Obrátenie 
(podľa) Terézie      

Prvých dvadsať rokov bola jednou nohou v kláštore a druhou vo svete. Odkiaľ to len poznáme? Akoby kráčame za Ježišom, ale nie tak úplne, naplno. Dávame Bohu iba časť seba a čudujeme sa, že to neúčinkuje tak, ako by malo.

Veľká Terézia mala už ako malé dievčatko bláznivé nápady. V rodnom dome sa napočúvala o životoch svätých  a sama zatúžila byť svätou. Najlepšie mučeníckou, lebo – ako usudzovala – to je expresná cesta do neba. "Chcem vidieť Boha" – hovorila rodičom. Spolu s bratom ušli z domu, aby sa dostali k Maurom, ktorí im zotnú hlavy. Výprava detí snívajúcich o mučeníctve sa skončila niekoľko sto metrov za bránami mesta, kde ich stretol strýko. Ale záujem o Boha v Terézii ostal až do konca jej života. Už ako dieťa objavila skutočnosť, že všetko, čo patrí tomuto svetu, sa pominie, že iba Boh je večný. Vo svojom životopise ("Kniha života") spomína na rozhovory s bratom: "Neraz sa stávalo, že sme o tom dlho rozprávali a nadšene sme si opakovali : "Naveky, naveky, naveky!" Hľadanie toho, čo je naveky! 

Táto myšlienka sa objaví v slávnom verši sv. Terézie, ktorá ho nosila ako záložku v breviári: "Ničím sa netráp, z ničoho nemaj strach, všetko sa pominie, iba Boh sa nemení. Trpezlivosťou dosiahneš všetko. Tomu, kto má Boha, nič nechýba. Boh sám postačí (Solo Dios basta)". Tie slová nie sú plodom náboženského nadšenia. Ona to prežila, pretrpela, život ju to  naučil. Akú cestu treba prejsť, aby sme mohli úprimne, spolu s ňou, zopakovať: "Solo Dios basta"? 

