcem prežívať Máriu, musím mať predovšetkým, tak ako sv. Terezka, pocit vnútornej bezmocnosti. Musím sa cítiť bezbranný voči tomuto svetu, voči ohrozeniam, voči zlu; musím sa chcieť brániť a chrániť. Jedinou silou, ktorú mám, je dôvera k Matke. A tá sila ma bráni. Prichádzam k Matke, k Márii a hovorím: Už ne­mám nič, čo ma môže chrániť, mám iba Teba! Máriino dieťa, to je niekto, kto ju často volá o pomoc. Tak ako keď malé dieťa sedí v kúte a hrá sa, ale pritom cíti, že matka je blízko a niečo ro­bí, napr. žehlí alebo umýva riad, a že ho ochráni, ak sa niečo stane. A takisto aj matka pri práci vie, že jej poklad, jej die­ťa, je pri nej a hrá sa. Z psychológie vieme, že keď matka niekam odíde, dieťaťa sa zmocní nepokoj, nemá ochranu, bojí sa: kde je mama? A rozplače sa. A túto psychológiu by sme mali použiť aj my v našom duchovnom živote. Mali by sme milovať Máriu tak, ako mi­lujú svoju mamu malé deti: sú bezbranné, nie sú chytré v tom zmysle, ako to svet žiada, nemajú nápady. Aj my musíme byť takí bezbranní a dať sa viesť za ruku. Musíme vložiť svoju ruku do Matkinej ruky, aby nás viedla po našej ceste. A nesmieme sa za­stavovať: Mami, tam je dobre, poďme tam, tam je krásne! Nie! Ne­máš ísť tam, kde je krásne, ale tam, kde je tvoja cesta. Matka ti dáva ešte niečo: dáva ti pokrm, kŕmi ťa. Aj ja mám teda prísť k Márii so svojím hladom, so svojimi túžbami a povedať jej: Mama, mám hlad. Ako ho mám nasýtiť? Máriino dieťa sa necháva nosiť na rukách – krásne a jednoducho, tak ako keď matka nosí na rukách svoje dieťa. Treba, aby človek chcel byť takým malým, bez­významným dieťaťom, a s dôverou sa odovzdal Panne Márii.

 Najdôležitejšia je dôvera k Márii. Matka očakáva od teba úplnú oddanosť: treba sa jej úplne odovzdať. Dovoľ svojej Matke urobiť niečo miesto teba. Nemusíš všetko robiť sám! Dovoľ jej urobiť niečo za teba, daj jej priestor: Mária, pozri sa, mám takéto úlo­hy, takéto ciele, ako to mám urobiť? Nechaj jej priestor a uvi­díš, ako Mária dokáže konať. Nerob nič sám. Nech bude ona tvojou silou. Matka ťa chce odtrhnúť od všetkého, čo je náhodné, čo nie je dôležité, od tvojho pripútania k ľuďom, k veciam, k situáciam, ktoré na teba doliehajú a zaväzujú ťa, chce ťa zbaviť tvojich plánov, dôležitých osôb, bez ktorých nemôžeš žiť, tvojho strachu o zdravie, o budúcnosť atď. Chce ťa odtrhnúť od všetkého, čo ti prekáža v opravdivej láske.

 Mária chce riadiť tvoje konanie a pôsobenie, ale učí ťa aj ml­čať. Musíme vedieť, že jedným zo spôsobov duchovného života je byť znamením odporu. Treba viac mlčať, nie stále diskutovať a vysvetľovať. Uč sa dôverovať a mlčať! Neprotestovať, nesnažiť sa všetko vysvetľovať, nemiešať sa do všetkého. Pamätaj, že Mária najviac mlčala, lebo to bola jej cesta dôvery. Nič nevysvetľova­la, nešla na sanhedrín /t.j. najvyšší správny orgán židovského ľudu/ a nehovorila: Ľudia, farizeji, ja vám to vysvetlím, to nie je tak, môj syn je dobrý, on všetko usporiada, on je Spasiteľ, on je Mesiáš, uverte v Neho! Nič nevysvetľovala. Mlčala. Ani Jozefo­vi, keď videl, že čaká dieťa, nič nevysvetľovala, ale mlčala. Je to znak dôvery. V dnešnom svete, v ktorom žijeme, sa veľa hovorí, veľa vysvetľuje, veľa diskutuje na rôznych zhromaždeniach; hovo­ríme veľa prázdnych, nepotrebných a nedôležitých slov, ktoré nič neznamenajú, nemajú nijaký vplyv na situáciu, nemôžu nič zmeniť. Prečo? Mlčať – to je Božie znamenie. Musíme pochopiť, že dnes treba viac mlčať a hovoriť najmä také slová, ktoré majú vplyv na skutočnosť!

Mária nás tiež učí, aby sme sa pozerali na Ježiša, na ňu, a nikdy nie na seba. Sú ľudia, ktorí sú veľmi zahľadení do seba. Existuje taký druh psychickej choroby, že človek vzťahuje na seba všetko, čo počuje, myslí si, že sa to hovorí o ňom. Napríklad vi­dí v televízii niečo a povie si: To hovoria o mne. Nikdy sa nepo­zeraj na seba, ale pozri sa na krásu Boha, na krásu Ježiša, na krásu Márie, na krásu svätosti a uč sa tej kráse! Uč sa byť takým človekom.

Dôležité je tiež chcieť byť malým pre iných, lebo Boh si vybe­rá to, čo je malé, hlúpe a slabé. Ak súhlasíš s tým, aby si bol malý, hlúpy a slabý, budeš v očiach ľudí malý, hlúpy a slabý, ale budeš Bohom vyvolený. A Boh zahanbí mocných a múdrych, ktorí si o sebe myslia, že oni všetko robia a riadia. Pozrime sa pravde do očí. Je isté, že všetko, čo sa deje vo svete, nerobia politi­ci ani ekonómovia, hoci si to namýšľajú. Skutočnosť však závisí od tých duší, ktoré sú zatvorené v kláštoroch a o ktorých nikto nevie; ony majú vplyv na históriu sveta. Thomas Merton napísal, že Boh má možno len niekoľko duší vo svete, ktoré udržujú svet v existencii, a vďaka osobám, ktoré žijú mimo sveta a o ktorých nikto nevie, tento svet ešte existuje, vďaka nim nie je napríklad ešte tretia svetová vojna. A politici si myslia, že všetko závisí od nich, že majú na všetko vplyv, a pritom nemôžu nič urobiť pro­ti vojnovým konfliktom v Juhoslávii či inde vo svete. Je veľkým tajomstvom Boha, kto všetko chráni svet, kto chráni človeka. Preto kiež by si chcel byť veľkým pred Bohom, a nie pred ľuďmi!

Treba pamätať na to, že Matka je celkom sústredená na svoje dieťa: vo svojom srdci nosí tvoju bolesť, tvoje utrpenie, tvoju únavu, tvoje víťazstvo, tvoje prehry. Nemôže netrpieť, keď je s tebou. Ona prežíva to, čo ty prežívaš. Ak si jej dieťaťom, po­tom tvoj problém je aj jej problémom, tvoje víťazstvo je jej ví­ťazstvom, tvoja prehra je jej prehrou. Treba si uvedomiť, že nie sme sami, nie sme osamotení, lebo máme mnoho priateľov, hoci si to neuvedomujeme. Máme celé nebo! Máme toľko svätých, toľko pria­teľov, ktorí nám môžu pomôcť. A my často nevieme, kam máme ísť, kam sa obrátiť so svojím smútkom, so svojimi bolesťami, komu o tom povedať. Zabúdame, že máme tisíce priateľov v nebi, máme duše v očistci, ktoré nám môžu a chcú pomôcť. A my pritom zostá­vame sami so svojimi problémami, komplexmi, zúfalstvom a v ťaž­kých situáciach často nenachádzame východisko.

Nezabudni: Matka je s tebou. Ale či ty – ako jej dieťa – poznáš jej bolesti, jej starosti, jej utrpenie? Čo je utrpenie našej Matky? Opravdivé dieťa si musí položiť takúto otázku: Moja Matka je so mnou, prežíva so mnou moje problémy, moje drámy a tragédie, ale či aj ja prežívam tragédie mojej Matky? Poznám jej problémy? Pozri sa priamo do očí svojej Matky a neznechucuj sa, neupadaj na duchu, hľadaj ochranu v jej nepoškvrnenom srdci. Tvoje trpiace srdce je potrebné, lebo obnova sveta vyžaduje utr­penie. A ty nemôžeš ostať sám so svojimi problémami, so svojím utrpením. Urob z nich utrpenie Cirkvi, utrpenie svojej Matky, utrpenie, ktoré dáva spásu. A vtedy vďaka nej budeš žiť pre Cir­kev, pre ľudí, a nielen pre seba v malom uzavretom prostredí, so svojimi problémami a egoizmom.

Utrpenie je dnes najväčším pokladom, je to najväčšia zbraň Bo­ha, ktorú môže použiť. Je to jednoducho očistenie. Boh dáva mno­hým ľuďom utrpenie, aby zachránil ľudí, aby zachránil svet. Neboj sa trpieť, lebo kríž je cesta slávy. Ťažko sa nám to prežíva, le­bo utrpenie je niečo proti našej povahe. Pokorné utrpenie človeka má však väčšiu silu než modlitba alebo niektorá sviatosť.

Musíme vedieť, čo máme robiť so svojím utrpením: treba trpieť v srdci Matky. Tam, kde je utrpenie, kde je bolesť, tam je láska Matky. Nemôžeme o tom pochybovať. Keby si pochopil srdce Matky, už by si sa ničoho nebál. Dôveruj viac Márii, lebo nedostatok dôvery paralyzuje človeka. A keby si dokonca aj často upadal a strácal Boha alebo svoj ideál života, nestrácaj ducha! Pamätaj, že Matka ťa má rada. Buď silný jej láskou. Ak ti chýba láska, pamätaj, že máš oveľa väčšiu lásku u svojej Matky, u našej sestry Márie. A nedaj sa znepokojiť ťažkosťami, ktoré prežívaš. Mária ti pomáha rásť, udržovať duchovnú úroveň, znášať všetky nepochope­nia, nedorozumenia, kritiky, s ktorými sa stretávaš; to všetko sú maličké kvety – Matkine darčeky pre teba. Ty však možno zle chá­peš utrpenie a robíš si z toho veľké problémy. Pamätaj, že ak si s Matkou, všetko, čo je tvoje, je jej, a čo je jej, je tvoje. Keď sa rozhoduješ byť s našou Matkou, s našou sestrou, pamätaj, že ona je už v nebi. Ži teda s ňou v nebi! Nedaj sa pritiahnuť sve­tu, nebuď otrokom, nedaj sa uväzniť na zemi. Pamätaj, že máš Mat­ku v nebi a tam všetci ideme, tam je naša vlasť, tam siaha hora Karmel – do neba! Maj odvahu byť čoraz viac chudobným, bezvýznam­ným, nedôležitým pre ľudí, ale dôležitým a významným pre Boha, pre jeho veľký, krásny svet. Snaž sa byť ukrytý. To je vnútorná krása! Všimni si, ako málo je Mária prítomná v evanjeliu, ako má­lo sa tam o nej píše. Ona to však tak chcela, chcela ostať skry­tá, lebo Ježiš je dôležitý, a nie ona.

A práve vnútorná krása je dôležitá, a nie nejaká veľká apoš­tolská horlivosť, organizovanie sa navonok atď. Vnútorná krása je na prvom mieste. Lebo ak budeš bezvýznamný a skrytý, ak budeš vnútorne chudobný, vtedy príde do teba Boh a dá ti svoju krásu, vtedy príde do teba Mária a dá ti svoju krásu.  Musíme byť Máriou v takomto zmysle, nie v zmysle vonkajšej zbožnosti /sv. ruženec, litánie a pod./ Vonkajšie správanie nie je dôležité. Musíme sa snažiť o vnútornú krásu. Nikto nemusí ve­dieť o tom, že sa modlím. Môžem kráčať a modliť sa, alebo stáť v rade pred pokladnicou v supermarkete a modliť sa; a nikto o tom nemusí vedieť. Ide o to, aby sme sa ukryli so svojou pobožnosťou a neboli ako fari­zeji. Ježiš nám predsa hovorí: Keď sa modlíš, skry sa do svojej izby, zavri dvere, nech ťa nikto nevidí, a modli sa k Otcovi, ktorý ťa vidí a vie, čo potrebuješ. Farizejom Ježiš povedal: Sto­jíte na rohu ulíc a modlíte sa. Musím mať teda vnútornú túžbu, aby som bol človekom ukrytým a nesnažil sa upútať na seba pozor­nosť druhých. Musí ma zaujímať vnútorná krása. A tou vnútornou krásou je Mária!

Samota

Človek, ktorý je čistý, môže vidieť Boha. Môže kontemp­lovať, môže sa opravdivo modliť. Preto je pre nás nevyhnutná čis­tota. Ale aby sme sa mohli dobre modliť a stretnúť Boha, je potrebná samota a mlčanie. Pre mnohých ľudí je však samota len akousi nevyhnutnosťou, niečím, čo je nevhodné. Človek, ktorý je vnútorne neistý, nepochopený, vidí v samote akési malé peklo. A v hĺbke svojho srdca túži po priateľstve, po svete, kde bude môcť naplniť svoje city, svoje srdce. A myslí si, že kláštor ale­bo nejaké spoločenstvo mu to poskytne, dá mu silu, aby našiel o­pravdivý domov. Najmä vtedy, keď taký opravdivý domov nezažil do­ma v rodine. Ale takto človek nikdy nepochopí, akým darom je sa­mota. Bude sa stále vracať k svojim záležitostiam, k bolestiam a bude chcieť prežiť niečo, čo neexistuje. Pán hovorí: Zavediem ťa na samotu a budem hovoriť do tvojho srdca. /Ozeáš 2,l6/ A v tom je celý zmysel oddelenia od hluku sveta, od chaosu, ktorý tam je, od ľudí, aby človek novým spôsobom počul Boha.Opravdivý Boží človek nie je utrápený, že sa izoluje od sve­ta. Keď je niekto zamilovaný, chce byť sám s osobou, ktorú milu­je. Idú spolu na prechádzku, tak, aby ich ľudia nevideli, lebo chcú prežívať svoju lásku. A to je celkom pochopiteľné, je to normálne. A keď človek chce prežiť svojho Boha a svoju lásku k Bohu, to už je podozrivé. Uteká od ľudí, neangažuje sa v Cirk­vi, nemá pastoračného ducha… A on chce prežiť svoju lásku k Bo­hu; hľadá samotu. Boží človek ide sám na púšť. Volí si púšť – ako sv. Pavol, sv. Ján Krstiteľ – aby tam prežíval Boha. Hovorí sa, že človek všetko predá, berie si len poklad, tú drahocennú perlu, za ktorú dal všetko, a ide. Učí sa samote, ktorá tajomným spôsobom odhaľuje mystérium večného Slova. Boží človek chce byť a žiť s Tým, koho má rád.

Musíme pochopiť, že púšť, kde pre niekoho nie je vôbec život, len piesok, slnko a nič viac, žiadna budúcnosť, Pán dokáže preme­niť na krásnu záhradu. /Žalm l/ Karmel v hebrejčine znamená “záhrada”, plná bohatstva, ovocia, kvetov. Samota – to je krásne, sväté miesto. Keď sa chcem zasvätiť Bohu, zasvätiť mu svoj život, svoje telo, svoje srdce, svoju budúcnosť, svoje schopnosti, keď chcem žiť pre Boha vo svojej rodine, v prostredí, kde žijem, mu­sím si nájsť také miesto, takú vnútornú alebo vonkajšiu púšť, kde mám miesto len pre Boha. Treba vedieť, že je to ťažké zvoliť si samotu, keď na mňa doliehajú rôzne spoločenské tlaky.

