Kategória: Nezaradené

7 číslo

6 číslo

5 číslo

4 číslo

1 číslo

2 číslo

Formácia

PODSTATA FORMÁCIE
Ľudská formácia rozvíja:

– našu schopnosť interpersonálneho dialógu, vzájomnej úcty a tolerancie;
– pripravenosť prijímať napomenutia a opravovať iných v duchu vľúdnosti;
– schopnosť vytrvať vo svojich záväzkoch.

Kresťanská formácia zväčšuje:

– našu schopnosť osvojiť si potrebné teologické vedomosti na základe Katechizmu Katolíckej cirkvi a a cirkevných dokumentov;
– docenenie hodnoty krstného zasvätenia;
– horlivosť v obrátení sa, kresťanskú angažovanosť a svätosť života;
– zápal života v nasledovaní Ježiša a v účasti na jeho spasiteľnej misii cez rozvíjanie svojho povolania v rozmere prorockom, kňazskom a kráľovskom.

Karmelitánska formácia upevňuje našu karmelitánsku identitu:

– štúdiom a duchovným čítaním Svätého písma a praktizovaním lectio divina;
– zdôraznením dôležitosti liturgie Cirkvi, najmä Eucharistie a liturgie hodín;
– poznávaním spirituality Karmelu, jeho histórie a diel svätcov Karmelu;
– formáciou k modlitbe a meditácii;
– formáciou k apoštolátu vychádzajúcemu z učenia Cirkvi a chápania úlohy v apoštoláte rádu.

Kalvárskahora– Urpín 

Severovýchodné úpätie vyhasnutej sopky Urpín je akoby oddávna predurčené na vybudovanie jedného z najkrajších skvostov mesta Banská Bystrica – Kalvárie.

Kalvária znamená miesto, či vŕšok ukrižovania nášho Pána Ježiša Krista v Jeruzaleme, resp. vyobrazenie krížovej cesty. Takto sú pomenované aj miesta, na ktorých bola postavená pamiatka na ceste Pána Ježiša od domu Piláta na horu Golgota.

Hlavnú časť kalvárií tvorili zastavenia krížovej cesty; na začiatku ich bývalo dvanásť, neskoršie štrnásť. Končili kostolom alebo hrobkou Pána Ježiša. Ostatné zastavenia s rôznymi scénami, od Večere Pána až k sudcovskej stolici Piláta, mohli, ale nemuseli existovať.

Pod pojmom banskobystrická Kalvária sa do roku 2008 hovorilo o týchto historických objektoch:

  1. osem kaplniek krížovej cesty
  2. kostolík– Kaplnka Božieho hrobu
  3. lipová alej, nazývaná aj „Urpínska alej“

História

Historické pramene sú veľmi strohé. V roku 1689 boli na Urpíne postavené kríže a prvé zastavenia. Ich podobu nepoznáme. Do Banskej Bystrice vtedy prišli pátri zo Spoločnosti Ježišovej (jezuiti), ktorí sa výrazne pričinili o obrodenie katolíckej viery na tomto území.

Pred rokom 1710 veriaci mesta Banská Bystrica chodili v celodennej procesii na vtedy peknú, veľkú a známu kalváriu s vrcholovou Kaplnkou Božieho hrobu v Španej Doline.

Roky 1710 a 1713 boli pre Banskú Bystricu ťažkými. Hoci v Liptovskej, Nitrianskej a Bratislavskej župe mor rad-radom kosil svoje obete, Zvolenská župa – osobitne Banská Bystrica – sa vďaka Božej ochrane a mimoriadnym, aj keď neúprosným nariadeniam, pred morovou epidémiou uchránila.

Z historických prameňov je známe, že v čase morovej epidémie bolo zakázané opustiť mesto (nebola možnosť ísť modliť sa na Kalváriu v Španej Doline) a tak sa často konali prosebné procesie za ochranu mesta práve na Urpínskej hore. V roku 1712, počas morovej epidémie, na vrchole hory dal páter Jozef Mayr postaviť tri kríže. Po skončení epidémie obyvatelia mesta z vďačnosti Pánu Bohu za jeho ochranu postavili v roku 1713 vrcholový kostolík Kalvárie – Kaplnku Božieho hrobu s malým nádvorím.