Najdôležitejšie je dobrá spoločnosť 


Terézia de Ahumada prišla na svet v roku 1515 v  Ávile. Mala dve sestry a deväť bratov. Celý život udržiavala dôverné vzťahy so svojou rodinou, aj ako karmelitánka sa stále starala a trápila o svojich súrodencov  a ich rodiny. Niekoľko jej bratov odplávalo do Ameriky. Matka zomrela, keď mala Terézia 12 rokov. "Keďže som chápala veľkosť straty, išla som utrápená k obrazu Matky Božej a horko plačúc som ju prosila, aby sa stala mojou matkou" – spomína. Bola miláčikom ocka, ktorý zomrel v roku 1543, keď bola v kláštore. Ako dorastajúce dievča s obľubou hltala spolu s mamou módne rytierske romány. Jej sklon k dobrodružstvu, k romantickej láske bol taký veľký, sama ako svoje prvé dielo napísala rytiersky román o živote miestneho rytierskeho hrdinu. Veľká mystička začala svoju  spisovateľskú kariéru romantickým literárnym dielom! Text jej prvého diela sa dodnes nezachoval, ale kniha krúžila po rodine, a malá spisovateľka zbierala pochvaly. Po mame zdedila krásu, rada koketovala, prebývala v spoločnosti, zabávala sa. Nečudo, že priťahovala veľa obdivovateľov. Terézia snívala o veľkej láske. V "Knihe života" kriticky hodnotí detstvo: "Začala som sa parádiť, lebo sa chcela páčiť svojou eleganciou. Veľmi som dbala na svoje ruky a účes. Používala som voňavky a všetky druhy márnivostí, ku ktorým som sa mohla dostať. Bolo ich veľa, lebo v týchto veciach som bola vynaliezavá a rafinovaná. Mnoho rokov vo mne pretrvávala prehnaná snaha o elegancii a iné také veci...". Na inom mieste dodáva: "Mala som tú milosť, že kdekoľvek som bola, páčila som sa všetkým a všade som bola obľúbená". Otec sa bál, aby dcéra  nevyviedla nejakú hlúposť. Vedený starostlivosťou o ňu, ale iste aj z obavy o česť rodiny, umiestnil ju v penzionáte kláštora sestier augustiniánok. Ako si ľahko domyslíme, prvá reakcia o láske snívajúcej romantickej 16-ročnej dievčiny na také "uväznenie" nebola pozitívna. "V tom čase som mala výrazný odpor k rehoľnému životu". Ale dodáva, možno v rámci dobrej výchovy: "rada som pozerala na toľko dobrých rehoľníčok, ktoré boli v našom kláštore". V srdci  "spoločenskej" dievčiny  sa vynárajú detské túžby po Bohu, po tom, čo je "naveky", dozrieva v nej rehoľné povolanie. Terézia počúva príbehy o Bohu, o živote v kláštore od jednej z rehoľníčok, s ktorou ju spojí srdečný vzťah. Keď ju choroba núti opustiť kláštor augustiniánok, stará o ňu zbožný strýko, ktorý "... rozprával najčastejšie o Bohu a svetskej márnosti"". Terézia sa ponorí do "Listov" sv. Hieronyma. Prijíma rozhodnutie vstúpiť do kláštora. Sama je prekvapená, že odporuje práve otec. Dcéra ukazuje svoj charakter. Napriek jeho odporu potajomky ujde z domu a klope na dvere Kláštora Vtelenia, položeného  pol kilometra od mestských hradieb. Je prijatá.  Strávi tam 27 rokov rehoľného života. V "Knihe života" Terézia kriticky hodnotí čas svojej dievčenskej "ľahkovážnosti". V podstate sa správala ako normálne dorastajúce dievča, čo jej nakoniec dávali najavo jej spovedníci. Terézia však kladie veľký dôraz na jednu skutočnosť, ktorá má veľký význam a nestratila nič zo svojej aktuálnosti ani pre dnešných rodičov – vplyv dobrej alebo zlej spoločnosti. Ona sama zažila jedno aj druhé. Preto píše: "Keby sa ma spýtali, poradila by som rodičom, aby osobitnú pozornosť venovali tomu, s akými osobami prebývajú ich deti v mladom veku". A na inom mieste: "Pochopila som, akú veľkú milosť dal Boh človeku, keď ho obklopuje spoločnosť dobrých ľudí". Toto pravidlo neplatí iba pre mladý vek. Túžba po rehoľnom živote je tiež túžbou po prebývaní v dobrej spoločnosti, kde sa osoby navzájom podporujú na ceste k Bohu. A v tom v podstate spočíva zmysel Cirkvi, na hľadaní a tvorení dobrej spoločnosti. Keď Terézia objavila, že štýl rehoľného života, ktorý našla u karmelitánok, nespĺňa jej očakávania, zatúžila po reforme.    

