Autor: Rudolf Bartal OCD

Dôvera u Terezie z Lisieux

„Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.“ (Hebr 4, 16)

Keď sa vysloví slovo dôvera, pripomenie sa mi obraz malého dieťaťa, ktoré sa prechádza so svojou mamou po námestí. Predstavte si tento obraz: Vidíte,  ako asi jedenapolročné dieťa dupoce svojimi krátkymi nožičkami, len aby sa vymanilo z rúk svojej mamy, lebo chce samo kráčať po námestí. Všade okolo sú ľudia, ktorí sledujú toto divadielko a čakajú, čo sa bude diať. Mama, vyčerpaná neustálym krikom dieťaťa, nemá už na výber a púšťa ho. Nech si ide. Dôležité je všimnúť si ešte jednu vec, ktorú si možno vzdialení diváci nepovšimli, totiž že mama neustále, aj keď sa dieťa ako-tak rozbehlo, drží nad ním ochrannú ruku. Aj dieťa, hoci chce samo ísť,  cíti sa napriek svojej ješitnosti bezpečnejšie, keď sa drží aspoň jedného prsta maminej ruky.

Svätý František Saleský pobáda Filoteu k dôvere, aby ako malé dieťa s dôverou prosila Boha o svetlo a silu. Dospieť k dôvere si vyžaduje veľký duchovný boj, ktorý musí človek viesť sám so sebou, s inými ľuďmi, so svojimi slabosťami. S dôverou je spojená aj odvaha kráčať po ceste, vystupovať na končiare dokonalosti.

Už sme si povedali niečo o pokore a chudobe ducha. Nestačí však, aby sme v sebe uznali svoju slabosť, to, že sme malí, úbohí a biedni. Nestačí len priznať si túto skutočnosť. Dôležitejšie je stotožniť sa s touto skutočnosťou, zamilovať si ju. V našom živote však musíme počítať s pomocou, ktorá nám pomáha na ceste k dokonalosti. Dieťa sa vo svojej nedokonalosti, vo svojej chudobe utieka k otcovi, aby mu pomohol. Ak si toto všetko Božie dieťa uvedomuje, vrhá sa do náručia, lebo vie, že Otec alebo mama mu pomôžu. Boh prichádza na pomoc človeku ako k bezbrannému dieťaťu.

Malá cesta sv. Terezky má dva dôležité body: na jednej strane je to uvedomenie si svojej nedokonalosti a na dru­hej strane úplná dôvera v Boha. Ak chceme hovoriť o dôvere, musíme si v prvom rade uvedomiť, že naša dôvera k Bohu musí byť zdravá. Stretávame sa s ľuďmi, ktorí majú zaužívané frázy: Nejako bolo, nejako bude. To je mylné. Keby sa tak správalo to malé dieťa, ktoré sme spomínali na začiatku, asi by sme museli volať sanitku, lebo by bolo celé dobité. Dôverovať Bohu znamená byť malý a pokorný. Tak to bolo aj v prípade vyvoleného národa. Raz šomral, inokedy prosil Boha o pomoc, inokedy sa chválil, aký je Boh dobrý.

Dospieť k dôvere, k absolútnej dôvere v Boha v živote človeka si vyžaduje prejsť cestou mnohých pádov a neustálych vstávaní. Aj keď sa zdá, že Boha nevidíme, tak ako ho nevideli Židia, keď utekali z Egypta, a predsa Boh bol v mraku a vo svetle, ktorý im osvetľoval cestu, takisto je aj pri nás.

Sv. Terezka nás učí pozerať sa na krásne tajomstvo vtelenia. Naša dôvera v Boha musí byť zdravá. Ak má byť dôvera zdravá, musí byť spojená s pokorou. Ide predovšetkým o dôveru v nekonečné milosrdenstvo Boha. Vyvolený izraelský národ to nazýval “rahamim”. Toto slovo znamená nielen “odpustiť”, ale znamená tiež lásku, dobrotu a cit­livosť.  Terezka prežívala opravdivý obraz Boha: jeho milosrdnú a jemnú lásku, ktorou miluje biedne stvorenie a ktorou ho vedie ku spáse; prežívala však aj jeho nekonečnú moc. Veľmi hlboko pre­žívala 23. žalm: „Pán je môj pastier, nič mi nebude chýbať. On mi dovolí ležať na zelených pastvinách; ničoho sa nebojím, le­bo Pán je so mnou.“ Veľmi často tiež opakuje krásnu časť zo Sv. Písma, fragment z Izaiáša (66,13): „Ako matka, ktorá sa stará o svoje dieťa, nosí ho vo svojom srdci, tak ja nosím Teba.“

Raz povedala svojej predstavenej, že ju nič neteší tak veľmi ako tie­to slová: Boh je ako matka, ktorá sa stará o svoje dieťa. Bola priam zamilovaná do týchto slov. Tieto slová jej vždy pomohli, ak mala nejaké problémy; vždy sa k nim vracala. Aj my by sme mali mať takéto svoje sväté slová, vďaka ktorým by sme sa mohli posil­niť, uzdraviť, ktoré by nás potešili a posilňovali našu dušu. Keď si smutný alebo zarmútený, vráť sa k týmto slovám a pocítiš, že je v nich sila, ktorá uzdravuje.

Terézia veľmi skoro porozumela pravdu, že Boh je nekonečne milosrdný. Odhalenie milosrdnej tváre Otca jej pomohlo, aby sa pozerala na Boha aj cez iné dokonalosti. Vo svetle Milosrdného Boha ju poznanie ostatných Božích vlastností napĺňalo radosťou a veľkou dôverou. Odhalila Boha ako Boha, ktorý je spravodlivý, a pretože je spravodlivý, je aj plný ľútosti a plný sladkosti, pomalý do hnevu a bohatý na milosrdenstvo. Kráčať po ceste dôvery znamená podľa Terézie bezhranične dôverovať. Prečítajme si slová samej Terézie, ktorá sa prirovnáva k malému vtáčikovi  (porov. sv. Terézia z Lisieux: Súborné dielo. 1. zv. Príbeh mojej duše. Bratislava, Lúč 1997, s. 233).

V prednáške o pokore sme spomínali, že Terézia je zástancom myšlienky neznechutiť sa na ceste k Bohu. Tak isto je to aj v prípade jej bezhraničnej dôvery. Sama povedala, že jej cesta je „cesta lásky a dôvery“, dôvery v Boha, ktorý je nadovšetko milujúci Otec a je sám Milosrdenstvo. Terézia je presvedčená, že duša, ktorá je pokorná a dúfajúca, musí dosiahnuť svätosť. Dokonca ani hriech jej nemôže zabrániť v tom, aby sa nestala svätou. Podľa nej ťažký hriech, a dokonca aj iné hriechy, nám nemôžu stáť v ceste dôvery.[1]Vo svojom rukopise píše:

„Cítim, že aj keby som mala na svedomí všetky hriechy, ktorých sa možno dopustiť, so skrúšeným srdcom by som sa vrhla do Ježišovho náručia, lebo viem, ako veľmi miluje márnotratného syna, ktorý sa k Nemu vracia. Nie preto, že Pán Boh vo svojom prozreteľnom milosrdenstve uchránil moju dušu pred smrteľným hriechom, nie preto sa k Nemu povznášam v dôvere a láske“.(Rkp. C, 37r; sv. Terézia z Lisieux: Súborné dielo. Príbeh mojej duše. 1. zv. Lúč 1977, s. 289)

Je veľmi dôležité, aby sme vedeli prežívať vlastnú slabosť a nemohúcnosť. Veľmi často ju totiž nechceme prijať, na­opak, chceme byť silní. Terezka nás učí, že treba rozoznať a spoznať vlastnú slabosť a nemohúcnosť, lebo už v tomto akte vstupujeme na opravdivú cestu duchovného vývoja. Pamätajme na to, že v slabosti, tam, kde máme naše slabé a temné stránky, kde sa cítime najslabší, kde sme najnedokonalejší, práve tam čaká na nás Boh. On nečaká tam, kde je sila. A duchovný rozvoj, to je cesta, ktorá vedie cez slabosť človeka. Pán povedal sv. Pavlovi, že v slabosti sa zdokonalí jeho sila.

To je istota duchovnej cesty sv. Terézie: Moja sla­bosť nie je mojou prehrou, porážkou, pádom, ale moja slabosť priťahu­je Pána. Musím si zamilovať svoju slabosť, prijať ju. Nie preto, že som svätý, dokonalý alebo dobrý, môžem hovoriť s Bohom, stret­núť sa s Ním, ale iba preto, že som hriešny, špinavý, nečistý, lebo Boh ma tým väčšmi miluje. Treba si teda uvedomiť, že naša slabosť, naša minulosť, to, čo nás zaťažuje, nie je prekážkou stretnúť sa s Bohom. Veď práve preto, že som špinavý, že si uvedomujem, aký som hriešnik, Boh prichádza ku mne so svo­jím milosrdenstvom a chce ma uzdraviť, chce mi ukázať, že je dob­rým Otcom. Dôležité je nedať sa znechutiť a nestratiť dôveru, keď sa náš duchovný život nerozvíja tak, ako by sme chceli. Znechutenie je samoľúbosťou, mojou vlastnou láskou, nepoznaním seba; chýba nám ochota prijať svoju malosť a úbohosť. Naše zaoberanie sa sebou v nás „vysušuje lásku“, ako hovorí Terézia. Moje znechutenie z mojich pádov mi škodí viac, ako uvedomenie si, že padám z vlastnej úbohosti a slabosti. Terézia si do svojho denníka pred 1. sv. prijímaním zapísala: „Nenechám sa znechutiť.“

Boh zabúda na naše hriechy, na našu neveru. Ako hovorí Terézia: „Bude nás milovať ešte viac ako pred naším pádom.“

Terézia nám zanechala posolstvo o bezhraničnej dôvere v milosrdného Boha.

„Akákoľvek by bola naša úbohosť, akokoľvek biednejšie by sa nám zdali naše skutky a pády, nemôžeme prestať dôverovať, že prídeme do cieľa. Prijmime skutočnosť, že budeme vždy nedokonalí, hoci by sme nimi mali byť až do konca nášho života. Boh vidí našu lásku a dôveru, ale aj našu dobrú vôľu.“Terézia dokonca niekoľko mesiacov pred svojou smrťou napísala svojmu duchovnému bratovi:

 

„… Boh vám nedal za sestru veľkú dušu, ale maličkú a veľmi nedokonalú… Viem, že ten, kto dostal viac, musí viac milovať, a tak sa usilujem, aby môj život bol aktom lásky, a už ma netrápi, že som malá duša, naopak, radujem sa z toho. Preto sa opovažujem dúfať, že moje vyhnanstvo bude krátke, ale nie preto, že som pripravená; cítim, že by som taká nikdy nebola, ak by ma Pán sám nepremenil. On to môže urobiť v okamihu. Po všetkých tých milostiach, ktorými ma zahrnul, očakávam ešte milosť jeho nekonečného milosrdenstva.“

           A najdôležitejšou vecou je nadobudnúť dokonalosť vo chvíli, ktorú nám určil Boh. On to môže urobiť v jednom okamihu, hoci aj na konci života.[2]

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

[1]Porov.: „Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux. Kraków 1999, s. 100- 104.

[2]Tamže, s. 112.

Posolstvo sv. Jána od Kríža

Verba docent, sed exempla trahunt.

Slová učia, ale príklady priťahujú.

Chcel by som sa s vami v krátkosti zamyslieť nad osobnosťou, akou bol sv. Ján od Kríža.

            Z kuchynskej praxe vieme, že aj dobrý kuchár si zoberie do ruky kuchársku knihu, aby skontroloval, či dal do zmesi dobré ingrediencie. Ježiš nám ponúka jeden jediný recept na svätosť, a tým receptom sú blahoslavenstvá. Je ich osem a všetci ich dobre poznáme.

Aké je čaro Jánovej osobnosti a kto má najväčší podiel na jeho svätosti?

Čítať ďalej

Rady a výstrahy

„Princ vlastnil nádherný diamant a bol naň náležite pyšný. No diamant sa raz poškodil a zostal nenávratne poškriabaný. Princa udalosť natoľko zarmútila, že sa rozhodol urobiť všetko pre to, aby diamant navrátil do pôvodného stavu. Nechal si zavolať popredných odborníkov a prikázal im uviesť diamant do pôvodnej podoby. Navzdory všetkým snahám sa však nikomu nepodarilo ryhu odstrániť či prekryť. Nakoniec sa objavil geniálny brusič drahokamov. Zručnou a trpezlivou prácou sa mu podarilo vyryť do diamantu ružu. Ryha sa zmenila na stonku a diamant na kameň oveľa väčšej krásy.“[1]

Z našich nedokonalostí

Čítať ďalej

Od meditácie ku kontemplácii

Two tall trees next to a small hill

„Tri zvedavé žaby z rybníka sa raz vydali na cestu a začali objavovať svet. Neďaleko bolo prekvitajúce hospodárstvo. Svoj prieskum začali na humne. Tam ich však zbadali dve sliepky a už im tiekli slinky. Šťastné, že si spestria svoj jedálny lístok, sa rozbehli za žabami s nabrúsenými zobákmi. Ale tri žaby boli bystré, svižné a odvážne. Práve vtedy gazda postavil k dverám stajne kanvu s mliekom. Stačili dva vydarené skoky, tri žaby čľupli do kanvy a začali plávať v mlieku. Zo začiatku to bola veselá zábava, ale postupne ich to začalo znepokojovať. Bolo treba dostať sa z toho čo najskôr, lebo nahnevaný gazda je horší ako hlúpe sliepky. Skúšali to, skúšali, ale hrdlo kanvy bolo úzke a kovové boky hladké a šmykľavé. Prvá žaba bola fatalistka. Chvíľu sa snažila a potom to vzdala: „Nikdy sa odtiaľto nedostaneme. Je to náš koniec.“ Prestala plávať a utopila sa. Druhá žaba bola intelektuálka. Spoliehala sa na rozum. Mala dobrú teoretickú prípravu. Vyznala sa v tekutinách. Poznala ich fyzikálne vlastnosti. Aj skákať vedela. Rýchlo si všetko prepočítala, odhadla vzdialenosť od hrdla kanvy, jeho priemer, potrebný odraz, dráhu skoku, zemskú príťažlivosť, zrýchlenie… Našla správny vzorec a veľkou silou sa odrazila. Ale zabudla na ucho kanvy. Vrazila doň hlavou, zrútila sa a biedne zahynula na dne. Tretia žaba ani na chvíľu neprestala plávať a vynaložila na to všetky svoje sily. Mlieko sa utĺklo na maslo, klzké, ale pevné, a tak sa žabe podarilo z kanvy vyskočiť.

Jedno africké príslovie hovorí: Každé ráno sa v Afrike prebúdza lev. Vie, že musí bežať rýchlejšie ako gazela, aby ju chytil, lebo ináč by umrel od hladu. Každé ráno sa v Afrike prebúdza gazela. Vie, že musí bežať rýchlejšie ako lev, ináč by prišla o život. Každé ráno, keď sa prebudíš, nepýtaj sa, či si lev alebo gazela, ale hneď sa daj do behu. Nech sa deje, čo sa deje, nikdy nestrácaj nádej. A daj sa do práce.“[1]

Skutočná modlitba bude pre kresťana vždy zápas. Príkladom zápasu, putovania cestou viery a noci je pre nás patriarcha Jakub, neskorší Izrael. Bojoval pri brode Jabok s „Niekým“ (porov. Gn32, 25 – 33) tajomným, ktorý „odmieta prezradiť svoje meno, ale požehná ho skôr, ako ho na svitaní opustí. Duchovná tradícia videla v tomto rozprávaní symbol modlitby ako zápasu viery a víťazstva vytrvalosti“ (KKC 2573).

Pápež Benedikt XVI. sa v jednej zo svojich katechéz venuje práve patriarchovi Jakubovi a hovorí „o dlhej noci hľadania Boha, o zápase pre spoznanie jeho mena a uzretie jeho tváre; je to noc modlitby, ktorá s tvrdošijnosťou a vytrvalosťou žiada Boha o požehnanie a o nové meno, novú skutočnosť – ovocie obrátenia a odpustenia“ (Katechéza, Vatikán 25. mája 2011). Tak ako patriarcha Jakub v zápase s Niekým tajomným, tak isto aj náš život modlitby je zápasom, ktorý má smerovať k niečomu novému, hlbšiemu. A to niečo nové je kontemplácia. Jakub sa stal patriarchom, dostal nové meno, Izrael. Tak isto aj naša modlitba sa musí meniť. Prichádza čas, keď by sme sa mali vedieť zriecť rozjímania, meditácie, ak nás chce Boh posunúť ďalej, dopredu. Práve sv. Ján od Kríža vo svojom diele Výstup na horu Karmelsa v jednej z kapitol venuje tejto téme. Zdôrazňuje 3 znaky, kedy sa má rozjímavá modlitba zanechať. Robí to spôsobom priam majstrovským, jemu vlastným.