V roku 1714 bolo postavených 7 zastavení. Výsadba lipovej aleje sa datuje do roku 1722. V  roku 1731 ju však takmer celú znova vysadili, keďže pôvodnú zničil požiar.

V roku 1731 prebehla rekonštrukcia nádvoria kostolíka. Z darov baníkov – Nemcov bol postavený v nádvorí nový kríž s drevenou sochou ukrižovaného Pána, zhotovenou umelcom Janom Pavlom Weisom. Historické pramene hovoria, že na slávnostnom požehnaní bolo prítomných množstvo úradníkov banskej komory a to aj z Banskej Štiavnice.

V priebehu nasledujúcich rokov Kalvária zaznamenala veľký rozkvet vďaka milodarom vtedajších obyvateľov. Dostala medený pozlátený kríž s piatimi ranami a srdcom, v ktorom bola umiestnená relikvia Svätého kríža a tiež kompletnú liturgickú plátenú výbavu a viaceré obrazy na výzdobu kostolíka.

V roku 1768 nemecká Kongregácia doplnila na dva postranné kríže plastiky lotrov. Ale už zo záznamov z roku 1771 vieme, že Kalvária začala chátrať a potrebovala opravu. V tomto období sa tu slávili štyri veľké slávnosti: Nedeľa umučenia, Nájdenie a Povýšenie Svätého kríža a Nanebovstúpenie Pána.

Kostolík má pôdorys kríža s polkruhovo ukončenými ramenami. Na jednoduchej hladkej, trojuholníkovým štítom ukončenej vstupnej fasáde, prelomenej polkruhovo zaklenutým oknom v osi nad portálom a dvoma slepými oknami po bokoch, bola vtedy na pravej strane umiestnená kazateľnica s baldachýnovou strieškou. V interiéri bola loď zaklenutá pruskou klenbou.

V priebehu nasledujúcich rokov máme len kusé informácie o opravách a výmenách jednotlivých artefaktov.

V poslednej štvrtine 19. storočia pašiový program Kalvárie nahradila aktuálna pobožnosť krížovej cesty. Prvých osem zastavení bolo osadených v nikách ôsmych staníc. Mali už takú podobu ako v súčasnosti. Zvyšných šesť zastavení bolo vsadených na miesto starších výjavov v nikách ohradenia kostolíka. Z nich sa dodnes zachoval len jeden artefakt – 1. zastavenie – Ježiš na smrť odsúdený, v prevedení maľovanej pálenej keramiky. Tieto výjavy boli vyrobené v Budapešti.

V roku 1902 – 1903 postavilo mesto – ako patrón Kalvárie – v nádvorí kamenný podstavec, železný kríž s korpusom a tri sochy pod ním: postavy Panny Márie, sv. Jána a Márie Magdalény. Postranné kríže s lotrami boli vtedy odstránené. Vtedy prebehla posledná väčšia oprava Kalvárie.

Historické dianie v druhej polovici 20. storočia (éra komunizmu) zanechali na objekte Kalvárskej hory – Urpín svoje stopy. V kaplnkách zastavení boli zničené všetky plastiky, a na nádvorí všetky sochy. Zachovalo sa len torzo plastiky prvého zastavenia a plastika umučenia Krista z centrálneho kríža. Kaplnky a kostolík s nádvorím do roku 2005 vplyvom poveternostných podmienok a vandalizmu len chátrali. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa Rímskokatolícky farský úrad Banská Bystrica – Mesto v spolupráci s Krajským pamiatkovým úradom pričinili o zlepšenie zastrešenia historických objektov výmenou strešnej krytiny.

V roku 2005 Ministerstvo kultúry poskytlo dotáciu vo výške 200 tisíc korún ako súčasť grantového systému, programu: „Obnovme si svoj dom“, čo poslúžilo na čiastočnú záchranu prvých piatich kaplniek.

