Vnútorný hrad Prvé komnaty

Rabín Bunam rozprával mladým príbeh rabína Ezechiela, syna rabína Jekela z Krakova. Po rokoch krutej biedy, ktoré však neotriasli jeho dôverou v Boha, Ezechiel dostal vo sne rozkaz ísť do Prahy a hľadať poklad pod mostom, ktorý vedie ku kráľovskému hradu. Keď sa sen zopakoval tretíkrát, Ezechiel sa vybral pešo na cestu a prišiel do Prahy. Most však strážili vo dne v noci a Ezechiel sa neodvážil kopať na danom mieste. Každé ráno prišiel na most a prechádzal sa po ňom až do večera. Nakoniec sa ho kapitán stráží, ktorý pozoroval jeho chodenie hore-dole, priateľsky spýtal, či azda niečo nestratil, alebo či niekoho nečaká. Ezechiel mu vyrozprával sen, ktorý ho z ďalekého kraja priviedol až sem. Kapitán sa pustil do smiechu: „A ty, chudák, si tomu snu uveril a prišiel si sem pešo? Ha, ha, ha! Ty si ale! Ako môžeš veriť snom? To aj ja by som sa mal podľa sna vydať až do Krakova k akémusi Židovi Ezechielovi, Jekelovmu synovi, a hľadať tam poklad pod kachľami! Ezechiel, syn Jekelov! Nežartuj! Už sa vidím, ako chodím a prekutávam všetky domy v meste, kde sa polovica Židov volá Ezechiel a druhá polovica Jekel!” A znova sa rozosmial. Ezechiel ho pozdravil a vrátil sa domov hľadať poklad pod kachľami. Našiel ho, vykopal a postavil zaň v našom meste synagógu.

Učiteľ sa stal slávnym už za svojho života. Hovorí sa, že sám Boh ho raz vyhľadal, aby ho požiadal o radu. „Chcem sa hrať na schovávačku s ľudstvom. Pýtal som sa svojich anjelov, kde sa dá najlepšie skryť. Niektorí hovoria, že v hĺbkach oceánu. Iní, že na končiari najvyššieho vrchu. A ďalší, že na odvrátenej strane Mesiaca alebo na nejakej hviezde. A čo mi radíš ty?” Učiteľ povedal: „Skry sa do ľudského srdca. Je to posledné miesto, na ktoré ľudia budú myslieť.”

Túto hlbokú pravdu pripomenula sv. Terézia od Ježiša vo svojom záverečnom diele Vnútorný hrad. Je to dielo, ktoré napísala 5 rokov pred svojou smrťou, na podnet, resp. z poslušnosti voči P. Graciánovi, ktorému zložila osobitný sľub poslušnosti. Ako napísala v úvode knihy: „Ten, ktorý mi prikázal písať, mi povedal, že rehoľníčky Panny Márie z hory Karmel by potrebovali nejaké vysvetlenie vzhľadom na isté pochybnosti v modlitbe“ (Úvod 4).

Terézia začala písať toto svoje vrcholné dielo 2. júna 1577 na sviatok Najsvätejšej Trojice v kláštore sv. Jozefa v Tolede. Na začiatku knihy, hneď v prvej kapitole píše: „Dnes som prosila Pána, aby hovoril namiesto mňa, pretože som nevedela, čo mám povedať, ani ako mám začať plniť rozkaz, ktorý mi bol daný; a tu mi prišlo na um toto. Poslúži mi to za základ toho, čo budem hovoriť. Môžeme sa pozerať na svoju dušu ako na hrad vytvorený z jedného diamantu alebo priesvitného krištáľu, v ktorom je veľa príbytkov, tak ako ich je veľa aj v nebi“ (I, 1, 1). Tieto úvodné slová, ktoré Terézia napísala, a obraz, ktorý použila na vyjadrenie duše človeka, nám môžu pomôcť pripomenúť si jej život. Opisuje v ňom svoju skorú mladosť, ako bola ovplyvnená čítaním rytierskych románov. Preto sa nám nemusí zdať zvláštnym, keď používa na vyjadrenie duše obraz hradu alebo zámku. Píše: „Chyba matky mi bola osudná, lebo som si obľúbila čítať takéto knihy, a moje dobré predsavzatia ochladli a začala som sa dopúšťať mnohých chýb. Skončilo to až tak, že som pociťovala akési rozladenie, keď som nemala pri sebe nejakú inú knihu“ (Ž 2, 1). Myšlienka hradu jej bola vnuknutá Bohom, lebo ako sama napísala, nevedela, ako začať, ani čo by mala písať. Jej spolusestry dosvedčili počas procesu, že Terézia písala knihu hneď po sv. prijímaní, čiže bola v stave vytrženia.