Prvým znakom je, keď „človek vidí, že už nemôže rozjímať ani používať svoju predstavivosť a neteší ho to. Zakúša vyprahnutosť v tom, čo mu kedysi spôsobovalo radosť a útechu. Dokiaľ však bude zakúšať radosť a podarí sa mu používať pri rozjímaní svoju predstavivosť, má naďalej rozjímať“ (Výstup, II. 13, 2.) Druhým znakom je, keď vidí, že už „nemá žiadnu záľubu v zamestnávaní svojej predstavivosti a v iných zmysloch, vonkajších alebo vnútorných“ (tamže, 3). Tretí a posledný znak je podľa Jána ten najdôležitejší a spočíva v tom, že „duša má záľubu v samote, bez uvažovania, je upriamená na Boha, vo vnútornom pokoji, bez úkonov cvičenia sa v zmysloch, pamäte, rozumu a vôle“ (tamže, 4).

Ján upozorňuje na veľmi dôležité veci: „Aby mohla osoba, ktorá vedie duchovný život, opustiť rozjímanie a tak vstúpiť do stavu kontemplácie a ducha, musí splniť spoločne všetky tri podmienky, znaky (porov. tamže, 5). Ak by opustila rozjímanie, len by jej to spôsobilo viac škody ako úžitku.

Niečo podobné píše sv. Ján od Kríža aj vo svojom dielku Slová svetla a lásky, ktoré adresoval istej bosej karmelitánke, a v jednej zo sentencií píše: „Vnútorné sústredenie charakterizujú tri znaky: po prvé, duša nemá záľubu v pominuteľných veciach; po druhé, má rada samotu a mlčanie a uprednostňuje to, čo je dokonalejšie; po tretie, ak jej teraz prekáža to, čo jej zvyčajne pomáhalo, ako je rozjímanie, meditácia a skutky, takže už nemá inú pohnútku k modlitbe ako vieru, nádej a lásku (118)[2].

Prečo je to tak dôležité? Ján radí toto: „Nestačí mať ten prvý znak bez druhého, pretože by sa mohlo stať, že by tá neschopnosť predstavovať si Božie veci a rozjímať o nich mohla pochádzať z roztržitosti a malej horlivosti“ (Výstup, II, 13, 6). Je veľmi dôležité, aby sme si to uvedomili. To, že nedokážem už rozjímať o Božích veciach, nemusí byť znakom, ktorý ma oprávňuje k tomu, aby som zanechal meditáciu, ale môže skôr vychádzať z pýchy, ktorá si povie: „Prišiel som až tak ďaleko, že rozjímanie už nie je pre mňa“; alebo sa počas modlitby zaoberám myšlienkami, čo by som mal ešte urobiť, organizovaním si „dobrých nápadov“, čítaním náboženskej knihy len tak pre zaujímavosť, z nedostatku prípravy – vzdialenej – rozloženej na celý deň, zanedbávaním umŕtvovania, necvičením sa v čnostiach, hlavne v láske k blížnemu, najviac vtedy, ak mám s ním nejaký konflikt…[3]

Modlitba musí spieť k obráteniu, k zmene. Ak sa tak nedeje, niečo nie je v poriadku. Preto Ján píše, že „musíme v sebe nachádzať druhý znak – netešiť sa z iných vecí a ani nepremýšľať o nich, pretože keď neschopnosť upútať našu predstavivosť a zmysly pochádza z roztržitosti alebo vlažnosti, má duša chuť viac sa venovať iným, odlišným veciam a to je pre ňu príležitosťou, aby zanechala Božie veci“ (Výstup, II, 13, 6). Môže to byť výsledok melanchólie, z čoho sa môže stať pokušenie ostať v takomto stave, kde zároveň klamem sám seba, že chcem v takomto stave zostať, a považujem to za „kontempláciu“.[4]

Modlitba bude vždy úzko spojená so životom. Kto sa modlí, musí sa jeho život odrážať aj v jeho modlitbe. „Kto ju koná, nie je vždy rovnakým bytím. Preto môžu prísť obdobia, v ktorých modlitba nemá silu a útechu a všetko vyzerá ako vymreté.“[5]„Každý sa modlí tak, ako žije, pretože každý žije tak, ako sa modlí. Kto nechce stále konať podľa Kristovho Ducha, nemôže ani stále prosiť v jeho mene. Duchovný boj v novom živote kresťana je neoddeliteľný od boja v modlitbe“(KKC 2725).

Nestačí však len prvý a druhý znak. Mohlo by to vyústiť do melanchólie alebo falošnej kontemplácie, alebo do zotrvávania pri dobrom pocite. Preto je dôležitý ešte posledný, tretí znak: „láskyplná pozornosť, myslenie na Boha, prebývanie s ním“(Výstup, II. 13, 7).

„Modliť sa neznamená vystúpiť z diania a utiahnuť sa do súkromného kútika vlastného šťastia. Správny spôsob modlitby, to je proces vnútorného očisťovania, ktorý nás činí otvorenými pre Boha a tým aj otvorenými pre druhých ľudí. V modlitbe sa človek musí naučiť, o čo môže skutočne Boha prosiť – čo je hodno Boha.“6

[1]FERRERO, B.: Štyridsať príbehov z púšte. Bratislava : Don Bosco, 1999, s. 62 – 64.

[2]SV. JÁN OD KRÍŽA: Slová svetla a lásky. Bratislava : Lúč, 2012 (2. vydanie), s. 52.

[3]Porov. WIDER, D.: Modlitwa i jej rozwój w ujęciu św. Jana od Krzyża, v: Na drodze zjednoczenia s Bogiem. red. GOGOLA, J. W.: Kraków : 2000, s. 178.

[4]Porov. tamže, s. 179.

[5]GUARDINI, R.: Úvod do modlitby. Trnava : Dobrá kniha, 1993, s. 128.

6BENEDIKT XVI.: Spe salvi, 33.

Učiteľ na ceste zmyslov

Seat overlooking ocean, Victorian coastline, Australia

Zo sklenárstva vyšli v ten istý deň. Robotníci s nimi narábali starostlivo a opatrne. Bolo to desať farebných sklených tabúľ modrej, belasej, zelenej, oranžovej, žltej, červenej a fialovej farby. „Všimli ste si, ako sa k nám správajú?” zvolala pyšne modrá tabuľa. „Určite patríme medzi to najcennejšie na svete,” ozvala sa žltá tabuľa. „Ale najlepšie z najlepšieho sme my,” jednohlasne zvolali červené tabule. „Naša farba je farbou krvi, života, zápasu.” „Červení sa vždy považujú za výnimočných,” zašomrali zelené tabule. „Nafukujú sa ako balón,” pridali sa oba odtiene modrej. Zdvihli ich, naložili na niečo rýchle a zapáchajúce. Zrazu boli vo veľkej miestnosti obklopené zaneprázdnenými pracovníkmi. Jeden z nich vzal prvú tabuľu – modrú – a naznačil na nej čudné haky-baky. Potom muž uchopil jemný nástroj a začal ju rezať na kúsky rozličného tvaru a veľkosti. „Nie! Nelámte ma!“ kričala zúfalo modrá tabuľa. Ostatné tabule sa vyľakali a začali bedákať. „Tu nás rozbijú!” „Začnime štrajkovať!” zakričali červené tabule. Nič však nepomáhalo. Jednu po druhej rozrezali na kúsky. Len fialová tabuľa sa tvárila akoby nič a podarilo sa jej ukryť za skriňu. Pracovníci pozbierali kúsky skla a pozorne ich rozložili na veľký stôl. Kúsok červeného skla sa dostal do blízkosti žltého skla a začali sa hádať „Nechcem byť vedľa neho!” protestovali súčasne. Belasé kúsky skla odmietali byť v susedstve zelených: „Držte sa bokom, prinášate nešťastie!” Ale pracovníci ich nepočúvali a prechádzali medzi nimi horúcim tekutým olovom, ktoré jednotlivé kúsky neoddeliteľne spojilo. Teraz už dieliky farebného skla nemali ani len silu niečo namietať. Nasledovalo ďalšie presúvanie a usporiadanie. Zrazu boli pod vysokou klenbou v miestnosti, ktorá pripomínala tmavú pivnicu. „Tu sme všetci rovnakí: siví a nevýrazní. Taký je život,” začalo filozofovať žlté sklo. Chvíľu sa ešte zhovárali, až postupne zaspali. Potom prišlo svetlo. Zobudilo ich hlasné: „Oooch!” Prekvapené sklíčka videli pred sebou zástup ľudí, ktorí sa dívali dohora. V očiach sa im zračil úžas. Kúsky skla sa odrážali v ľudských očiach, takže sa mohli po prvý raz vidieť. Stíchli od prekvapenia: stala sa z nich ohromná mnohofarebná vitráž. Predstavovala usmiateho Ježiša uprostred detí. Vďaka slnečnému svetlu, ktoré ich zaplavovalo, každá farba žiarila v celej svojej kráse. „Páni, to je ale niečo!“ zvolali červené kúsky. „Veď my spolu robíme úžasný dojem,” nadchýnali sa belasé. „Tak to ti teda poviem, bratku!” zvolal žitý kúsok skla. Ešte nikdy nikomu nepovedal bratku. Kúsky skla boli vo svojom malom farebnom srdci konečne šťastné a spokojné. Spolu pochopili dôvod, prečo vôbec existovali. A fialová tabuľa? Po niekoľkých mesiacoch ju našli za skriňou. Bola celá zaprášená, a keďže nevedeli, čo s ňou, vyhodili ju do odpadu.

V našich úvahách by sme chceli pokračovať na ceste začiatočníkov, t. j. tých, čo kráčajú po ceste dokonalosti a na tejto ceste meditujú – tak ako nám ich definoval sv. Ján od Kríža vo svojom diele Tmavá noc. Zámerne som použil príbeh sklených tabúľ, ktoré museli podstúpiť dlhú a pokorujúcu cestu, až sa z nich stala nádherná mozaika, ktorú prišli obdivovať zástupy.
„Sv. Ján od Kríža prirovnáva dušu k okennej tabuli, cez ktorú žiari slnko. Ak je tabuľa rozbitá alebo zahmlená, slnečný lúč ju nebude môcť naplno prežiariť. Ba čo je horšie, tým menej ju prežiari, čím viac bude zašpinená. Podobne aj duša je ako okenná tabuľa neprestajne osvetľovaná a prebýva v nej Božie svetlo. Keď teda duša urobí Bohu miesto, to znamená, keď odstráni každú nečistotu záclony a stvorení, bude okamžite osvetlená.“
Začiatočníci sú tí, ktorí po asketickom obrátení pracujú na oslobodení sa od všetkého, čo sťažuje rozvoj ich lásky. Brzdia ich prítomné slabosti a prekážky; aj keď sa snažia žiť v stave milosti a túžia po duchovnom napredovaní, stále ich brzdia svetské veci, sláva, popularita, túžba po komforte… Duchovní autori zaraďujú začiatočníkov do troch kategórií, pričom poukazujú na to, čo by mohli vo svojom živote zmeniť:
– čisté a nábožné duše: sú to tí, ktorí žili duchovným životom už skôr, ale pre ich mladý vek a chýbajúce vedomosti či záujem o dokonalý život neskôr pocítili záujem o svätosť a vedenie hlbšieho duchovného života. Ak si v živote nevypestovali zlé návyky, majú predpoklad na to, aby dosiahli nábožný život a k tomu potrebné čnosti;
– hriešnici: sú tí, čo sa úprimne obrátili zo svojich hriechov a túžia napredovať a žiť horlivejším duchovným životom;
– ľahostajní: sú tí, ktorí kedysi viedli horlivý duchovný život, ale pre hriechy a opakované pády a znechutenia zanechali cestu. Hoci majú dostatok vedomostí a skúseností z duchovného života, ľahko podliehajú znechuteniu a ak chcú viesť znova duchovný život, musia byť pevne rozhodnutí pracovať na svojom raste spolu s duchovným vodcom a oživovať pritom úkony viery na tejto ceste.
Pokúsme sa definovať začiatočníka podľa Jána od Kríža podľa jeho postrehov z diela Tmavá noc. Podľa neho začiatočník je povrchný. Táto povrchnosť sa týka života, ktorý sa opiera o život zmyslov. Začiatočník má svoju škálu hodnôt, svoj rebríček, a tvorí si ho podľa výrokov z novín a podľa aktuálnej módy. Má záľubu v zvedavosti. Nedokáže spojiť náboženský život s bežným životom. Skutky, ktoré sú spojené s náboženským životom, mu zaberajú veľa času a sú úplne izolované od reálneho života. Jeho duchovný život sa odvíja od okolia. Musí sa teda naučiť spájať duchovný život s bežným životom. V náboženskej praxi hľadá uspokojenie vlastných zmyslových záľub, viac sa stará o to, čo sa mu páči, ako o to, čo sa páči Bohu. Modlí sa, ale nie je v tom systematický, jeho spojenie s Bohom je útržkovité a môže uplynúť veľa času, aby si opäť našiel čas pre Boha. Je smutný, keď má chcieť to, čo chce Boh, a meria Boha podľa seba, a nie seba podľa Boha (porov. Tmavá noc I, 7, 3).
Druhou nedokonalosťou začiatočníka je, že je nestály. Má rád novoty. Neznamenajú pre neho veľa, ale nechá sa nimi opantať. Počiatočný záujem o ne neskôr opadne a takisto je to aj s predsavzatiami. Preto začína stále odznova. Stále hľadá nové veci, tvorí nové programy; mohli by sme ho nazvať kočovníkom duchovného života. Sťahuje sa z miesta na miesto, rozkladá stan a pritom je stále nespokojný. Nevie, čo chce od života. „Nadšenie a horlivosť nie sú trvalé. Iba občas uvádzajú šľachetné túžby do praktického života a neraz aj to iba v príhodných okolnostiach. Sú nestáli v práci na očistení a v živote modlitby.“ Ak jeho konanie neschvaľuje duchovný vodca, myslí si, že nerozumie jeho spiritualite a že nie je dosť duchovný, a preto si radšej vyhľadáva toho, kto mu viac vyhovuje a preberá s ním svoje záležitosti, ale len preto, aby bol za to chválený a docenený; často sa predvádza, je v rozpakoch, keď má vyznať svoje hriechy otvorene, aby sa neznížil v očiach spovedníka, a okrášľuje svoje hriechy, aby nevyzerali až tak zle. Ide mu teda skôr o ospravedlňovanie sa ako o obvinenie sa z hriechov (porov. Tmavá noc I, 2, 3 – 4).
Ján od Kríža vo svojom diele Tmavá noc píše: „Konanie začiatočníkov na ceste k Bohu je veľmi úbohé, pretože nesie so sebou veľa sebalásky a vlastných záľub“ (TN I, 8, 3). „Začiatočníci podliehajú znechuteniu z akejsi duchovnej márnomyseľnosti. Sú spokojní so svojím novým stavom, ako aj s tým, čo robia pre Boha. Klamú sa, že sú už veľmi čnostní a značne pokročilí v zbožnosti. Túžia po tom, aby im iní prejavovali úctu ako nábožným osobám, ale súčasne veľmi posudzujú tých, ktorí nemajú ich ideály v oblasti dokonalosti. Egoizmus ešte výrazne ovláda ich život.“ Hovoria pred ostatnými o duchovných veciach a často poučujú, skôr ako by si mali osvojiť vo svojom srdci, odsudzujú druhých, ktorí sa im nepozdávajú takí zbožní, ako by si ich predstavovali (porov. TN I, 2, 1); nechcú, aby bol niekto lepší ako oni, a preto ich na základe ich skutkov ohovárajú (porov. TN I, 2, 1-2); dychtivo túžia po tom, aby im Boh odpustil nedokonalosti a chyby, a chcú mať pokoj, nie však kvôli Bohu, ale kvôli sebe (porov. TN I, 2, 5).
Terézia od Ježiša nám na adresu začiatočníkov vo svojom diele Vnútorný hrad zanechala takéto postrehy:
„V prvej komnate prebývajú tí, ktorí ´hoci sú zapletení do sveta, predsa majú dobré túžby: z času na čas sa odporúčajú Bohu a v myšlienkach sa ponoria do seba, i keď len letmo´. Majú ešte pomerne veľa chýb a trápia sa rôznymi vecami, ´no z času na čas sa rozhodnú zbaviť sa toho, pretože vďaka sebapoznaniu – čo je vždy veľká vec – uznávajú, že cesta, po ktorej kráčajú, nevedie do zámku. Nakoniec vstúpia do prvých izieb na prízemí, ale prinesú si so sebou obrovské množstvo zvieratiek, ktoré im nielen bránia vidieť krásu hradu, ale im nedovoľujú zakúšať pokoj.” Čiže prinášajú so sebou svoje žiadosti a náruživosti, ktoré im neumožňujú tešiť sa z Božej blízkosti (porov. Vnútorný hrad, I, 1, 8).
V druhej komnate sa nachádzajú tí, ktorí už začali rozjímať a pochopili, že nemajú zostať v prvej komnate, hoci sa ešte definitívne nerozhodli, aby ju opustili. Tieto duše sú už bližšie k Bohu, počujú jeho volanie, vedia, že On je ich priateľom a Otcom, ale sú ešte ponorené do rôznych svetských vecí, a preto je ich pohľad rozptýlený a padajú, ale z týchto pádov rýchlo povstanú (Vnútorný hrad, II, 1, 1-2).
V tretej komnate sa nachádzajú duše, ktoré už prekonali prvé ťažkosti, „veľmi túžia neurážať Pána, vyhýbajú sa aj všedným hriechom, rady konajú pokánie, nachádzajú si čas na „uzobranosť“ (sústredenosť), dobre využívajú čas, konajú skutky lásky k blížnym, sú umiernené v reči i v odievaní, a tie, ktoré majú rodinu, sa o ňu dobre starajú. Ich stav je závideniahodný a zdá sa, že im nič nemôže zabrániť dosiahnuť poslednú komnatu. Pán im v tom iste nezabráni, ak to budú chcieť, pretože je to priveľmi krásna dispozícia, než aby neprivábila všetky milosti. Niekedy bývajú podrobené suchopárnosti, čo sa spravidla stáva prameňom ešte väčších milostí v prípade, ak tento stav znášajú pokorne a vytrvalo“ (Vnútorný hrad, III, 1,5).
Takéto duše, ktoré sú v stave začiatočníkov, musia podľa sv. Jána od Kríža prejsť duchovným očisťovaním, oslobodzovaním sa od hriechu a nedokonalostí, vrodených a nadobudnutých sklonov, citovým oslobodením sa od pripútania k stvoreniam, od duchovnej ľahostajnosti k umŕtveniu zmyslov. Preto je potrebné, aby sa duša oslobodila od týchto vecí, lebo sa môže „vystaviť nebezpečenstvu, že v rozličných situáciách stratí kontrolu nad svojimi činmi a upadne do hriechu. Preto prvoradou úlohou v duchovnom živote je boj s hriechom, ako aj zbavenie sa morálneho zla každého druhu.“
„Aby Boh mohol uviesť duše do stavu pokročilých, spôsobí, aby vstúpili do tmavej noci, a zbaví ich týchto nepatrností a detského postoja. Pretože čím viac sa začiatočník cvičí v umŕtvovaní seba a zmyslov, nikdy to nedosiahne mnohými cvičeniami, dokiaľ to Boh nespôsobí pomocou očisťovania zmyslov“ (Tmavá noc I, 7,
5).