Prvé kroky ku generálnej oprave

V roku 2006 bol odovzdaný kompletný projekt I. etapy rekonštrukcie všetkých kaplniek krížovej cesty a kostolíka Povýšenia Svätého Kríža vypracovaný firmou ARCHUS – architektonický ateliér, pod vedením Ing. Arch. Jozefa Frtúsa. Súčasne bola v projekte zahrnutá novostavba malého kláštora, situovaná na lúke „za chrbtom“ druhej kaplnky Krížovej cesty. Tento objekt by spravoval Rád bosých karmelitánov a ich prítomnosť by mala zabezpečovať nielen duchovnú službu v novovzniknutej Duchovnej správe – Kalvária, ale aj ochranu zrekonštruovaných objektov.

Keďže sa z plastík zastavení zachoval len jeden artefakt, investor, v spolupráci s Krajským pamiatkovým úradom a architektom rozhodli, že budú vytvorené úplne nové vyobrazenia. Víťazom konkurzného konania sa nakoniec stal akademický sochár Milana Ormandík z Kremnice.

Generálna oprava

17.5.2007 začala generálna oprava historickej časti, ako aj  novostavby firmou RANDA + R a okrem nej aj firmy p. Kartíka z Banskej Bystrice a p. Janíčka z Českej republiky. Práce v interiéroch vykonali ERMAKO – Vojtech Matonok, SANTA s.r.o., MEC CORP s.r.o., Proenergia, Males s.r.o. a ďalšie.

Do veže kostolíka bol 19. 9. 2008 umiestnený 80-kilový zvon od firmy ELMONT-Albín Ivák. Na zvone s tónom gis je nápis: Zasvätený Svätému Krížu, Kalvárska hora – Urpín, A.D. 2008. Tento zvon bol slávnostne požehnaný 8. septembra 2008 pred banskobystrickou katedrálou.

Portál vrcholového kostolíka Povýšenia Svätého Kríža kedysi dotvárali nám už neznáme reliéfy. Dnes ho zdobia dve keramické diela akademického sochára Vladimíra Oravca z Banskej Štiavnice. Sú to dve postavy anjelov, ktorí držia erby mesta a banskobystrickej diecézy. Ako píše Plotschius vo svojej starobylej kronike o banskobystrickom erbe: …anjel držiaci štít symbolizuje Božiu ochranu, ktorá je prostredníctvom anjelskej stráže poskytnutá zbožným

Poslednou a nie nenáročnou prácou na Kalvárskej hore – Urpíne bola celková úprava terénu: oprava chodníkov popri kaplnkách, nová cesta až ku kostolíku a zároveň oprava prístupovej ulice.

Urpínska alej

Súčasťou historickej Kalvárie je aj tzv. Urpínska alej. Tvorilo ju 71 druhovo rozličných chránených stromov. Prevažnú časť – 59 ks  – tvorila lipa veľkolistá, 9 ks pagaštan konský, 2 ks agát biely, 1 ks javor poľný. Všetky lipy majú priemerný vek asi 250 – 300 rokov.

Slávnostné požehnanie

Dňa 28. septembra 2008 banskobystrický sídelný biskup Mons. Rudolf Baláž slávnostne požehnal celý obnovený areál Kalvárskej hory – Urpín, t.j. historickú alej so zastaveniami, vrcholový kostolík, ako aj novostavbu kláštora a odovzdal ich do správy Rehole bosých karmelitánov.

 spracoval: Mons. Ján Krajčík, dekan farnosti Banská Bystrica – Katedrála sv. Františka Xaverského

Dejiny hory Karmel

Tajomstvá hory Karmel (pri karmelitánskych prameňoch)

Úvod

„Karmel bol vždy miestom prirodzených rekolekcií pre kontemplatívne duše, preto nečudo, že na jeho svahoch vznikol prvý karmelitánsky kláštor – kolíska rádu“1). (Bl. Titus Brandsma)

