Druhé komnaty – objavenie svojho bohatstva

„Sochár otesával kladivom a dlátom veľký mramorový blok. Chlapček, ktorý šiel okolo a lízal zmrzlinu, sa zastavil pred otvorenými dverami ateliéru. Očarený sa zahľadel do bieleho prachu a menších i väčších úlomkov skaly, ktoré padali na všetky strany. Nevedel pochopiť, čo sa tu robí. Muž, ktorý ako šialenec tĺkol do veľkej skaly, sa mu zdal čudný.

O niekoľko týždňov šiel chlapček znovu okolo ateliéru a na veľké prekvapenie na mieste, na ktorom bol predtým veľký mramorový balvan, zbadal mocného veľkého leva. Celý vyjavený sa rozbehol za sochárom a povedal: ´Ujo, povedz mi, ako si vedel, že v tom kameni je lev?´

Učiteľ tvrdil, že má knihu, v ktorej je všetko, čo treba vedieť o Bohu. Nik tú knihu nevidel, kým si ju akýsi snaživec na návšteve naliehavými prosbami od učiteľa nevydrankal.

Priniesol si ju domov a dychtivo ju otvoril. Všetky stránky v knihe boli biele. ´Tá kniha nikomu nič nepovie,´ protestoval snaživec. ´Viem to,´ odpovedal pokojne učiteľ,´ale pozri, koľko vecí našepkáva.´

Každá chvíľa tvojho života je prázdnou stránkou. Napísať ju musíš ty. A aj keď sa niekomu bude zdať, že si balvan, je v tebe lev. Ty mu musíš umožniť vyjsť.“ 

V prvých komnatách prirovnáva Terézia od Ježiša duše k tým, ktoré sú hluchonemé. Nepočujú a ani nevedia rozprávať. V druhých komnatách je to už o inom. Sú to stále tí istí, už síce počujú, ale sú ešte nemí. Preto chce Terézia pomôcť čitateľom objaviť v nich krásu, toho „leva“, aby sa mohol v nás zviditeľniť.

Druhé komnaty zhrnula Terézia do jedinej kapitoly. Zameriava sa v nej na tých, ktorí už praktizujú rozjímavú modlitbu; opakuje mnohé veci, o ktorých už písala na inom mieste, napr. v Ceste k dokonalosti alebo v Knihe života. Dodáva však stále niečo nové, pôsobivejšie, prežité a dozreté vo vlastnej skúsenosti.

Hneď v úvode spomínanej kapitoly píše, že sa v týchto komnatách zaoberá dušami, ktoré „už začali s pravidelnou modlitbou a pochopili, aké je dôležité zostať v prvých komnatách, aj keď ich ešte nedokážu opustiť“(II, 1). Tieto duše, ktoré už zakúsili istý dotyk Božej veľkosti a dobrotu, trpia viac než tí, čo zostali v prvých komnatách (tí sú považovaní za vlažných kresťanov!); pretože však ešte nepoznajú nebezpečenstvo, menej sa mu vystavujú a to je pre nich nádejou, že môžu postúpiť ešte vyššie (porov. tamže).

Wilfrid Stinissen napísal zaujímavý komentár ku komnatám a okrem iného píše: „Pri čítaní opisu druhej komnaty máme dojem, že tu sa žije v stave vnútorného zápasu. Človek je rozorvaný, ťahaný raz na jednu, raz na druhú stranu. Človek, podobne ako Jakub, zápasí s Bohom (Gen 32, 24-30). Obraz, ktorý Terézia maľuje, svedčí o hlbokej sympatii voči začínajúcim, lebo ich útrapy opisuje s jemnosťou a súcitom. Nečudujeme sa, vieme totiž, že opisuje nás samých. V Knihe života Terézia vyčerpávajúco porozprávala o tom, v akom očistci žila skoro dvadsať rokov, prebývajúc akoby v krajine nikoho, nepatriac ani Bohu, ani svetu.

„Na tomto rozbúrenom mori som strávila takmer dvadsať rokov. Padala som a povstávala a povstávala som tak zle, že som zasa padala. (...) Môžem povedať, že môj život bol najtrápnejším, aký si možno predstaviť, lebo som nemala ani potešenie z Boha, ani svet ma neuspokojoval. Keď som sa venovala svetským zábavám, potom ma celý čas trápila myšlienka, čo dlhujem Bohu; keď som však bola s Bohom, rozptyľovali ma svetské náklonnosti. Bol to taký trýznivý boj, že neviem, ako som to dokázala znášať jeden mesiac, a to už nehovorím, že toľko rokov (Ž, 8, 2).