Pri pozornom čítaní Vnútorného hradu sa Terézia javí ako ozajstná katechétka. Prečo? Uvedomuje si jednu veľmi dôležitú vec: sme stvorení na Boží obraz a podobu. „Nič sa nemôže vyrovnať kráse veľkej duše a jej rozsiahlym schopnostiam. Náš rozum, nech by bol akokoľvek bystrý, ju nikdy nedokáže pochopiť, tak ako nedokáže pochopiť Boha, na ktorého obraz a podobu sme stvorení. Ak je to pravda – a nedá sa o tom vôbec pochybovať – potom je zbytočné, aby sme sa snažili úporne pochopiť krásu hradu. Ale aby sme mali akú-takú predstavu o jeho kráse a dôstojnosti, stačí si pomyslieť, že Boh hovorí, že ho stvoril na svoj obraz“ (I, 1, 1). „Márne hľadám a nenachádzam nič, k čomu by sa dala prirovnať predivná krása a nesmierne priestory ľudskej duše. Náš rozum, aj keby bol akokoľvek bystrý, nikdy ju nedokáže pochopiť. (...) Áno, vieme, že máme dušu,  (...) ale len tak zhruba, takže len málokedy myslíme na jej bohatstvo, vznešenosť a na Toho, kto v nej prebýva. A to vysvetľuje našu nedbalosť pri starostlivosti o to, aby sme si zachovali jej krásu (I, 1 – 2). „Pre Teréziu to znamená, že v strede ľudskej duše sa nachádza prameň života alebo žiariace slnko, ktoré nikdy nestráca svoj jas. Tým prameňom alebo slnkom je Boh. Boh prebýva v duši a osvecuje ju, a odtiaľ pochádza celá jej krása. Rozvoj spočíva v tom, aby si mu dovolil osvecovať celú dušu, dovolil vtekať vode života a napĺňať celého človeka. Terézia má na dušu a jej vlastnosti hlbší a viac ontologický pohľad než mnoho duchovných spisovateľov, ktorí zastávajú názor, že hriech z nej vyhnal Boha.“

„(...) tento prameň či žiarivé slnko, ktoré je uprostred duše, nikdy nestráca kvôli smrteľnému hriechu ani svoj jas, ani svoju krásu. Je v duši aj naďalej a hriech nedokáže zatemniť jeho večnú krásu. Ale duša ponorená do temnoty hriechu si tento Božský jas k sebe nepripustí, je ako krištáľ, vystavený slnečným lúčom, ale zahalený do nesmierne čiernej látky: slnko sa bude do látky opierať, ale krištáľ sa nerozžiari (I, 2, 3).

Katechizmus Katolíckej cirkvi nás učí, že „katechéza o stvorení je mimoriadne dôležitá. Týka sa samých základov ľudského a kresťanského života, lebo vysvetľuje odpoveď kresťanskej viery na základnú otázku, ktorú si kladú ľudia všetkých čias: ´Odkiaľ pochádzame?´, ´Kam ideme?´, ´Aký je náš pôvod?´, ´Aký je náš cieľ?´, ´Odkiaľ pochádza a kam smeruje všetko, čo jestvuje?´ (KKC 282). „Svet bol stvorený na Božiu slávu. Ako učí sv. Bonaventúra: ´Boh stvoril všetko, nie preto, aby zväčšil svoju slávu, ale aby ju prejavil a udelil. Veď Boh nemá nijaký iný dôvod, aby niečo stvoril, iba svoju lásku a dobrotu´“ (KKC 293). Tým, že Boh stvoril človeka na svoj obraz, chcel ukázať, že človek má v stvorení výnimočné miesto. Zo všetkých stvorení na zemi je človek schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa a ako jediný tvor na zemi je ten, ktorého Boh chce mať pre seba samého. On, človek, je povolaný, aby mal svojím životom, jestvovaním účasť na Božom živote (porov. KKC 355 – 356).