Počiatky karmelitánskeho rádu a jeho mystickej tradície obklopuje atmosféra tajomstva. Toto konštatovanie sa môže zdať čudné, ak vezmeme do úvahy, že traja z jeho vynikajúcich svätých: sv. Ján od Kríža, sv. Terézia Avilská a sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, sú učitelia Cirkvi, a teda ľudia, ktorých autoritu v oblasti viery Cirkev uznala a ich duchovné doktríny započítala k výnimočným perlám svojej pokladnice. Fakty však hovoria samé za seba. Keď  pozeráme na počiatky františkánov či dominikánov, vždy uprieme pozornosť na postavy sv. Františka a sv. Dominika. Vďaka  osobitnému Božiemu povolaniu prežívajú svoje osobné obrátenie a výnimočnú Božiu blízkosť; potom  príkladom života priťahujú prvých učeníkov a píšu pre nich regulu. Vieme, čím boli, v akom prostredí žili, akú charizmu zanechali svojim nástupcom a kedy sa to stalo. Historické počiatky karmelitánov sa od tejto schémy vzďaľujú a keby niekto chcel poukázať na konkrétny dátum alebo osobu, bude stáť pred problémami. Na rozdiel od iných rádov, karmelitáni nemajú veľkú charizmatickú postavu v úlohe zakladateľa. Ťažko tiež určiť konkrétny dátum ich vzniku. Ak však rád existuje, musí mať svoje počiatky. Neexistuje predsa prameň bez počiatkov. Kde sa teda nachádzajú pramene Karmelu? Pomocou koho a kedy vytryskli? Čo o tom hovoria dejiny a archeológia?

Otázky o počiatkoch Karmelu sú dôležité nielen pre karmelitánov a karmelitánky, pretože za posledných 200 rokov jeho charizmu prijalo niekoľko desiatok ženských rehoľných rádov, jeden mužský a tiež niekoľko svetských inštitútov. V súčasnosti žije na celom svete podľa karmelitánskej reguly asi 50 tis. zasvätených osôb. Okrem toho sa duch Karmelu prostredníctvom škapuliarskych bratstiev a Svetského rádu hlboko zakorenil v srdciach a mentalite mnohých laikov. Existuje teda skutočná karmelitánska rodina každodenne čerpajúca z duchovnosti, ktorej počiatky siahajú až k pradávnemu spoločenstvu pustovníkov z hory Karmel.

Tým, že siaha na svoje korene, karmelitánsky rád kultivuje pamäť o minulosti, ktorá ho udržiava v neustálom a tvorivom spojení so životom, ako aj duchovným a materiálnym dedičstvom ľudí, ktorí po celé stáročia formovali jeho tvár. Keď pozerá naspäť, objavuje ducha, ktorý zabezpečuje jeho nadčasovú pokladnicu.; dáva vedomie stálosti jeho trvania, hovorí , čím je Karmel, aká je jeho úloha a miesto vo svete. Dobre to pochopila veľká reformátorka Karmelu zo 16. storočia, sv. Terézia Avilská. V Knihe o zakladaní, jednej z kníh tvoriacich duchovný závet pre sestry novej reformy, napísala: „Pre lásku nášho Pána vás všetky prosím… zamerajme svoj pohľad na tých svätých prorokov, z ktorých náš rád vyšiel. Sme duchovným potomstvom oných blahoslavených prorokov a otcov, potomstvom toľkých našich slávnych  predkov, ktorí tu na zemi nosili náš habit a dnes oblečení do slávy na nás čakajú v nebi!“ (29, 33).

Poznať svojho otca a svoj pôvod, to znamená zaujať v živote správne miesto, to znamená zažiť, že človek nežije vo vákuu a prežívaná každodennosť je pre iných veľkým darom. Poznať svoju minulosť znamená byť si vedomý, že pokladnica nezanikajúcich hodnôt je pre mňa otvorená. Tu nájde svoje oprávnenie snaha čerpať z počiatkov dejín karmelitánov, úsilie zrekonštruovať ich priebeh, aby sa našli tie hodnoty, ktoré stáli na počiatku celej mystickej rádovej tradícii. Obzvlášť  sa to týka karmelitánskej reguly. Pred jej napísaním existovala ústne odovzdávaná tradícia pustovníckeho života na pahorkoch Karmelu. Práve z nej vyrástol text reguly. Aby sme spoznali jej ducha a prostredníctvom nej ducha celej karmelitánskej tradície, treba poznať spoločenstvo, v ktorom povstala; ľudí, ktorí toto spoločenstvo tvorili a tiež udalosti, ktoré ju stvárnili.