Keď pokračujeme v čítaní Vnútorného hradu našej Svätej, píše o začiatočníkoch tieto slová: „Sme ešte zakuklení do svojich starostí, zábav a rozkoší, do svetských márností, a preto je zázrakom, aby sme medzi jedovatými a nebezpečnými zvieratami nezakopli a nepadli; padáme do hriechu a znovu vstávame. A predsa náš Pán vidí rád, že ho milujeme a vyhľadávame jeho spoločnosť, a On nás neprestáva volať, aby sme prišli k nemu. Jeho hlas je taký sladký, že úbohá duša sa cíti taká zničená, keď vidí, že nedokáže urobiť hneď to, čo sa jej hovorí. Preto opakujem, že je väčším utrpením počúvať, ako nepočuť“ (II, 2). Boh sa dáva v týchto komnatách počuť. Počujú, ale sú nemí. V tom vlastne spočíva nemota: nedokážu odpovedať, konať to, čo od nich očakáva Boh. Boh ich povzbudzuje, ale oni ešte nie sú schopní odpovedať na jeho slová „áno“. Preto tieto duše vynakladajú väčšiu námahu (porov. II, 2). Pobyt v týchto komnatách by sa mohol zdať radostnejší a ľahší. Je to práve naopak. Čím ďalej postupujú, tým väčšie nároky sa na nich kladú. „Hrôza zo všetkých strán.“ Tým, že duša už nie je hluchá, je schopná postaviť sa na odpor, ale o to väčší odpor rozvíja pokušiteľ – diabol – voči tomu, kto chce postúpiť vyššie! „Terézia sa snaží o to, aby ukázala, že v komnatách umiestnených bližšie k stredu Boh oslovuje iným spôsobom. Tam hovorí priamo, bez prostredníkov. Tu je duša ešte príliš ďaleko od stredu hradu, aby to mohlo byť možné. Zatiaľ ju Boh môže oslovovať sprostredkovane, „v slovách určitých čnostných osôb, v kázňach, v dobrom čítaní (...) alebo aj v chorobách a trápeniach“ (3). Začíname byť čoraz „citlivejší na Božiu vôľu prejavujúcu sa vo všetkých životných okolnostiach“.

Druhé komnaty sú komnatami duchovného boja a veľkej vytrvalosti! Terézia píše, že v týchto komnatách chcú duše konať pokánie, skutky sebazaprenia. „Nezdá sa, že by bol tento postreh v dnešnej dobe aktuálny. Vari dnešný človek túži po umŕtveniach? Existuje však záujem o askézu. Myšlienky poriadku vo svojom živote, istej formy disciplíny, jednoduchosti, prísnosti a vážnosti nie sú moderným ľuďom cudzie. Kdesi vo svojom vnútri cítia, že Terézia má pravdu, keď hovorí, že „pohodlný život nemôže ísť ruka v ruke s modlitbou“. Keďže súčasný človek si zvykol na mdlý a málo energický život, ten jednoduchý a disciplinovaný život, po ktorom túži, je preňho pravdivým „kajúcim cvičením“, nie menším ako tie, ktoré pripomína Terézia.

Musíme si uvedomiť jednu vec: dnes nám svet leží pri nohách, ale zajtra už to tak nemusí byť! Ľudská prirodzenosť je náchylná konať zlo ako pozostalosť po dedičnom hriechu. Žiadostivosť očí, žiadostivosť tela a pýcha života v nás často hrajú „prvé husle“. Isté pokusy „vymanévrovania“ diabla z duchovnej skutočnosti zo strany súčasnej teológie človeku nijako neposlúžili, ale získali si iba diablovo uznanie. „Tu je zápas s démonmi veľmi rozmanitý a strašný; duša ním trpí oveľa viac než v predchádzajúcich komnatách“ (II, 3). V prvej komnate diabol nemal príležitosť zasahovať, lebo duše tam prebývajúce sú mdlé a naivné a netvoria objekt jeho nenávisti. V druhej komnate však už vidno ich túžbu vojsť hlbšie do hradu. Tu stojíme pred rozhodujúcou voľbou. Ak sa diablovi podarí zadržať človeka pred ďalším krokom, bude to veľká strata nielen pre toho človeka, ale aj pre iných. Nikto z nás predsa nejde životom sám. Keď padajú stĺpy, padá všetko, čo je nad nimi. Všetci sme predurčení na to, aby sme boli stĺpmi podpory pre iných, a platí to zvlášť pre tých, ktorí dostávajú výrazné povolanie, aby vošli do hradu duše. Keďže sú k tomu disponovaní, treba počítať s tvrdým bojom.

Sv. Terézia píše: „Duša tu podstupuje ťažké utrpenie, najmä keď diabol rozozná jej predpoklady a schopnosti, a vidí, že je schopná dôjsť veľmi ďaleko. Potom zhromaždí celé peklo, aby ju prinútil vyjsť z hradu“ (II, 5).