Rozdelené srdce
 

Kláštor Vtelenia v Ávile vznikol presne v roku Teréziinho narodenia. Keď doňho ako dvadsaťročná vstupuje, spoločenstvo pozostáva z približne 150-200 osôb (!). Otec sa nakoniec zmieruje s dcériným rozhodnutím. Novicka prežíva prvé dva roky s veľkou horlivosťou. Rok po vstúpení prijíma habit, o dva roky neskôr skladá sľuby. Tieto intenzívne zážitky v nej vyvolávajú vážnu zdravotnú krízu. Musí opustiť kláštor a hľadať pomoc, ale lekári sú bezradní. Otec hľadá pomoc u liečiteľky, ale tiež bezvýsledne. Terézia sa dostáva do stavu letargie až bezvedomia, kňaz jej už udeľuje sviatosť pomazania chorých. Keď na druhý deň neprejavuje známky života, všetci prijímajú za skutočnosť, že zomrela. V kláštore jej už pripravujú hrob. Keď na štvrtý deň prichádzajú po jej telo, chorá rehoľníčka náhle otvára oči. Vracia sa naspäť do života, ale vyše tri roky je ochrnutá. „Telo som mala v kŕčoch a ležala som skrútená do klbka. Nevedela som zniesť žiadny dotyk. Dvíhali ma v prestieradle, ktorého konce napínali. Keď som sa už mohla pohybovať štvornožky, s radosťou som ďakovala Bohu". V tom čase nachádza pokoj v modlitbe k sv. Jozefovi. "On vo svojej láskavosti spôsobil, že som vstala z lôžka bolesti a znova som mohla chodiť". Ďalších pätnásť rokov v kláštore boli časom duchovného zápasu. Po rokoch sa Terézia obviňuje z nevernosti a hodnotí sa veľmi kriticky: "Prechádzala som od rozptýlenia k rozptýleniu, od márnosti do márnosti, od príležitosti k príležitosti, a tak som sa postupne zaplietla a moja duša sa dostala do takého rozptýlenia  v tých márnostiach, že som sa až hanbila v takom dôvernom stretávaní sa, akým je vnútorná modlitba,  dvíhať ešte dušu k Bohu". Môže sa niekto spýta, čo sú to zá zábavy v kláštore? Treba si pamätať, že kláštor nemal striktnú klauzúru.  Terézia vždy mala rada spoločnosť, ľahko sa citovo pripútavala. Trávila veľa času v hovorni, kde jej nikdy nechýbali priatelia a príbuzní.. Podstatou Teréziinho problému bol život v duchovnej schizofrénii. Jednou nohou bola v kláštore, a druhou naďalej vo svete. Jej srdce bolo rozdelené. "Na jednej strane  ma volal Boh, na druhej som ja išla za svetom. Božie veci ma veľmi tešili a záležitosti sveta ma pútali k sebe. Chcela som zmieriť so sebou dve veci také protikladné, duchovný život so zmyslovými potešeniami, záľubami a zábavami".  „Taký život, môžem povedať, patrí k najsmutnejším, aké si možno predstaviť, lebo som ani nemala radosť z Boha, ani svet ma neuspokojoval. Keď som si užívala svetské márnosti, spomienka na to, čo dlžím Bohu, mi spôsobovala útrapy. Keď som bola osamote s Bohom, pripútania k svetu ma vnútorne rozbíjali. Je to boj taký ťažký, že nechápem, ako som ho mohla vydržať čo len mesiac, nie to ešte toľko rokov". To nie je problém príliš romantickej rehoľníčky. Všetci bez výnimky bojujeme ten istý boj. Naše srdcia často bývajú rozdvojené, trhané vášňami a žiadosťami. To sa týka každého povolania! Lebo v konečnom dôsledku ide o vernosť, ktorá vždy niečo stojí. Lebo akože sme si niečo/niekoho vybrali, ale nie tak úplne, totálne. A stále hľadáme väčšiu lásku, takú "navždy". Táto túžba srdca je dobrá, ale pri hľadaní spôsobu ako ju naplniť, vrháme sa na všetky strany. Často skončíme na plytčine. Hľadáme jednorazové nasýtenie hladu, ale žiadne náhrady neponúkajú trvalé šťastie, skôr prehlbujú clivotu. 