Tento text si stavia za cieľ priblížiť čitateľovi problém počiatkov, rozvoja a tiež duchovnosti pustovníckeho života na pahorkoch Karmelu, ktorý v 13. st. zrodil  karmelitánsky rád. Sprístupňuje tiež výsledky najnovších archeologických prác z 80. a 90. rokov 20. storočia. Vniesli totiž nové svetlo do otázky tradície pustovníckeho života na Karmeli, ako aj samých počiatkov rehole. Hoci nevyriešili všetky existujúce problémy, predsa len doplnili jeho dejiny a spravili ich zrozumiteľnejšie a integrálnejšie.

  1. Pahorky Karmelu

„Karmel sa vznáša nad nepokojmi života, nad búrlivými víchrami tohto sveta. Jeho samota je za dosahom života horúčkovitého a podliehajúceho vrtochom; je obklopený Božím pokojom“2). Bl. Titus Brandsma

  1. Nemí svedkovia minulosti

V ľudských predstavách zaujímali vysoké a ťažko prístupné hory vždy osobitné miesto. Ich vrcholy zahalené oblakmi alebo rannou hmlou ľudia pokladali za tajomné a sväté miesta, kde prebývali bohovia. Tam sa stretávali a vzájomne prenikali dejiny dvoch svetov, ľudského a božského. Odtiaľ pochádzali tajomné posolstvá a tam sa často rozhodovalo o osudoch starovekých osôb a národov. Sväté hory sú významným prvkom každého náboženstva, nevynímajúc ani judaizmus a kresťanstvo. Pod vplyvom biblických prorokov a neskôr samého Krista sa  osobitná úcta dodnes preukazuje tradícii hory Tábor, Horeb, Sinaj, alebo tiež Golgoty. Do skupiny svätých hôr patrí tiež Karmel. Tradície spojené s touto horou však majú špecifický charakter, lebo nesú stopy mystiky. Je zaujímavé, že aj nekresťania odpradávna uznávali tento špecifický charakter Karmelu, o čom často svedčia staroveké pohanské texty, ako napr. ten o živote Pytagorasa. Keď dorazil k úpätiu Karmelu, „často sa tam sám zdržiaval vo svätyni… Vídavali ho, ako schádza pomalým a ťažkým krokom z vrcholu Karmelu, hory svätejšej než iné a považovanej za nedostupnú pre obyčajných ľudí. Nikdy sa za seba neobzeral, žiadna priepasť, žiadna strmá skala ho nemohli zadržať“3). Rovnako Suetonius sa o Karmeli vyjadruje s úctou a zvýrazňuje všeobecné presvedčenie, že je úplne obklopený božskou prítomnosťou: „V Judei sa (Vespasián) poradil s veštiarňou boha Karmelu a odpoveď (lósov) sa s ním v plnom rozsahu zhodovala“4). Podobne konal Tacitus: „Karmel leží medzi Judeou a Sýriou: práve tam, na tej hore, vzývajú svojho boha. Ten boh nemá ani obraz ani svätyňu, ale iba oltár a kult. Keď mu raz Vespasián priniesol obetu a uvažoval o plánoch skrytých vo svojom srdci, kňaz Basilidus, ktorý preskúmal vnútornosti obety, mu povedal: „Vespasián, čo sa týka tvojich plánov na stavbu domu, zväčšenia (hmotných) statkov a zväčšenia počtu sluhov, bohovia ti dajú nádherný dom, rozsiahly pozemok a veľký počet ľudí“5).

Karmel, od ktorého pochádza názov rehole, v skutočnosti nie je jediným štítom, ako sa vo všeobecnosti prijíma, ale vysokým horským pásmom, s najvyššími končiarmi dosahujúcimi výšku 550 m. Rozťahuje sa do dĺžky 23 km pozdĺž pobrežia Stredozemného mora na území štátu Izrael. Zarezáva sa do mora, čím tvorí zátoku, na opačných koncoch ktorej sa nachádzajú dve staroveké mestá: Hajfa a Akko, ktoré bolo počas krížových výprav pod názvom St. Jean d´Acre vyše sto rokov hlavným mestom Jeruzalemského kráľovstva.