Čo to znamená, že človek je stvorený na Boží obraz a podobu? Znamená to, že má dôstojnosť osoby: nie je niečím, ale niekým. Je schopný poznať seba, byť pánom seba samého, slobodne sa dávať a vstupovať do spoločenstva s inými. Milosťou je povolaný k zmluve so svojím Stvoriteľom, aby mu dal odpoveď viery a lásky, ktorú nik iný nemôže dať namiesto neho“ (KKC 357).

„V náboženstvách Východu človek ako osoba neznamená vôbec nič; pri Božej veľkosti sa stráca. V Biblii Boh berie človeka vážne, povyšuje ho tak, že sa stáva plnohodnotným partnerom dialógu. V istom zmysle ľudský rozum má väčšie ťažkosti uveriť vo význam a veľkosť stvorenia než v Božiu transcendenciu. Človek má vždy sklon myslieť na seba a Boha v kategóriách rivality a konkurencie: čím väčší je Boh, tým menší je človek. Podobne uvažuje marxizmus: viera v Boha zmenšuje človeka. V súlade s Bibliou však ide o opačný proces – čím väčší je Boh, tým väčší je človek, lebo On ho tvorí na svoju podobu. (...) Nemožno teda stotožňovať prvú komnatu so záľubou k Bohu, ktorú nájdeme u sv. Jána od Kríža, lebo uvedená etapa u sv. Jána zodpovedá tretej komnate u Terézie. Kruh jeho čitateľov je teda značne užší ako kruh čitateľov Terézie. Ona začína od samého začiatku, „keď je duša ešte tak zaborená do svetských záležitostí, tak zavŕtaná do pracovného zhonu a do honby za poctami, že sa cíti neschopná uvažovať o sebe a kochať sa pohľadom na svoju krásu, lebo sa jej aspoň zdá, že sa nedokáže zbaviť toľkých prekážok“ (I. 2, 14). Aby sa človek našiel v prvej komnate, nepotrebuje teda hlbší vzťah s Bohom. Rovnako vlažní kresťania, ktorí iba občas venujú Bohu hoci len jednu myšlienku, sú pozvaní. Je veľmi potešujúce, že každý môže prinajmenšom začať, že samotný východiskový bod nie je privysoko nastavená latka!“ Je to potešujúce, ale nestačí to. Terézia to vie, lebo sama napíše: „Vieme, že máme dušu, pretože sme to počuli a pretože nás to učí viera, ale iba tak povrchne, a preto málokedy myslíme na jej bohatstvá, na jej vznešenosť a na Toho, ktorý v nej býva. A to vysvetľuje našu veľkú nedbalosť v starostlivosti o to, aby sme si ustrážili jej krásu. Všetky naše starosti sa zastavia pri hrubom obale, pri hradbách, totiž pri našom tele“ (I, 1, 2).        Čo máme robiť? Odpoveďou Terézie je „utiekať sa k Bohu. To nás však bude hneď na začiatku stáť veľa energie, rozvážnosti a veľkých túžob. Toto žiada Terézia od svojho učeníka.“ Terézia opisuje našu dušu ako hrad, v ktorom je veľa príbytkov. V strede je hlavný príbytok, v ktorom sa odohrávajú veľmi skryté veci medzi Bohom a človekom. „Každý zvlášť tam má pripravené miesto pre seba, to znamená svoje vlastné a nezastupiteľné povolanie a svoju cestu. Terézia však tieto rôzne komnaty považuje za etapy cesty, ktorú treba prejsť. Nie sú to komnaty, v ktorých sa dá navždy usadiť, prebývať v nich, ale také, ktoré treba čo najskôr opustiť, aby sme vošli do komnaty nachádzajúcej sa najbližšie pri strede.“

„Nesmiete si tieto komnaty predstavovať jednu za druhou. Zamierte svoj pohľad do stredu, kde je hlavná komnata či kráľovský palác“ (I, 2, 8).