Učiteľ na ceste pre začiatočníkov

Prvý raz sa to stalo, keď mal šesť rokov. Poskakoval po ulici a zrazu uprostred dlhého bieleho múru uvidel zelenú bránku. Akoby ho pozývala. Zdalo sa, že hovorí: „Otvor ma a vstúp!” Otvoril teda bránku dokorán a vošiel. Zrazu bol v tej najúžasnejšej záhrade, akú si kedy dokázal predstaviť. Všetko zahaľovala nádherná vôňa, ktorá pôsobila dojmom ľahkosti, šťastia a pohody. Vo farbách akoby bolo niečo magické, pretože boli neuveriteľné živé, žiarivé a dokonalé. Cítil, že vdychuje samotné šťastie, nikdy sa necítil tak dobre. Keď večer vyšiel zo záhrady, obrátil sa, ale na smutnom a popraskanom múre nevidel nijakú bránu. Doma rozpovedal, čo sa mu prihodilo, ale nikto mu neveril. Každý večer po zvyčajných modlitbách pridal osobnú skormútenú prosbu: „Bože môj, prosím ťa, priveď ma znovu do mojej záhrady!” No hoci sa stále potuloval po okolí, zelenú bránu sa mu nepodarilo nájsť. Po desiatich rokoch z neho vyrástol príkladný študent, bol usilovný a zapájal sa do rozličných aktivít. Raz ráno sa ponáhľal do školy, keď zrazu zbadal svoju bránu. Toľko ju hľadal… No ani na okamih nepomyslel, že by do nej vošiel. Dbal len o to, aby neprišiel neskoro do školy. Na druhý deň sa vrátil, ale nenašiel ani len biely múr. Zelenú bránu opäť uvidel až ako dvadsaťdvaročný. Práve v deň, keď mal najdôležitejšiu skúšku na univerzite. Bili sa v ňom dve opačné túžby: vstúpiť do záhrady, alebo sa ponáhľať na skúšku. Na chvíľu zaváhal, potom pokrčil plecami a vykročil smerom k univerzite. Skončil doktorát a stal sa z nebo úspešný advokát. Teraz bola jeho bránou kariéra. Zelenú bránu a biely múr zazrel ešte trikrát. Prvý raz sa ponáhľal na stretnutie s dievčaťom, s ktorým sa potom oženil. Druhý raz, o niekoľko rokov neskôr, ju uvidel s modrastým nádychom, keď ju ožiarili svetlá auta. No práve v ten večer mal dôležité stretnutie s významným politikom. Tretí raz, vtedy bol už známym poslancom, bránu zazrel kútikom oka. Práve šiel okolo s ministrom nejakej cudzej krajiny. Takmer sa jej dotkol prstami… Bol od nej asi len pol metra, ale v tej chvíli predsa nemohol zmiznúť. Považovali by ho za blázna. A potom, predstavte si tie komentáre v novinách! Prešlo niekoľko ďalších rokov. Stále silnejšie cítil smútok za nádhernou záhradou. Ľutoval všetky tie chvíle, keď’ nemal odvahu zastaviť sa a vstúpiť do zelenej brány. „Nabudúce určite vojdem… Nabudúce, čokoľvek sa bude diať, zastavím sa,” opakoval odhodlane. Chodil po meste. Vždy keď zbadal biely múr, jeho srdce začalo biť rýchlejšie. Vlastne žil už len preto, aby znovu našiel zelenú bránu. Ale nikdy viac ju nenašiel.

„Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť a nebudú môcť!” (Lk 13, 24).[1]

V našich úvahách nad cestou modlitby sme spolu so sv. Teréziou od Ježiša dospeli k momentu, keď by sme mali otvoriť ďalšiu bránu k jej spôsobu modlitby. Terézia ju nazvala modlitbou pokoja. Jej priebeh opisuje vo svojom Živote,ale aj v Ceste dokonalosti. Je to druhý stupeň modlitby(vyjadrila ho obrazom čerpania vody zo studne pomocou rumpálu),ktorým sa začína mystický život. Necháme túto modlitbu bokom a skôr sa vydáme na ešte jednu dôležitú cestu, na ktorej by nás chcel sprevádzať svätý Ján od Kríža, „Senequita, malý Seneka“, tak ako ho nazvala svätá Terézia od Ježiša.

Terézia od Ježiša spája prvý stupeň modlitby s obrazom zalievania záhrady čerpaním vody zo studne pomocou vedra. Takýmto spôsobom opisuje modlitbu začiatočníkov. Žijeme v období, ktoré sa spája so skutočnosťou, kde zohráva veľkú úlohu to, čo je hmatateľné. Odzrkadľuje sa to aj v modlitbe, to znamená, že musím za sebou vidieť nejaké ovocie mojej modlitby. Preto toľko ľudí, aj v dnešnej dobe, zostáva pri ústnej modlitbe, lebo pomocou nej vidia a vedia, že „čosi robia“.[2]Keď Ján od Kríža píše komentár k svojmu dielu Temná noc, hneď na začiatku definuje, kto je to začiatočník. Píše: „Do tmavej noci človek vstupuje vtedy, keď ho Boh vyvádza zo stavu začiatočníkova postupne ho privádza do stavu pokročilých“ (TN I,1,1). Začiatočníci sú tí, píše sv. Ján, „ktorí na duchovnej ceste meditujú“(tamže), rozjímajú. Toto je veľmi dôležitý pohľad svätého Jána. Podľa neho stav začiatočníkov môže trvať dlho, mesiace, roky, celý život. Niektoré osoby môžu byť stále začiatočníci. Za začiatočníka sa nepovažuje ten, kto má záľubu v neustálych novénach a v zbožnom uctievaní medailónikov. Takýchto je málo. Ale je dosť tých, ktorí aj keď majú solídne teologické vzdelanie a ktorých možno vnímame ako ľudí, čo sa modlia, môžu byť považovaní za začiatočníkov. Pre ich detinský postoj. Takýchto ľudí môže byť dosť.[3]Práve preto píše sv. Ján komentár k Tmavej noci, aby nám ukázal, akú cestu musí prejsť ten, kto vykročil na cestu modlitby.

Rozdiel medzi sv. Teréziou a sv. Jánom v náuke o modlitbe je, že Ján je teológ a neuspokojí sa len s konštatovaním, opisom, ale pátra po hĺbke. Vďaka svojmu teologickému vzdelaniu vie, že Boh koná aj napriek zdanlivej vyprahnutosti a neprítomnosti. Terézia, prostá a jednoduchá žena, píše to, čo sama prežíva. Ona opisuje svoje zážitky a skúsenosti; hovorí o modlitbe pokoja, o spánku duševných síl, o modlitbe zjednotenia. V jej spisoch vnímame samú ľútosť a vzdychy nad vlastnou hriešnosťou a je ťažké nájsť vety o vyprahnutosti. Naopak, Ján píše konkrétne. Neopisuje žiadne zastavenia a ani udalosti; on opisuje cestu. Pre neho je dôležitá aj vyprahnutosť, lebo aj v nej je Boh. Kontemplácia nie je iba o radosti, ale aj o bolesti.[4]

Ako sa teda podľa Jána od Kríža správa začiatočník, t. j. ten, kto na duchovnej ceste medituje? Pre Jána je dôležitým momentom v živote kresťana druhé obrátenie. Ján píše, že sú to „duše, čo sa rozhodne obrátili, aby slúžili Bohu (TN I, 1, 2). Druhé obrátenie podľa Jána od Kríža nespočíva „v prechode od života v hriechu ku kresťanskému životu, ale od života, ktorý spočíval v povinnostiach a príkazoch, k láskyplnému životu s Bohom, ku vzťahu „ja – ty“.[5]Druhé obrátenie spočíva v službe Bohu. „Sú to osoby, ktoré dokážu dosť dobre meditovať, rozjímať, a pritom im ešte chýbajú pravdivé čnosti; ale môžu to byť aj osoby, ktoré už dosiahli vysoký stupeň dokonalosti, a pritom ešte stále dokážu rozjímať, meditovať.“[6]V tomto období Boh pôsobí na osobu a obdarúva ju veľkými dobrami na duchovnej ceste. „Boh ako milujúca matka podáva človekovi – tak ako dieťaťu – prsia svojej nežnej lásky“(TN I. 1, 2). „Ale keď dieťa podrastie, matka mu už nevenuje toľko nežnosti, odsúva ho od pŕs, aby si odvyklo od kojenia, nenosí ho na rukách, ale necháva ho stáť na vlastných nohách, aby sa naučilo hľadať dôležitejšie veci. Aj Božia milosť, táto milujúca matka, sa správa podobne“(tamže). Toto obdobie prvej horlivosti je spojené s dlhými chvíľami modlitby, človek by sa najradšej modlil aj celú noc, objavuje úplne nový svet, vnútorný svet, ktorý je pre neho priam očarujúci. Človek má záľubu v pôstoch a vnútorných umŕtveniach, aby sa takto oddialil od hriechu a tak zdôvodnil Bohu svoju lásku. Ľahko prechádza do extrémov, ale to mu pomáha k tomu, aby sa ešte viac nabil duchovnou energiou. Mohli by sme to nazvať ľahkou askézou: s ľahkosťou koná skutky pokánia, s útechou prijíma sviatosti a má radosť v duchovných cvičeniach, v počúvaní kázní, svätej omše, v skúmaní svätých vecí, v duchovnom sprevádzaní, obdivuje a zbiera obrázky, ružence… atď.[7]Ján píše, že „hoci totovšetko konajú, na úrovni ducha sú veľmi slabí a nedokonalí. Pretože tak ako sú priťahovaní k týmto veciam a duchovným cvičeniam, ktoré konajú s radosťou a ktoré im spôsobujú radosť a útechu, a ako sú schopní tvrdo zápasiť o čnosti, tak isto sa v tých istých veciach dopúšťajú mnohých chýb a nedokonalostí“ (TN I. 1, 3). Prežívajú obdobie úrodných rokov (porov. Gn 41, 26) alebo „sú plní mladého vína“ (Sk 2, 13). Túto skutočnosť opisuje Ján od Kríža v ďalšom svojom spise Duchovná pieseň, kde o začiatočníkoch píše: „Bude vhodné ukázať na rozdiel medzi starým, zrelým vínom a mladým vínom. Tak isto sa od seba líšia aj osoby mladé a staré, ktoré sú zamilované. Mladé víno ešte neskončilo svoje dozrievanie a stále kvasí. Preto sa vylieva. Nedá sa ani určiť, či je dobré a silné, dokiaľ neprestane kvasiť a neopadne mútna časť. Dotiaľ môže stále podľahnúť skaze. Má ostrú a trpkú chuť a kto sa trochu viac napije, môže mu spôsobiť veľa škody. Jeho najväčšia sila je v pene. Čerstvo zamilovaní sú podobní takémuto vínu. Sú to tí, čo ešte len začali slúžiť Bohu, pretože ich láska, podobná muštu, sa prejavuje viac navonok, v zmysloch, a pretože ešte neočistili svoje slabé zmysly od peny. Tu sa prejavuje ich sila lásky, ktorú čerpajú zo zmyslov. Nedá sa veriť takej láske, dokiaľ neopadne prvotná horlivosť a radosť, pretože zmyslový oheň môže spôsobiť veľa dobra a pomáha ako dobrý prostriedok dosiahnuť skutočnú lásku a tak ju očisťuje od peny nedokonalostí, tak isto sa môže stať aj to, že v začiatkoch a v nových príjemnostiach môže chýbať víno lásky a stratí sa prvotná horlivosť a láska v nových veciach. Tak isto aj čerstvo zamilovaní musia poznať mieru, pretože keď sa budú správať ako mladé víno, pokazia si zdravie“ (DP 25, 9 – 10).

Pre život začiatočníkov je to prirodzený postup. Lebo Boh cez tieto veci ukazuje a zároveň pripravuje človeka na čosi väčšie. V duchovnom živote by bolo veľkou chybou, keby sme hneď na začiatku zakúšali stavy suchopárnosti. Potom by sme nemali odvahu vykročiť. Táto fáza je nutná, aby sa človek naučil odriekať si veci, ktoré mu spôsobovali radosť a bez ktorých sa nevedel zaobísť (dobré jedlo, pitie, zábavy…). Je to cesta egoizmu, ktorú Ján chápe. Na jednej strane vidíme z jeho diel, že je zásadne proti zmyslom, no na druhej strane vidíme aj to, že ich akceptuje. V živote modlitby dovoľuje človekovi, aby používal svoje zmysly, všetky chute, obrazotvornosť, lebo vie, že keď v „sebe vzbudzuje túžbu po duchovných veciach, vykorení sa chuť na zmyslové veci a prestanú ho tešiť veci tohto sveta“ (Živý plameň lásky, 3, 32). Robí to zámerne, pretože vie, že za krátky čas sa toho bude musieť zriecť. „Prostriedky zostanú vždy len prostriedkami a môže ich používať kratšiu či dlhšiu dobu v závislosti od potrieb. Preto sú dobré a treba ich využiť.“[8]

Vidíme, že aby človek mohol postúpiť vyššie, musí prejsť po ceste očisťovania zmyslov a tu nám Ján ukazuje, aké nedokonalosti má človek na svojej ceste začiatočníka. Rozvíja ich v Temnej nocia dáva im meno – na príklade siedmich hlavných hriechov. Ako píše Ján: „Isto to poslúži aj samým začiatočníkom, aby porozumeli svojmu biednemu stavu, v ktorom sa nachádzajú, a vzchopili sa a priali si, aby ich Boh ponoril do tejto noci, kde sa duša posilní v čnostiach a pripraví sa na prijatie nedoceniteľných rozkoší Božej lásky“ (TN I. 1, 1). „Je to obdobie v živote modlitby, kde je cesta buď úplne alebo čiastočne zahmlená a kde veľa, či lepšie povedané, väčšina putujúcich zanechá vnútornú modlitbu. Preto je táto noc rozhodujúca v našom živote“.[9]

Sv. Ján od Kríža môže byť v tomto pre nás sprievodcom, ktorý nás vedie a zároveň povzbudzuje, aby sme túto cestu nezanechali. A povzbudzuje nás takto: „Nakoniec každý pracuje zhodne podľa stupňa dokonalosti, aký dosiahol; pretože títo ľudia nemali priestor pre získanie silných návykov, musia bezpochyby konať ako slabé deti, ako nedospelí. Toto (píšem), aby bolo jasnejšie vidieť čnosti, aké chýbajú týmto začiatočníkom a o ktoré sa šťastne a s radosťou a ľahkosťou snažia, a aké dobro prináša tmavá noc“ (TN I. 1, 3).