Pamätajme, že každé náboženské spoločenstvo má byť hlavne spoločenstvom veriacich, ktorých spája viera v jedného Boha. Na prvom mieste nemá byť krásny pocit zo spoločenstva, že sme tam spolu, že je to krásna komunita a bu­deme si krásne nažívať. Dôležitá je viera! Boh niekedy žiada od nás cestu proti takému krásnemu, pokojnému spoločenstvu. Aj v ráde môžem prežívať púšť, keď mi niekto nevyhovuje, je pre mňa ťažký, má inú psychiku ako ja. Sme vyvolení Bohom. Človek chce prežívať svojho Boha, chce sa ukryť, lebo Boh ukrýva človeka v svetle viery. Chce ho ukryť, keď ten, kto ho miluje, hľadá in­timitu, odosobnenie, chce byť spoločne len s tým, koho má rád, a tým intenzívnejšie, tým hlbšie, tým viac sa zaujímať o tajom­stvo Boha. To je zmysel samoty, ktorú si človek volí. Mnohí ľudia však, najmä ženy, si nevolia samotu, ale sú odkázaní na samotu, a je to pre nich ťažké. Ale ak si ja vo svetle viery volím život pre Boha, aby som mal viac času pre Boha, chcem žiť v samote, vtedy je to svätá voľba. Je to obeta pre Boha. So všetkými nebez­pečenstvami, ktoré s tým súvisia. Musíme pamätať na to, že je to poklad. Inak prežívajú samotu ľudia, ktorí žijú vo svete – majú svoje záväzky v rodine, priateľov atď., inak sa prežíva samota v kláštore. Každá komunita, každý človek inak prežíva samotu. Pamätajme však, že to, čo svet vidí v samote a uteká od nej, lebo ju nechápe, vidí ju len v čiernych farbách, my môžeme vďaka viere prežívať veľmi pozitívne. Volím samotu, aby som viac prežíval Boha.

Pokánie

Kedysi bolo pýchou mnícha, keď bol kajúcnikom. Keď napríklad otcovia púšte išli na púšť, kde mali vo zvyku tráviť niekedy aj celý rok, brali si so sebou olej a iné zásoby. A keď sa po roku vracali, videli, že niektorí z nich vôbec nepoužili olej. Taký to bol kajúcnik, že nepoužil olej. Môže sa nám to zdať smiešne, ale v 3.-4.storočí bolo pýchou otcov púšte a po vzniku prvých rádov /v 6.-7.storočí/ zasa pýchou mníchov, že nespali, ale bdeli celú noc a s natiahnutými rukami sa radostne modlili, spievali žalmy, niekedy aj l50 žalmov za celú noc. Takže nespali, nejedli, jedli až o jedenástej, iba dvakrát cez deň a tí veľmi dobrí jedli iba raz za deň. Dnes máme už iné, moderné chápanie pokánia.

Dokiaľ sa pokánie nestane našou osobnou potrebou, vôbec ne­pochopíme, čo znamená duchovný život. Nepochopíme, čo znamená sloboda, lebo pokánie je cesta slobody. Je to cesta navracania strateného poriadku, ktorý sme stratili v hriechu. Pokánie, ako ho chápe Karmel, má oslobodiť človeka od všetkého, čo mu zacláňa, zahaľuje, zatarasuje Boha, čo ho dusí, čo ho straší v živote, čo ho zaväzuje k niečomu. Pokánie je cesta slobody. To je prvá vec. Konáme pokánie nie preto, aby sme sa len postili a nemali lásku k blížnemu. Pokánie má vo mne vyvolať lásku, a nie nenávisť, hnev, nervozitu…

Pamätajme, že karmelitán sa nemôže uspokojiť len s nejakým po­káním, ale Karmel požaduje pokánie ako niečo, čo je povolaním, aby som sa zbavil bez výnimky všetkého, čo mi zaberá Boha. Aby sme mohli slobodní prísť k Pánovi, treba vyjsť zo všetkého. Nie­kedy má človek v srdci túžbu nájsť teplo, bezpečie. Aj do rádu prichádzajú často ľudia s túžbou nájsť tu teplo; hovoria, že nikde nemajú pokoj, teplo, že rodina ich nechápe, a myslia si, že v rá­de nájdu kúsok tepla… A vidia, že aj tu je zima.

Treba sa oslobodiť, zbaviť všetkého egoizmu, malého i veľkého, závisti, svojich argumentov, tvrdení, že iba ja mám pravdu. Treba z toho všetkého vyjsť, zbaviť sa toho, lebo to všetko mi zaberá Boha. Lebo tam som len ja na prvom mieste. Treba zanechať všetko, čo je moje, čo mám tak rád, to, k čomu som taký pripútaný, že ne­popustím ani na centimeter. Tak ako nám ukazuje archetyp cesty Abraháma: Vyjdi zo svojej krajiny a choď do krajiny, ktorú ti ukážem. Máme sa všetkého zbaviť. No my to robíme takto: beriem si vrecko so všetkým, čo je moje, na čo mám právo, ledva idem, vyčí­tam Pánovi, prečo som taký unavený, prečo mi nepomáha. A Pán Je­žiš hovorí: Zbav sa toho, nechaj to, načo ti to je?! – Nie, ja to musím niesť, to sú moje záväzky, moje predstavy… Pamätajme, že brána je úzka a nemôžeme sa cez ňu pretlačiť so všetkým, čo je naše. Takže to je pokánie: zbaviť sa toho, čo mi prekáža na ceste k Bohu. Ja mám byť slobodný na ceste k Bohu, všetko nechať, a tak rýchlo dôjdem do cieľa. To je prvá vec pokánia – sloboda.

Druhá vec: opravdivý pútnik, a kajúcnik je pútnikom, si uvedo­muje, že je pútnikom a má dôveru. A vďaka tej dôvere sa zbavuje všetkého. Má odvahu ísť sám a mať len Boha ako jediného strážcu, jediného pomocníka, jedinú svoju silu, jedinú moc. A my sa často potkýname o našu nedôveru, ktorá nás zastavuje. Nedôverujeme Bo­hu, že on všetko robí s veľkou láskou pre nás, pre naše dobro, aj keď sa nám to môže zdať ťažké, že to robí z lásky, aby nás vyslo­bodil, aby sme si obnovili svoju dôveru v Boha. Takže nemôžeme byť otrokmi toho, čo je naším otroctvom: niekedy sú to naše pred­nosti, dobré nápady… Treba sa toho všetkého zbaviť. A to je pr­vý akt opravdivej viery: zanechať všetko a ísť. A keď opustíš svoj dom, pamätaj len na to, čo ťa čaká: zima, dážď, víchry, ale­bo naopak páľava, atď. To je skúsenosť pútnika. Život pre Boha je vlastne životom pútnika. Nikde nemám svoj domov, kde by som sa dobre cítil. My sme pútnikmi a všade bude buď zima, mráz, alebo dážď či horúčava. V duchovnom svetle to tak prežívame. Ak sa Bohu vážne odovzdáme a chceme prežívať pre neho život, vtedy nás on hneď vyvedie z nášho domu, kde nám je dobre, teplo, a vyvedie nás na cestu viery, vpred! A treba ísť. Nemožno utekať.

Pamätajme, že to nie je príjemná skúsenosť byť pútnikom. Kajúcnik však má byť pútnikom. Sv. Ján od Kríža to často opakuje. Pamätaj­me, že sme povolaní na cestu viery, na cestu, ktorú máme prejsť, nemôžeme sa preto zdržiavať a vyhovárať, že nám chýba teplo, že nás nikto nemá rád… Boh ťa má mať rád, a nie ľudia. To je dôle­žité. Ako hovorí sv. Pavol: Aj keby si celý svet získal, ak nebu­deš mať lásku v srdci, lásku k Bohu, nebude ti to na nič. Takže pamätajme, že nie je dôležité akceptovať ľudí, ale akceptovať Bo­ha. Pamätajme, že keď sa stávame pútnikmi, kajúcnikmi, musíme za­nechať všetky chiméry, na ktoré sme naviazaní, všetko, čo nás us­pokojuje, všetko, čo je nepravdivé o mne, o iných, o Bohu. My si totiž často vytvárame vlastného Boha, ktorý nám vyhovuje.

Sv. Ján od Kríža nám hovorí: Zanechaj všetko, čo je stvorené, a zaujímaj sa jedine o Boha. Pokánie v Karmeli nie je nič iné ako mať čisté srdce – čisté od špiny, nielen od zla, ale od všetkých dobier, ktoré nie sú Bohom. Máme sa zaoberať iba Bohom! Máme mi­lovať len Boha, a nie jeho dary. Máme sa zamilovať do Boha láskou oveľa silnejšou, než je láska k stvo­reniam. Máme Boha milovať najviac. Na prvom mieste má byť Boh. Musím sa zbaviť všetkého, dokonca aj najdôležitejších hodnôt, aby som žil jedine pre Boha, jedine Bohom. Sv. Ján od Kríža hovorí: Zbav sa všetkého, lebo všetko je nič, nula – okrem Boha. Zaujímaj sa len o Boha!

Aby sme vedeli, čo je dôležité, musíme sa vrátiť k tým slovám, že okrem Boha všetko je ničím. Dnešný svet stratil pocit Boha. Keď sa pozrieme na svet, vidíme bankrot všetkého, čo stvoril člo­vek, na čo bol doteraz taký pyšný: My sme stvorili spoločenské, politické štruktúry, my sme stvorili kultúru, techniku, ale bez Boha. A teraz sa bojíme tej kultúry, tej techniky, tých spoločen­ských systémov, lebo ony sú prameňom strachu, prameňom vojen, prameňom nepokoja atď. Človek to sám stvoril a teraz je zdesený nad tým, čo sa deje.

Pokánie má byť tiež bojom o človeka. Nežijem v Cirkvi iba pre seba, ale pre ostatných ľudí. Nevstupujem do rádu pre seba, ale aj pre Cirkev. Môj život nie je životom pre mňa, ale pre Cirkev. Pamätajme na to, je to veľmi dôležité. To, čo robím, je pre dobro alebo pre špinu Cirkvi. Som zodpovedný za Cirkev. Každý z nás, každý, kto je pokrstený, je zodpovedný za Cirkev. Musím vedieť, že všetky moje skutky sú skutkami Cirkvi. A Cirkev je taká, akí sme my. Teda ak chcem byť človekom pokánia, kajúcnikom, to zname­ná, že sa cítim zodpovedný za Cirkev. A budem za Cirkev bojovať až do konca. Čo znamená bojovať do konca? To znamená, že bojujem o spásu človeka, aby som ho vytrhol zo špiny, aby som ho vytiahol z hriechu atď. Tak ako sv. Terezka, ktorá je solidárna s hriešnik­mi, aby im pomohla. Hovorí, že pôjde dokonca aj do pekla, a tam bude Boha velebiť. Naše pokánie má byť vyjadrením zápasu o člove­ka, o jeho spásu. Každý človek v Cirkvi je zodpovedný za spásu druhého človeka. Lebo žiaden človek sa sám nespasí. A žiaden člo­vek sa sám nezatratí. Vždy sa to deje spoločne. A tým skôr kňaz: kňaz sa nikdy sám nespasí, ani nezatratí, lebo vždy pôjdu za ním tí, ktorí mu dôverovali.

Pamätajme, že pokánie, kajúcnosť, to je zápas o človeka, o je­ho spásu, zápas, ktorým chcem zachrániť Božie stvorenie – seba samého, iných ľudí atď. To je najhlbší rozmer pokánia. Dnes nie je vo svete duch pokánia, lebo nie je pre to pochopenie. Človek žije pre seba, izoluje sa od iných, izoluje sa od Cirkvi, ktorá je spasená, i od tej, ktorá je v očistci atď. Nemáme pochopenie pre celú Cirkev, že sme naviazaní na Ježiša, že sme jeho mystické telo. A vieme, že keď jeden človek ide hore, ťahá za sebou ostat­ných. A naopak, keď ide dolu, ťahá aj ostatných. Som človekom po­kánia nie v tom, že sa postím, nespím – o tom predsa nemusí nikto vedieť. Som človekom pokánia, to znamená, že som zodpovedný za spásu človeka, za spásu ostatných ľudí.

Musíme si preto uvedomiť, že pokánie je spôsob života. To ne­znamená, že budem žiť asketicky, aby každý videl, že som v naj­tvrdšej reholi, v Karmeli. Ide o to, aby sme si uvedomili, že po­kánie je láska k človeku, láska k Bohu, ktorý dáva spásu. A ja sa chcem o túto spásu deliť, chcem ju dať ľuďom, najmä hriešnikom, ktorých spoločnosť odmieta, nie tým dobrým, ktorí sú svätí.

Pamätajme, že na konci cesty pokánia čaká na človeka úplná premena v láske. Niečo, čo vôbec nepoznáš, čo nemôžeš ani tušiť: “Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pre nás pripravil.” Musíme v to s veľkou láskou veriť a neznechucovať sa našimi malý­mi hlúposťami. Potrebujem veľkú lásku k človeku, veľkú lásku k Bohu, aby som bol múdrym kajúcnikom, človekom pokánia, ktorý je zamilovaný do Boha, do Cirkvi, do ľudí. Musím sa o nich starať, snažiť sa ich ochrániť, dať im spásu. Až vtedy, keď si to človek uvedomí, môže sa učiť kultúre, môže sa učiť hodnotám, môže sa učiť, čo znamená človek, čo znamená plnosť ducha, a jednoducho čo znamená pre Cirkev Slovo, čo znamená Ježiš.

Napokon aby sme mali dobrý pohľad na pokánie, musíme si uvedo­miť, že pokánie – to má byť láska k človeku, láska k Bohu, láska k Cirkvi.

Panna Mária a Karmel

Veľkou témou Karmelu je Panna Mária. V spiritualite Karmelu má Mária svoje osobitné miesto. Titul, ktorým Karmel obdaril Máriu, je neobvyklý: sestra. Sestra znamená pocit bratstva a rodinnosti, sestra znamená mať rovnakú túžbu, rovnaký spôsob života, rovnaké zákony. Karmel vidí a uctieva Máriu ako sestru predovšetkým v prežívaní tajomstva vteleného Slova. Karmel sa snaží byť vyjad­rením života Márie – žiť Máriou z Nazareta. Sestra znamená byť v spoločenstve tých, ktorí sú povolaní zjednotiť sa s Bohom.

Karmelitán nie je Máriiným sluhom či služobníkom, ale pozerá sa na Máriu ako na vzor posluhovania Bohu. Karmelitán chce žiť tak, ako žila Mária: uvažovať v srdci o slove Pána. Mária navyše nosí v sebe živé Slovo. V Karmeli sme teda povolaní k tomu, aby sme nosili v srdci živé slovo Boha. Pozeráme sa na Máriu, aby sme sa od nej učili, ako čoraz hlbšie a čoraz dôvernejšie a vnútor­nejšie priľnúť k tomuto Slovu, ako byť čoraz bližšie pri Ňom a spojiť sa s Ním.

Karmel sa s úžasom a obdivom pozerá na dva postoje Márie: na to, ako Mária počúva slová Pána a poslúcha Ho. Mária celkom nero­zumie a nechápe Boha. Nechápe úplne Ježiša, ale v mlčaní a s ado­rujúcou pokorou prijíma lásku Pána. Mária počúva živé Slovo, uva­žuje o ňom, zažíva ho vo svojom vnútri a stráži ho. Je strážkyňou Slova! Mária je v najhlbšom zmysle slova prorokom. Učí nás počú­vať, nás, ktorí žijeme uprostred búrlivých informácií a nových vecí, ktoré na nás silno doliehajú, uprostred hladu po novotách a zmenách. Človek má rád zmeny. Prichádzajú k nám rôzne hlasy a niekedy nevieme, odkiaľ pochádzajú. Mali by sme dnes Máriu na­sledovať hlavne v tom, ako počúvala najmä slová Pána.