„Inými slovami, tieto komnaty sú rozmiestnené koncentricky a keď cez ne prechádzame, mali by sme sa krok po kroku približovať do centrálneho bodu.

Prečo sú tak rozmiestnené? Po prvé preto, že Boh je ako slnko a ono žiari do všetkých smerov. Po druhé Boh prebýva v centre človeka, v jeho srdci. Začíname od periférie, od tela („hrubého obalu tohto diamantu, vonkajších hradieb hradu, ktorým je naše telo“, 1, 2) a vchádzame čoraz viac do seba. Terézia reprezentuje tzv. mystiku interiorizácie, zvnútornenia. Nepozerá na Boha existujúceho hore; duša nemusí byť – ako v prípade sv. Terézie z Lisieux – pritiahnutá a nesená nahor Božským orlom. Musíme skôr vojsť do seba a uvedomiť si nekonečné bohatstvo, ktoré v sebe nosíme. Po tretie, toto koncentrické rozmiestnenie spôsobuje, že vonkajšie komnaty – viac než tie, ktoré sú položené centrálne – majú rozvinuté to, čo je vonkajšie, čo nakoniec zodpovedá skutočnosti. V prvých komnatách prebývajú mnohí, a čím bližšie k centru, tým je ich menej. Bolo by chybou usudzovať, že ak sme dorazili do komnaty umiestnenej viac centrálne, už nikdy z nej nevyjdeme. To nie je pravda, neustále vchádzame a vychádzame. Až keď dorazíme do siedmej komnaty, presun ustáva. Posledná, siedma komnata je posledným domom, ktorý už neopúšťame.“

Vstupnou bránou do hradu je modlitba a rozjímanie. Podmienkou, aby mohol niekto vstúpiť do hradu a zotrvať v jeho komnatách, je modlitba. Terézia píše, že človek, ktorý sa nemodlí, je ako ochrnutý z evanjelia; postihnutý, ktorý má ruky a nohy, ale nemôže sa hýbať. Toto prízvukuje, lebo sama vie, že „veľa duší zostáva stáť v blízkosti hradu, tam, kde sú stráže, a nesnažia sa ani o to, aby sa len dozvedeli, čo sa v tom hrade skrýva, alebo kto tam býva, či aké sú tam miestnosti“ (I, 1, 5). To, čo Terézia nazýva interiorizácia – vstúpenie do seba – je práve toto. Neskôr napíše o poznávaní seba, čo definuje ako stav, kedy by sa „duše mali snažiť pochopiť svoju veľkú chudobu, a ak sa nepolepšia, je to preto, že sa nezaoberali sebou“ (I, 1, 6). „Sebapoznanie je také dôležité, že by som nechcela, aby ste v tom  prestali, ani keby ste dospeli do najvyšších nebies, lebo pokiaľ sme na zemi, nič nie je také potrebné ako pokora. Znova teda opakujem, že je veľmi užitočné, aby sme pred letmi do iných príbytkov vstúpili do tých, ktoré sú vyhradené sebapoznaniu, lebo sú to cesty, po ktorých sa ide k oným vyšším“ (2, 9). „Ako získať toto sebapoznanie? Neustále pozorovať seba a skúmať svoje svedomie? Vari Terézia odporúča sabaanalýzu? V žiadnom prípade! Sebapoznanie sa paradoxne získava práve odstupom (odchodom) od seba.

„Lenže ako včela neprestáva vyletúvať, aby nasávala z kvetov, tak aj duša sa musí tu a tam povzniesť k rozjímaniu o Božej veľkosti a velebnosti, aj keď sa cvičí v sebapoznaní. Lepšie totiž spozná svoju nízkosť“ (I, 2, 8).