„Ak robíme chybu už hneď na začiatku, spôsobujeme, že chceme, aby Boh konal podľa našej vôle. Ako môžeme chcieť, aby taký dom obstál? Snažme sa, aby sme sa vyhli akémukoľvek stretnutiu s jedovatými zvieratami, pretože Pán často dopustí, aby nás skúšal vyprahnutosťou a zlými myšlienkami, ktorých by sme sa chceli zbaviť. Inokedy dopustí, že nás pohryznú, aby sme boli pozorní a aby Boh vedel, že nám je to ľúto, keď sme ho týmto urazili“ (II, 8). Sv. Tomáš Akvinský vo svojej Summe (II –II, 162, 6; 3) píše: „Boh v úsilí predísť pýche dovolí niektorým ľuďom upadnúť do telesných hriechov, ktoré síce nie sú až také závažné, no sú o to zahanbujúcejšie… Tým nepriamo poukazuje na ohavnosť pýchy. Ako múdry lekár, ktorý radšej nechá pacienta, v úsilí vyliečiť jeho ťažkú chorobu, trpieť niečím menej nebezpečným, tak aj Boh poukazuje na ohavnosť pýchy tým, že na vyliečenie z nej necháva človeka upadnúť do iných hriechov.“ „Pýcha si spočiatku o sebe ani veľa nenamýšľa, pretože ona v prvom rade nemyslí. Ona hlavne chce.  Pokora o sebe nezmýšľa nejakým ponižujúcim spôsobom, nemyslí na seba vôbec. Pokora znamená myslieť si menej o sebe, nie myslieť menej na seba.“

Terézia nás povzbudzuje: „A preto ak niekedy padnete, nedajte sa znechutiť, aby ste neprestali postupovať dopredu“ (II, 9). Riešením a radou je vstúpenie do seba, do svojho „domu“ a zostať v ňom. „Ak nemáme pokoj v našom dome a ak sa oň ani nepostaráme, verte mi, ťažko ho nájdeme v inom, cudzom dome. Prosím vás preto, kto ešte nezačal vstupovať do seba, aby to urobil, a ten, kto už začal, aby ho skutočnosť boja nevrátila späť. Nech si pomyslí, že ďalší pád by bol oveľa horší než predošlý, nech vidí jeho ošklivosť, nech nedôveruje sebe, ale Božiemu milosrdenstvu, a Pán ho zavedie z jednej do inej komnaty, až tam, kde ho už nebudú obťažovať žiadne zvieratá. Tu ich bude mať už on vo svojej vlastnej moci a bude si z nich robiť žarty, pretože sa tu bude radovať z takej hojnosti darov, ktorá bude presahovať akúkoľvek túžbu“ (II, 9). „Prebývať vo svojom dome znamená nechcieť všetko vidieť, počuť a vedieť. Ide o askézu týkajúcu sa našich piatich zmyslov, prostredníkov v kontakte s vonkajším svetom. Tu by bolo treba spomenúť tlač, televíziu, reklamu (a internet...). Kto chce všetko vedieť a nie je ochotný povedať si „nie“, nemá čo počítať s postupom do stredu hradu. Tu je miesto na veľa asketických rád sv. Jána od Kríža. Solidarita so svetom nevyhnutne neznamená, že „musíme mať prehľad o všetkom“. Vari nebol Ježiš počas svojho dlhého pôstu na púšti solidárny so svetom? Tam, v samote, akoby v zastúpení pretrpel veľké útrapy sveta.“ V čistote úmyslu hlavnú úlohu zohráva láska k Bohu; čím väčšia je láska k Bohu, tým som viac závislý od neho a milosť modlitby je iba od neho. Vo svojom vrcholnom diele Vnútorný hrad sv. Terézia „dodáva dva dôležité postrehy. Po prvé, že vnútorné sústredenie sa nikdy nedosahuje násilne, kŕčovitým úsilím. (…) Pustite sa do práce nad sústredením ducha nie násilne, ale s miernosťou a jemnocitom, aby ste v nej mohli neustále pokračovať (porov. II, 10). Pokoj a vnútorný život si nemôžeme vynútiť. To, čo dobýjame nasilu, neobstojí. Život rastie organickým, nie mechanickým spôsobom. Po druhé, nemáme sa báť práce. Vykonávanie svojej práce nikdy nemôže byť prekážkou vnútorného života. Aj ona môže byť plnením Božej vôle.“