[1]FERRERO, B.: Nebo v našom dome. Bratislava : Don Bosco, 2011, s. 38 – 39.

[2]Porov.: STINISSEN, W.: Cesta vnitřní modlitby.Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1995, s. 26.

[3]Porov. SALVADOR, R. F.: Święty Jan od Krzyża. Pisarz – pisma – nauka.Kraków : Wydawnictwo Karmelitów bosych Kraków, 2011, s. 510.

[4]Porov. STINISSEN, W.: cit. d., s. 28 – 32.

[5]Tamže, s. 29.

[6]SALVADOR, R. F.: cit. d.,s. 514.

[7]Porov. tamže, s. 516 – 517.

[8]Tamže, s. 512.

[9]STINISSEN, W.: cit. d., s. 27.

Rozprava sv. Terézie z Lisieux  o láske k blížnemu

Len láska k blížnemu môže dať odvahu môjmu srdcu (Rkp. C, 16rº)

Boží služobník Ján Pavol II. dňa 19. októbra 1997 na námestí sv. Petra v Ríme, počas sv. omše a slávnostného vyhlásenia svätej Terézie z Lisieux za Učiteľku Cirkvi, povedal okrem iného tieto slová: „Terézia z Lisieux nielenže porozumela a opísala hlbokú pravdu o Láske, ktorá je centrom a srdcom Cirkvi, ale tou láskou veľmi intenzívne žila počas svojho krátkeho života. Práve tá jednota medzi doktrínou a konkrétnou skúsenosťou pravdy a života, náuky a praktizovania, svieti hlavne v jej osobe a  robí z nej vhodný vzor k nasledovaniu,zvlášť pre mladých, ale aj pre tých, ktorí hľadajú pravdivý, skutočný zmysel života… Nová učiteľka Cirkvi – sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša – nás  v dnešných časoch, tak veľmi poznačených povrchnou a pôžitkárskou kultúrou, učí otvárať srdce tým, ktorí sú smädní po pravde a živote.“

V tomto referáte by som sa chcel pozastaviť nad problémom prežívania lásky k blížnemu v živote Terézie. Načrtnem spiritualitu obdobia, v ktorom žila naša svätá, podčiarknem všeobecné povolanie človeka k láske a prvenstvo lásky v živote Terézie, pozrieme sa v krátkosti na jej rast a dozrievanie v láske v období detstva a počas jej pobytu v Karmeli v Lisieux a nakoniec si ukážeme, ako realizovala lásku v praktickom živote na základe rukopisu C, v ktorom sa nachádza jej „rozprava o láske k blížnemu“.

Spiritualita Teréziinej doby

Aby sme lepšie pochopili Teréziin „objav Boha ako lásky“, je potrebné predstaviť obdobie, v ktorom Terézia žila, a atmosféru, ktorá ju obklopovala.

Teréziina doba a chápanie spirituality boli odlišné od našej doby a nášho chápania a ťažko jej môžeme porozumieť. Francúzska revolúcia, následné obdobie napoleonských bojov a neskoršie obnovenie monarchie zanechali v človeku vedomie hriechu a akýsi pocit viny. Celé XVII. a XVIII. storočie bolo poznačené vnímaním Boha ako Spravodlivosti. Termín Boh – Láska sa veľmi málo používal. Na vnútorný duchovný život sa hľadelo s určitým nadhľadom, mystická teológia ustupovala vonkajším asketickým prejavom. Spiritualita doby sa zameriavala skôr na ochranu duší. V teológii sa rozvíja apológia, ktorá vyplýva z potrieb obrany toho, čo patrí k viere. V úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, v ktorej sa mal uctievať Boh – Láska, prevláda skôr tendencia napraviť spôsobenú vinu.

Takto chápaný duchovný život sa odrazil aj v rehoľnom živote a zanechalo to veľmi hlboké stopy aj v živote karmelitánskych kláštorov. Nemohli sa čítať diela mystikov – napríklad sv. Jána od Kríža. Každý, kto ich čítal, bol podozrivý z iluminizmu.[1]V kláštore v Lisieux prevládali dve proti sebe existujúce tendencie prežívania rehoľného života. Na jednej strane to bola priorka Mária Gonzaga so svojou prísnosťou[2]a na druhej strane Matka Genovéva, zakladateľka Karmelu v Lisieux. Smer Matky Gonzagy bol spojený s prísnym umŕtvovaním; smer Matky Genovévy, ktorú vychovávali v škole sv. Františka Saleského v Caen, bol poznačený prvkom lásky, ktorý tam prevládal. Tento smer ovplyvnil aj neskoršiu matku Agnesu a jej rodné sestry Martinové. Boh takto ich prostredníctvom pripravoval Teréziu na to, aby definovala a prežívala lásku a vydala svedectvo o Bohu, ktorý je Láska.[3]

Ústrednou témou celého tohto sympózia je uvažovanie nad láskou, ktorú Terézia objavila ako svoje povolanie. Je pre nás učiteľkou duchovného života, ktorý sa zakladá na hlavnom prikázaní, ktoré dostal vyvolený národ na vrchu Sinaj, a na jeho praktizovaní v každodennom živote. Autentickosť Teréziinej doktríny spočíva v  jej praktizovaní v každodennom živote. Učí nás objaviť Lásku – pravú tvár Boha, lásku k blížnemu a ukazuje konkrétny spôsob, ako riešiť situácie bežného života.

Všeobecné povolanie človeka k láske

V Katechizme Katolíckej Cirkvi (ďalej KKC) sa píše: „Celé ľudstvo je povolané, aby urobilo zjavným obraz Boha a premenilo sa na obraz jednorodeného Syna Otca. Toto povolanie je osobnej povahy, pretože každý človek je povolaný vojsť do Božej blaženosti.“ (KKC 1877) Boh, ktorý stvoril človeka na svoj obraz (porov. Gn 1) a ktorého obraz nosíme v sebe, ktorý je v nás prítomný skrze milosť, nám prikázal milovať. „Ide o prikázanie lásky, kde Boh nie je len predmetom lásky, ale kde sa láska vzťahuje aj na blížneho. Veď milovať blížneho znamená milovať Boha.“[4]V pastorálnej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spessa zdôrazňuje spoločenský ráz ľudského povolania: „Boh, ktorý sa otcovsky stará o všetkých, chce, aby všetci ľudia tvorili jedinú rodinu a správali sa jeden k druhému ako bratia. A všetci, stvorení na obraz Boží, sú povolaní mať jeden a ten istý cieľ, a tým je sám Boh. Preto láska k Bohu a blížnemu je prvým a najväčším prikázaním. Sväté písmo nás učí, že nemožno oddeliť lásku k Bohu od lásky k blížnemu. Lebo každé iné prikázanie je zhrnuté v slovách: Miluj blížneho ako seba samého… Naplnením zákona je láska. (Rim 19, 9- 10)“ (GS 24) Boh teda stvoril človeka z lásky a pre lásku.

„Teologálna, t.j. božská čnosť lásky je okrem ďalších dvoch čností – viery a nádeje –  základom, dušou a charakteristickou vlastnosťou konania kresťana. Božské čnosti stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti.“ (KKC 1813) „Morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím. Sú výsledkom a zároveň zárodkom morálnych činov: uspôsobujú človeka, aby mal účasť na Božej láske.“ (KKC 1804) „Láska je čnosť, ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých.“ (KKC 1822)[5]Ako veriaci sme teda všetci povolaní k dokonalosti lásky. Existujú však osoby, ktoré sa slobodne rozhodli prežívať túto dokonalosť lásky v zasvätenom spôsobe života. Ide o „hlbšie“ zasvätenie, ktoré má svoje korene v krste. „Veriaci v Krista si v zasvätenom živote pod vplyvom Ducha Svätého zaumieňujú zblízka nasledovať Krista, darovať sa nadovšetko milovanému Bohu a v úsilí o dosiahnutie dokonalosti lásky v službe Božiemu kráľovstvu byť v Cirkvi znamením slávy budúceho sveta.“ (KKP 573) Všetci, ktorí sme pokrstení, máme svoju úlohu v Cirkvi, sme jej údmi. Takto sme pozvaní k aktívnej účasti na poslaní Kristovho tajomného tela, ktorým je Cirkev.[6]Sv. Apoštol Pavol to opisuje v Prvom liste Korinťanom (1 Kor 12, 12-31) v náuke o Cirkvi ako Kristovom mystickom tele, ktoré je jedným zo základných pilierov pavlovskej teológie o údoch, kde každý z údov má svoju konkrétnu úlohu a miesto v Kristovom mystickom tele. „Všetci, ktorí sú skrze vieru údmi Kristovho mystického tela, sú jedno v Kristovi. On je v nich a všetci sú v Ňom. Jeho život, ak sú jednotlivé údy v stave milosti, prúdi v nich. Jeho Duch ich oživuje a eucharistické spoločenstvo ich zjednocuje. Ak by sme nemilovali Hlavu, Krista, nemilovali by sme ani jeho údy.“[7]

Túto náuku o mystickom tele Krista Terézia pochopila, keď vo svojom Rkp. B uvažovala o svojom povolaní. „Keď som uvažovala o mystickom tele Cirkvi, nespoznala som sa ani v jednom z údov, o ktorých píše svätý Pavol, alebo skôr som chcela byť vo všetkých… Láska mi dala kľúč k môjmu povolaniu. Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, že jej nechýba ani najpotrebnejší, zo všetkých najvznešenejší úd, pochopila som, že Cirkev má Srdce a že toto Srdce horí Láskou… Pochopila som, že Láska obsahuje všetky povolania, že Láska je všetko, že zahŕňa všetky časy a všetky miesta… slovom, že je večná!… Konečne som našla svoje povolanie, mojím povolaním je Láska!… Áno,  našla som svoje miesto v Cirkvi a toto miesto si mi dal ty, môj Bože… V srdci Cirkvi, mojej matky, budem Láskou…Takto budem všetkým..,  takto sa uskutoční môj sen!!!… (Rkp. B, 3v°, s. 230)

Terézia spoznáva, čo má robiť. „Nie to, čo si sama vybrala, ale čo pre ňu vybral Boh. Keď sv. Ján hovorí o tom, že Boh je Láska, hovorí o samej podstate Boha, o jeho prirodzenosti. Terézia hovorí o láske, ktorá je láskou samého Boha. Nie je to poézia s témou o láske, ako ju ukázala vo svojej básni Žiť z lásky.Terézia hovorí o teologálnej, Božej láske. Celý Starý zákon nás pripravoval na to, aby sme objavili toto veľké tajomstvo, pričom nám predstavoval Boha ako Stvoriteľa, Najvyššieho, Všemohúceho, Večného. Bolo však potrebné čakať na Nový zákon, na príchod Turíc, aby nám sv. Ján biblickou rečou vyjadril podstatu Božieho života: „Boh je láska.“ Táto Božia láska sa v plnosti zjavuje v Ježišovi Kristovi. Keďže človek bol stvorený na Boží obraz (porov. Gn 1, 27), znamená to, že Boh vložil do človeka niečo zo seba samého. Nielen ako Stvoriteľ, ale predovšetkým ako Otec. Udelil nám niečo zo svojej prirodzenosti, zo svojej lásky, ktorou je On sám. Je to milosť, Boží život v nás, ktorý získavame sviatosťou krstu a prostredníctvom ktorého sa stávame Božími deťmi, účastnými na Božej prirodzenosti (porov. 2 Pt 1,4), a jeho život prúdi v nás.“[8]

Prvenstvo lásky u svätej Terézie z Lisieux

V predchádzajúcich referátoch sa spomínala láska, ktorá je „dušou“ malej cesty duchovného detstva. Bez lásky sa nedá zachovať vernosť, s láskou je spojená obeta, pomocou ktorej sa dajú uskutočniť všetky diela. V Karmeli láska zohráva prvoradú úlohu. Samotní reformátori nášho rádu a duchovní rodičia, ako nazývame sv. Jána od Kríža a sv. Teréziu od Ježiša, podčiarkovali prvenstvo lásky v duchovnom živote. Na príklade a dielach týchto svätých zakladateľov vyrastala aj Terézia z Lisieux, ktorá čítala diela sv. Jána od Kríža. Dočítala sa tam, že „za lásku sa platí láskou“,a tieto slová si zobrala k srdcu. Láska v jej živote zohrávala prvoradú úlohu. Láska bola motorom a cieľom všetkých jej činností. Veľmi jej záležalo na tom, aby všetko konala z lásky k Bohu, aby urobila „radosť Pánu Bohu, Ježišovi.“ Tieto slová sa nachádzajú v jej dielach až 16-krát.[9]V liste svojej sestre Celine píše: „Och, Celina, aké ľahké je páčiť sa Ježišovi, nadchnúť jeho srdce, stačí len milovať ho bez ohľadu na seba samého.“(TL 142, s. 190) „Láske dala všetko, celú svoju energiu, nakoľko bola schopná, všetky sily svojho srdca.“[10]

V ďalšej časti sa zameriame na Teréziine dozrievanie a rast v láske, pričom prejdeme  obdobím jej detstva, mladosti a samého pobytu v Karmeli v Lisieux.

detstvo

V Rukopise C (Rkp. C), ktorý je voľným pokračovaním Rukopisu. A (Rkp. A), kde opisuje svoje detstvo a mladosť, Terézia v istom momente píše: „Tvoja láska ma sprevádzala už od môjho detstva, rástla so mnou, a teraz je ako priepasť, ktorej hĺbku nemôžem zmerať. Láska priťahuje lásku,  a tak sa, Ježišu, moja láska vrhá k tebe, chcela by zaplniť priepasť, ktorá ju priťahuje, ale beda, nie je ani kvapkou rosy, čo sa rozplynie v oceáne!… Aby som ťa milovala, ako ty miluješ mňa, musím si požičať tvoju vlastnú lásku, jedine vtedy nájdem odpočinok. Ó, môj Ježišu, možno je to klam, ale zdá sa mi, že nemôžeš zahrnúť dušu väčšou láskou, než si zahrnul moju; a preto sa odvažujem prosiť ťa, aby si miloval tých, ktorých si mi dal, ako si miloval mňa.“(Rkp. C, 35r°, s. 287.) Čím bližšie bola ku dňu „D“ (30. september 1897 – deň jej smrti), tým väčšmi sa jej láska stupňovala. Musela však prejsť cestou očisťovania a skúšok, aby dozrela do takého stupňa lásky, keď už nie ona milovala, ale Ježiš v nej miloval jej blížnych.

Povedali by sme, že Terézia sa pripravovala na pochopenie lásky, z ktorej Ježiš robí „nové prikázanie“ (porov. KKC 1823). Tým, že dal učeníkom toto nové prikázanie, láska sa pre Teréziu stala „vzorom blahoslavenstiev a normou nového života a zhrnula v nej naozajstnú obetu seba samej pri jeho nasledovaní“ (porov. KKC 459). Teréziino detstvo je rozhodujúcim obdobím, kde zakusuje lásku. Žije v hlboko veriacej rodine; jej rodičia Ľudovít a Zélia Martinoví sú v súčasnosti kandidátmi na oltár.[11]Žije v prostredí, ktoré jej ukazuje a zároveň ju učí, že láska sa dáva zadarmo a v hojnej miere, a kde sa za lásku platí láskou.[12]Píše: „Pánu Bohu sa zapáčilo obklopovať ma po celý život láskou… Ale ak Boh rozdal vôkol mňa veľa lásky, lásku vložil aj do môjho srdiečka, ktoré stvoril milujúce a citlivé.“(Rkp. A, 4v°) „Terézia cíti, že prostredie ju miluje a aj ona túži milovať.“[13]„Duch Svätý veľmi skoro pôsobil na Teréziu a učil ju praktizovať lásku k blížnemu. Už ako 5-ročné dieťa veľmi milovala Boha, ako neskôr napísala vo svojom Rkp. A: „Veľmi som milovala Pána Boha a veľmi často som mu odovzdávala svoje srdce formulkou, ktorú ma naučila mamička.“ (Rkp. A, 15v°) A na inom mieste píše: „Robila som to iba kvôli Pánu Bohu, takže som ani nemohla očakávať vďaku od ľudí.“ (Tamže, 44v°). Terézia rástla predovšetkým v láske k Pánu Bohu (porov. tamže,  52v°). „Ako dieťa často spolucítila s tými najbiednejšími a páčilo sa jej, keď im mohla pomôcť. Neboli to len materiálne chudobní, ale aj hriešnici“[14]Detstvo ju pripravovalo na úplné odovzdanie sa Bohu, aby mohla milovať jeho samého vo svojich sestrách a prežívať povolanie  karmelitánky z Lisieux.