Druhým základným elementom pre nás je jednota, zjednotenie Má­rie s Bohom. Miesto, kde sa stretáva Boh s človekom, Spasiteľ s ľudstvom, je miestom Boha. Mária je tým miestom stretnutia, pretože je slobodná; je púšťou, ktorá priťahuje Pána, púšťou, ktorá očakáva Pána, očakáva jeho život, aby sa ním naplňovala. Mária prijíma Boha, celá je prijímaním Boha, lebo je nepoškvrne­ná. Pretože nemá nič v sebe, Boh prichádza do nej a prostred­níctvom lásky ju premieňa v seba samého. Mária je plná Božieho života, plná milosti. Je božskou plodnosťou. A Karmel sa pozerá na takúto Máriu a chce počúvať a strážiť slová Pána. Slová, to znamená priestor pre Pána, očakávanie Pána, keď je človek oslobo­dený od všetkých ľudských záujmov a vecí a zaujíma sa len o Božie veci. Karmel sa stáva miestom, kde sa človek zjednocuje s Bohom. Boh premieňa aj Máriinu fyzickú stránku. Nielen pri jej vtelení, ale aj pri jej nanebovzatí. Tajomstvo vtelenia sa rozširuje a Boh premieňa matériu, Máriino telo v božstvo.

Taká je Mária a jej cesta v Karmeli: je celá premenená v Boha, počúva a stráži Slovo, miesto stretnutia Boha a človeka. Aká krásna je Máriina viera! My si niekedy neuvedomujeme, čo znamená jej viera, aké mala ťažké chvíle, ťažké zážitky. Od začiatku bol pre ňu Ježiš a všetko, čo sa v nej konalo, veľkým tajomstvom. Mu­sela sa snažiť s pokorou dôverovať Bohu až do konca. Prvá taká situácia nastala, keď jej Duch Svätý dáva Syna Božieho, pričom je zasnúbená s Jozefom. Jozef vidí, že Mária bude mať dieťa. Mohol by sa spýtať, čo to znamená. A Mária by sa mohla snažiť nejako mu to vysvetliť, ale nerobí to, prenecháva to Bohu. Keby sa dnes ne­jaký muž pozrel na ženu, ktorá nosí v sebe dieťa, neviem, či by ona mala takú vieru, aby sa v mlčaní venovala len Bohu a vydržala takúto situáciu. Mária to teda prenecháva Bohu. A vieme, že Jozef mal ťažkosti, aby vydržal túto situáciu. Rozhoduje sa, chce Máriu opustiť. Až Pánova intervencia mu káže prijať Máriu za svoju snú­benicu ešte raz a bez strachu. Mária obdržala veľmi krásne slová zvestovania, že Ježiš bude kráľom Izraela, že bude sedieť na Dá­vidovom tróne. A keď sa potom pozrie na svojho Syna a na to, čo sa s Ním robí, vidí, že všetko je akoby naopak. Lebo namiesto to­ho, aby bol kráľom, je prenasledovaný, stáva sa nevhodným pre tých, ktorí ho mali vyhlásiť za kráľa, pre Herodesa, farizejov, pre celú politickú a náboženskú elitu. Mária nechápe, čo sa to deje. Je to veľmi ťažká situácia. Verí v slovo Boha, že jej Syn sa stane kráľom, a silou svojej viery musí prekonať tú situáciu, že jej Syn je čoraz viac prenasledovaný spoločnosťou a že mu hro­zia smrťou na kríži. A to skutočne aj nasleduje: Ježiš umiera na kríži. Mária stojí pod krížom a myslím, že naďalej verí, že jej Syn takto kraľuje. Vieme, že potom nasleduje Ježišovo víťazstvo. A to je Máriina viera: veriť napriek všetkým faktom a všetkým skutočnostiam. Mária verí v slovo Božie, ktoré jej Pán dal. A ve­rí, že Ježiš zvíťazil. Ide pod kríž. Vidíme, že Máriina viera je veľmi hlboká.

Takže keď v Karmeli väčšmi cítime Máriinu prítomnosť a vieme, že nás chce chrániť, to značí, že chce s nami prežiť spoločnú cestu, na ktorú nás pozýva. Chce, aby sme spoločne s ňou prešli cestu našej viery k Ježišovi. Pozýva nás na cestu, ktorú veľmi dobre pozná a miluje. Tou cestou je Ježiš. Stráži nás svojou lás­kou a silou, s akou strážila slová Pána, keď ešte žila na zemi. Lebo každý z nás je v istom zmysle Božím slovom, ktoré Boh kedysi vypovedal, keď nám dával život. Keď sa naši rodičia stretli v láske, Boh dal život bunkám, ktoré sa spojili, utvoril ducha, vyslovil slová: Budeš žiť! A to je počiatok človeka. Takže každý z nás je akýmsi Bohom vypovedaným slovom.

Mária rodí Syna, rodí Slovo Boha. Myslím, že to robí neustále: neprestajne rodí Slovo, aby obohacovala svätosť.

Karmelitána udivuje a nadchýna Máriina tichá, diskrétna prí­tomnosť, jej čistá viera a citlivosť na Ducha. Karmel žije najmä Pannou, tou “najčistejšou pannou” – “virgo purissima”, ako o nej hovorí. A túto najčistejšiu Pannu nachádzame ako priateľku Otca, ako múdrosť, ako pani Apokalypsy, ako pani Svätej zeme, ako pani spasenia.

Mária je sestrou v našom všednom živote, ktorá nás učí, ako máme prežívať každý deň. Mária je panna modlitby, venuje sa Cirk­vi, poriadku viery, učí nás jednote. Mária je krásou Karmelu. Mohli by sme povedať, že všetci svätí Karmelu hlboko prežívajú tajomstvo Márie. Vnútorná cesta, ktorú karmelitán prežíva, je vždy v prítomnosti Márie. Musíme sa dať ňou viesť, formovať, vychovávať, dať sa ňou ovládnuť, aby sme mohli rozjímať o Bohu a prežívať Boha.  V histórii Karmelu vystupuje známa osobnosť – Otec Michal od sv. Augustína, karmelitán z Belgicka, žijúci v l7.storočí, ktorý duchovne viedol terciárku, sestru Máriu /Petit/ od sv. Terézie, ktorá mala mystické predstavy o živote Panny Márie. Otec Michal bol neskôr aj duchovným vodcom sv. Ľudovíta Márie de Montfort, ktorého poučoval o živote s Pannou Máriou podľa zážitkov spomína­nej terciárky, sestry Márie. Táto terciárka napísala veľmi peknú knižku Mystické zjednotenie s Máriou, v ktorej podáva vlastne prvý výklad o tom, čo znamená život s Pannou Máriou. Možno tu ho­voriť o prvom spôsobe života s Máriou, skrze Máriu a pre Máriu, o tom, ako sa usilovať všetko prežívať spoločne s ňou, skrze ňu a pre ňu.

Karmelitáni nechápu Máriu tak, ako ju chápe Cirkev, nehľadia na Máriu ako na Matku Cirkvi, nehľadia na jej spoločné vzťahy a zväzky s Cirkvou, prežívanie Márie nedávajú do súvislosti s rôznymi sociálnymi či politickými skutočnosťami, nevnímajú Má­riu ako Matku sociálnej spravodlivosti, týkajúcej sa širšieho ži­vota Cirkvi. Karmelitáni sa pozerajú na Máriin zväzok s Bohom, na jej osobné prežívanie Boha. To je základná vec: hľadieť na to, ako Mária prežíva Boha a snažiť sa prežívať Boha v Márii a skrze Máriu. Život v Márii znamená neustále orientovať svoju cestu k nej, objavovať jej prítomnosť, upevňovať putá spojenia s ňou.  Takže vo všetkom, čo robíš, snaž sa byť spoločne s Máriou, pamätať na ňu všade, kdekoľvek si, napríklad aj v kuchyni pri umývaní riadu. Snaž sa vždy a všade, vo svojej práci, vo svojom utrpení, v bolestiach, v ťažkostiach i v radostiach nasmerovať svoje city k Márii.

Láskou Karmelu je Mária. A vďaka tejto láske Karmel rastie. Karmel je plný údivu a prekvapenia z prežívania Boha skrze Máriu; chce preniknúť do jej vnútorného sveta, do samého centra jej srd­ca, aby sa naplnil jej láskou k Bohu. Je to veľmi jemná, ale moc­ná láska, ktorá rastie vo vernosti k Ježišovi a vedie cez Máriino srdce. V Máriinom srdci stretávame jej Boha, takého, akého pozna­la a prežívala, akému zverila svoj život. Nakoniec sa duša zjed­nocuje s Bohom a s Máriou. Je to posledný dokonalý stav, keď spo­lu s Pannou Máriou môžeme prežívať jej cestu. V strede Máriinho srdca stojí Boh. Túžbou a snahou karmelitána je preniknúť do Má­riinho srdca, žiť s Máriou a s jej láskou.

Treba zdôrazniť ešte jednu veľmi dôležitú vec: ak chceme pre­žívať Máriino tajomstvo, musíme sa snažiť odkryť a odhaliť lásku, ktorú má Ježiš k Márii, a takou láskou ju milovať. Pýtať sa Ježi­ša, ako on miloval Máriu, a ako to urobiť, aby naša špiritualita bola skutočne Máriina, ako preniknúť do Máriinho srdca, aby sme v ňom odhalili jej modlitbu, jej pochopenie Boha, jej lásku k Bo­hu, jej čistotu, jej poklady, ako preniknúť do jej osobného pre­žívania Boha. A práve to uchvacuje karmelitána, práve to hľadá: osobné prežívať Boha, žiť Máriinou láskou k Bohu a takisto žiť aj láskou Ježiša k Panne Márii. Karmelitán musí spájať tieto dve ve­ci. Tu nejde o každodenné pobožnosti – ruženec, litánie či de­viatniky k Panne Márii! /Niekto si možno povie: Uctievam síce jednu Pannu Máriu, ale teraz neviem, ktorá je viac dôležitá, či Nepoškvrnená Panna Mária alebo saleziánska Pomocnica kresťanov, či Ružencová Panna Mária dominikánov, či františkánska Matka chu­doby atď./ Nás nemá zaujímať vonkajší prejav nábožnosti; veď kaž­dá rehoľa, ba každý národ má svoj spôsob prežívania a uctievania Panny Márie. To všetko je krása a bohatstvo Cirkvi; preto nech každý uctieva Máriu tak, ako mu to vyhovuje, ako to prežíva. Karmelitán sa však snaží mať vlastnú, osobnú cestu k Panne Márii: nezaujíma ho pohľad Cirkvi na Máriu, ale chce žiť tak blízko a osobne s Máriou, aby prenikol do tajom­stva jej srdca. Prosí ju: Nauč ma prežívať Boha tak, ako ho ty prežívaš! Nauč ma tej krásnej láske, lebo si Matkou krásnej lás­ky! Nauč má vnútornej kráse, čistote, odvahe byť a žiť len pre Boha.

Chceme silno prežívať Boha a tak sa spojiť s Pannou Máriou, aby jej láska k Bohu a naša boli jedno. A až vtedy uvidíme a po­cítime, čo znamená tajomstvo Panny Márie. Nesmieme sa zaujímať o vonkajšie veci, ale o preniknutie do Máriinho srdca, priamo k Bohu. To je Máriin poklad, to, čím žila – Ježiš Kristus. On bol centrom jej srdca. A táto cesta je od samého začiatku veľkou mi­losťou.

Kontemplatívny život, dokonalé premenenie v Boha, plné pokory, môže sa konať jedine v Márii, pretože ona pozná cestu, ona ju prežila, ona je dokonalým stvorením. Mária chce, aby všetci mali záujem o Ježiša; všetkým pomáha, aby prežívali Boha čo najhlbšie a najsilnejšie. To je vnútorné tajomstvo Márie, vnútorné tajom­stvo prežívania Márie.

Prajem vám, aby ste odhalili a odkryli Máriino tajomstvo, jej vnútornú krásu, jej prežívanie Boha a aby ste žili s Máriou v každodennom živote, nie iba v čase modlitby, ale všade, kdekoľ­vek ste. Ona prichádza do nášho života vždy, keď ju pozveme. To je veľké tajomstvo Panny Márie: snažiť sa žiť každý deň, každú chvíľku s Pannou Máriou, pozývať ju, keď začínam niečo nové, ro­biť všetko pre ňu. Možno bude niekto namietať: Prečo to mám robiť pre ňu, a nie pre Ježiša? Veď On je Boh! Tajomstvom Márie je, že nemá nič zo seba samej; je plná milosti, plná Boha. Ona nám uspo­riada to, čo robíme tak nedokonale, a niekedy tak zle, Ona pridá k tomu niečo svoje a potom to dá Ježišovi. Ona vie, čo sa Pánu Ježišovi páči, čo má rád. Ona mu odovzdá naše nedokonalé veci, skutky, priania, prosby a modlitby. Múdry a dôvtipný človek /v náboženskom zmysle/ dbá vždy o to, aby mal svojich prostredníkov, lebo títo prostredníci pridajú vždy niečo svoje k nášmu daru a podajú to Bohu; a tak potom Boh prijíma náš dar, ale to už nie je iba náš dar, pretože je už krajší o dary, ktoré k nemu Mária doložila. Takže vyplatí sa jej držať, lebo pozná Boha a vie, čo má Boh rád. Mária sa potom snaží viesť aj náš život, naše myš­lienky, naše skutky, celé naše prežívanie Boha tak, aby sme sa Mu čoraz viac páčili. To je veľké tajomstvo Panny Márie!

  Poznámka:

 Náš rád mal už od začiatku svojej existencie problémy so svo­jou mariánskou úctou. Krátko po príchode prvých karmelitánov do Európy sme dostali škapuliar. Od začiatku sme sa nazývali bratmi Naj­svätejšej Panny Márie z Hory Karmel; dali sme Panne Márii titul “sestra”. Dominikáni namietali: Ako je to možné, dať Panne Márii ti­tul “sestra”, keď ju všetci uctievajú ako Matku a Kráľovnú?! To nemá opodstatnenie v teológii!

Takže naše mariánske dejiny sú veľmi búrlivými dejinami. Už sme si dosť vytrpeli pre našu mariánsku úctu, za to, ako chápeme Máriu. Prežívame totiž svoju vlastnú lásku k Panne Márii. Táto láska pretrváva v Cirkvi už mnoho rokov, ba bola už pred Ježišom, keď mal Eliáš videnie, keď v oblaku videl Pannu Máriu; a pre túto pannu, ktorá má porodiť Ježiša, žili potom aj prví pustovníci na hore Karmel.

Pre nás je najdôležitejšie žiť tichý a diskrétny život s Ježi­šom a Máriou a učiť sa, čo je naším bohatstvom: naším bohatstvom je Panna Mária!