Stáva sa často, že nás budú prenasledovať rôzne myšlienky o tom, že naša modlitba je zlá, že sa neviem modliť. Netrápim sa tým a vyjadrím túžbu, že chcem Boha ešte viac milovať. Nechám konať Boha, jeho milosť. Boh dopúšťa suchoty, aby naša láska mohla dozrievať. Láska pobáda človeka, aby prosil Boha o to, čo je v zhode s jeho vôľou. Dieťa, ktoré miluje, počíta s tým, že nemusí dostať to, čo chce. Vtedy sa skúša láska. Vtedy, aj keď nedostaneme, čo chceme, sme schopní prijať Boží zámer, a nie silou-mocou presadiť to, čo ja chcem. Láska rodí dôveru. Skutočná modlitba spočíva vo vytrvalosti. „Aj keby sme dokonca stratili odvahu, treba bojovať ďalej! Podľa Terézie nezlomné rozhodnutie nevylučuje slabosť, ale spočíva skôr v nezlomnej vernosti, v tom, že sa neobzeráme naspäť, ak sme raz položili ruku na pluh (porov. Lk 9, 62). Treba spáliť všetky mosty. Teréziine rady sú hodné pozornosti najmä dnes, keď pretrváva kríza vernosti a človek má často pocit, že je iba akýmsi potokom stále sa meniacich dojmov. Až keď sa odvážime spojiť s Bohom, získavame vnútornú stálosť a rovnováhu. Zatiaľ však ide o to, aby sme sa stále dvíhali po pádoch. Vo svojom Živote Terézia píše: „(...) celý môj život nebolo nič iné, iba neustále padanie a vstávanie“ (31, 17). Dvíhať sa bez prieťahov – to sa dá nazvať vytrvalosťou.“ Preto je potrebné to, čo Terézia nazvala v Ceste dokonalosti „rozhodné rozhodnutie... bez ohľadu na to, čo sa stane, hoci by sa mal svet zrútiť“ (CD 41, 4). „Lebo kto sa od začiatku svojho duchovného života usiluje s pomocou Božej milosti dostať až na vrch dokonalosti, ten určite nikdy nevojde do neba iba sám. Svojím príkladom a vplyvom potiahne za sebou mnohých. Boh mu dodá ako vernému vodcovi spoločníkov, aby išli s ním i za ním“ ( Ž 11, 4): „Radikálna voľba modlitby zároveň dodá vôli silu a vytrvalosť. Ten, kto sa modlí, od začiatku sa začína stávať človekom so silným charakterom.“

„Možno nás začala priťahovať potreba vnútorného pokoja a harmónie; pri začatí modlitby či meditácie by sme však nemali klásť žiadne požiadavky. Ide konkrétne o to, aby sme sa do stavby tejto veľkej a drahocennej budovy nepustili príliš prízemne, t. j. začiatočník by nemal myslieť na útechy, lebo ak začína stavať na piesku, nakoniec sa zrúti a on sa nedokáže vyhnúť nechuti a pokušeniam. V týchto komnatách nepadá manna z neba, až oveľa neskôr, kde má duša všetko, čo chce, lebo nechce nič iné než to, čo chce Boh. Akí sme nároční! Tackáme sa medzi tisícimi nedokonalosťami a pádmi, naše čnosti iba pučia, ešte nie sú schopné pohybovať sa, lebo sa sotva zrodili – a dal by Boh, aby sa aspoň zrodili – a napriek tomu sa opovážime nariekať na suchopárnosť a chcieť sladkosti v modlitbe (II, 7)!“. Terézia od Ježiša nesľubuje nádherné zážitky, ako to robia mnohí súčasní majstri meditácie. Nie, na počiatku sú ťažkosti a ináč to ani nemôže byť. Veľa radosti prichádza neskôr.“

Nakoniec nás Terézia takto povzbudzuje, aby sme v sebe objavili toho „vzácneho leva“: „Bránou do hradu je modlitba. Je to čisté bláznovstvo, kto by chcel prísť do neba, ak skôr nevojde do svojho vnútra, aby sme sa lepšie poznali a uvažovali o svojej úbohosti a videli, koľko dlhujeme Bohu a ako veľmi potrebujeme Božie milosrdenstvo“ (II, 11).

Daľšie články o Terézii od Ježiša: 1. Historická črta sv. Terézie od Ježiša, 2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša, 3. Zakladateľka a mystička, 4. Učiteľka modlitby 15. Učiteľka modlitby 2 , 6. Učiteľka modlitby 37. Učiteľka vnútornej modlitby8. Je ústna modlitba modlitbou?9. Modlitba sústredenia10. Boh Podľa Terézie, 11. Človek podľa Terézie, 12. Modlitba podla Terezie13. Obrátenie podľa Terézie14. Vnútorný hrad prvé komnaty15. Vnútorný hrad druhé komnaty, 16. Vnútorny hrad tretie komnaty,