 

Karmel

 

Terézia vstúpila do Karmelu v Lisieux 9. apríla 1888 ako pätnásťročné dievča. Život bosej karmelitánky sa spája s umŕtvením, prísnou askézou, modlitbou, mlčaním, klauzúrou, čítaním a slávením Liturgie. Život karmelitánky je formou kresťanského života. Karmelitánky sú normálne kresťanské ženy, ktoré prežívajú problémové situácie tak ako iní ľudia. Ani v klauzúre sa nedá vyhnúť problémom, ba priam naopak. Klauzúrny život, ktorý je obmedzený na minimálny kontakt s vonkajším svetom, a navyše malé a stále spoločenstvo, problém lásky k blížnemu ešte viac zostruje.[15]„Láska je dokonalosťou kresťanského života“ (KKC 1973) a o túto lásku sa karmelitánka denne usiluje.

V Regule a Konštitúciách bosých mníšok sa píše: „Sestry sú pozvané a zhromažďované do malého Kristovho kolégia, kde si navzájom pomáhajú v úsilí o svätosť, pričom za najvyššiu normu života prijmú lásku, ktorú Pán odporúčal svojim učeníkom. Táto láska, ktorá sa prejavuje v skutkoch, dodáva autentickosť životu, zabezpečuje Pánovu prítomnosť uprostred spoločenstva a udržiava pokoj a svornosť.“[16]Terézia od Ježiša, reformátorka Karmelu, určuje lásku, spolu s pokorou a zrieknutím sa seba samého, za podmienku pre vnútornú modlitbu. Život karmelitánky, ktorý sa charakterizuje ako kontemplatívny, sa bez lásky nezaobíde.[17]Pozorný čitateľ Teréziinho „Príbehu mojej duše“ zbadá, ako jej láska rástla a dozrievala.

Skôr, ako sa úplne odovzdala ako obeta v Úkone obetovania sa Milosrdnej Láske na sviatok Najsvätejšej Trojice v roku 1895, musela prejsť temnou nocou, ktorú opísal sv. Ján od Kríža vo svojom diele Temná noc. „Charakterizuje sa ako svetlo na konci tunela. Keď sa zdá, že všetko je nádherné a plné svetla, vtedy sa všetko rúti do temnoty a zdanlivého nedostatku milosti. Terézia počas svojich posledných dní prežívala tento nevysvetliteľný zostup do temnoty.“[18]Píše: „…Boh dopustil, aby moju dušu zachvátila najhustejšia temnota… Človek musí prejsť týmto tmavým tunelom, aby pochopil jeho temnotu.“(Rkp. C, 5v°, s. 247)

 

Objav lásky k blížnemu – mystika lásky[19]   

 

„Terézia až na konci svojho života, v období noci viery objavila „podstatu lásky k blížnemu“. Je paradoxom, že keď má pocit, že už nemá vieru, tým väčšmi chce konať dobré skutky a cez ne ukazovať Bohu svoju vieru. Chce prežívať osudy hriešnikov, sadať si spolu s nimi za jeden stôl, stotožniť sa s tými najchudobnejšími. Terézia je pripravená dať to, čo má najlepšie, svoju vieru.“[20]Praktizovaniu lásky k blížnemu sa venuje v tzv. Rozprave o láske k blížnemu, ako to sama nazvala (porov. Rkp. C, 17r°, s. 262.). Rozprava o láske k blížnemu zaberá asi dve tretiny rukopisu C, kde podáva konkrétne príklady zo spoločného života v kláštore. Vo svojej rozprave nám zanechala návod, ako prežívať lásku. Aj keď je v definícii druhov lásky neúplná a nepresná, priznáva, že pravdepodobne popletie jednu lásku (vonkajšiu) s druhou (duchovnou)[21](porov. Rkp. C, 18r°, s. 263).

Jej veľkým objavom bola duchovná láska. Stalo sa to na konci jej krátkeho života. To ale neznamená, že lásku k blížnemu nepraktizovala už skôr.[22]Počas jej posledného obdobia, asi od roku 1895, Terézia spoznáva, že nestačí Boha milovať iba pre neho samého, ale treba ho milovať aj v druhých. Terézia tak milovala stále, ale porozumela „novému prikázaniu lásky.“ Píše: „Milovaná matka, tohto roku mi dal Pán Boh milosť poznať, čo je to láska k blížnemu… Usilovala som sa predovšetkým milovať Boha, pričom som pochopila, že moja láska sa nemá prejavovať iba slovami… Ako Ježiš miloval svojich učeníkov a prečo ich miloval? Nemohli ho zaiste priťahovať ich prirodzené vlastnosti, medzi nimi a Ním bola nekonečná vzdialenosť… Keď som rozjímala o týchto Ježišových slovách, uvedomila som si, aká je nedokonalá moja láska k mojim sestrám, a videla som, že ich nemilujem tak, ako ich miluje Pán Boh. (…) Avšak pochopila som najmä to, že láska nesmie ostať uzavretá v hĺbke srdca. Ježiš povedal: „Ani sviecu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome.“ Nazdávam sa, že táto svieca predstavuje lásku, ktorá má osvecovať, potešovať nielen tých, čo sú mi najdrahší, ale všetkých, čo sú v dome, bez výnimky… A keď dal Ježiš svojim apoštolom nové prikázanie, svoje prikázanie, ako to ďalej vraví, už nehovorí o tom, že máme milovať blížneho ako seba samého, ale tak, ako ho miloval On, Ježiš,ako ho bude milovať až do konca vekov.“(Rkp. C, 12r°, s. 255-256.)

„Terézia objavuje tajomnú hĺbku v láske k blížnemu. Nie je to nik iný ako Ježiš ukrytý v jej srdci. Všetko, čokoľvek dobré robila doteraz pre sestry, robila preto, aby potešila v prvom rade Ježiša. Jej mottom bolo prikázanie: „Miluj blížneho ako seba samého.“[23]Vo svojej túžbe a hľadaní ide ešte ďalej. Ako môže biedny človek milovať takou láskou ako sám Ježiš? Terézia reaguje ako vtedy, keď hovorila o túžbe stať sa svätou. Aj teraz vyberá jednoduchú cestu. Vie, že sama to nedokáže, ale dôveruje Bohu, že On to urobí v nej a cez ňu. Píše: „Pane, poznáš moju slabosť, moju nedokonalosť lepšie ako ja. Veľmi dobre vieš, že by som všetky svoje sestry nikdy nemohla milovať tak, ako ich miluješ ty, keby si ich sám, Ježišu môj, nemiloval ešte aj vo mne. Pretože si mi chcel dopriať túto milosť, dal si nové prikázanie… Tvoja vôľa je milovať vo mne všetkých, ktorých mi prikazuješ milovať.“(Rkp. C, 12v°, s. 256)

„Ježiš u Terézie už nie je predmetom lásky, ktorého nadovšetko miluje a s ktorým je zjednotená, ale PODMETOMlásky v nej. Terézia a Ježiš nie sú dvaja, ale jedno. Tak ako je to v láske medzi mužom a ženou, medzi dvoma milujúcimi sa osobami, keď sa ich zrak upiera na tretiu osobu, ktorá je ovocím ich vzájomnej lásky. Ježiš miluje v nej. Keď Terézia rozmýšľala nad Ježišovou láskou, porozumela, že On nás nemiluje preto, že sme dobrí, ale že On je dobrý. Miluje láskou samého Ježiša a On miluje človeka s jeho chybami a nedostatkami.“[24]Spôsob, akým milovala Terézia, nie je možné dosiahnuť ľudskými silami. Je k tomu potrebná Božia milosť. Terézia v Rkp. C píše, že bez Božej milosti sa nedá uvádzať do praxe nadprirodzená láska a bez nej sa nedá pochopiť všetko, čo vyžaduje.

 

Praktizovanie lásky k blížnemu

 

Čím by bola Terézia, keby nám neukázala, ako praktizovať lásku k blížnemu? V liste Matke Gonzage píše, že ju „pozoruje v praxi“ (Rkp. C, 17rº, s. 262) a že láska sa nemá prejavovať iba slovami.

 

  1. V Rukopise C Terézia hovorí, že „dokonalá láska spočíva v tom, že znášame chyby iných, vôbec sa nečudujeme ich slabostiam a poúčame sa aj z najmenších čnostných skutkov, ktoré ich vidíme konať.“ (Rkp. C, 12r°)Aj keď nemohla nevidieť prirodzené chyby a nedostatky svojich sestier, snažila sa vidieť ich čnosti.[25]
  2. O blížnom chcela zmýšľať vždy len s láskou a ostatné nechávala na Ježiša.Terézia vďaka vlastnej skúsenosti došla k záveru, že v našich súdoch robíme často veľa chýb a omylov. To, o čom si myslíme, že je chybou, je často čnosťou. „V sestre, ktorá mi je menej sympatická, chytro sa usilujem objaviť jej čnosti, jej dobré túžby. Hovorím si, že ak som ju videla raz upadnúť, možno dobyla mnoho víťazstiev, ktoré z pokory skrýva.“(Rkp. C, 12r°-13r°)
  3. Nepodľahnúť prirodzenej nesympatii. „V Karmeli sa nestretávame s nepriateľmi, ale koniec-koncov sú tu sympatie, cítite sa priťahovaná k jednej sestre, kým druhá vás takmer donúti zďaleka sa jej vyhnúť, aby ste sa s ňou nestretli, a tak sa nevedomky stáva predmetom prenasledovania.“(Rkp. C, 15v°, s. 260) V spoločenstve bola istá sestra, ktorá mala talent sa jej vo všetkom nepáčiť. Jej spôsoby, reč, povaha, to všetko na ňu pôsobilo nepríjemne. Preto aby nepodľahla prirodzenej nesympatii, akú k nej pociťovala, povedala si, že „láska nesmie spočívať v citoch, ale v činoch“ (Rkp. C, 13v°, s. 258). Začala sa k nej správať tak, akoby ju mala zo všetkých najradšej:
  • vždy, keď ju stretla, pomodlila sa za ňu, obetovala Bohu jej čnosti a zásluhy;
  • usilovala sa preukazovať jej všetky možné služby. Keď bola v pokušení odpovedať jej neprívetivo, jednoducho sa na ňu čo najláskavejšie usmiala a usilovala sa zmeniť smer rozhovoru;
  • keď už boli boje prudké a mohla podľahnúť, často zutekala ako zbeh.

Keď ju raz spomínaná sestra stretla, opýtala sa jej: „Sestra Terézia od Ježiška, nepovedali by ste mi láskavo, čo vás ku mne tak priťahuje? Kedykoľvek ma stretnete, vždy sa na mňa usmievate.“ Ach, to ma priťahoval Ježiš skrytý v jej duši… Prirodzene som nedodala, že je to z duchovného hľadiska.“(Porov. Rkp. C., 14r°-14v°)

  1. Dávať a dať si vziať.Z prirodzenosti sme radi, keď môžeme niekoho obdarovať. Terézia hovorí, že to „nie je láska k blížnemu, lebo to isté robia aj hriešnici.“ Vo svojom chápaní Ježišovho príkazu: „Každému, kto ťa prosí, daj, a ak ti niečo niekto vezme, nežiadaj to naspäť“, išla ešte ďalej. Terézia pochopila, že „dávať všetkým, čo prosia, je menej príjemné, ako sám ponúkať z podnetu vlastného srdca. Nanajvýš, ak niekto milo poprosí, nestojí nás to veľa námahy dať mu, ale ak nanešťastie nepoužije pri tom dosť vyberané slová, duša sa ihneď búri, ak nie je pevná v láske. Nachádza tisíc príčin, aby toho, kto prosí, odmietla, a až keď ho presvedčí o jeho netaktnosti, z milosti mu dá, čoho sa domáha… Ak je ťažké dávať každému, kto prosí, oveľa ťažšie je dať si vziať to, čo nám patrí a nežiadať to naspäť.“ (Rkp. C, 15vº-16rº, s. 260- 261) Terézia túto úvahu zakončila slovami: „Nestačí dávať každému, kto ma prosí. Musím predchádzať túžby, musím dávať najavo, že som veľmi vďačná a potešená, ak môžem preukázať službu.“ (Rkp. C, 17rº, s. 262) Pravdivá láska ochotne slúži blížnemu. Terézia dodáva, že sa treba stať všetkým pre všetkých.
  2. Vrcholom lásky k blížnemu, väčším ako dávať – je obetovať sa. Terézia píše Celine: „Musíme teda vydať svoju dušu, odovzdať ju nášmu veľkému Bohu… Pán Boh chce, aby som na seba zabudla, ak sa mu chcem páčiť.“ (TL 165, s. 227) Nikdy neunikala príležitostiam, ktoré ju stáli veľkú obetu. V kontakte so sestrami sa nechávala doslovne „zjesť“. V praktizovaní lásky k blížnemu upozorňovala na to, že ak niekomu niečo požičiavame – čas, náradie, službu – pravá láska bude spočívať v tom, aby sme požičiavali a nič za to nečakali. Znie to príkro, ale je to tak. Je ľahšie dávať, lebo darovaná vec nám už nepatrí, ale dať niekomu niečo nezištne s tým, že nám to nevráti, zriecť sa toho, čo nám patrí, nás cvičí v trpezlivosti, pokore, odvahe, zrieknutí sa svojich práv. Nič nie je väčšie ako pokoj a radosť, ktoré zaplavia dušu, pravdivo chudobnú v duchu.[26]

 

Terézia objavila svoje povolanie – LÁSKU. Ani naším povolaním nie je nič iné. Boli sme totiž takisto pokrstení a boli sme obdarovaní nadprirodzenými nástrojmi, ktoré nám pomáhajú rásť v láske. To znamená, že aj naším povolaním má byť láska.[27]Mohli by sme napísať a povedať ešte veľa o láske k blížnemu. Neurobíme to. Nie preto, že nemáme čas, ale preto, že láska sa nedá zamknúť do časového priestoru. Je večná. „Láska nespočíva v nedosiahnuteľných ideáloch, ale v malom tu a teraz, keď sa prestaneme koncentrovať na seba a dávame sa iným,“[28]pretože „na tejto ceste je namáhavý iba prvý krok“ (Rkp. C, 18rº, s. 264.).

 

 

[1]Iluminizmus (špan. alumbrados)bolohnutie, ktoré sa zakladalo na osvietení. Tvrdilo, že ľudia dostali svetlo od Boha na poznanie Božích tajomstiev. Nazývali ich aj dejados, ktorí tvrdili, že Boh sa o nich stará a oni sa nemajú o nič starať, nemajú konať dobré skutky a ani náboženské obrady. Hovorili, že Boh v nich všetko vykoná a oni budú iba odpočívať – kvietizmus, odovzdajú sa do Božej lásky a sladkej kontemplácie. (Porov. Stanisław Gryga: Złoty wiek mystiki hiszpańskiej, 1995, s. 4.).

[2]O. Marie – Eugène od Dítěte Ježíše: Tvá láska rostla se mnou.  Kostelní Vydří 1997, s. 22.

„V záhrade Karmelu v Lisieux bolo dosť žihľavy na to, aby sa z nej mohli vyrábať metly!“

[3]Tamže. s. 22-24.

[4]Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux“, red. O. Filek, Kraków 1999, s. 133.

[5]Tamže, s. 133.

[6]Porov.  tamže.

[7]Tamže.

[8]Sankalé, L.: Tereso, zdradź nam swój sekret. Warszawa 1995, s. 72-75.

[9]Porov. Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux,s. 114-115.

[10]Tamže,s. 117.

[11]Porov. Zelia i Ludwik Martin: Rodzinna  korespondencja. 1863 – 1885.Kraków 2007, s. 481-486.

[12]Porov. Gogola, J.W.:  Sekret świętej Teresy z Lisieux.Kraków 1997, s. 82.

[13]Tamže, s. 82.

[14]„Budem sa modliť za môjho úbožiakav deň môjho prvého svätého prijímania.“ (Rkp. A, 15rº, s. 96)„Nepriťahovali ma ešte duše kňazov, ale duše veľkých hriešnikov, horela som túžbou vyrvať ich z večných plameňov… Obetovala som Bohu všetky nekonečné zásluhy Pána Ježiša za veľkého zločinca Pranziniho a zverila som sa Celine, či by mi mohla pomôcť obrátiť môjho hriešnika.(Rkp. A, 46rº, s. 147)

[15]Porov. Gogola, J. W.: cit. d., s. 79.

[16]Regula a Konštitúcie bosých mníšok z hory Karmel, 87, porov. tamže, 11.

[17]Porov. Gogola, J. W.: cit. d., s. 80.

[18]Groeschel, B. J.: Nebo máme v rukách.  Bratislava 2003, s. 37.

[19]Porov. Stinissen, W.:  Prosta droga do świętości, Śladem św. Teresy z Lisieux.Poznań 2001,s. 159.