Modlitba

Prvú karmelitánsku regulu napísali ľudia, ktorí žili v čistote srdca. V čistote, ktorá nie je len čistotou od hriechu, ale je akýmsi vnútorným pohľadom na tajomstvá Boha. Byť čistý znamená, že sa môžem pozrieť na Boha. Boli to ľudia, ktorí sa už zbavili všetkých falošností, klamov a ilúzií, ktoré sú vo svete, chceli žiť len pre zjednotenie s Bohom. To boli prví karmelitáni – pustovníci na hore Karmel. A to, čo bolo veľmi dôležité pre prvú reho­ľu, to bola práve jednota, zjednotenie s Bohom, čiže – stále sa modliť, vo dne i v noci rozjímať o slove Pána a cvičiť sa v čnos­tiach. To sú dve veci, ktoré nemožno oddeliť. Keď sa človek len modlí a nemá súčasne túžbu pracovať na čnostiach, čiže aby ešte väčšmi žil pre Boha a pre ľudí a aby sa to prejavovalo aj navo­nok, to je falošná modlitba. Eliáš, ktorý žil na hore Karmel, sa zaujímal predovšetkým o Boha. Na prvom mieste má byť túžba po Bo­hu. A taký je aj poriadok v modlitbe Otčenáš. Hovoríme “ktorý si na nebesiach”, teda hore, “posväť sa meno tvoje” – znovu voláme do neba, “buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi” – a až keď tri razy pomyslíme na nebo, až potom sa modlíme “chlieb náš každoden­ný daj nám dnes!” Teda logika a poriadok Otčenáša mi hovorí: mám sa naučiť byť najprv s Bohom, najprv pochopiť, čo znamená Otec, čo znamená náš Otec, a teda pozrieť sa aj na tajomstvo Cirkvi, tajomstvo nášho spoločného Boha, ktorý je Bohom kresťanov, Bohom Cirkvi, ktorý je v nebi; ďalej pochopiť, čo znamená meno Boha /posväť sa meno tvoje/, čo znamená vôľa Boha /buď vôľa tvoja/, aký je Boh, čo chce robiť. “Ako v nebi” – znova sa musíme zamys­lieť a pochopiť, čo znamená Boh a nebo.

Z logiky Otčenáša vyplýva, že sa máme zaujímať predovšetkým o Boha, o tajomstvo Boha – Otca. Čiže na prvom mieste má byť túžba po Bohu, aby naše srdce chcelo byť vedno s Bohom, aby sme chceli žiť s otvoreným srdcom, s čistým srdcom, plným viery, aby sme sa stávali čoraz viac vedo­mí ramien Pána. Tak ako sme stvorení. Čiže prežívať čo najhlbšie tajomstvo nášho stvorenia. Sme stvorení ako chrám Boha. A do to­hoto chrámu prichádza Boh, on ho navštevuje a dovoľuje ti ochut­nať seba, kým On je. To všetko možno nazvať modlitbou. Lebo v modlitbe nejde o to, že sa modlím: tu jedna korunka Božieho milosr­denstva, pre Matku Božiu ruženček, breviár, nejaké sväté vzdychy atď. Je to dobré, ale modlitbu nemožno chápať len takto navonok. Modlím sa, to znamená – prežívam tajomstvo svätyne. Tajomstvo, že Boh sa vo mne modlí. A to, čo mám urobiť, to je dovoliť Bohu, aby sa vo mne modlil; učiť sa modlitbe Boha. Ale či sa môže Boh mod­liť? Ku komu sa môže modliť? Je to vôbec možné, aby sa Boh mod­lil? Tajomstvo Boha je však toto: Vieme, že Syn sa modlí: v mene Cirkvi sa modlí k Otcovi, v mene človeka sa modlí k Otcovi. Duch Svätý sa modlí v nás – ako hovorí sv. Pavol – “v nevysloviteľných vzdychoch”. Čiže modlí sa Syn, modlí sa Duch Svätý, teda Boh sa modlí, modlí sa v nás a skrze nás.

Musíme modlitbu prežívať. Modlitba – to je môj život. Musím sa teda modliť životom, a nie len ráno päť minút, l5 minút povinnej meditácie a potom mám pokoj celý deň až do večera. Človek, ktorý má rád Boha a má rád modlitbu, nemôže takto rozmýšľať: toto pre Boha, toto pre rodinu. Modlitba sa nemôže deliť – kúsok srdca tu, kúsok tam.

Pre svätých v Karmeli – tak ako aj pre Eliáša  – je dôležitý Boh. A možno že Boh povoláva do Karmelu ľudí len preto, aby bol niekto, pre koho je najdôležitejší Boh. A aby s ohromným zaangažovaním prežíval tú pravdu, že Boh je na prvom mieste, aby prežíval prvé prikázanie: Nebudeš mať iného Boha okrem mňa! A človek niekedy stavia na prvé miesto svoje záväzky, svoju rodinu, zamestnanie, takže to prvé miesto mu zaberá Boha. Môže byť tiež taká situácia, keď na prvom mieste nie je Boh, ale iný človek, a ja pre tohto človeka chcem urobiť všetko, dám mu všetko – šaty, peniaze, aj keď ja nebudem mať nič, len nech on má všetko. Ale môže sa stať, že tam nie je miesto pre Boha. Môžem byť človekom charitatívnym, veľmi spoločenským, snažiť sa, ale to možno robiť aj bez Boha. Takže nejde o to, aby sme prežili trochu modlitby, trochu svätého času, ale aby sme žili celí pre Boha, aby Boh bol na prvom mies­te. Ako hovorí sv. Terézia: Solo Dios basta! Až Boh postačí (Až keď ťa naplní Boh, budeš prežívať plný život)! Ide o to, aby som naozaj prežíval vo svojich problémoch, že Boh mi stačí, že nehľadám u iných ľudí to i ono, a potom som sklamaný, že mi nepo­mohli.

Pamätajme na to, že Boh stačí, že Boh je mocný, že je pánom môjho života. A to je základná vec – vedieť sa dobre modliť. Ako prežívame modlitbu? Sadneme si na päť minút meditácie, a myšlien­ky sú už inde, myslíme na to, čo všetko musíme ešte urobiť. Už vôbec neviem, kde som, či sa modlím, či nie. Vieme, že modlitba, to nie je niečo citlivé, krásne, pokojné, že si sadnem a meditu­jem… Vieme, že opravdivá modlitba, to je vnútorný boj, odpútať sa od problémov a ísť späť k Pánu Bohu, držať sa ho. Je to veľké cvičenie. V tom je krása človeka, že sa chce modliť, a aj keď má prekážky, modlí sa. Chcem sa modliť, lebo je to čas venovaný Bohu.

Aby sme sa dobre modlili, musíme vojsť do toho vnútorného hra­du, ktorý má človek v centre svojho srdca. A aby sme tam došli, k tej bráne, kde – ako hovorí sv. Terézia – na nás číhajú rôzni diabli, a my sa musíme prebiť cez mnohé prekážky, potrebujeme ohromnú odvahu vojsť tam, potrebujeme očistiť si vieru i nádej. Je to boj nielen o náš vnútorný svet, ale aj o Cirkev, o víťaz­stvo Ježiša v živote ľudí. Aby sme vošli do onoho vnútorného hra­du, potrebujeme vynaložiť úsilie, askézu, námahu, nedať sa znechutiť vlastnou hlúposťou, prelomiť všetky falošnosti, ktoré máme.

Keď človek žije duchovným spôsobom, až vtedy si uvedomuje, ako má rád všelijaké krásne klamstvá o sebe, o iných ľuďoch, ako nechce prijať pravdu, ale radšej chce žiť vo svojich krásnych predstavách, chimérach. A toho sa treba zbaviť. Človek je vždy človekom. A kde je človek, tam sú aj jeho problémy. Netreba sa dať jednoducho znechutiť tým všetkým, ale žiť iba pre Boha! Treba mať veľmi veľa odvahy. To je tereziánska modlitba: cvičiť sa v láske, v jednote, vo vybojovanej, vydobytej túžbe, vo veľkej, svätej nekonečnej túžbe po Bohu.

Modliť sa znamená pozrieť sa Bohu do očí. Pozrieť sa mu do očí v temnote viery. Stojím pred Bohom taký, aký som: so svojimi myš­lienkami, so svojimi túžbami, zarmútený, nepokojný: Bože, prijmi ma takého, aký som, lebo sa chcem modliť, chcem byť s Tebou! Ne­môžeme si myslieť o modlitbe, že je to krásne, pokojné. Nie to je hlavné, či mám pri modlitbe pokoj, pohodlie, zažatú sviečku atď. Iste, aj to je dôležité. Modliť sa však znamená niečo celkom iné. Kto v noci vstane, aby sa modlil? Aby sa modlil s celým srdcom, až sa spotí, keď odhalí nejakú pravdu o svete, o Bohu, alebo pla­če, keď sa s Bohom dohaduje či háda o nejakej veci. A práve to je modlitba. Tak ako sa Abrahám hádal s Bohom vytrvalo o Sodomu a Gomoru. Aj my sa máme dohadovať a hádať s Pánom Bohom. Modliť sa znamená bojovať za seba, za svet, za Cirkev. Tak ako keď Jakub bojoval za požehnanie. Boh mu ho nechcel dať, ale on dovtedy bo­joval, kým ho nedostal. O to ide. Opravdivá modlitba znamená pro­siť Boha: Daj mi pravdu!

Modlitba má byť rozhovorom s Bohom. Ako sa ja rozprávam s Bo­hom? Má to byť rozhovor priateľa s priateľom, rozhovor v pravde: Bože, ja to nechápem, vysvetli mi to! Boh sa chce s nami rozprá­vať, prichádza k nám a hovorí: Máš odvahu so mnou hovoriť, alebo nie? Sv. Terézia hovorí: Modlitba je rozhovor priateľa s priate­ľom. Zaiste, vždy musíme zachovať vzájomný vzťah, pamätať, že je to Boh. Ale máme tiež právo rozprávať sa s Bohom. To znamená, že my ho počúvame, ale aj on nás počúva. Rozhovor – to znamená naj­prv počúvať, čo mi ten druhý chce povedať. – “Nechápem, zopakuj to, Pane Bože, lebo som to zle počul.” Taký má byť rozhovor s Bo­hom: počúvať Boha a učiť sa to. Boh prichádza do človeka ako slo­vo. Keď budem pri modlitbe len hovoriť, potom Boh nikdy nepríde a nikdy mi nič nepovie. Nemá vo mne priestor. Ako mi môže niečo povedať, keď stále hovorím len ja. Na to treba mať kultúru. Pamä­tajme na to, že modlitba má byť rozhovorom, vážnym rozhovorom. Keď človeku záleží na istých veciach, potom sa bude vážne rozprá­vať s Bohom – o všetkých dôležitých veciach, ktoré prežíva, o svojej dráme, o tom, že chce, aby mu Boh dal svetlo; a to treba žiadať so všetkou pokorou. Sú také situácie, keď chcem zachrániť niečo, alebo zachrániť človeka. A vtedy sa modlitba stáva ohňom, bojom, zápasom s Pánom Bohom.

Mlčanie

Mlčanie je druhá veľmi charakteristická vec pre spiritualitu Karmelu. Mlčím, aby som počúval Boha. Mlčanie je očakávanie Pána. Očakávanie, v ktorom má človek žiť. Pán, náš Boh, prichádza do človeka ako slovo. A to zaväzuje dušu k veľkému mlčaniu. Pán sa prihovára len tej duši, ktorá je pripravená počúvať. Ak sa snažím mlčať, to znamená, že vytváram priestor, aby slovo Božie mohlo žiť vo mne. A to je najväčšia skúsenosť prorokov: počúvať živé slovo, ktoré má silu zmeniť dejiny človeka, dejiny národov. Keď mlčím, počúvam, aby som bol človekom, ktorý nechce hovoriť len ľudskými slovami. Cítim sa povolaný hovoriť slovami Božími. Pozri sa na svoje slová! Musíme si opakovať to slovo, ktoré počúvame vo svojom vnútri. A len z takého mlčania sa rodí mocné slovo, ktoré môže byť darom rady, môže byť darom múdrosti, môže pomôcť druhému človekovi, môže niekomu ukázať cestu: Pozri sa, choď tade! Alebo moja prítomnosť, moje slovo ho nejako zachráni, uzdraví. Nie som len v priestore ľudskom, ale nosím v sebe priestor Boží, Božie slovo. Moje pôsobenie má už iný význam ako pôsobenie tých ľudí, ktorí opakujú iba ľudské slová.

 Skutočné mlčanie znamená učiť sa nové slová, dať novú silu mo­jim slovám. Mlčím, aby moje slovo bolo opravdivé, aby malo moc, aby mohlo pomôcť ľuďom, aby malo význam lásky. Bez mlčania nič nepochopím, nič neurobím. Mlčanie je akousi skúškou pre naše ná­deje. Ľudia bez nádeje veľa hovoria. Mlčím, lebo prišiel Pán a koná sa moja nádej. Veľký advent môjho života: prichádza Pán! Marana tha! – Príď, Pane! Svojím mlčaním volám Pána. Môj život sa stáva veľkým adventom. Tu je podstata celej našej kontemplácie a modlitby. Treba prehĺbiť význam nášho mlčania.

Pamätajme, že mlčanie je niekedy oveľa mocnejšie ako slová. Už sme hovorili o prorokoch. Prorok bol človek, ktorý hovoril ľuďom Božie slovo. Prichádzal s Božím slovom. Ale niekedy ešte väčší význam malo mlčanie proroka. Božie mlčanie. Ľudia čakali slová, a prorok mlčal. Mlčím, lebo očakávam Pána. Mlčím, lebo chcem po­čuť Pána, pochopiť ho, porozumieť mu a chcem sa zamilovať do Pá­na. To je zmysel nášho mlčania.

Najkrajšie prežitie mlčania nám dáva, myslím, nie advent, ale Vianoce, keď hlboké ticho zahalilo všetko, keď bola noc, keď vše­mohúce Slovo Boha zostúpilo na zem. Všetko stvorenie zmĺklo, lebo sa rodí Boh. Keďže prichádza Boh, všetko mlčí. A tak mám vlastne prežívať mlčanie. Keď vidím, že Boh prichádza, som plný prekvape­nia, až sa mi dych zastaví: čo sa to robí? Prichádza Boh! Sú dva spôsoby, dva druhy mlčania: l/ Mlčím, aby som hľadal Boha, aby som sa stretol s Bohom. 2/ Mlčím, lebo som sa stretol s Bohom. Je to mlčanie Božie. A taký bol, myslím, sv. Jozef. Mlčí, nič nehovo­rí v evanjeliách, lebo stretol Boha. Také je aj mlčanie svätých. Pamätáme sa, koľko toho napísal sv. Tomáš, koľko slov, koľko diel, ale keď prišiel doňho Boh, stíchol, mlčal. Povedal, že to všetko je nič, prázdna slama. Musíme si uvedomiť, že stíchol preto, lebo stretol Boha. A také má byť naše mlčanie. Boh sa objavuje a člo­vek mlčí, lebo nemá čo povedať. Boh prichádza, naplňuje človeka a človek mlčí. Preto je ťažké hovoriť o mystických skúsenostiach, o tom, čo človek prežíva s Bohom; taký človek nerád o tom hovorí, lebo je naplnený mlčaním. Vidí, aké slabé sú slová, aby povedal čokoľvek o Bohu. Mlčanie je plnosť prítomnosti Boha. Mlčím preto, že som dobytý Bohom, že Boh nado mnou zvíťazil. Veríš, že Boh k tebe hovorí, že si dobytý Bohom, že zvíťazil nad tebou? Boh sa ti neustále, bez prestania prihovára. Ale my nič nepočujeme, lebo nám chýba viera. Človek, ktorý má slabú vieru, musí stále hovo­riť. Viera je naklonená počúvať, chce počúvať. Lebo – ako hovorí sv. Pavol – viera sa rodí z počúvania. Teda ak chcem mať silnú vieru, musím mlčať. /To však neznamená, že keď sa o niečom disku­tuje a ja neviem, čo mám povedať, tak budem radšej predstierať, že mám mlčať, lebo to múdrejšie vyzerá./

Musíme rozlišovať, ktoré je dobré a ktoré zlé mlčanie. Naše náboženstvo je dnes veľmi uvravené, veľa sa hovorí. Musí byť apoštolské, ofenzívne, dynamické, bojujúce, misijné… Musíme prorokovať, bojovať o všetko, o nové priestory, o cirkev, apoš­tolát, misie… Opravdivé náboženstvo sa však začína počúvaním. A učí nás Mária: najprv uvažovať v srdci. Keď Boh prichádza do človeka, hovorí mu: Počúvaj! Pozrite sa na všetky výpovede Boha: Počúvaj, Izrael! Hovorí Pán! – Taká je logika náboženstva. Na za­čiatku treba počúvať. Počúvaj, Izrael, ja hovorím k tebe! Keď prorok prichádza k ľuďom so slovom, najprv dlho počúval. Vieme, ako sv. Pavol bol tri roky na púšti. Tri roky počúval a učil sa pravdu o Pánovi. A až potom mohol ísť a ukázalo sa, že jeho uče­nie je to isté učenie, ako majú apoštoli, a že hovoril k nemu opravdivý Boh. A vieme, aké živé bolo jeho slovo; lebo to bolo už slovo Boha.