Pahorky Karmelu vždy stáli trochu na okraji dejín ľudstva a nezúčastňovali sa na veľkých a prelomových udalostiach.  Neboli však miestom, na ktoré by človek celkom zabudol. V praveku, v období medzi rokmi 250 tis. a 40 tis. p.n.l., v početných jaskyniach na západnom svahu Karmelu (el.Tabun, el-Wada, el-Kebarah), v tzv. „Doline jaskýň, porastenej vtedy obrovskými dubovými lesmi, býval človek neandertálsky, zanechávajúc po sebe stopy úporného zápasu o prežitie. Zaoberal sa lovom, spájal sa do väčších skupín a vyrábal jednoduché nástroje z kamenia a kostí. Poznal oheň a iste si  kožušinami chránil telo pred chladom. Praktizoval už obradný pohreb mŕtvych. Antropológovia ho nazvali „človekom Karmelu“6).

Za vlády faraóna Pepiho I. (2325 – 2275 p.n.l.) Karmel vošiel navždy do dejín vojenských výbojov Egypťanov. Hovorí o tom náhrobný nápis pripomínajúci činy Weniho – dôstojníka faraónovho vojska. Je prvým známym egyptským textom spomínajúcim Palestínu. „Keď  mi oznámili, že vzbúrenci sa kvôli niečomu ocitli medzi tými cudzincami v blízkosti Nosa hlavy gazely, prepravil som sa s vojskami. Pristál som v zadnej časti pahorkov horského reťazca, na severe Krajiny obyvateľov piesku.Keď sa ešte celá polovica armády nachádzala na ceste, všetkých som chytil a každého vzbúrenca som pozabíjal“7). Výraz „Krajina obyvateľov piesku“ je charakteristika pobrežných území Palestíny, zatiaľ čo „Nos hlavy gazely“ je názov pahorkov Karmelu pri pohľade od mora.

V biblických dobách boli skalnaté pahorky Karmelu nemými svedkami pohanského kultu Bála a Aštarty, kanánskych bohov rastlinstva (vegetácie). Býk, sväté zviera Bála, symbolizoval mužnú silu, plodnosť a búrky prinášajúce dážď. Kult Bála a Aštarty sa vykonával na „výšinách“, a teda na vyvýšeninách a pahorkoch Karmelu, lebo sa verilo, že vtedy je človek bližšie k bohu. K takýmto kultovým výšinám tiež patrili kultové oltáre, drevené alebo kamenné stĺpy, nazvané ašerami (podľa mena bohyne) alebo masebami, ako aj staré sväté stromy – symboly životnej sily, trvácnejšej ako meniace sa ročné obdobia. Dejiny vyvoleného národa po príchode do krajiny Kanáan sú plné svedectiev o ustavičnom boji prorokov Eliáša, Ozeáša a Jeremiáša so zaužívaným zvykom „prinášania obetí na výšinách“. Obzvlášť dramatický priebeh mal v časoch proroka Eliáša v 9. st. p.n.l. Súčasne s kultom Bála, rozširovaným kráľmi z dynastie Omriho, Izrael v plnej miere vkročil do polyteizmu a zriekol sa viery v Jediného Boha. Ľahko teda chápať búrlivú reakciu proroka, jedného z posledných, ktorí si zachovali vieru v Jahveho. Zhromaždil národ na pahorkoch Karmelu a vyčítal mu zradu: „Dokedy sa budete prikláňať na obe strany. Ak je Jahve pravým Bohom, slúžte jemu a ak Bál, tak slúžte jemu!“ (1 Kr 18, 21). Opravil rozbúraný oltár Jahveho a priniesol na ňom obetu, ktorú strávil oheň z neba. Bol to znak pre celý Izrael, ako aj pre Bálových prorokov. Tých dal pochytať a pozabíjať pri potoku Kišon, tečúcom na úpätí Karmelu. Miestom, kde sa obeta uskutočnila, bola neveľká vyvýšenina, ktorá sa dnes nazýva Al-Muhraqa– obeta.