[20]Tamže,s. 157.

[21]Porov. Gogola, J. W.: cit. d., s. 81.

[22]Porov. Stinissen, W.: cit. d., s. 157.

[23]Tamže, s. 159.

[24]Tamže, s. 160- 161.

[25]Porov. tamže, s. 134.

[26]Porov. tamže, s. 134 – 138.

[27]Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux“, cit. d., s. 142.

[28]Stinissen, W.: cit. d., s. 171.

Miesto Ježiša v živote a náuke Terézie od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre

Albino Luciani, budúci pápež Ján Pavol I., ešte ako benátsky patriarcha písal fiktívne listy známym, ale aj neznámym osobnostiam verejného života. Vo svojej knihe „Listy včerajším“sa odhodlal napísať aj Ježišovi. Píše, že sa mu trasie ruka, a píše s bázňou. Ale na konci napíše veľmi zaujímavé slová: „Nuž, napísal som list, ale nikdy som nebol taký nespokojný s písaním ako tentoraz. Zdá sa mi, že som vynechal veľmi veľa toho, čo sa mohlo o Tebe povedať, a že som povedal zle, čo bolo treba povedať oveľa lepšie. Utešujem sa však, že nie je dôležité, aby niekto písal o Kristovi, ale aby mnohí milovali a nasledovali Krista. A našťastie – napriek všetkému – to sa ešte stáva“.[1]

            Netreba veľa písať o Ježišovi. Už samotné Božie slovo o ňom hovorí veľa, ale aj Teréziina „malá cesta duchovného detstva“. Na začiatku nášho uvažovania nad doktrínou našej svätej sme povedali, že dušou jej cesty je Láska: jej láska k Bohu, k Vtelenému Slovu, k jej Božskému ženíchovi Ježišovi Kristovi.

Teológovia a odborníci na život a spiritualitu Terézie tvrdia, že Ježiš sa nachádza v jej spisoch na prvom mieste. Je to tak. Stačí si prečítať index kľúčových slov a mien (V: Súborné dielo sv. Terézie z Lisieux. 4. zv. Vstupujem do Života. Lúč 2007) a zistíme, že je to tak. Len v listoch, ktoré Terézia napísala, spomína meno Ježiš až  875-krát.[2]Ježiš bol pre Teréziu všetkým.

            Láska k Ježišovi rástla v nej od útleho detstva. Hlbokú skúsenosť s Bohom mala už v detstve. Stačí spomenúť jej rodinu, rodičov Ľudovíta a Zéliu Martinových, ich deti, počnúc od Márie až po Teréziu. Táto skúsenosť zachvátila celý jej život, celý jej rozum, vôľu a srdce. „Boh bol pre ňu všetkým a všetko okolo neho je márnosť. Zdá sa, že získala inštinktívne túto istotu o Bohu, istotu, ktorú nadobudol sv. Augustín a iní svätí po dlhej a bolestnej ceste vlastnej skúsenosti: všetko, čo nie je Boh, pominie, všetko, čo pominie, je nič, a toto nič necháva naše srdce, ak sa chce s Bohom stretnúť, absolútne nenasýtené.“[3]

            Ježiš bol pre Teréziu prvým Priateľom, Jediným v jej duši, Ten, ktorého chcela potešiť, ktorému chcela za každú cenu robiť radosť a nachádzať ho vo všetkom. Svojej sestre Celine napísala: „Je iba Ježiš, všetko ostatné nie je…“(TL 96) V Rkp. A píše: „Milovať Ježiša až dozbláznenia a viac, ako bol doteraz milovaný.“[4]  Zdá sa, že slová Terézie sú až veľmi trúfalé. „Ale či sa aj my svojím nadprirodzeným životom nezúčastňujeme na jeho Božskom živote, aký dostal od Otca? Či sväté prijímanie nie je na to, aby nás premenilo na neho samého?“[5]V liste Celine Terézia píše: „Celina, cítim, že Ježiš odnás dvochžiada, aby sme uhasili jeho smäda dali mu duše, najmä duše kňazov, cítim, že Ježiš chce, aby som Ti to povedala, lebo naším poslaním je zabudnúť na seba, zničiť sa… Znamená tak máličko… a predsa Ježiš chce, aby spása dušízávisela od našich obetí, od našej lásky, žobre od nás duše… Urobme z nášho života ustavičnú obetu. mučeníctvo lásky, aby sme potešili Ježiša. On si žiada iba jediný pohľad, jediný vzdych,ale ten pohľad i vzdych musia byť preňho samého…!“ (TL 96)

            Jej láska vyvrcholila obetou spolu s Celinou na sviatok Najsvätejšej Trojice, keď sa obetovala Milosrdnej Láske. Objavila aj svoje miesto v mystickom Tele Krista, hoci sama tak Cirkev nikdy nenazvala; svoje povolanie objavila v Láske. Jej prvá skúsenosť bola počas prvého sv. prijímania v roku 1884, keď píše: „Bol to bozk lásky, cítila som sa milovaná a hovorila som: ´Milujem ťa a dávam sa ti navždy.´“ (Rkp. A, 35rº)

            Svoje povolanie do Karmelu zacítila už v období detstva, keď mala dva a pol roka. Píše:

„… cítila som, že Karmel je púšť, kde sa mám podľa vôle Pána Boha aj ja skryť.“(Rkp. A, 26rº) Milosť Vianoc v nej spôsobí, že sa odovzdá bezvýhradne Bohu. Ježiš jej udelil milosť lásky k blížnemu, lebo láska pochádza od Boha.[6]Vrúcna láska k Ježišovi prerástla všetky jej túžby. Aby Terézia uspokojila smäd jej Ženícha, chce zachraňovať ľudí: „Nepriťahovali ma ešte duše kňazov, ale duše veľkých hriešnikov, horela som túžbou vyrvať ich z večných plameňov…“(Rkp. A, 45vº) „Ježiš je pre Teréziu výťahom, ktorý ju má vyniesť až do neba, k Bohu. Je pre ňu vznešeným Orlom, ktorý ju zanesie do lona Najsvätejšej Trojice a ponorí ju naveky do horúceho ohniska Božej lásky.“[7]Tieto slová hovoria o nábožnosti, akú mala voči Bohu Otcovi; na jednom mieste nazvala Boha „Otec Pán Boh.“ Uctievala aj Najsvätejšiu Trojicu, aj keď sa zdá, že dosť neskoro. Odovzdala sa jej v Úkone obetovania.

Ale milovaným predmetom nábožnosti a úcty bol pre ňu vždy Ježiš.[8]

 

V akých tajomstvách vnímala Terézia Ježiša?

 

  1. Ježišovo detstvo

            Ježišovo detstvo a postava dieťaťa Ježiša zohrali v jej živote veľkú úlohu. Jej cesta sa nazýva „Malou cestou duchovného detstva“, kde sa veľmi silno zdôrazňuje detstvo. Spiritualita našich reformátorov bola podobná a rovnomenná s tou spiritualitou, aká bola vo Francúzsku v XVI. storočí. Jej predstaviteľom bol kardinál Pierre de Beruille (1575-1629). Terézia sa v Karmeli v Lisieux stretla s Jezuliatkom a s pobožnosťou k nemu. Najznámejšie je Pražské Jezuliatko, ktoré dostali karmelitáni do daru od grófskej rodiny Lobkowiczovcov v roku 1624. Úcta Pražského Jezuliatka sa rozšírila nielen v karmelitánskych kláštoroch, ale aj na iných miestach vtedajšieho cisárstva. Dostala sa aj do Francúzska.

Existovala ešte jedna pobožnosť, ktorú Terézia poznala. Bola to úcta k Jezuliatku, rozšírená prostredníctvom francúzskej karmelitánky Margity od Eucharistie, ktorá v roku 1630 vstúpila do Karmelu a mala videnie Jezuliatka, uctievaného ako „Malý Kráľ.“[9]Ešte pred vstupom do Karmelu Terézii prisľúbili, že sa bude volať sr. Terézia od Dieťaťa Ježiša. Jej pobožnosť k Jezuliatku sa odzrkadľuje aj v jej doktríne, lebo sa charakterizuje vernosťou v malých veciach, keď sa duša sústreďuje na malé obety.[10]

 

  1. Svätá Tvár

            Pobožnosť k Svätej Tvári neskôr prevýšila jej pobožnosť k Ježišovmu detstvu. V kláštore v Lisieux sa veľmi uctievala Svätá Tvár. Túto pobožnosť „zdedili“ sestry po Karmeli v Tours. V prvej polovici XIX. storočia sa jednej karmelitánke, sestre Márii od sv. Petra, ukázala Svätá Tvár. Tieto zjavenia zaujali istého advokáta, „svätého muža“, ako ho volali v Tours a jeho okolí, Leona Papina Duponta, ktorý na základe týchto zjavení založil oratórium. Po jeho smrti roku 1884 bolo založené bratstvo Svätej Tváre a neskôr doňho vstúpila aj Terézia Martinová. Cieľom bratstva bolo zadosťučiniť za urážky Svätej Tváre od ľudí. Terézia mala na svojom srdci malý obrázok so Svätou Tvárou s nápisom – modlitbou: „Ježišu, učiň, aby som sa Ti pripodobnila!“[11]

Pobožnosť ku Svätej Tvári zohrávala veľkú úlohu v jej duchovnom živote. Hneď po obliečke v roku 1889 na vlastnú žiadosť si pridala k menu ešte toto spomínané prímenie – „od Svätej Tváre“. Vyjadrila tým veľkú úctu ku Svätej Tvári. S tajomstvom úcty ku Svätej Tvári sa spája aj jedno prorocké videnie ešte z čias jej pobytu v Buissonnets, kde videla starca so zahalenou tvárou. Hovorí o tom vo svojich autobiografických zápiskoch (Rkp. A). Pochopila, že to bol obraz jej otca, ktorý v roku 1887 dostal mozgovú príhodu a neskôr bol hospitalizovaný v nemocnici Dobrého Pastiera v Caen. Tam pobudol tri roky a vrátil sa do Lisieux, kde sa oňho starala Celina až do jeho smrti. Terézia hovorí, že jej otec sa odovzdal Bohu ako celopalná žertva a Boh tú obetu prijal.[12]

            Kontemplácia Ježišovej Tváre ju učila pokore. Píše: „Pochopila som, čo je opravdivá sláva. Ten, ktorého kráľovstvo nie je z tohto sveta, mi ukázal, že opravdivá múdrosť spočíva v tom, „ak sme radi, že sme neznámi a že nás pokladajú za nič“, a „ak s radosťou pohŕdame samým sebou“… Áno, chcela som, aby tak ako Ježišova Tvár aj „moja tvár bola naozaj skrytá, aby ma na zemi nik nepoznal“.(Rkp. A, 71rº) Obrázok Svätej Tváre mala aj v lavici v chóre počas modlitieb, ale aj počas choroby. 6. augusta 1896 zložila modlitbu zasvätenia sa Svätej Tvári k sviatku Premenenia Pána. Svätá Tvár bola pre ňu posilou počas ťažkých skúšok a temného obdobia suchopárností.[13]V období temnej noci a skúšky viery, ktorá trvala od apríla 1896 do septembra 1897, napísala na veraje dverí vo svojej cele tieto slová: „Jésus est mon unique Amour“ (Ježiš je moja jediná Láska“).

Jej lásku k Bohu, k Ježišovi, najviac charakterizujú posledné slová: „Ó, milujem ho!… Môj Bože…, milujem ťa!…“ ( ŽZ , 30. 9. 1897)

  1. Eucharistia

            Terézia milovala adorácie. Ako žiačka v penzionáte často navštevovala Ježiša v kaplnke na súkromnej adorácii. Milosť obrátenia počas Vianoc bola milosť Eucharistie. Nie vždy však cítila Ježišovu blízkosť. Často jej vďakyvzdávanie bolo spojené s veľkými ťažkosťami – suchopárnosťou. Ale Terézia sa tým neznepokojovala. Chcela zo všetkých síl robiť radosť Ježišovi.

V Karmeli nebol zvyk prijímať každý deň. Ona sa snažila pristúpiť k sv. prijímaniu tak často, ako len mohla. Dokonca robila všetko preto, aby sa v kláštore zaviedlo každodenné sväté prijímanie. Matke Márii Gonzage ktorá bola proti jej názorom, Terézia dokonca prorokovala, že po smrti bude mať vplyv na to, aby sa zaviedlo každodenné sväté prijímanie. Tak sa aj stalo. Kaplán, ktorý vystriedal predchádzajúceho, bol za to, aby sa Eucharistia prijímala čo najčastejšie.[14]

Terézia však už nemohla prijímať Eucharistiu počas posledného štádia choroby. (Eucharistiu prijala posledný raz 19. augusta 1897!) Teréziin vrúcny vzťah a pobožnosť k Eucharistii rástli od jej detstva až po smrť. Vždy pokladala za veľké šťastie prijať a stretnúť Ježiša v Eucharistii.[15]

            Povolanie objavila v Láske, po ktorej túžila a ktorá bola jej mottom počas celého jej života: MILOVAŤ JEŽIŠA TAK, ABY BOL VIAC MILOVANÝ.  To je súhrn celej jej doktríny, „malej cesty duchovného detstva“.

 

 

 

Modlitba zasvätenia Svätej Tvári

  Modl. 12

 Pane, prikry nás záclonou svojej Tváre!…

Sr. C. Genovéva od sv. T. – Mária od Svätej Tváre

Sr. L. J. Mária od Trojice a Svätej Tváre

Sr. Mária F. T. od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre

Najmenší prejavčistej láskyje pre Cirkev užitočnejší ako všetky diela dohromady… Preto je nanajvýš dôležité, aby sa naše duše veľmi cvičili v láske, a keď sa rýchlo strávia, aby sa nezdržovali tu na zemi, ale ponáhľali sa do Neba, kde budú hľadieť Ježišovi z Tváre do Tváre

Zasvätenie Svätej Tvári

Ó, Ježišova láskyplná Tvár! Ty si si osobitne vyvolila naše duše, aby si sa im darovala, a my teraz prichádzame, aby sme sa ti zasvätili…

Ó, Ježišu, zdá sa nám, akoby sme počuli tvoj hlas: „Otvorte mi, sestry moje, moje milované nevesty, lebo namokla rosou moja Tvára nočnými kropajami moje kučery.” Naše duše rozumejú tvojej reči lásky. Chceme ti utrieť milú Tvára potešiť ťa, keď na teba zabúdajú zlí ľudia; ich očiam si ešte akoby ukrytý, pokladajú ťa za predmet opovrhnutia…

Ó, Tvár, krajšia ako jarné ľalie a ruže! Ty nie si skrytá našim očiam… Slzy, ktoré zahaľujú tvoj božský pohľad, javia sa ním ako vzácne Diamanty, ktoré chceme zbierať, aby sme za ich nesmiernu hodnotu vykúpili dušenašich bratov.

Z tvojich láskyhodných ústsme počuli láskyplný nárek; chápeme, že smäd, ktorý ťa stravuje, je smäd lásky, preto by sme chceli vlastniť nekonečnú lásku, aby sme uhasilitvoj smäd… Milovaný Ženíchnašich duší, keby sme mali lásku všetkých sŕdc, všetka táto láskaby patrila tebe… Nuž teda daj nám túto láskua príď uhasiťsvoj smäd k tvojim nevestám…………

Duše, Pane, potrebujeme duše…, zvlášť duše apoštolova mučeníkov, aby sme prostredníctvom nich zapálilimnožstvo úbohých hriešnikov láskou k tebe. Ó, láskyhodná Tvár, iste budeme schopné prijať od teba túto milosť!… Zabudneme na svoje vyhnanstvo na brehu babylonských riek a budeme tido ušíspievať najsladšie melódie. Ty si pravá, jediná Vlasť našich sŕdc, a preto svoje piesne nebudeme spievať v cudzej krajine.

Ó, Ježišova drahá Tvár! Kým čakáme na večný deň, v ktorom budeme pozerať na tvoju nekonečnú Slávu, našou jedinou túžbou je očariť tvoje Božské Očia pritom ukryť svoju tvár, aby nás tu dolu nikto nemohol spoznať… Tvoj zahalený Pohľad, to je naše Nebo, ó, Ježišu!

Podpisy:

T. od Dieťaťa Ježiša a Sv. Tváre

M. od Trojice a Sv. Tváre

  1. od sv. T. – Mária od Sv. Tváre

 

 (Porov.: Sv. Terézia z Lisieux, Súborné dielo, 4. zv.: Vstupujem do Života. Bratislava 2006,

  1. 25-26)

[1]Luciani, A.:  Listy včerajším. Bratislava 1995, s. 229-230.

[2]Porov.: Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux, red. O. Filek, Kraków 1999, s. 310.

[3]Sion, V.: Duchovní realismus Terezie z Lisieux. KNA,  Kostelní Vydří 1992, s. 34.