Učme sa mlčať! Cesta mlčania, to nie sú len zakryté ústa, ale aj oči, uši, je to otvorené srdce. Tajomstvom mlčania nie sú zatvorené ústa, ale otvorené srdce. V každodennom prežívaní vidí­me, ako sa v našom srdci prebúdzajú všelijaké žiadostivosti, o ktorých hovorí sv. Ján. A tie žiadostivosti v nás žijú. Chcú byť uspokojené. A mlčanie srdca, to je snaha ujarmiť, zvíťaziť nad týmito žiadostivosťami. Potrebujeme aj mlčanie našej vôle, našich plánov. Musíme celí prejsť túto cestu mlčania a skúmať, či sa snažím úplne mlčať, či sa usilujem o mlčanie v srdci, o mlčanie mojej vôle, o mlčanie túžob.

Mlčať znamená pripustiť k sebe Boha, aby prišiel a vyriekol slovo v mojom živote. Mlčanie je plnosť srdca.

Mlčanie a samota, tie sa učíme a volíme, aby sme hlbšie prežívali Boha. A až vtedy, keď budeme na­plnení Bohom, môžeme urobiť niečo zmysluplné a hodnotné. Pamätaj­me, že apoštolát Karmelu vyplýva z kontemplácie. Teda najprv sa mám snažiť nájsť Boha, snažiť sa žiť veľkými túžbami po Bohu, ob­novovať ich, hovoriť s Bohom, počúvať Boha, žiť s ním, a potom sa z mojej modlitby, z môjho vnútra rodí slovo, ktorým môžem pomáhať ľuďom. Až vtedy sa rodí môj apoštolát, keď naplnený Duchom, naplnený Pánom, urobím možno iba jednu – dve veci, ale to budú opravdivé Božie veci. Lebo niekedy je to tak, že robím veľa, ale sám som prázdny, ľuďom dávam iba prázdne slová. A my potrebujeme ľudí, ktorí dávajú z plnosti ducha! Taká je logika Karmelu a lo­gika opravdivého apoštolátu. Musíme si to uvedomiť, aby sme dob­re prežívali Karmel, aby sme chápali, aká je povaha jeho spiri­tuality, keď sa pred nás stavajú veľké hodnoty nie ako prehra človeka, ale ako šanca naplniť sa Bohom. Vidíme, že dnešný svet sa vysmieva z takých hodnôt, ako sú čistota, samota, mlčanie. A to je vlastne situácia, keď máme žiť proti svetu. Svet je plný hluku. Ľudia chcú zahlušiť svoju prázdnotu, chcú zahlušiť prítom­nosť Pána. Lebo pre nich prítomnosť Pána znamená výčitky svedo­mia. Ak človek žije proti Bohu, potom má strach pozrieť sa do se­ba. Má strach z Boha. Preto musí žiť navonok, musí žiť hlučne. Ne­má rád mlčanie, bojí sa mlčať, mlčanie ho ohrozuje. A každého človeka, ktorý má rád Boha, Boh sám ťahá na púšť, do samoty, do mlčania a tam sa zjavuje ako Boh života.

Pamätajme, že aj v Cirkvi nám niekedy hrozí, že nás chcú vtiahnuť do apoštolátu. Najväčším pokladom Cirkvi je však tá jedna minúta alebo päť minút prežitých z čistej lásky s Bohom. Sv. Ján od Kríža nám hovorí, že jedna kvapka čistej lásky preži­tej s Bohom je oveľa viac dôležitá ako všetky apoštolské, misijné a iné diela Cirkvi. Sú to veľmi odvážne slová!

Takže nedajme sa okradnúť o tie krásne chvíle prežité len s Bohom, o tajomstvo modlitby, o tajomstvo čistej lásky, ktorú chceme žiť s Bohom.  Keď sv. Ján od Kríža hovorí o čistej láske, má na mysli člove­ka, ktorý je už očistený a žije čistou láskou k Bohu, má už za sebou celú cestu noci zmyslov a noci ducha. Pamätajme, že jedna kvapka čistej lásky k Bohu má väčší význam než apoštolát.

Žijeme pokladmi Karmelu. Snažme sa ich prehĺbiť – každý, ako môže vo svojom živote, vo svojom priestore, v rodine, v zamestna­ní; vždy však musíme brániť sväté situácie a vnášať svätý pokoj do tých miest, kde žijeme, a tam posvätiť čas, zamestnanie, rodi­nu tými krásnymi túžbami, ktoré nosíme v srdci, hodnotami, ktoré poznáme.

Eliáš

Vo Svätom písme, v Sirachovcovej knihe, je celá časť (48. kapitola) venovaná Eliášovi. Karmel sa poze­rá na Eliáša ako na proroka, na Božieho priateľa, ktorý svedčí o živom Bohu a je citlivý na jeho opravdivú prítomnosť. Je apoš­tolom jediného, opravdivého Boha. Vystupuje proti nebezpečenstvu falošných kultov. Mohli by sme sa spýtať, aká je charizma Eliáša? Biblia to vyjadruje jasne (1 Kr 17, 1): „Žije Boh, v prítomnosti ktorého stojím.“ („Žije Pán, v ktorého službe stojím.“)  Teda prvou vecou Eliášovej charizmy je uvedomenie si prítom­nosti živého Boha. Eliáš ho nachádza v hĺbke svojej existencie, keď ho Boh oslovuje: „Odíď a ostaň na hore v mojej prítomnosti.“ Vo svojej prítomnosti Boh odkrýva človeku pravdy. Prvú – aby vy­šiel zo zeme svojho bydliska, zo svojej mentality, zo svojich tú­žob, plánov, zámerov, zo svojho egoizmu, zo svojich záujmov a aby vyšiel na horu chudobný,  bezbranný, bez rozhodnutia, v celej pravde vlastnej existencie: učiť sa milovať opravdivého Boha. Tak ako Abrahám musel vyjsť zo svojej zeme, Boh aj Eliášovi hovorí to isté: Choď a vystúp na horu, pobudni v mojej prítomnosti. Boh po­zýva Eliáša, aby žil v jeho prítomnosti, v jeho čoraz väčšej priazni, aby žil len pre neho. Boh je úplne iný, odlišný od toho, ako si ho my predstavujeme, ba iný, než ako si ho predstavoval Eliáš. Vyzýva ho: Ostaň na hore v mojej prítomnosti. A Eliáš to urobí. Usiluje sa prežiť prítomnosť Boha. Prežívať prítomnosť Bo­ha pre nás znamená aj nový spôsob prežívania svojej prítomnosti v Cirkvi, vo svete, nový spôsob pochopenia samého seba, svojho miesta v Cirkvi a vo svete. Eliáš odhaľuje, odkrýva na hore úplne niečo nové: nie hrozného Boha ohňa, strašného Boha Mojžiša, kto­rého všetci kedysi pod horou Sinaj prežívali, ale odhaľuje Boha jemného vánku. Boh pozýva Eliáša, aby novým spôsobom prežil Boha a rúca v ňom všetky jeho predstavy o Bohu. “Ja nie som tým Bohom, ktorého ty poznáš. Nie som tým Bohom, v ktorého veríš. Ja som úplne iný.” To je zmysel prežívania Boha na hore.

 Byť prítomný – znamená tiež odkryť večný dar zmluvy, zmluvy lásky, ktorou Boh obdarúva človeka. Lebo Boh sa javí Eliášovi nie ako Boh – sudca, Boh vojny, Boh nenávisti, Boh zlosti, ktorý sa hnevá a ničí národy, ale pred Eliášom odkrýva úplne nový spôsob prežívania Boha. Je to tzv. nová teofánia, t.j. objavenie sa Bo­ha. Byť prítomný znamená tiež odhaliť, že skrze moju existenciu chce pôsobiť Boh, že Boh nie je iba pre rehoľníkov, ale chce žiť aj vo mne, aby mohol prejaviť svoju existenciu a aby mohol skrze mňa niečo konať. Som prítomný v Cirkvi, vo svete a Boh žije vo mne a koná skrze mňa Božie veci. Boh sa delí o svoj život s nami. Sme deti Boha. To znamená, že nielenže my sme ľudom Božím a pat­ríme Bohu, ale že on je naším Bohom, že Boh patrí nám. Je veľmi dôležité uvedomiť si to. Kresťanstvo, to nie sú len príkazy, zá­kazy, obmedzenia a požiadavky, ktoré nám Boh kladie: Buďte svätý­mi, ako som ja svätý! Kresťanstvo, to je skutočnosť, že Boh patrí nám!

Eliášov profetizmus je veľmi radikálny, keď nám predstavuje základnú náboženskú voľbu: Budeš z celého srdca milovať svojho Boha a iba jemu slúžiť! Človek je stvorený podľa vymedzeného zá­kona a tento zákon treba odkryť, pochopiť a prijať. Ak nepoznáš tento zákon, nepostupuješ podľa neho. A človek sa môže sám zni­čiť. Poznáme napr. Archimedov zákon, zákony o tlaku vody a pod. Aj my žijeme podľa zákona, podľa zákona Božieho. Tento zákon nie je niekde ďaleko, je v našom srdci: Si povolaný k tomu, aby si sa stal Bohom. Buďte svätí, ako som ja svätý. Sme opravdivými synmi Božími. Voláme sa synmi Božími a nimi aj sme, ale ešte sa neuká­zalo, čím budeme. Sv. Irenej (2.-3.stor.), cirkevný otec, píše: „Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať Bohom.“ Byť kres­ťanom znamená ostať v priestore transcendentna, všetko riskovať z lásky k Bohu. Som človek, ale nie som iba človek, lebo som po­volaný byť synom Božím. Neviem však, čo to znamená. Musím si uve­domiť, že Boh chce, aby som bol synom Božím. Musím vyjsť zo svo­jej zeme, zo svojej mentality, zo svojej povahy a dôverovať do konca Bohu, že on ma zachráni na tom mieste, kde som povolaný ako syn Boha. Je to krásne, keď si uvedomíme, že sme povolaní pre ta­kú veľkú vec! Musíme vedieť, že človek má vyjsť najprv z hriechu ako Eliáš, ako Abrahám, ako vyvolený národ, ako duša vychádza zo svojho príbytku v poézii sv. Jána od Kríža. Vychádza, aby človek od­kryl svoju hodnotu, čo znamená byť dieťaťom Božím, synom a dcérou Boha. Ďalej treba odkryť, že Boh dáva samého seba úplne v milos­ti. Prichádza podľa miery tvojho srdca. Ak chceš prijať Boha, mu­síš mať nekonečné srdce, aby si mohol prijať nekonečného Boha. Je to svedectvo Eliáša na hore. Treba odkryť, odhaliť, že nielen ja som povolaný prežiť zmluvu lásky, ale že všetci pokrstení sme k tomu povolaní. To sa však nedá vyčítať v knihách, to treba vy­modliť. Často treba celé dlhé roky púšte, vnútornej tmy, nechápa­nia ničoho, pokory. Karmel je však tak skonštruovaný: od života k doktríne. Teda ak chcem niečo prežívať, musím ísť celý za tým.

V našom erbe máme slová Eliáša: Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov! (1 Kr 19, 10) Vrcholom skúsenosti je sláva a moc Pána. Rozpaľujeme sa na slávu Pána zástupov. Taký je Boh: plný moci, plný ohňa, oslepujúci, vznešený.  Istý  náboženský spisovateľ píše o svojej skúse­nosti Boha ako o „hroznej a fascinujúcej“ (tremendo e fascinosi) – je to niečo strašné, hrozné, ale zároveň sväté, čo priťahuje, miluje človeka. Sú to zmiešané pocity: „tremendo e fascinosi“ – strach a fascinácia. To je svedectvo Pánovej moci, skrytej slávy. Ježiš hovorí: „Slávu, ktorú som mal od Teba, dal som im“, čiže nám, svojim učeníkom, veriacim. A my sa zúčastňujeme na sláve Pána. A na to sa sústreďu­je kontemplácia Karmelu – na nadšenie a zanietenie pre kresťanské hodnoty. Ježiš si nás vyvolil nielen preto, aby sme sa mohli raz vrátiť do raja, ale my sme obdržali niečo viac. Sme synmi Boha. Vykúpenie nie je iba návrat do raja, ale je to nová hodnota. Adam ju nemal. Sme synmi Boha tak ako Ježiš Kristus. Boli sme nepria­teľmi Boha pre Adamov hriech, všetko ostalo zavreté za bránou smrti, a Ježiš prekračuje túto bránu smrti, otvára ju a dáva nám novú hodnotu. Čiže Boh z lásky k nám – nepriateľom, dáva ešte viac, než sme mali kedysi na začiatku. Iba Boh môže mať také srd­ce. Pamätajme, že vykúpenie nie je iba návratom do raja, ale no­vou hodnotou človeka! Som Bohom skrze lásku. Čo znamená byť synom a dcérou Boha? Sv. Pavol v druhom liste Korinťanom /3,18/ píše: „My všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší ob­raz.“

Čo znamená hľadieť na slávu Pána? Predovšetkým to znamená odkryť, odhaliť nádheru daru, ktorým je sláva Pána. Potom to zna­mená spoluvytvárať novú, vykúpenú krásu človeka. Byť schopný tvo­riť a spolutvoriť. To znamená víťaziť nad tým, čo nám slávu Pána zaberá, zahaľuje, hanobí. Sv. Pavol inde /2 Kor 4,6/ hovorí: „Le­bo Boh, ktorý povedal: ´Nech z temnôt zažiari svetlo´, zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári (v osobe) Ježiša Krista.” Byť horlivým na slávu Pána znamená tiež ostať pri opravdivom Bohu, učiť sa oslavovať Pána a žiť

v Jeho sláve. Znamená to tiež byť verným svedkom jeho slov. Prorok si uvedomuje, že patrí Pánovi. Poslúcha jeho slová. Často ho to sto­jí veľa námahy. Tak je to aj

v prípade Eliáša. Žije a potom chce zomrieť. Hovorí: “Pane, daj mi už pokoj, chcem zomrieť.” Je to veľké, ťažké bremeno Božieho poslania ako proroka, ťažké bremeno jeho misie.  Ďalej si treba uvedomiť skúsenosť – prežívanie živého Boha. Eliáš hovorí: na život Pána. V živote sú dve veci: existencia a prítomnosť. Existencia Boha, ktorá je svätá, dokonalá, ktorá vrhá človeka na kolená: Som, ktorý som, ktorý existujem. Je to akýsi vrchol mystického opojenia a vytrženia. Boh preniká kozmos, človeka, jeho dejiny a večnosť. Je to existencia, pri ktorej pu­kajú hranice a rozum človeka mlčí. A do tej božskej existencie musíme zapustiť korene, stať sa účastníkom, čiže zúčastniť sa na Božej prirodzenosti. Boh je život a povoláva do života, to zname­ná, aby sme odhalili tajomstvo života, čo znamená žiť. Taký je Boh, ktorý koná nad všetkým.