A ďalej hovorí: „Podľa mňa sa však nikdy dobre nespoznáme, ak sa nebudeme súčasne snažiť o to, aby sme spoznali Boha. Ak sa zahľadíme na jeho veľkosť, objavíme svoju úbohosť, ak uvažujeme o jeho čistote, uznáme, koľko špiny je v nás, a pred jeho pokorou uvidíme, ako sme od nej ďaleko“ (I, 2, 9).

„Pravá pokora sa začína až vtedy, keď zbadáme, že nám chýba. Sebapoznanie založené na nesprávne nasmerovanej sebaanalýze alebo jej prílišnom používaní však spôsobuje postupné znižovanie ,letu’. Môže to viesť k znechuteniu – najväčšiemu nebezpečenstvu na duchovnej ceste.“

Vráťme sa k téme modlitba ako k bráne do hradu. Vypočujme si, čo píše Terézia: „Neuprednostňujem rozjímavú modlitbu viac ako ústnu. Pretože pri každej by sme mali rozjímať. Modlitba podľa mňa nie je to, že si ktosi neuvedomuje, s kým sa rozpráva, kto sa to s ním rozpráva, čo prosí, od koho prosí, hoci pritom pohybuje perami. Ak má však niekto zvyk hovoriť s Bohom ako s otrokom a pritom by si neuvedomoval, či hovorí dobre alebo zle, je spokojný s tým, čo mu príde na rozum alebo čo sa naučil naspamäť, pretože sa to už toľkokrát modlil – ja to nepovažujem za modlitbu a nech Boh nedopustí, aby sa takto niektorí správali“ (I, 1, 7).

Putovanie do čoraz hlbších komnát, tak ako nám ich predstavuje Terézia, je ukázaním cesty človeka k svätosti. Kritériom, ako sa hodnotí duchovná zrelosť a rast, je práve modlitba. Rast v modlitbe je predpokladom rastu vo svätosti. Terézia pozýva k modlitbe začiatočníkov. Ich rast závisí od hľadania Boha. Aj keď sa rast v modlitbe prejaví viditeľnejšie až v druhých komnatách, keď sa duša rozhodne vykročiť po ceste vnútornej modlitby, Terézia píše začiatočníkom: „Hoci sú zapletení do víru sveta, aj tak im nechýbajú dobré túžby; občas sa odporúčajú Bohu a ponoria sa do myšlienok, aj keď len letmo. Niekoľkokrát za mesiac sa modlia, aj keď roztržito, pretože ich myšlienky sa zaoberajú tým, na čo sú navyknuté. Vďaka poznávaniu seba si uvedomia, že to nie je cesta do hradu, a keď nakoniec vstúpia do prvých komnát, tak si so sebou prinesú veľké množstvo zvieratiek, ktoré im nedovolia zakúsiť pokoj. Ale už urobili veľmi veľa, že vôbec vošli dnu“ (I, 1, 8).

Vstúpiť do druhých komnát sa dá len po ceste askézy a umŕtvení. Čo teda robiť? „Duša nie je ešte taká silná, aby mohla zvíťaziť nad tými všetkými nepriateľmi. Terézia radí, aby sa také duše podujali na útek, vďaka ktorému môžu nájsť Boha. Píše: „Každý, kto sa chce dostať do druhých komnát, sa musí bezpodmienečne snažiť oslobodiť, podľa svojho stavu, od starostí a nepotrebných vecí. Je to podmienka, ktorá je nevyhnutná k tomu, aby niekto mohol postúpiť ďalej“ ( I, 2, 14). Ďalšou podmienkou je organizácia vnútorného života. Karmelitánka alebo aj osoby žijúce vo svete, ktoré sa snažia duchovne žiť, by si mali nájsť v normálnom, bežnom živote podmienky k takému životu, ktoré sú však veľmi krehké. To vytvára istú kostru života každého dňa. Mať takýto program, ktorý slúži tomu, čo hovorí Terézia, nás chráni od vonkajších starostí a silných sklonov, ale aj od fantázií a osobných chúťok. Tereziánska askéza je celá podriadená hľadaniu Boha. Svätá Terézia má iba jednu túžbu: vidieť Boha a jemu slúžiť v jeho Cirkvi.“