[4]Aby lepiej poznać…,cit. d., s. 311.

[5]Tamže.

[6]Porov.: Soin, V.: cit. d., s. 36.

[7]Aby lepiej poznać…,cit. d., s. 314.

[8]Tamže.

[9]Porov. Neumann,  P.: Historiczne uwarunowania życia a duchowośc. In:  Święta Teresa z Lisieux słowemBog. Red. Gogola, J. W., Kraków 1998, s. 31 – 33.

[10]Porov. Aby lepiej poznać…,cit. d., s. 315.

[11]Porov. Neumann, P.: cit. d., s. 33 – 35.

[12]Porov. Aby lepiej poznać…,cit. d., s. 315.

[13]Porov. tamže, s. 317 – 318.

[14]Porov. tamže, s. 318 – 319.

[15]Porov. Gogola, J. W.: Sekret świętej Teresy z Lisieux.Kraków 1997, s. 153.

Prežívanie utrpenia v živote a náuke sv. Terézie z Lisieux

Kardinál Jozef Ratzinger napísal: „Kniha Jób je klasický výkrik človeka, ktorý zakusuje celú biedu bytia a mlčiaceho Boha. A dokonca zdanlivo nespravodlivého Boha… Prichádzajú otázky, či je vôbec dobré žiť? Či je Boh naozaj dobrý a pomáha nám? Od takýchto nocí nie sme ušetrení. Zjavne sú aj potrebné, aby sme sa prostredníctvom utrpenia učili, aby sme sa aj naučili nachádzať v ňom vnútornú slobodu a zrelosť, a predovšetkým schopnosť spolucítiť s inými ľuďmi. Dajaká racionálna odpoveď neexistuje. Lebo tam, kde sa naozaj ide pod kožu a kde sa to dotýka srdca, sú v hre celkom iné závažnosti, ktoré nemožno objasňovať univerzálnymi vzorcami, ale nakoniec iba celkom osobne pretrpieť a dávať do poriadku.“[1]

Slová práve citované z knihy, vtedy kardinála, dnes pápeža o utrpení, že „otázky o utrpení zjavne sú aj potrebné, aby sme sa prostredníctvom utrpenia učili, aby sme sa aj naučili nachádzať v ňom vnútornú slobodu a zrelosť, a predovšetkým schopnosť spolucítiť s inými ľuďmi“, sú témou, nad ktorou by som chcel dnes s vami porozmýšľať. Vieme veľmi dobre, že Boh, ktorý stvoril človeka, nie je pôvodcom utrpenia. Dal človeku na starosť celý svet, aby vládol nad všetkým tvorstvom a aby to slúžilo všetko iba jemu, Stvoriteľovi (porov. KKC 380). „Pokiaľ by zotrvával v dôvernom spoločenstve s Bohom, nemal ani trpieť ani umrieť“. (KKC 376) Vnútorný súlad vytváral „prvotnú spravodlivosť“( tamže), vnútornú svätosť. Ale prišiel pád, keď sa človek chcel stať ako jeho Stvoriteľ, pohrdol jeho milosťou a svojou neposlušnosťou stratil prvotnú svätosť. Toto pozbavenie sa nazýva „dedičným hriechom.“ (KKC 417) „Následkom dedičného hriechu je ľudská prirodzenosť oslabená vo svojich silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a náchylná na hriech – concupiscentia– žiadostivosť.“ (KKC 418)

Utrpenie a choroba patria, patrili a budú patriť k najvážnejším problémom človeka a podrobujú ho skúške. V chorobe človek zakusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia, svoju konečnosť. Choroba môže viesť k úzkosti, uzatvoreniu sa do seba, ba dokonca k zúfalstvu a vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, pomôže mu rozlíšiť, čo je v jeho živote podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Dáva podnet na hľadanie Boha. (porov. KKC 1500) Nie je to len fyzická choroba alebo utrpenie, ale aj utrpenie morálne, duchovné. Dedičný hriech totiž zasahuje celého človeka, jeho dušu i telo. „Utrpenie, ktoré bolo trestom za neposlušnosť, Boh vo svojej múdrosti premenil na nástroj posvätenia, na svedectvo lásky, na nástroj spásy pre druhých. Je to jeden z najzázračnejších vynálezov Božieho milosrdenstva.“[2]Vďaka Ježišovej smrti a jeho zmŕtvychvstaniu utrpenie a kríž nadobudli nový, spásonosný význam.

Zamerajme sa na prežívanie utrpenia v živote sv. Terézie z Lisieux. Je to veľmi široká téma. Som si vedomý toho, že by sme potrebovali viac priestoru a času. Preto sa najskôr zameriame na jeden aspekt prežívania jej utrpenia. Väčšina totiž tie ostatné dva aspekty pozná z čítania jej spisov.

Aké sú – podľa Terézie – príčiny, pre ktoré je utrpenie potrebné?

  • Utrpenie je nám dané, aby sa z nás odstránilo to, čo je nepotrebné, aby nás očistilo a pripravilo dušu na zjednotenie s Bohom;
  • utrpenie je údelom lásky. Je dôvodom lásky Boha voči nám;
  • je odpoveďou našej lásky na lásku Boha;
  • bez utrpenia sa nedá vojsť do Neba;
  • utrpenie je potrebné pre spásu duší.

Terézia nebola žiadna masochistka. Utrpenie, ktoré je následkom dedičného hriechu a trestom za neposlušnosť človeka, dokázala pod vplyvom Božej milosti premeniť na milosť, na prostriedok posvätenia sa.

Prejdime si jej detstvo, jej vstup do Karmelu.

 

Detstvo Terézie Martinovej

V liste svojmu duchovnému bratovi Mauriceovi Belliérovi píše: „Kríž bol mojím spoločníkom už od kolísky, ale Ježiš mi udelil milosť vrúcne ho milovať.“ Aby sa mohla stať Ježišovou nevestou, musela trpieť už od skorého detstva. (Rkp. A, 12r)

Život Terézie Martinovej bol poznačený utrpením. Všetky tieto skúšky a udalosti ju však mali pripraviť na zjednotenie s Ježišom.

Dňa 28.augusta 1877 jej zomiera matka Zélia. Terézia mala vtedy 4 roky. Matkina smrť ňou otriasla a hlboko ju zasiahla. Rany sa mali zahojiť a zaceliť až po niekoľkých rokoch. Smútok, ktorý prežívala Terézia vo svojom srdci, nedávala síce najavo svojim príbuzným, ale keď sa nachádzala mimo domu, neustále plakala. Vnútorné utrpenie sa ešte zväčšilo, keď sa z rozhovoru, ktorého nemala byť svedkom, dozvedela o odchode svojej sestry Paulíny do Karmelu v Lisieux. Odchod jej „druhej mamy“ bol pre ňu bolestný. Vo svojej autobiografii neskôr napíše: „Preto je veľká jej bolesť, keď jedného dňa začula, ako sa jej drahá Paulína rozpráva s Máriou o svojom blízkom vstupe do Karmelu… Nevedela som, čo je to Karmel, ale chápala som, že Paulína ma opustí a vstúpi do kláštora, chápala som, že na mňa nepočká a že stratím svoju druhú matku!… Och, aká neopísateľná bola bolesť môjho srdca!.. Spoznala som, že život je iba utrpenie a neustále lúčenie… Bolo to ako meč, ktorý mi prebodol srdce.“(Rkp. A, 25v, s. 112)

Teréziu zasiahla tajná choroba, spojená so spomienkami na smrť matky, čo ešte zväčšilo jej utrpenie. Hovorila veci, ktoré nemyslela, robila to, čo nechcela. Bola presvedčená, že to všetko pochádza od zlého ducha. Táto skúsenosť trvala jeden a pol mesiaca a po úsmeve Panny Márie bola 13. mája 1883 zázračne uzdravená. Po svojom uzdravení sa vybrala do Karmelu, aby sa podelila so svojou radosťou. O čo väčšie bolo však  jej sklamanie, keď sestry uvažovali o tejto udalosti v úplne iných dimenziách. Ich pohľad na zázrak bol iný ako pohľad Terézie, čo jej neskôr spôsobovalo veľké pochybnosti (čo ak si vymýšľa, čo ak to nie je pravda?), úzkosti, ktoré trvali až do času púte do Ríma, keď jej v kostole Panny Márie Víťaznej Panna Mária dala najavo, že to ju ona uzdravila. Táto pochybnosť trvala 4 roky. Terézia trpela na škrupule. Píše: „Človek musí prejsť takými mukami, aby ich dobre pochopil. Čo som si vytrpela za rok a pol, to sa nedá ani vypovedať… Všetky moje myšlienky a najjednoduchšie skutky sa pre mňa stávali zdrojom nepokoja. Nemala som pokoj, kým som o nich nepovedala Márii, čo ma stálo veľa námahy, lebo som sa nazdávala, že sa jej musím priznať aj s prehnanými myšlienkami, ktoré sa týkajú jej samej. Len čo som svoj náklad zložila, vychutnávala som chvíľu pokoj, ale ten zmizol ako blesk a moje muky sa čoskoro opäť začali.“(Rkp. A, 39r, s.136) Tá, ktorej sa zverovala zo svojich úzkostí, odchádza do Karmelu 15. októbra 1886. Koľko sĺz! Tu mohol pomôcť iba zázrak, sila zhora. A ten sa stal na Vianoce, keď sa Terézia spolu s Celinou a otcom vrátili z polnočnej svätej omše. Píše:

„Dvadsiateho piateho decembra 1886 sa mi dostalo milosti, že som vyrástla z detských rokov, jedným slovom, milosti môjho úplného obrátenia. Pán Boh musel urobiť zázrak, aby som v jednej chvíli vyrástla, a urobil ho v nezabudnuteľný vianočný deň… V tú noc, keď sa stal slabým a trpiacim pre svoju lásku, urobil ma silnou a odvážnou, odel ma do svojej výzbroje, a od tejto požehnanej noci som nepodľahla v žiadnom boji. Naopak, kráčala som od víťazstva k víťazstvu a začala som „veľké preteky.“ Prameň mojich sĺz vyschol a od tých čias sa otvoril iba zriedkakedy a ťažko.“(Rkp. A, 44v, s. 145) Utrpenie pokračuje. Terézia bojuje o svoj vstup do Karmelu vo veku 15 rokov. Ježiš splnil všetky jej túžby. Vstupuje do Karmelu ako 15 – ročná 9. apríla 1888.

Terézia v Karmeli v Lisieux

 

Utrpenie ju neopustilo ani v Karmeli. Môžeme ho rozdeliť na 3 druhy:

  • utrpenie tela
  • utrpenie srdca
  • utrpenie duše

Terézia veľa trpela fyzicky. Trpela od zimy, nedostatku potravín, ktoré dievča v jej rokoch potrebuje. Zomiera na vtedy nevyliečiteľnú chorobu tuberkulózu. Utrpenie duše je spojené s tzv. „tunelom“, ako ho ona sama nazvala. My sa zamerajme na utrpenie srdca, lebo v tomto je Terézia naozaj originálna.

 

  1. Teréziatrpela pre správanie  svojej priorky – Matky Márie  Gonzagy

Priorka bola na Teréziu veľmi tvrdá a prísna. Terézia to veľmi inteligentne napísala vo svojom Rkp. C. Nešetrí úprimnosťou. Dovoľuje jej to jej veľká pokora a odovzdanosť.

 

  1. Vzťah novicky a novicmajsterky

Jej novicmajsterkou bola sr. Mária od Anjelov. Ako Terézia napísala vo svojom rukopise A, bola to „ozajstná svätica, dokonalý vzor prvých karmelitánok.“ (Rkp. A, 70r, s. 192) Terézia trpela kvôli príkazom, ktoré dostala od nej, nie však preto, že ich nechcela splniť, ale z dôvodu veľkej roztržitosti svojej novicmajsterky, ktorá neskôr zabudla, čo jej prikázala, a Terézia si to potom odniesla od matky priorky. Dlho, až dva roky si nevedela pred ňou otvoriť svoje srdce, ale neskôr sa stali veľkými priateľkami.

 

  1. Spoločenstvo cvičí Teréziu v čnostiach

Spoločenstvo, akokoľvek by bolo sväté a dokonalé, je stále spoločenstvom ľudí so svojimi slabosťami a charaktermi. Ani Terézia sa tomu nevyhla. Bolo to pre ňu oveľa ťažšie, lebo v spoločenstve s ňou prebývali jej tri sestry a jedna sesternica. Hoci bola profeskou (sestra po večných sľuboch) a prináležalo jej právo hlasu v zhromaždení (ako ostatným sestrám po večných sľuboch), toto právo jej bolo odňaté práve z toho dôvodu, že v kláštore mala svoje staršie rodné sestry. Po kapitule – stretnutí spoločenstva – odchádzala až po novickách. Matka Gonzaga pred Teréziinou smrťou povedala, že ak by mali voliť novú priorku, hlasovala by za Teréziu, ale nemohla to urobiť, lebo mala jednu chybu: mala v kláštore aj svoje sestry. Terézia musela teda zostať do konca svojho života v noviciáte. Aj keď mala funkciu novicmajsterky, oficiálne ju vykonávala matka Mária Gonzaga. Keď bola ešte postulantkou, zomrela matka Genovéva. Istá sestra konverska, keď zbadala, že Terézia ukladá kvety okolo truhly, ktoré priniesla aj jej rodina, neodpustila si poznámku: „Vidím, že tie kvety priniesla vaša rodina. Tie menšie ste dali preto na koniec.“ Terézia ich vzala a zmenila poradie. Sestru to tak oslovilo, že išla k priorke a vyznala pred ňou svoju chybu.

Všetky skúšky, ktoré prichádzali od sestier, boli pre Teréziu ako špendlík, ktorý prepicháva malú loptičku. V skutočnosti neboli veľké, ale Terézia bola veľmi citlivá žena a veľmi intenzívne to všetko prežívala. Nadovšetko však mala veľkú lásku a to jej pomáhalo prekonávať všetky tieto pichnutia špendlíkom.

 

  1. Jej vzťah s rodnými sestrami

Najväčším utrpením pre Teréziu bolo to, že sa nemohla stretávať so svojimi sestrami mimo času určeného na rekreácie. Jej umŕtvenie bolo také veľké, že počas rekreácií si sadala k najbližšej sestre, ktorá tam sedela. Kvôli tomu veľmi trpela. Dokonca, keď sa s ňou neskôr rozprávala jej sestra Paulína – už ako priorka, matka Agnesa, Terézia sama vyznala, že nestýkať sa s ňou bolo pre ňu veľkým sebazaprením. Neskôr vyznala: „Mamička moja, ako som vtedy trpela; myslela som, že ma už nepoznáte – to znamená, že nepoznáte už moju dušu – nemohla som vám otvoriť svoje srdce.“ Keď po otcovej smrti vstúpila Celina do Karmelu, po čom Terézia tak úpenlivo túžila, hneď ju objala, ale vzápätí si uvedomila, že to prehnala so svojimi pocitmi, a utiekla. Vrátila sa až vtedy, keď ju matka priorka zavolala, aby zaviedla Celinu do cely. V hovorni pri návštevách si sadala na posledné miesto a dala prednosť iným. Hovorila len vtedy, keď ju o to jej sestry požiadali, keď mala Celinu a Leóniu duchovne povzbudiť. Trpela aj vtedy, keď sa dozvedela, že jej sestry – Celina (Genovéva) a Paulína (Agnesa) mali vycestovať do Sajgonu. Trpela, lebo vedela, čo ich tam čaká. Ak by sa naskytla príležitosť odísť do Hanoja, išla by aj ona. Len keby bola zdravá! Raz jej dokonca matka Mária Gonzaga ostro vytkla, že nerozumie láske k blížnemu, lebo obmedzuje kontakt so svojimi sestrami. Podľa nej bola jej surovosť veľmi veľká. Terézia tým veľmi trpela, ale  nedávala to najavo. Dokonca pred smrťou prosí sestry, aby sa nesprávali v reholi tak, ako keby viedli rodinný život.