Eliášova skúsenosť a jeho svedectvo života boli také ohromné a veľké, že ho urobili nesmrteľným. Nezomrel. Židia tomu pripiso­vali veľký význam. Ak nebolo v Svätom písme zaznamenané, že niekto zomrel, znamenalo to, že žije. Ako napr. je zaznamenané, že Moj­žiš umiera i patriarchovia umierajú. Eliáš však neumiera, ale je vzatý do neba. Je to ohromná skúsenosť a svedectvo života. Keď sa jeho nástupcu Elizea dotklo akési mŕtve dieťa, po tomto dotyku ožilo. Je to veľké svedectvo a skúsenosť živého Boha: nosiť život Boží v sebe.

Druhou časťou skúsenosti Boha je byť prítomný pred živým Bo­hom, pochopiť, čo znamená stáť pred Bohom, tvárou v tvár Bohu. Stáť pred Bohom znamená byť zodpovedným, schopným brániť, byť svedkom. Znamená to tiež uvažovať o Pánovi a jeho sile a moci. Stáť pred Bohom znamená oceniť mlčanie, umĺknuť pred tvárou Pána.

 Eliášov profetizmus

 (Spoločenský význam pôsobenia Eliáša ako proroka)

Hlavný bod Eliášovej spirituality je prekvapenie nad slávou Pána, nad Jeho silou, vnútornou krásou, nekonečnosťou, ktorá preniká srdce človeka, nad tým, čo je sväté, čo sa nedá s ničím porovnať, nad mocným, víťazným Bohom, Pánom dejín sveta i dejín človeka. Eliáš je aj strážcom pravdy a oprav­divého náboženstva, opravdivého Boha. Bráni vyvolený ľud, ktorý prežíva krízu viery, pred falošným náboženstvom.

Karmel chce žiť len pre vnútornú krásu Boha. Ako to neskôr odhaľuje aj bl. Alžbeta: celou svojou existenciou byť chválou Jeho slávy, aby sa tajomstvo živého Boha mohlo v nás zjaviť, aby sa mohlo prejaviť skrze nás. Karmel sa nepodieľa na súčasnom zanie­tení v rozličných pastoračných, spoločenských či ekonomických iniciatívach. Karmel sa nadchýňa apoštolátom pastorácie, ktorá by sa mohla nazvať prítomnosťou Boha v duši človeka. To úplne stačí. Karmel chápe apoštolstvo a pastoračnú prácu nie ako poskytovanie chleba, bývania, vyučovania, ale rezervuje pre seba úplne inú vec: Hovoriť všetkým, že Boh je Bohom, že sám Boh stačí. Musíme sa zahĺbiť do tohto veľkého tajomstva Boha a preniknúť ho.

A taká je aj logika Eliáša, hovoriť, že Pán je opravdivým Pánom a zasvätiť mu svoj život. To je profetizmus, ktorý máme žiť. Taký profetizmus sa nerodí z nejakého vonkajšieho entuziaz­mu, nadšenia, ale z veľmi silnej viery. To znamená, že v obyčaj­nom dni, denne chceme prežívať vnútorný plameň Pánovej slávy, tej krásy, ktorú vidíme v Bohu.

Niektorí ľudia prichádzajú k nám do kláštora, aby sa pozreli na karmelitánskych mystikov, čo robia. A uvidia ich robiť niečo v záhrade alebo ako zásobujú kláštor atď. Žijú obyčajným životom. Tajomstvo je však vo vnútri človeka. Karmel je asi najväčším ne­priateľom neobvyklosti, teda toho, čo ľudí najviac fascinuje, napr. zjavenia a pod. Znakom zdravej viery je chcieť prežívať svoj všedný deň krásnym spôsobom. A to je tajomstvo sv. Terezky a každého opravdivého svätého.

Eliáš sa stal otcom Karmelu, lebo vidí, že Jahveho – Boha Izraela obrali o jeho slávu. Hovorí: „Zapálil som sa horlivosťou za slávu Pána.“ Sv. Terézia z Avily hovorí: „Máš veľa nepriateľov. Nech bude len niekoľko priateľov, ale tých niekoľko bude opravdivých.“ A zakladá svoje malé kláštory, v ktorých sa žije pre Pána obyčajným, všedným spôsobom.

Horlivosť Karmelu sa nesústreďuje na človeka, ale na Boha a chce mu odovzdávať najvyššiu slávu a bezprostrednosť. Karmel sa nechce uspokojiť nejakými antropomorfizmami, ako sa dnes hovorí: Centrom je človek a ak milujem Boha, musím milovať človeka. Ale pritom vlastne iba človek je dôležitý a na Boha sa zabúda, lebo všetko má byť pre človeka. Dnes veľmi často staviame na miesto Boha človeka. Hovoríme: Apoštolát – to je modlitba; keď niečo robím, to sa tiež modlím, musím všetko robiť pre človeka, lebo človek je dôležitý, moja láska k Bohu sa prejavuje láskou k človeku. A po­tom nám pre Boha nezostáva čas. Musí v tom byť rovnováha. Nemôže­me okrádať Boha o jeho slávu, ktorá mu patrí.

Eliáš je Pánov služobník, človek, ktorý je celkom odovzdaný Bohu. A to, čo koná, koná pre Pána; je pripravený splniť jeho priania. Čo znamená byť Pánovým sluhom? Eliáš hovorí: „Ja slúžim tebe, Pane.“ To znamená, že slovo Pána je dominantné v jeho živo­te. Aj v mojom živote má byť Pánovo slovo dominantné. Žijem pre Pána, pre jeho slávu a všetko robím pre jeho slávu.  Eliáš je človekom, ktorý žije v čase krízy viery a v čase zneužitia kráľa, čiže svetskej moci. Začal sa vzmáhať kult Baala – boha Kanaánčanov a Sýrčanov. Bol to veľký sýrsky boh plodnosti a úrodnosti a boh vojny, teda aj boh búrky. Pre Izraelitov to bo­li všetko veľmi dôležité veci: boh plodnosti, boh života, boh vojny, boh vetra, dažďa atď. Izraeliti sa s veľkou závisťou pozerali na krásny kult Baala, ktorý si uctie­vali okolité národy. Bol to boh, ktorý uspokojoval všetky nevyh­nutné potreby človeka. Naproti tomu Jahve bol Bohom ťažkým, vzdialeným kultúre kočovníkov či hospodárov, zviazaných s pôdou. Tento Boh uzatvára s ľudom nepochopiteľnú zmluvu, kladie požia­davky a nedovoľuje urážať, vzbudzuje hrôzu a strach.

Treba si uvedomiť, že pre Izraelitov to bola veľmi ťažká náboženská situá­cia. Každé bohaté náboženstvo totiž tvorilo veľa bo­hov, ako to bolo potom neskôr aj u Rimanov /čím viac bohov, tým väčší význam má náboženstvo/. Preto Izraeliti, ktorí mali iba jedného Boha, pôsobili smiešnym dojmom: Čo je to za náboženstvo – jeden boh? Bola to pre nich ťažká situácia. Uctievali Boha, ktorý je pre nich nepochopiteľný a káže im žiť inak ako ostatní. Pozerali sa so závisťou na náboženstvá iných národov, ktoré si postavili zlatého býka alebo kravu do výšky 30 metrov. To bol boh! Baal bol veľkým pokušením pre Izraelitov, najmä keď aj krá­ľovský dvor uskutočňoval kult Baala, pričom ničil a zabíjal pro­rokov Jahveho. A Eliáš vidí, ako ľud ide za týmto kultom Baala. Chce doviesť ľudí ku konfrontácii, ukázať im, kto je opravdivým Bohom. A je dôležité, že nenecháva miesto pre kompromis. Buď – alebo. Niet inej cesty. Jeho situácia je veľmi ťažká, veľmi od­vážna, musel veľa riskovať. Jeho konfrontácia nemá iba náboženský charakter, ale je to spor s kráľovským dvorom, stavia sa proti absolutizmu kráľovského dvora. Kráľ Achab chcel totiž dať svojej vláde božský rozmer, čiže mala to byť vláda v mene boha, tzv. ab­solutizmus, absolútna vláda: náboženská aj laická. A jeho žena Jezabel, kráľovná, mala v pláne spojiť túto moc a zničiť jarmo Boha Jahveho, ktorý im nevyhovoval. To bol pre nich zaťažujúci kult, plný obmedzení, prikázaní atď.

Kráľ Achab chcel vytvoriť veľmi mocný, ekonomicky silný štát. Bol to však štát nespravodlivý, ktorý rozdelil ľudí na chu­dobných a bohatých. Nezaujímal sa o potreby ľudí, ale o obchod, o armádu, o krásu svojho dvora. Kráľ Achab žije izolovaný od ľu­dí. Uskutočňuje falošný kult Baala, a prenasleduje prorokov Boha Jahveho, zabíja ich, masakruje, a pritom podporuje a vydržiava 250 kňazov Baala a dáva im rôzne privilégiá. Aby nejako posilnil svoju moc a bránil sa proti výčitkám, vytvoril ideológiu o pre­kliatí chudoby. Chudoba je podľa neho trest Boha. Si chudobný preto, že Boh ťa nemá rád. Vieme, že taká ideológia bola v izraelskom národe veľmi živá. Aj farizeji mali takú predstavu, že ľu­dia, ktorí sú chudobní, sú Bohom odvrhnutí, Boh ich nemá rád. A komu Boh žehná, ten má moc i bohatstvo. Tak to čítame v Sv. Písme. Boh hovorí Abrahámovi: Požehnám ťa, budeš mať ovce, stáda atď. Z toho sa potom zrodila predstava, že Boh žehná len bohatých a nežehná chudobných. A Achab to využil, aby ospravedlnil svoj nespravodlivý systém.

Eliáš vidí, že Achabova vláda je veľmi nespravodlivá, že Achab si napr. privlastňuje vinicu Nabota. Vystupuje proti nemu, proti jeho nespravodlivosti a proti falošnému kultu. Je nútený riskovať všetko. Nemá priateľov, lebo ľudia majú srdce naklonené Baalovi. Kráľovský dvor s ním bojuje, chce ho zničiť, a treba priznať, že možno Eliáš sám riskoval konfrontáciu dvoch kultov. V biblii nemáme napísané, že Boh mu prikazuje, aby to urobil. Možno vidiac, že nemá iné východisko, zúfalo sa rozhoduje pre konfrontáciu týchto dvoch kultov. Dobre vie, že riskuje svoj ži­vot. Keby prehral, je zničený. Myslím, že to prežíva ako posledný čin svojej misie: Urobiť to, nech sa robí čokoľvek. Ak Boh stojí na jeho strane, umožní mu vyhrať. Ale na druhej strane musel uro­biť veľký krok vo svojej viere, aby mal odvahu urobiť to. Bol sám proti všetkým. Kňazov Baala bolo dvesto-tristo, bol to navonok veľmi okázalý kult, všetko v ňom bolo veľmi dobre zorganizované, a on sám bol úbohý, sám proti celej organizácii. Rozhoduje sa urobiť krok opravdivej viery, riskujúcej všetko. Náboženský spor sa stáva súčasne politickým sporom, keď núti kráľovský dvor zme­niť náboženskú politiku. Eliáš veľmi dobre chápe náboženskú sla­bosť. Je si vedomý, že zakrátko po jeho víťazstve, keby nezničil prorokov a kňazov Baala, kult Baala by sa vrátil. Tento kult bol totiž zdrojom zisku a bohatstva. Takže konfrontácia vyzerala veľ­mi žalostne. Izraeliti dúfali, že Eliáš prehrá, že budú mať ko­nečne pokoj od Boha Jahveho a budú si robiť, čo chcú. Eliáš o tom dobre vedel. Oni chceli kráľovský dvor a Achab a Jezabel očakáva­li potvrdenie Baalovho kultu. Malo to byť veľké kompromitovanie pre Eliáša. Kňazi Baala začali svoje veľké obrady a využívali všetko, svoju mágiu, svoju tajomnú vedu. Boli si istí, že vyhrajú. Krá­ľovský dvor sa tiež chcel zbaviť Eliáša. A vieme, ako dopadla tá konfrontácia, že oheň padá na Eliášovi obetu a on vyhráva. Zabíja kňazov, lebo chce úplne zničiť kult boha Baala.

Eliáš veľmi dobre chápal krízu viery vyvoleného národa. Aj my žijeme v dobe krízy viery. Bolo by dobré oprieť sa o Eliáša, o proroka, ktorý bránil opravdivú vieru, a snažiť sa svoju vieru posilniť. Aby sme boli ľuďmi, ktorí sa chcú obnoviť.

Eliáš prežíva tiež krízu svojej prorockej misie. Na príklade Eliáša, ako aj Jeremiáša, Ozeáša, Jonáša atď. vidíme, že prorocká misia je veľmi ťažká. Aj Eliáš prežíva sklamanie, klesá na duchu, stráca nádej, chce zomrieť. A vidno, že to, čo urobil, keď zabil Baalových kňazov, nezmenilo náboženskú situáciu. Kráľovský dvor dovádza do zúrivosti, chcú ho úplne zničiť. Uteká pred Jezabel na púšť a tam chce skončiť svoj život. Zdá sa, že utrpel svoju po­rážku, vidí, že všetko prehral. Nemal už síl na svoju misiu. A vidíme, že v takej beznádejnej chvíli, v takej kríze prichádza k nemu Boh a sám mu dáva pokrm. A silou tohto pokrmu ide 40 dní, čo je čosi neobvyklé. Je to veľmi dlhá cesta – čas krízy.  Musíme si uvedomiť, že čas krízy je vlastne veľmi privilego­vaným, výhodným časom. My veľmi ťažko prežívame krízu, máme v srdci zmätok, nepokoj, tmu, všetko sa akoby zrútilo, nenachá­dzame východisko, všade je tma, noc… Vyčítame Bohu, prečo je to tak. Neuvedomujeme si, že Boh nás privádza do krízy vlastne pre­to, aby bol bližšie k nám. A vtedy prichádza ten opravdivý Boh, a nie naše predstavy Boha. V kríze k nám prichádza ako opravdivý Boh, ako Boh ťažkej lásky. U kresťanov vládne všeobecná mienka, že kresťanstvo, to je radosť, aleluja! Takú mienku majú napr. charizmatici. Je to mentalita radosti a mentalita ľudí, ktorí sa tešia v Pánovi. Ale ak človek nie je pripravený na krízu a nedo­káže krízu prežiť, potom sa preňho kresťanstvo rúca, lebo nie je zvyknutý prežívať Boha v ťažkej situácii. Naproti tomu napr. sv. Ján od Kríža nám ukazuje veľmi krátku a rovnú cestu. Hovorí: „Hlavný tvoj problém je prežiť dve krízy, ktoré ťa budú čakať a ktoré ti Boh už pripravuje; a ty sám chceš vojsť do tej vnútor­nej krízy. Je to kríza zmyslov a kríza ducha.“ Sú to dve krízy, ktorými človek prechádza. Ak sa totiž chceme spasiť, ak chceme byť spolu s Bohom, musíme mu byť podobní. A musíme teda prežiť čosi, čo nás očistí, aby sme mohli stáť pred Bohom.

Musíme si teda uvedomiť, že čas krízy je vlastne požehnaným časom, lebo vtedy je Boh blízko nás. My však často vidíme iba se­ba, svoje problémy, a Boha, ktorý je tak blízko, nevidíme. A tak­isto aj Eliáš sa ocitol v takej situácii – je už na hranici živo­ta, na hranici svojej nádeje, plný zúfalstva, lebo všetko pre­hral. Podlomil sa, nevie si už poradiť! A vtedy ho Boh vedie na horu a odkrýva mu pravdu o sebe, akým Bohom je – Bohom jemného vánku.

Boh nás uvádza do krízy preto, aby nám ukázal svoju opravdi­vú tvár. Boh nás vedie na tie ťažké cesty, aby nás učil pravdu o nás samých i pravdu o sebe, t.j. o Bohu.