Spojenie Eliáša s Karmelom pripomína rovnako neveľká jaskyňa, v ktorej mal prorok prebývať a teraz sa nazýva „jaskyňou prorockých synov“. Nachádza sa v polovici cesty medzi vrcholom a morským brehom od západnej strane. V stenách tejto jaskyne sú vyškriabané grécke nápisy, ktoré sú modlitebnou prosbou o pomoc očakávanú na proroka. Vedci odhadujú, že nápisy pochádzajú z prvých storočí kresťanstva, lebo prvý zdokumentovaný kult Eliáša, slávený v tejto jaskyni, pochádza z konca 3. a začiatku 4. storočia.

Prorok ostáva výnimočnou osobnosťou aj pre dnešných Izraelitov. Abraháma a Mojžiša si hlboko vážia, ale tí patria už do minulosti; Eliáš je vždy prítomný. Sprevádza každého pravého izraelitu od narodenia až do smrti a jeho ďakovná modlitba uzatvárajúca večerný pokrm obsahuje nasledovnú výzvu: „Nech Milosrdný Pán obdaruje svojím hojným požehnaním tento dom a stôl, pri ktorom sme jedli. Nech pošle proroka Eliáša, ktorý nám odovzdá dobrú zvesť o spáse a potechu“. V súčasnosti sa Karmel stále nazýva Djebel Mar Elyas – hora Eliáša.

Karmel sa majestátne vznáša nad rovinami, ktoré ho obklopujú. Z jeho štítov sa rozprestiera pekný výhľad na biblické krajiny, ktoré v minulosti premeriavali nohy prorokov, kráľov, Ježiša a jeho učeníkov. Pozornosť  na seba priťahuje pásmo Libanonu, pahorky Galilei, hory Moabu, svahy Gilboa a hory Efraima. Osobitne dojíma najmä rovina Ezdrelon, do hĺbky preniknutá tajomstvom Nazaretu, tajomstvom dlhých rokov skrytého života Márie a jej syna. Na druhej strane svoju modrú farbu odhaľuje more, ktoré na mieste dotyku s horizontom robí dojem, akoby bolo predĺžením nekonečného neba.

Skutočným miestom narodenia karmelitánskeho rádu je Wadi es Siah, úzke a kamenisté koryto, kedysi tadeto tečúcej rieky, ťahajúce sa po západných svahoch Karmelu. Neveľké jaskyne tejto doliny a v ich susedstve sa nachádzajúce ruiny pustovníckych budov až do našich čias starostlivo skrývali tajomstvá karmelitánskych počiatkov. Ťažko sa dalo prerušiť ich mlčanie, pretože archeológia iba nedávno vypracovala nové metódy výskumov a dostala nástroje umožňujúce získať viac svetla z mrakov minulosti.

To, čo vieme o počiatkoch karmelitánov, by sme veľmi skrátene mohli predstaviť takto. Historici rádu vidia jeho právne a inštitucionálne počiatky v skupine anonymných latinských pustovníkov, ktorí prišli na pahorky Karmelu v období prvých križiackych výprav na prelome 12. a 13. storočia. Jeden z nich, opísaný v karmelitánskej regule iniciálou „B“, zorganizoval spoločenstvo sústredené okolo neveľkého kostolíka venovaného Panne Márii pri Eliášovom prameni. Postaral sa aj o právny štatút skupiny tým, že –  medzi rokmi 1206 a 1214 – zariadil, aby sv. Albert, patriarcha Jeruzalema, napísal regulu, ktorá by vystihla ich doterajší spôsob života. Ale práve tu vznikajú otázky. Ako vyzeral každodenný život týchto prvých karmelitánov? Existoval pustovnícky život aj predtým ako prišli? Našli vo Wadi iba prázdne jaskyne bez známok osídlenia? Alebo je možné, že tam našli neveľkú pustovnícku komunitu, ku ktorej sa pripojili a dali novú tvár jej tradíciám?

(c) 2012 - 2018 DH & Bosí Karmelitáni 
admin@bosikarmelitani.sk
ochrana osobných údajov