 

  1. Utrpenie a smrť otca

Zavŕšením mučeníctva jej srdca bolo utrpenie a následná smrť otca Ľudovíta Martina, ktorú sestry Martinové prežívali veľmi intenzívne. Jedine Celina, ktorá sa starala o chorého otca, dávala sestrám zvesti o tom, ako postupovala jeho choroba. O Teréziinom utrpení pre chorobu otca najviac svedčia jej listy, najmä tie, ktoré adresovala Celine: „Na tejto zemi nemôžeme už nič očakávať, iba utrpenie a znovu utrpenie, a keď skončíme, utrpenie nám znovu roztvorí náruč.“ (Listy, TL 5. 3. 1889, s. 105)

Inde zasa píše duchovnému bratovi M. Belliérovi: „Museli sme vypiť kalich až do dna a na tri roky sa odlúčiť od nášho milovaného otecka, ktorého sme zverili do rehoľných rúk, ale cudzích.“  (Listy, TB 261, s. 354) Niektoré zbožné „duše“ v Lisieux dokonca hovorievali: Otec sa pomiatol, lebo má dcéry v kláštore. Keby tam neboli, iste by neochorel.[3]

Terézia nebola spočiatku taká odhodlaná trpieť. Veľmi ťažko znášala utrpenie a bolesť. To, že trpela s radosťou, bola milosť od Ježiša, ktorý ju posilňoval; a posilňovala ju aj modlitba a námaha. Zo začiatku niesla svoj kríž so slzami a s plačom, pričom pociťovala svoju slabosť. Jej známou zásadou bolo – prežívať utrpenie a bolesti v prítomnej chvíli. Ak utrpenie a kríž neprijímame v prítomnej chvíli, myšlienky na minulosť alebo budúcnosť toto utrpenie ešte viac zväčšujú. Podľa Terézie Ježiš dáva milosť práve v prítomnej chvíli. Toľko, koľko unesieme. Každý jeden z nás to dobre vie. Netreba prosiť o utrpenie. Máme ho dosť každý deň. Musíme len múdro vedieť prijať utrpenie každého dňa a zužitkovať ho.[4]Ak od Boha dobre prijímame utrpenie a bolesť, ak znášame naše každodenné kríže, vtedy Boh uzná za vhodné, aby nám vo svojej láske dal väčšie utrpenie. Je to najväčší dar od Pána, aký nám len môže dať. Je to tiež – okrem spoľahnutia sa na Boha – najväčší prejav lásky, aký človek môže preukázať Bohu.“[5]

Pravdivo prežívané utrpenie nás zušľachťuje ako oceľ v peci a pomáha nám k dosiahnutiu zrelosti Božích detí.

[1]Kard. Jozef Ratzinger: Boh a svet.Trnava 2001, s. 34 – 35.

[2]Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux“, red. O. Filek, Kraków 1999, s. 212 – 213.

[3]Porov. Alice a Henri Quantinovci: Rodičia svätej Terézie z Lisieux. Trnava, SSV 2007, s. 112.

[4]Porov. Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux,s. 262 – 264.

[5]Tamže, s. 268.

Modlitba v živote sv. Terézie z Lisieux

Modliť sa je podobné opaľovaniu sa. Pred opaľovaním sa musíme natrieť krémom, aby sme sa nespálili. Ak sa chceme opáliť, musíme postupne nanášať na telo rôzne vrstvy a faktory. Tak isto je to aj s modlitbou. Ak sa chceme stať ľuďmi modlitby, ľuďmi, ktorí sa modlia, musíme kráčať krok za krokom po ceste modlitby. Ten, kto sa modlí, nemusí byť ešte človekom modlitby, ale človek modlitby je už sám modlitbou. „Keď budeš počas osobnej modlitby predstupovať pred Boha, pocítiš na sebe vnútornú zmenu. Tieto stretnutia budú pre teba prameňom, ktorý zavlaží a zúrodní tvoje vnútorné bohatstvo“.[1]

O modlitbe sa napísalo veľa traktátov a kníh. Najlepším učiteľom a vzorom v škole modlitby je Pán Ježiš. On sa modlil niekedy celú noc, skoro ráno, ale aj počas celého dňa. Bol živou modlitbou, chodiacou školou modlitby. V našom živote je dôležité, aby sme sa učili modlitbe, aby sme sa učili rozvíjať, prehlbovať a zdokonaľovať rozhovor s Bohom. Kontemplácia živej prírody nám pomáha pripomenúť si veľkosť Stvoriteľa. Rozjímať o Stvoriteľovi zo stvorených vecí je priam ideálne. Ale ak sa chceme naučiť správne modliť, musíme k tomu použiť primerané pomôcky a aj skúsenosti ľudí, svätcov, ktorí boli ľuďmi modlitby. Sv. František Saleský píše svojej žiačke Filotei: „Prostriedok, ktorý vždy môžeš a najčastejšie i musíš použiť na udržanie a prehĺbenie vnútorného duchovného života, je modlitba. Je ako nebeská voda, ktorou polievaš kvety v záhrade svojej duše, t. j. čnosti svojej duše, aby rástli a prinášali ovocie“.[2]

Ježiš pozýva k modlitbe všetkých, ktorí ho počúvajú a nasledujú. Keď ho učeníci prosili, aby ich naučil modliť sa, ponúkol im modlitbu ´Otče náš´ so slovami: Vy sa budete modliť takto… Dáva praktický návod, ako sa má učeník modliť. Nie sú to žiadne veľké ani teologické veci, a predsa je to hĺbka, o akej sa učeníkom ani nesnívalo. Modlitba, ktorá má plynúť z hĺbky srdca a má byť jednoduchá a pritom taká hlboká.

V Regule karmelitánskeho rádu sa v bode č. 8 píše: „Nech všetci zostávajú vo svojich celách alebo blízko nich, dňom i nocou nech rozjímajú o zákone Pánovom a nech bdejú namodlitbách, ak sa nezaoberajú nejakou odôvodnenou prácou.“ (Regula 8) A v Regule a konštitúciách mníšok (karmelitánok) sa píše niečo podobné: „Povinnosť modlitby a kontemplácie sa nemôže ohraničiť iba na určitý čas, ktorý je na to určený. Naopak, v duchu Reguly má modlitba prenikať celý život.“ (Regula a Konštitúcie Mníšok OCD, 51)

Aká bola modlitba našej malej karmelitánky – Terézie z Lisieux, ako sa modlila ona? Skúsme si na to odpovedať. Už ako dieťa bola človekom modlitby. Z jej spomienok, ktoré zachytila vo svojej autobiografii, je dôležité si všimnúť, že už od detstva sa modlila. Pri rybačke sledovala okolitý svet a snažila sa v ňom uzrieť veľkosť Stvoriteľa. Spomína: „Hoci som nevedela, že je to rozjímanie, moja duša sa ponárala do ozajstnej rozjímavej modlitby… Počúvala som vzdialené zvuky… Tichý šum vetra, ba aj neurčitú vojenskú hudbu, ktorej tóny doliehali až ku mne, napĺňali moje srdce príjemnou zádumčivosťou… Zem sa mi zdala vyhnanstvom a snívala som o nebi“.(Rkp A, 15r) Modlila sa tak, že rozjímala o stvorených veciach, a to ju ešte viac nútilo k osobnému rozhovoru s Ježišom. Spoznávať Boha cez kontempláciu stvorenstva. Ako dieťa chodila do kláštornej školy a tu ju sestra Henrieta naučila rozjímavej modlitbe, jednoduchej afektívnej modlitbe, spočívajúcej v slobodnom rozhovore s Bohom o každodenných veciach, o udalostiach dňa a ťažkostiach. Neskôr, ako zrelá rehoľníčka, opakovala slová sr. Henriety z kláštornej školy (v Rkp C) a jej modlitba bola taká, akoby Boh o ničom nevedel. Snažila sa ho o všetkom informovať. Bola to modlitba dôvery, modlitba dieťaťa. Dokonca sa Terézia modlila aj v posteli. Ak má človek problémy so spánkom, ak chce čo najrýchlejšie zaspať, nech sa modlí skrátenú formu Ježišovej modlitby. Je to najlepší spôsob, ako zaspať a pritom sa ešte aj modliť.[3]Aj v škole, pred svojím vstupom do Karmelu, sa často utiekala pred bohostánok a zotrvávala tam dlhé hodiny.[4]

 

Modlitba karmelitánky

Ako karmelitánka praktizovala rozjímavú modlitbu, alebo sa o ňu aspoň usilovala. V karmelitánskom kláštore v Lisieux sa sestry modlili prvú hodinu rozjímania už o 5. hod. ráno a druhú časť o 5. hod. večer. Práve táto dvojhodinovka bola pre Teréziu veľkou námahou a problémom. Nedá sa povedať v jej prípade to, čo hovorila sv. Terézia Avilská, keď definovala modlitbu ako priateľský rozhovor s tým, o ktorom vieme, že nás miluje. Veď práve tieto dve hodiny boli pre ňu neustálym zápasom. Terézia, ktorá sa už ako dieťa modlila, nepoužívala žiadnu metódu, ba dokonca niektorí kresťanskí autori tvrdia o nej, že oslobodila kresťanskú modlitbu od tyranstva metódy. Jej modlitba bola jednoduchá, čo sa týka spôsobu, ale pritom veľmi ťažká a namáhavá. Aj napriek problémom v modlitbe, napriek neustálemu premáhaniu spánku usilovala sa byť verná dvojhodinovému rozjímaniu a siahala pritom po rôznych pomôckach, ktoré by jej pomohli dobre prežiť modlitbu.[5]Aj keď sa sestry modlia v kaplnke, počas modlitieb musia často znášať neustále kašľanie, hýbanie stolčekom, kývanie sa zo strany na stranu… Toto všetko veľmi vyrušuje a nebolo to inak ani za čias Terézie. Stačilo, keď bola nejaká sestra chorá alebo nachladnutá a z modlitby sa stal ťažký zápas. A ešte keď necítila nič počas modlitby, keď to bola iba suchopárna modlitba! Jej modlitba nebola vôbec modlitbou kontemplatívnou, hoci jej definícia je zaradená do KKC: „Pre mňa je modlitba pozdvihnutím srdca, úprimným  pohľadom k nebu, je to výkrik vďačnosti a lásky nielen  počas skúšky, ale aj počas radosti.“Vyjadruje to jej samotnú modlitbu. Rozjíma o Ježišovi, o Cirkvi, o tých, ktorých miluje…[6]Vieme, že Terézia v Karmeli často spala počas modlitby. Musela sa veľmi premáhať, aby nezaspala. Bolo to spôsobené jej vekom, veď do kláštora vstúpila ako 15 – ročná. Vekom bola ešte dieťa. Často sa vtedy modlievala modlitbu Pána – Otče náš alebo Zdravas Mária, aby aspoň týmto spôsobom dokázala byť prítomná pred Bohom. Paradoxné je, že ovocím jej spavej modlitby je báseň „Žiť z lásky“, ktorú napísala po 40-hodinovej adorácii v októbri 1885. Mala vynikajúcu pamäť a po skončení adorácie napísala všetko, čo mala na srdci.[7]Veľmi jej pomáhalo čítanie kníh. Čítala Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského, alebo diela sv. Jána od Kríža, ale nadovšetko najradšej mala evanjelium, ktoré bolo „prvotriednym pokrmom“ pre jej dušu. Zachovávala aj radu sv. Terézie od Ježiša (z Avily), ktorá radila sestrám, aby si pri modlitbe pomáhali nejakým zbožným obrázkom, ktorý by im pomohol predstaviť si Ježiša. Ona sama – Terézia Avilská – veľmi dbala na človečenstvo Ježiša. Toto pomáhalo aj Terézii. Objavovať Kristovu tvár.[8]

Akú mala Terézia stratégiu?

  1. Lepšie je čítať ako spať

Do roku 1892 si mohla pomáhať pomocou kníh, ale neskôr jej modlitba bola suchopárna. Narieka nad touto skutočnosťou a hľadá inú obranu. Pri čítaní Písma vydržala až do konca.  Píše: „V tejto bezmocnosti mi prichádzajú na pomoc Sväté písmo a Nasledovanie Krista. V nich nachádzam silný a celkom čistý pokrm. Ale pri rozjímaniach sa nadovšetko utiekam k Evanjeliu, v ktorom nachádzam všetko potrebné pre svoju úbohú dušičku. Objavujem v ňom stále nové svetlá, skrytý a tajomný zmysel… Chápem a zo skúsenosti viem, že „Božie kráľovstvo je v nás“.(Rkp. A, 83r – 83v)

  1. Neznechutiť sa

Keď sa  jej nepodarilo zrealizovať poriadne ani prvý krok, podujala sa k druhému. Píše: „Naozaj, ani zďaleka nie som svätá, čoho dostačujúcim dôkazom je tento môj stav. Veď namiesto toho, aby som sa tešila zo svojej vyprahnutosti, mala by som ju pripisovať svojej malej horlivosti a vernosti, mala by som byť zúfalá, že spím (už sedem rokov) pri svojich rozjímaniach i vďakyvzdávaniach. Lenže ja nezúfam… Myslím si, že malé deti sa páčia svojim rodičom, keď spia aj keď sú prebudené. Myslím na to, že lekári uspávajú svojich pacientov, keď ich idú operovať. Nakoniec si myslím, že „On dobre vie, z čoho sme stvorení; pamätá, že sme iba prach.“(Rkp. A, 76r)

„Jej stratégia sa skladá z troch častí:

  1. Cíti sa pred Bohom ako dieťa pred otcom, ktorému sa chce veľmi páčiť, ale zaspáva proti svojej vôli. Kladie si otázku, či je neverná svojmu povolaniu. Odpovedá: Som Božie dieťa aj vtedy, keď spím aj keď nespím.
  2. Boh sa správa k Terézii ako lekár, ktorý má vykonať operáciu. Zosiela na ňu spánok, ktorý ju pokoruje. Vie, že ak sa jej niečo nepodarí, nie je to výsledok jej nemohúcnosti.
  3. Boh vidí, že človek, ktorý ho miluje, je slabý, je prachom a preto nás prijíma s láskou a milosrdenstvom v každej situácii.“[9]

Terézia vie, že modlitba to nie je len čas dvoch hodín rozjímania, ktoré určujú Konštitúcie, a ani žiadna metóda nezaručí, že modlitba bude skutočná.[10]„Ježiš vôbec nepotrebuje knihy ani učiteľov, aby poúčal duše. On, Učiteľ učiteľov, učí bez hlasných slov…  Nikdy som ho nepočula hovoriť, ale cítim, že je vo mne v každej chvíli, keď to potrebujem, objavujem svetlá, aké som ešte nikdy nevidela, a najviac ich býva nie pri rozjímaní, ale skôr pri mojej dennej službe…“(Rkp. A, 83 v)

Znamená to, že Terézia je proti metódam pri rozjímaní?

„Terézia nenapísala nič, čo by nám dovolilo tvrdiť, že bola proti metódam alebo by nás chcela od nich oslobodiť. Bolo by veľkou chybou, keby sme sa v našej modlitbe „zaobišli“ bez metódy. Metóda je potrebná, hlavne na začiatku duchovnej cesty, duchovného života. Iba niektoré duše majú dar intelektuálnej prípravy, akú mala Terézia, ktorou ju Boh obdaroval už v detstve. Normálnym spôsobom modlitby je modliť sa na začiatku modlitebného života pomocou metódy, lebo modlitba je pre život. Na začiatku nás modlitba poučuje, zapaľuje v nás horlivosť a vôľu, pomáha nám oslobodiť sa od všetkého, čo nám bráni začať modliť sa.

Modlitba nie je čisto rozumový úkon; istotou je rozhovor s Bohom. S odstupom času sa modlitba stáva jednoduchšou, zameranou viac na pocity, a nakoniec prechádza k tereziánskemu spôsobu, kde vrcholom je kontemplácia“.[11]

Celá náuka Terézie je školou modlitby. Láska nás učí, ako sa máme modliť. Keď sa naučíme milovať tak, ako milovala Terézia, milovať s odovzdanou láskou, ktorá koná všetko z ohľadu na Ježiša, nikdy nezanedbáme modlitbu, a čas, ktorý jej venujeme, nebude nikdy zle využitý.[12]        

Teréziina modlitba nebola striktne kontemplatívna, pretože jej v tom neustále prekážal spánok. To ju však neznechucovalo, aby sa nemohla stať sväticou. Jej neúspechy v modlitbe, to, že musela neustále bojovať, že modlitba bola pre ňu krížom, nám môžu osobne pomôcť k tomu, aby sme si uvedomili jednu vec: Prekážka v modlitbe nie je pre nás prekážkou ku svätosti.

[1]M. Tournade: Filotea 21. storočia. Ako prehĺbiť svoj duchovný život.Bratislava 2001, s. 45.

[2]František Saleský: Filotea. Návod k nábožnému životu.Bratislava 1996, s. 79.

[3]Porov. W. Stinissen W.: Prosta doga do świętości. Śladem św. Teresy z Lisieux, Poznań 2001, s. 73 – 76.

[4]Tamže, s. 76.

[5]Porov. J. Gogola: Sekret świętej Teresy z Lisieux.Kraków 1997, s. 95 – 96.

[6]Porov. W. Stinissen: cit. d., s. 76 – 77.

[7]Porov. tamže, s. 78 – 79.

[8]Porov. tamže., s. 77.

[9]J. Gogola: cit. d., s. 108.

[10]Porov. tamže, s. 109.

[11]Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux“, red. O. Filek, Kraków 1999, s. 309.

[12]Stinissen W., s. 91.

  • 1
  • 2
  • 4

(c) 2012 - 2018 DH & Bosí Karmelitáni 
admin@bosikarmelitani.sk
ochrana osobných údajov