Kríza viery, ktorá bola v časoch Achaba a Eliáša, to je aj naša situácia. Aj my prežívame dobu, keď je veľa falošných bohov. Falošným bohom je biznis, falošným bohom je zábava a rozptýlenie, falošným bohom je šport, sex, kariéra… A človek pre toho svojho boha, ktorého si zvolil, urobí všetko: zničí svoju rodinu, svoje náboženstvo, aby urobil nejakú kariéru; prestane chodiť kostola, lebo nemá čas, má iného boha. Tým bohom je človek – sám seba sta­via namiesto Boha. Žijeme vlastne znovu v takých časoch ako Eliáš, ibaže namiesto jedného Baala máme mnoho baalov. Musíme si preto obnovovať svoju opravdivú vieru. Byť človekom, ktorý má citlivosť na opravdivého Boha a stojí na strane tohto opravdivého Boha, chce byť s ním a žiť v jeho sláve.

Boh si vždy vyvolí ľudí, ktorí žijú pre neho. Ak chce človek žiť pre Boha, Boh mu pomáha, dáva mu silu, aby svedčil, aby ho prežíval atď. Takže čas krízy viery, to je aj náš čas. Mali by sme sa zamyslieť nad tým, aký postoj máme voči kríze viery, či sa trochu podobáme Eliášovi, prorokovi, ktorý žije pre slová Pána a je verný Bohu, je citlivý na Boha. Musíme si uvedomiť, že je to ťažký čas, ale aj výhodný, že to nie je koniec všetkého, koniec každej nádeje.

 My máme byť ľuďmi, ktorí stoja na strane Boha. Zaiste budú aj ťažké situácie, ale keď bude človek stáť na strane Boha, bude zachránený, bude mať svätú ochranu Boha. Tak ako Eliáš, prorok, Boží človek, Boží služobník, ktorý žije blízko Pána a je pripra­vený plniť jeho priania. Vezmime si z neho príklad, ktorý je pre nás v karmelitánskej charizme veľmi dôležitý.

Ideológia Achabovho kráľovského dvora spôsobila, že veľa ľu­dí porušilo a rozviazalo zmluvu, ktorú Boh uzavrel s vyvoleným národom. A veľa ľudí bolo nerozhodných: Baal alebo Boh? Nevedeli, čo majú robiť. Mlčali, lebo nemali odvahu brániť sa proti tlaku zhora. Pre mnohých bol boh jednoznačný – Baal. Našli sa však aj takí, čo prežívali krízu, krízu svojej viery, vernosti, nábožen­stva. Eliáš išiel najprv na vrch Horeb, aby obnovil zmluvu s Bo­hom. Tam na vrchu Horeb obnovil zmluvu lásky. To, čo prežil Moj­žiš s vyvoleným národom, Eliáš prežíva ešte raz. Ide k prameňu svojej viery. Aj my musíme vlastne tak isto konať, aby sme sa v čase nejakej svojej krízy /krízy predstáv, náboženského pre­svedčenia a pod./ snažili vrátiť sa k prameňu našej viery. Ak mám problém s Karmelom, musím sa vrátiť k prameňu Karmelu. Ak mám problém s láskou, musím sa vrátiť k prameňu lásky. Je to skutoč­nosť, ktorá dáva nový život. Eliáš prichádza a obnovuje zmluvu s Bohom.

Eliáš prežíval tri boje. Prvý boj je bojom o spravodlivosť: demaskuje nespravodlivú situáciu. Hovorí kráľovi: Ty si nespra­vodlivý. Druhý boj je bojom o premenu spoločnosti. Tretí boj je bojom o solidaritu: obnovuje zmluvu s Bohom – zmluvu bratstva vy­voleného ľudu. Je to tiež cesta mystická. Oživuje vieru ľudu, pripomínajúc, že Boh je prítomný v národe. Eliáš nekoná ako poli­tik, sociológ alebo ekonóm. On je prorok. To znamená, že na prvé miesto kladie skúsenosť svojho Boha. On prežil tohto Boha na hore Karmel, na hore Horeb a potom sa o túto skúsenosť delí. Aj my potrebujeme také miesta a situácie, keď máme skúsenosť Boha (napr. aj exercí­cie sú miestom, kde máme prežívať opravdivého Boha. Máme dosiah­nuť, aby sa nás tu Boh nejako dotkol).  Vieme, že sa nemáme uspokojiť, ale ešte viac sa rozvíjať, aby sme dosiahli pokrok. A musíme v tomto svetle vidieť znamenie proroka Eliáša. On sa delí s ľuďmi o Boha, ktorého prežil. Je to veľká milosť, ak si uvedomíme, ako prežívame Boha. Ľudia sa dnes často pýtajú: Povedz mi, aký je tvoj Boh? Povedz mi, ako si prežil svojho Boha? Ako ho chápeš, ako ho cítiš? Akú máš skúsenosť Boha? Ako sa modlíš? Tu však nejde o nejaké mystické skúsenosti. Boh totiž veľmi často pôsobí v obyčajných veciach. My často nechápeme, že v skúsenosti Boha nejde o nejaké mimoriadne veci. Ako prežívaš Boha? Vidíš Boha? Keď stretneš druhého človeka, cítiš, že je to stretnutie s Bohom, cítiš, že cez tohto človeka Boh koná niečo pre teba, že je to stretnutie s niekým, koho ti dáva Boh? Pamätaj na to, že aj ty sám pre seba si darom Boha. Človek by sa prekvapil, aké má vnútorné bohatstvo! Ale my máme svoju psychiku, svoje komplexy (ja to neviem, ja to nezvládnem, neviem si rady, neviem žiť atď.) a nepoznáme vlastné bohatstvo, ktoré nám Boh vložil do srdca. A potom závidíme iným, ako krásne hovo­ria, akú majú dobrú pamäť alebo nadanie hrať na husle.  Nemôžeme však od Boha žiadať, aby bol každý geniálny, aby mal veľké schopnosti. Musíme si uvedomiť, že skúsenosť Boha je vlastne v obyčajných, jednoduchých veciach, ktoré prežívame. Poz­ri sa na kvietok – vidíš v ňom stopu Boha?

Je veľmi dôležité pozrieť sa na svoju tvár. Pozri sa na svo­ju tvár a uvedom si, že máš niečo, čo má aj Boh, čo má Ježiš, že aj Boh má tvár a ty si obrazom Boha. Pozri sa na to, aký si krás­ny vnútorne! Si stvorený na podobu Božiu. A pozri sa na prírodu, aké je to všetko múdre, zázračné… My to nevidíme. Napr. taký komár má „ihlu“, ktorá môže preraziť aj kožu kravy. Kto z ľudí vymyslí také niečo? A koľko je iných zaujímavých vecí, koľko múd­rosti je napríklad v jednom zrnku: Boh ho hodí do zeme, je obklo­pené živinami a zrnko rastie a vie, ako má rásť, kde má vyhnať lístky atď. A my často nevidíme túto krásu, lebo sa pozeráme na svet úplne nezdravo. Namiesto toho, aby sme prežívali Boha, a príroda nám k tomu napomáha, nevšímame si to. Nedajme sa okrá­dať o krásu!

Človek dnes žije iba pre prácu a povinnosti, vôbec nemá čas žiť, nič nevidí, stále sa ponáhľa, nemá čas stretnúť sa s druhým človekom a tešiť sa z tohto stretnutia. Musíme zmeniť náš štýl života.

Čo znamená skúsenosť Boha? Vidím Boha, múdrosť prírody, krá­su kvetov? Pán Boh si všetko stvoril sám pre seba. Musíme vidieť, že je to Boží svet, a nie, že to Boh všetko stvoril pre nás, pre našu produkciu, ekonomickú vyspelosť. Treba si nájsť čas na krá­su, lebo krása nám pripomína hlavne Boha.

Eliáš je Božím človekom, ktorý prežíva svojho Boha. Ako ja prežívam Boha, ako prežívam čas pre Boha? Eliáš je človek Boží, ktorý nám dáva príklad, ako treba s Bohom žiť, ako ho vnímať, ako ho chápať: v jemnom vánku… My však máme radi ruch, nemáme čas nájsť si priestor pre jemného Boha, pre Boha, ktorý nám dáva skú­senosť svojho jemného dotyku. Nájdime si na to čas, myslime na to v náboženskej citlivosti.

Eliáš končí svoj život, ide spolu s Elizeom a hovorí mu, že musí odísť. A Elizeus ho žiada o dve čiastky jeho ducha. Eliáš mu hovorí: „Dobre, keď ma budeš vidieť vystupovať do neba a keď bu­deš vtedy bdieť, dostaneš môjho ducha.“ A čo sa stalo? Eliáš sku­točne odchádza na ohnivom voze a Elizeus dostáva od Eliáša plášť. Je to symbol jeho ducha. Aj my môžeme získať pre seba úžitok, keď žijeme pod ochranou Panny Márie, pod jej plášťom – škapuliarom, ktorý je tiež symbolom Máriinho ducha. Sme akoby zahalení, zaode­tí jej plášťom – jej duchom, patríme jej. Je to krásny obraz – prijatie do škapuliara, do Máriinej ochrany, prostredníctvom Cirkvi.

Myslím, že každý z nás sa rád vráti k biblickým miestam o Eliášovi (1. a 2. kniha kráľov) a bude tam hľadať to, čo je pre nás a pre našu spiritualitu stále živé. Uvedomme si, že Eliášov duch stále pôsobí, pretože duch Eliáša je nesmrteľný a dáva Karmelu svoj význam, aby sme boli svedkami opravdivého Boha, do­konca, ak by bolo treba, proti všetkým ľuďom, ako sa to podarilo aj Eliášovi, ktorý ostal opravdivým prorokom. Boh mu hovorí: Ešte som si nechal sedem tisíc čistých, poriadnych ľudí. A Eliáš si myslel, že je sám. Ani my nevieme o tom, že niekde žijú ľudia s rovnakými karmelitánskymi túžbami, ako máme my, hoci si to možno ešte neuvedomujú.

Eliášov profetizmus nás má viesť k tomu, aby sme aj my boli prorokmi v dnešnom svete. Čo znamená byť prorokom?

Pamätajme si, že Kristus, v mystickom tele ktorého sme spo­ločne zjednotení, má tri funkcie: kňazskú, prorockú a kráľovskú. Každý kresťan má byť teda aj prorokom. Zvyčajne si to neuvedomu­jeme, ale my, čo žijeme karmelitánsku spiritualitu, si musíme uvedomiť, čo znamená byť dnes prorokom. O čom mám svedčiť? Mys­lím, že treba vystupovať proti všetkým prúdom a túžbam žiť bez Boha. Človek si stvoril svoj svet, modernú techniku, počítače, rakety a hovorí: Boha niet. – Ja Boha nepotrebujem. – Poradíme si sami, stvoríme krásny svet bez Boha. (To chceli urobiť aj komu­nisti v bývalom režime: vytvoriť svet bez Boha, proti Bohu, plný blahobytu pre všetkých. A dokážeme, že sa nám to podarí a bude to krásny svet, svet hojnosti a dostatku… Ako to dopadlo, to vidíme a ešte dlho, dlho budeme vidieť. To je historické ponauče­nie, čo môže človek spôsobiť bez Boha.)

My, karmelitáni, máme za úlohu obyčajným, jednoduchým životom svedčiť, že Boha potrebujeme, že žijeme pre Boha a že je to naša radosť. Takými prorokmi máme byť!

Čistota srdca

Doteraz sme hovorili o troch hlavných bodoch Karmelu – o pro­fetizme Eliáša, o Panne Márii, o Svätom písme. Teraz by sme sa mali po­zrieť ešte z iného pohľadu na to, čo nám prináša charizma Kar­melu.

V spiritualite Karmelu je veľmi dôležitý istý vnútorný stav, ktorý by sa mohol nazvať – č i s t o t a. To, čo prežívame v Kar­meli, to, čo prežívame spoločne s Pannou Máriou, vedie nás do skutočnosti čistoty. Mali by sme vedieť, že v Karmeli je človek prekvapený nad tou skutočnosťou, že je stvorený pre Boha, že ide k Nemu. Ide o intímne, dôverné nažívanie s Bohom. A aby sme to mohli prežívať, musíme sa stať podobnými Bohu. Takými, ako je on. Čistými ako on.

Z konca l3. storočia pochádza veľmi krásny doklad – O ustano­vení prvých mníchov /De institutionibus primorum monachorum/, ktorý dáva istý význam, istotu a základ spirituality Karmelu. Ho­vorí sa tam o dvoch základných veciach: l/ obetovať sa Bohu, obe­tovať mu sväté srdce, očistené od každého hriechu. To možno do­siahnuť vlastnými silami, cvičením sa v čnosti, s pomocou milosti Božej. 2/ Ide o čistý dar Boha, ktorý spočíva v tom, že človek v srdci zakúša a v duši prežíva silu Jeho prítomnosti a sladkosť jeho nebeskej slávy. Nielen po smrti, ale už v tomto pozemskom živote. Znamená to teda: v čistote srdca prežívať moc /majestát, silu, slávu/ a sladkosť Pána. Na jednej strane – čistota srdca, na druhej strane – prežívanie Boha, jeho sily a sladkosti.

Karmel je veľmi citlivý na čistotu srdca. Logika kontemplácie je takáto: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Aby sme sa mohli na Boha zahľadieť, vidieť ho, obrátiť naňho pozor­nosť, musíme mať čisté srdce. Byť čistým znamená stávať sa schop­ným poznať tajomstvo Boha. Sám Boh, ktorý sa dáva človeku, prichádza s ohňom ako ohňom lásky. Ohňom, ktorý očisťuje, ale sú­časne aj rozpaľuje srdce človeka. Oheň dáva človeku nový pohľad; lebo byť čistým, znamená vidieť. Treba sa odovzdať, nechať sa zachvátiť týmto ohňom – plamennou láskou, ktorá ničí všetko, čo je nečisté, a dáva nový spôsob existencie. My si to neuvedomuje­me, ale je to tak, že Boh, ktorý prichádza k nám, nás napĺňa tak, že nás premieňa, stávame sa iným, novým človekom. Je to teda iný spôsob existencie. Človek je povolaný k tomu – znovu to opakujem – aby sa stal Bohom prostredníctvom Božej lásky. Nie rovný Bohu, ale jeho láska nás premieňa a pomocou tejto lásky sme akoby Bo­hom. Máme účasť na jeho božstve. Táto pravda vždy oživovala Kar­mel: stávať sa čoraz viac Božím. Zakúsiť jeho moc už tu na zemi. Nečakáme na život večný, ale chceme prežívať Boha už tu – akoby stiahnuť večný život na zem. A to, čo budeme prežívať raz pri ob­šťastňujúcom, večnom pohľade na Boha, to chceme vidieť a v temno­te viery prežívať už tu na zemi.