Terézia nepíše vlastný životopis, ale osobnú skúsenosť, ktorá vyústi do zjednotenia s Bohom. Je to povolanie pre každého kresťana. Pripomeňme si, ako hneď v úvode svojej knihy píše, že ju adresuje sestrám, ktoré sa snažia o kontemplatívny život. Črtá sa tu otázka: Je kontemplácia podmienkou k tomu, aby človek mohol dosiahnuť svätosť? Kontemplácia je Boží dar. Sv. Ignác často hovorieval zásadu duchovného života: „Ži tak, ako keby všetko záležalo iba na tebe, ale modli sa tak, ako keby všetko záležalo iba na Bohu.“ To, čo môžeme urobiť my, je vtlačiť náš kamienok do mozaiky, hoci malý, ale máme podiel na veľdiele! Sv. Ján od Kríža napísal vo svojej Modlitbe zamilovanej duše: „Neuspokojuj sa s málom a nehľadaj odrobinky, ktoré padajú zo stola tvojho Otca, ale keď vyjdeš zo seba, vojdi do plnosti a teš sa vo svojej sláve. Schovaj sa v nej a raduj sa a tak uspokojíš túžby svojho srdca.“

„Nemôžeme teda unikať k výhovorke pre nás výhodnej a šíriť teóriu o rôznorodosti ciest, pričom hovoríme, že sa musíme uspokojiť s tou, ktorú pre nás zvolil Boh. Možno, že to je naša vina, že nás Boh neuvádza na cestu kontemplácie, že to tak nemá byť, lebo sa na to nedisponujeme. Ak je to pravda, tak veľa strácame.“

„Všetky, ktoré nosíme karmelitánsky habit, sme pozvané k modlitbe a kontemplácii...“

To, o čom tu Terézia píše, nie je aktuálne iba pre sestry. Vari nikdy v dejinách nebola taká veľká potreba kontemplácie ako dnes. Mnohí cítia povolanie k hlbšej modlitbe, ale, žiaľ, iba niektorí sú ochotní niesť dôsledky vyplývajúce z tohto povolania. Príprava na dar kontemplácie je niečo celkom iné ako život, ktorý stačí väčšine „dobrých“ kresťanov. Kontemplácia má väčšie nároky, vyžaduje konkrétne činy. Nevyhnutné je hlbšie mlčanie (vonkajšie i vnútorné), radikálne zriekanie, väčšia poddajnosť, lebo „aby sme sa dostali  k týmto skrytým pokladom (kontemplácie), k tomu nám ešte veľa, veľa chýba a ani v najmenších veciach si nemôžeme dovoliť vedomú nedbalosť“ (tamže). Kto je nasmerovaný na kontempláciu, ten má sklon konať „oveľa viac“. Ak Bohu dáme naše nič, On nám dá svoje všetko. Terézia píše: „ Kto sa pohoršuje pri zistení, že Boh môže už v tomto vyhnanstve udeliť toľko milostí, o tom som presvedčená, že mu chýba pokora a láska k blížnemu. Keby to tak nebolo, prečo by sa človek nemal tešiť, keď vidí, že Boh udeľuje toľko milostí niektorému z bratov (alebo sestier!)? Prečo by sme sa nemali tešiť, že jeho Velebnosť ukazuje svoju veľkosť na tom, kto sa mu viac páči? Z toho vyplýva, že On nedáva svoje milosti preto, že je ktosi svätejší ako niekto, kto ich nedostal, ale dostáva ich preto, aby sa na ňom ukázala jeho – Božia veľkosť“ (I, 1, 3).

Existuje film Vzoprieť sa obrom. Vystupuje v ňom aj istý Dávid, ktorý hrá v družstve spolu s kamarátmi americký futbal. Má komplex menejcennosti. Jeho otec, invalid, keď sa mu raz syn sťažoval na to, že je malý a slabý, mu povedal: „Boh ťa stvoril malého a slabého, aby na tebe ukázal, aký je veľký a silný!“ Dávid v kľúčovom momente zápasu, keď hrali s družstvom dvojnásobne početnejším, dal rozhodujúci bod, ktorý spôsobil, že podceňované družstvo vyhralo finálový zápas. „Bohu nič nie je nemožné!“

Cesta do druhých komnát je cestou utrpenia. Vyžaduje si veľa odvahy, aby sme sa do nich dostali. A aj umierania sebe. Aj vo vzťahoch. Terézia píše: „Cieľom Zlého je, aby v nás ochladla láska. Pravá dokonalosť spočíva v láske k Bohu a k blížnemu. Zanechajme takúto nerozvážnu horlivosť, ktorá môže byť pre nás škodlivá. Číhať na určité drobnosti, ktoré možno ani nie sú nedokonalosti, nám viac uškodí. To by bola príliš drahá dokonalosť. Diabol to môže podnietiť aj vo vzťahu k predstaveným. A to by bolo oveľa nebezpečnejšie. Aj tak treba konať rozvážne, lebo ak ide o veci proti konštitúciám a regule, treba zasiahnuť a dotyčného upozorniť. Ak sa nenapraví, treba o tom upovedomiť predstaveného. To je láska. Musíte si dávať veľký pozor a nedať sa oklamať –  hovoriť o tom medzi sebou. Zlý by z toho mohol vyťažiť tak, že by ste si zvykli na ohováranie. Nech sa o tom hovorí iba s tým, kto to môže napraviť.“

„Odlúčenie sa stalo nutnou podmienkou pripútania, preto Ježiš tieto témy – zanechanie honby za peniazmi, bohatstvom, svetskými dobrami – spomína častejšie než iní. Keď prišiel na zem prvý raz, nikde v hostinci sa preňho nenašlo miesto; teraz prichádza do našich duchovných príbytkov, klope na naše dvere, no opäť nenachádza miesto. Najdôležitejšou vecou, ktorú teraz musíme urobiť, je vyhodiť zo svojho duchovného príbytku súčasných podnájomníkov. Kristus vie, že je to pre nás veľmi náročné, preto o tom toľko hovorí, niekedy aj tvrdšími slovami, a preto kladie toto blahoslavenstvo na prvé miesto. Sme tak tesne pripútaní k podnájomníkom svojho srdca, že vo chvíli, keď ich vyženieme, cítime, akoby v nás niečo umrelo. A my neradi zomierame; musíme sa však naučiť zomierať – dokonca aj zabíjať.

To, že Boh nástojí na obeti, na preliatí krvi a na smrti, nie je prejav jeho krutosti, ale múdrosti. Symbolizuje totiž to, čo sa v nás deje. Napríklad aj modlitba je určitým druhom smrti, nácvikom zomierania. Počas nej umierame sami sebe, svojim predstavám, túžbam a názorom, umierame svojmu svetu a vstupujeme do Božieho sveta, aby sme zladili svoje myšlienky a túžby s Božími. Zomierame svojmu svetu a zároveň obetujeme Ježišovi svoje bochníky chleba a ryby. A On ich rozmnožuje.“

Daľšie články o Terézii od Ježiša: 1. Historická črta sv. Terézie od Ježiša, 2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša, 3. Zakladateľka a mystička, 4. Učiteľka modlitby 15. Učiteľka modlitby 2 , 6. Učiteľka modlitby 37. Učiteľka vnútornej modlitby8. Je ústna modlitba modlitbou?9. Modlitba sústredenia10. Boh Podľa Terézie, 11. Človek podľa Terézie, 12. Modlitba podla Terezie13. Obrátenie podľa Terézie, 14. Vnútorný hrad prvé komnaty, 15. Vnútorný hrad druhé komnaty16. Vnútorny hrad tretie komnaty,