Karmel obdržal tú charizmu Cirkvi, aby pripomínal, že hodnota človeka je oveľa väčšia, než ako sa zvyčajne hovorí. V hĺbke svo­jej duše máš tajomný priestor, ktorý je rezervovaný pre Boha. Tam už nič nepreniká. A biblia to miesto nazýva srdcom. Tam je oheň života, čistý oheň, tam je tvoja modlitba, tam je Duch Svätý, ktorý sa stále modlí. Tam sú – ako hovorí sv. Pavol – nevyslovi­teľné vzdychy. A v tejto intimite, v tejto skrytosti môžeme stretnúť opravdivého Boha. Tam je tiež odveký pokoj stvorenia, mlčanie. Tam je sloboda a tam možno počuť hlas Pána. Mať čisté srdce znamená dať sa tam doviesť, aby som sa stretol s Bohom, vi­del ho, zamiloval sa doňho. “Stráž svoje srdce”, hovorí sv. Pa­vol, “bdi”, čiže pamätaj, aby si bol prítomný, nie ako opitý člo­vek, ktorý nevie, čo sa deje, ale dbaj, aby si bol triezvy a bed­livý. Musíš vedieť, o čo ide, čo je dôležité. Strážiť čistotu srdca znamená nedovoliť mojim slovám, mojim myšlienkam narúšať, ničiť túto svätosť. Otcovia púšte to nazývali “strážiť srdce”, nevpúšťať tam cudzích, to, čo nepoznám, len Boha. Nevpúšťať tam ani priateľov ani nepriateľov. To miesto je vyhradené jedine pre Boha. Treba vedieť, že každý z nás má vnútorný hrad, o ktorom pí­še sv. Terézia. A treba do toho hradu vojsť. A vojsť doňho nám bránia – ako píše sv. Terézia – rôzni satani. Sme nejako tak skon­štruovaní, že ak chceme, aby niečo, čo si v našom rozume uvedomí­me, preniklo až do hĺbky nášho srdca, musíme prejsť akoby temným tunelom, a tu nás zastavujú a zdržiavajú satani, držia nás a nechcú nás tam pustiť, aby sme neodhalili, neobjavili tajomstvo nášho srdca. Sv. Terézia mala raz takéto videnie: zomrel istý človek a keď ho pochovávali, videla, že satani ho držia za šiju a nechcú dovoliť, aby sa jeho rozum a srdce zjednotili. A ak sú rozum a srdce ­jedno, vtedy je človek múdry. Vie, o čo ide, a nedá sa podviesť, ani vziať si tento poklad.

Čistota srdca, to nie je nejaký romantický piknik s Duchom Svätým! Je to otvorený boj so všetkými démonmi našich čias. A s najväčším protivníkom, ktorým som si ja sám – moja spokoj­nosť, ospravedlňovanie sa, strach atď. Takže démoni našich čias, to je: byť slobodný, nezávislý, byť sám, nepotrebovať druhého človeka atď. Ďalej sú to naše postoje, ktoré nám odnímajú Boha, odnímajú nám svätosť a čistotu srdca. Keď máme byť čistého srdca, musíme zo svojho vnútra vylúčiť a odstrániť všetky haraburdy a nepotrebné veci. Mám mať čisté srdce, prázdne, ktoré očakáva Pána. A my do toho srdca tlačíme to i tamto, všetko, čo sa nám zdá dôležité. A robíme z nášho srdca akési starinárstvo. Musíme teda toto všetko zo srdca vylúčiť a odstrániť. Mám mať čisté srd­ce pre Boha, a nie nejaké múzeum, kde mám všetko natlačené.

Lebo inak nikdy nezakúsiš, čo znamená byť spolu s Bohom. A to je čistota srdca. Čiže vidíme, že čistota srdca nie je len otázka hriechu či nehriechu. Čistota srdca ide oveľa ďalej. Takže je potrebné, aby sme boli úplne s Bohom. Preto sa musíme všetkého zbaviť, všetko vylúčiť a odstrániť. Pamätajme, že sv. Ján od Krí­ža hovorí /pre niektorých je to hrôza počuť/: Zbav sa nielen po­zemských dobier, ale aj duchovných, a zaoberaj sa v temnote viery len Bohom! Teda ani nám nemôže záležať na duchovných dobrách!

Byť človekom čistého srdca znamená byť človekom ducha a pravdy. Nesmie nás zaujímať nič, čo je ľudské, nič, čo je božské, ale iba sám Boh. Čiže to je ono “nada”, o čom hovorí sv. Ján od Kríža. My sa však radi viažeme aj na duchovné veci, na duchovné dobrá. Ne­zaoberáme sa Bohom, ale duchovnými dobrami. A to je vlastne tiež problém čistoty srdca. Aby ste mali predstavu o tom, poviem vám príklad: Ideme po ceste a Pán Boh nám dáva pekné veci – “nebeskú zmrzlinu” – a my namiesto toho, aby sme kráčali k Bohu, zastavu­jeme sa na týždeň či na dva pri tej “zmrzline” a vzdycháme: “Aké je to dobré! Ďakujeme Ti, Pane!” Alebo ide citlivá žena, vidí krásnu orchideu: Ó, aké je to krásne, zastavím sa tu na týždeň a pokochám sa v tej kráse…”

 Čiže namiesto toho, aby som šiel po ceste priamo k Bohu a zjed­notil sa s ním, zaoberám sa vecami, ktoré ma zdržiavajú. Pamätaj­me na to, ako hovorí sv. Ján od Kríža, že aj duchovné veci sú prekážkou na ceste k Bohu!

Teda nesmie nás zaujímať nič, čo je ľudské, nič, čo je božské, len sám Boh nás musí zaujímať!

My sa niekedy pridŕžame nejakého človeka, lebo pekne rozpráva, krásne hovorí o Bohu a pod. Alebo sa viažeme na niekoho, lebo je inteligentný, vyhovuje nám to, je to dobré. Pamätajme, že nie je dôležité, čo nás vedie k Bohu, ale dôležitý je sám Boh. Keď to pochopíme, vtedy sa skutočne zbavíme všetkých túžob. Napríklad niektorí zbožní ľudia si myslia, že musia ísť na všetky púte… A ak sa niekde niečo zorganizovalo a oni o tom nevedeli a nešli tam, majú potom výčitky svedomia, že odmietli Božie milosti. Seď doma a modli sa! Sv. Tomáš Kempenský nám hovorí, že ešte nevidel človeka, ktorému by púte pridali niečo na zbožnosti.  Takže pamätajme, že vonkajšie veci sú duchovné dobrá, ktoré nám môžu odňať alebo zabrať Boha. – Sv. Ján od Kríža celou Cestou na horu Karmel hovorí o radosti, o tom, ako sa zbaviť radosti z vecí pozemských a ako sa zbaviť radosti aj z vecí duchovných. A to je už ťažšie.

Čistota srdca je čistota od pozemských, časných hodnôt, od všetkého, čo nie je Bohom. To znamená, zachovaj si celé srdce pre Boha. Vtedy začneš vidieť Boha v svojich prácach, ktoré robíš, v svojich myšlienkach, lebo to už nebudú tvoje práce, tvoje myš­lienky, ale Jeho práce, Jeho myšlienky. Čiže treba sa odtrhnúť, odpútať a hľadať iba Boha. Zanechať to, čo človek môže mať v ži­vote. A tu môžeme lepšie pochopiť Ježišove slová: Ak si chceš zachrániť svoj život, stratíš ho. A ak chceš stratiť svoj život, čiže odovzdať všetko, akoby zomrieť v tomto živote, byť len pre Boha, vtedy si zachrániš život pre život večný (sv. Matúš).

Teda čisté srdce je mierou všetkého. Sú to ťažké slová: Kto má rád svoju matku, svojho otca, brata viac ako mňa, nie je ma ho­den. Ale pamätajme, že o to tu ide. Teda ak mám srdce zaťažené ľudskými pohľadmi, ak mám srdce zaťažené mojou ľudskou láskou, Ježiš mi hovorí tvrdé slová: Nie si ma hoden! To neznamená, že dobre, skončím s rodinou, budem mať pokoj… Samozrejme, že nie! Ale treba byť vnútorne slobodný, mať vnútornú slobodu! Ide o to, že keď bude Boh žiadať odo mňa: Opusti svoju rodinu pre mňa! – budem schopný to urobiť. /To neznamená, že napríklad matka troch detí si povie: zbavím sa všetkého, odídem na púšť!/ Ide o náš vnútorný svet. To znamená, že v živote sú často také situá­cie, že musím voliť medzi ľuďmi a Bohom. A aby moja ľudská láska nezaťažovala moje rozhodnutia, musím si vždy voliť tú cestu, kto­rú chce Boh, ktorú odo mňa žiada. Niekedy je to tak, že nás zaťa­žuje naša sebaláska: treba sa jej zbaviť. Niekedy sú to vonkajšie situácie, inokedy vnútorné; sme akoby ochrnutí našou sebaláskou. Boh nám chce niečo dať, niečo vziať, chce nás vyslobodiť z niečo­ho, a my to pevne držíme: Pane, to ti nedám, to je moje! A pritom Boh nás chce vyslobodiť, odníma nám niektoré veci, aby nás vyslo­bodil – od nás samých, od rôznych situácií atď.

Takže treba si jasne uvedomiť: Čisté srdce znamená mať lásku k Bohu, zamilovať sa do Boha láskou samého Boha, a nie mojou ľud­skou, pozemskou láskou, ale mať odvahu milovať láskou Zmluvy, ktorou ma Boh už prv miloval; táto láska môže byť ťažká v preží­vaní, ale je krásna v duchovnom význame.

Preto vidíš Boha, že máš odvahu milovať láskou samého Boha. A vtedy láskou Boha miluješ ľudí, láskou Boha miluješ samého seba.

Zamilovať sa znamená – poznať. Niekedy treba nechať odísť všetky ľudské lásky, aby sme nechali priestor pre lásku Boha. Je to ťažký problém, o čom hovorím, lebo sme naviazaní na muža, de­ti, rodinu… Čo máme teda robiť? /Príklad: Muž príde domov z kostola, ľahne si a leží… Čo sa deje? Kňaz povedal v kázni, že sa treba starať len o Božie kráľovstvo, o nič iné. A kto sa bude snažiť o Božie kráľovstvo, všetko ostatné sa mu pridá./

Ide o to, čím máme žiť. Prvé prikázanie lásky znie: Budeš mi­lovať Boha z celého srdca, z celej duše, z celej svojej sily! /A druhé je tiež dôležité: Budeš milovať svojho blížneho ako seba samého. Obidve fungujú po celý čas v Cirkvi!/

A sv. Jánovi od Kríža ide práve o to: Budeš milovať Boha z celé­ho srdca, z celej sily, z celej duše! On to berie veľmi vážne: Budeš milovať jedine samého Boha, a nebudeš milovať dobrá, ktoré ti dáva, ale iba jeho! Lebo my niekedy konáme takto: Niekto k nám príde s krásnou zahraničnou bonboniérou, my len otvárame oči, ob­divujeme ten dar a vôbec sa nezaujímame o darcu – zabúdame naňho. Podobne je to v prípade, keď sme spútaní duchovnými dobrami a za­búdame na samého Boha; zabúdame, že máme byť vďační, pamätať, kto je darcom, kto nám to dáva. Nie je dôležitý dar, ale dôležitý je iba ten, kto nám ho dáva. Takže pamätajme na to! Rovnako nie je dôležité, či máme nejaké dobré pocity pri modlitbe. Niektorí ľu­dia totiž, ak majú dobrý pocit pri modlitbe, ak dostávajú sladké bonbóniky, tak sa modlia. Ale ak to nedostanú, potom sa už nechcú modliť, lebo modlitba im vraj nič nedáva. A to je tá situácia, keď sme naviazaní len na dary, a pritom zabúdame na Boha. Preto pamätajme na to, kto je tu dôležitý; pamätajme, že Boh nám dáva dary, aby nás posilnil na ceste, aby nás potlačil dopredu, a nie aby sme my zastali na týždeň či na dva pri tej “zmrzline” lebo nám to chutí, je to dobré.

Pamätajme na to, že dôležitý je Boh, a nie jeho dary! Za jeho dary by sme mali byť vďační… Musíme však byť slobodní od darov, musíme byť verní Bohu mimo darov! Lebo Boh nás má rád, a preto nás skúša a posiela nás na púšť. A čo sa deje na púšti? Slnko tam praží, niet vody, niet pokrmu, a my umierame na tej púšti; koná sa tajomstvo Boha – on nás tam skúša, či budeme mať odvahu žiť pre Neho, ale bez darov, akoby na kredit.

Toľko o čistote srdca. Teraz ešte niekoľko slov o zakusovaní Boha, jeho sily, sladkosti.

 Pamätajme, že sladkosť Pána nie je sladkosť našich zmyslov, ale je to sladkosť viery. My môžeme poznať Boha dnes, keď žijeme, len prostredníctvom viery. Je to niečo celkom iné – okúsiť Boha zmyslami, citmi a okúsiť Boha prostredníctvom viery. Boh nás nie­kedy učí tomuto druhému, ťažšiemu spôsobu poznania. Ale my vtedy ledva žijeme, všetko sa v nás láme a rúca, prežívame akoby vnú­torné zemetrasenie! Niečo celkom iné je poznávať teológiu a oku­sovať mystéria Boha cez vieru. Pri zakúšaní Boha človek niekedy ostáva ležať na zemi – ako Jakub, ktorý bojoval s Bohom, alebo ako Mojžiš. Takže keď máme mystickú skúsenosť, skúsenosť viery, je to niekedy zážitok, ktorý mení náš život.  Čiže zakusovať Pána, jeho silu, znamená byť tou silou zvalený na zem! Byť premožený Kristom! To zakúšanie Boha je zakúšanie vo viere! To nie je ako zmrzlina, či dobré bonbóny, ktoré mi chu­tia… Ale je to niekedy zakúšanie Boha v smrti na kríži, skrze smrť, skrze noc zmyslov a ducha. A až tam sa rodí zmŕtvychvsta­nie. Takže nesmieme si myslieť, že to okusovanie sily /moci/ Boha je krásny pocit, ale že to môže znamenať, že Boh sa nás dotýka, dáva nám seba a my sa cítime zničení jeho silou, lebo kladie na nás ruku, a to je veľmi ťažké prežívanie, pretože ide o našu psychiku. Pre našu vieru je to však veľmi dobré a veľmi zdravé, je to pre náš večný život!

Svet mystiky je veľmi zložitý. Je ťažké rozhodnúť sa, čo je zdravé a čo nie je zdravé; mnoho mystikov veľmi trpí v zakúšaní Boha. Boh totiž neprichádza ako niekto krásny, niekto sladký, ale prichádza ako opravdivý Boh vo svojom majestáte, v svojej sile. Prichádza opravdivý Boh – a človek to možno nevydrží, lebo naša psychika je unavená, zničená… Zakúšanie a prežívanie Boha môže byť veľmi ťažké.

Tu máme svedectvo sv. Terezky, ktorej malá cesta bola cestou lásky. Hovorí: Mojím povolaním je LÁSKA! Terezka však nechce milovať len ľudskou láskou, t.j. láskou ohraničenou, ale chce milovať Božou láskou, láskou bez hraníc, bez obmedzenia; chce žiť touto láskou. Hovorí: Daj mi svoje srdce, Pane, aby som mohla milovať tak, ako miluješ ty! Chcem tvoju lásku učiniť svojou láskou!
Opäť si môžeme zobrať za vzor sv. Terezku:
V poslednej etape svojho života sv. Terezka napriek ťažkému obdobiu, ťažkým skúškam, ostáva verná na ceste lásky k Bohu, ostáva verná láske Bohu. Boh jej berie všetky dary, všetko, čo miluje, Berie ju na púšť viery, zakrýva jej obraz seba samého, Terezka má pocit, akoby stratila všetko duchovné bohatstvo, čo predtým mala. A to je skutočný duchovný heroizmus! A niekoľko mesiacov pred smrťou píše:

         To je skutočná láska – milovať Pána Ježiša bez prežívania sladkosti tejto lásky.

Charizma Karmelu

Karmel stojí akoby na troch stĺpoch, troch pilieroch, ktorými sú: profetizmus čiže prorocký duch Eliáša, Panna Mária a Sväté Písmo.

Treba si uvedomiť, že v Karmeli dostávame charizmy Ducha Svätého, ktoré v nás oživujú to, čo je čiastkou Cirkvi. Sme spo­jení s Ježišom, zapojení do Ježiša, a v prežívaní Ježiša sme čiastkou Cirkvi. Modlitba a život modlitby, to je pre nás najhlb­šie.

Continue reading

(c) 2012 - 2018 DH & Bosí Karmelitáni 
admin@bosikarmelitani.sk
ochrana osobných údajov