Byť pravým priateľom 


Čo považovala Terézia za najťažšie pokušenie? "Najstrašnejšie klamstvo, ktorým ma mohol zviesť duch temnoty, bolo to, že pod rúškom pokory som sa neodvážila praktizovať vnútornú modlitbu, keďže som videla svoju veľkú hriešnosť". Našim zosvetšteným mysliam sa môže zdať, že taký text nepochádza z tejto zeme, že nemá nič spoločné s našimi každodennými problémami. A zatiaľ toto pokušenie, o ktorom píše Terézia, týka sa aj nás. Keď upadáme do hriechu (pravdepodobne do oveľa ťažších ako ona), zlý duch sa vždy objavuje v takej chvíli s tým istým pokušením.  Pod rúškom pokory (presne tak!) nás chce  odviesť od Prameňa života, od Boha! Cítime sa takí nehodní, špinaví, zapáchajúci od hriechu, že sa nehodí, aby sme v takom stave prišli k Bohu. Vo vzťahoch s inými dokážeme hrať, že všetko je O.K. Ale pred Bohom nemá význam niečo hrať. A tak pred ním utekáme, ako Adam a Eva po hriechu. Terézia navonok zostáva dobrou rehoľníčkou, modlí sa breviár v chóre, plní rehoľné povinnosti. Ale to všetko jej páchne pokrytectvom, lebo jej srdce je niekde ďaleko. "Veľmi ma to ťažilo, že iní mali o mne dobrú mienku, lebo som poznala hĺbku mojej duše". "Nemôžem obviňovať dom, v ktorom som žila, že mal o mne dobrú mienku, lebo sama som dobrým vonkajším správaním bola vinná, že mali o mne dobrú mienku, a vyvolávala som, aj keď neúmyselne, dojem, že som zbožná". Dobre vie, že taká hra s Pánom Bohom na mačku a myš nemá zmysel. Jej srdce chce oheň, chce lásku.  
Ale hľadá ju trochu v Bohu, trochu v citovom pripútaní sa k známym v hovorni. Až po skoro dvadsiatich rokoch prežíva hlboké obrátenie. Rodí sa odznova, aby sa stala skutočne Teréziou od Ježiša. Ako sa to stalo? Vôbec nešlo o nejakú mystickú extázu. Dajme hlas jej samej: "Raz po príchode do chóru som zbadala obraz, ktorý sem priviezli na nejakú slávnosť v kláštore. Znázorňoval nášho Pána pokrytého ranami, bol taký výrazný, že na mňa hlboko zapôsobil, lebo živo predstavoval koľko pre nás Ježiš vytrpel: pri myšlienke na nevďačnosť, akou som odpovedala na oné rany, ma zachvátila taká bolesť, že sa mi zdalo, že mi pukne srdce. Vrhla som sa mu k nohám a prosila som ho, aby mi dal silu, aby som ho už viac neurážala". Takže silný citový otras (dá sa vari obrátiť bez citov?), ale podstatu premeny opisuje takto:  "úplne som prestala  klásť dôveru v seba samu a celú moju dôveru som vložila v Bohu". Terézia je v podstate do hĺbky vzrušená Božím milosrdenstvom, ktorý jej napriek jej vlažnosti neprestal na modlitbe udeľovať veľké milosti. Terézia pochopila, že na jeho lásku nikdy neodpovieme láskou na takej istej úrovni. Tu nikdy nebola a nebude rovnosť, ale poznanie vlastnej biedy nás nikdy nemá vzďaľovať od Boha. Na to je potrebná istá odvaha. Terézia používa zaujímavé porovnanie. Píše, že ide o smelosť, ktorú "preukazuje ten, kto zrádza kráľa a vie o tom, že o nej kráľ vie, a predsa stále zostáva v jeho prítomnosti". 
Stretnutie s  Ježišom pred obrazom „Ecce Homo” je začiatkom jej cesty na duchovné vrcholy. Terézia začína prežívať čoraz hlbšiu jednotu s Bohom. "Stávalo sa mi, že náhle ma prenikol taký živý pocit Božej prítomnosti, že som vôbec nemohla pochybovať o tom, že On je vo mne alebo ja som v ňom celá ponorená".
Terézia sa stáva mystička, ale čím bližšie Boha sa nachádza, tým viac sa snaží podeliť o svoju skúsenosť. Chce priťahovať iných k Bohu, učiť ich modliť sa. V roku 1562 zakladá nové rehoľné spoločenstvo s reformovanou regulou – Kláštor sv. Jozefa. Potom  so sv. Jánom od Kríža založí 15 kláštorov po celom Španielsku. Všetko to sprevádzajú veľké ťažkosti, ktoré prekonáva so svätou tvrdošijnosťou. Jedna črta jej duchovnosti stojí za to, aby sme ju zdôraznili.  Terézia sa vždy cítila hlboko zakorenená v Cirkvi. Žila v čase krízy Cirkvi spôsobenej reformáciou. K reformátorom v Cirkvi sa pristupovalo s istou nedôverou. Terézia túžila po obnove Cirkvi. "Pocítila som a doteraz cítim v sebe túžbu, aby v čase, keď má Boh toľko nepriateľov, a tak málo priateľov, aby aspoň tí nemnohí boli jeho pravými priateľmi". Chcela byť autentickým Božím priateľom vnútri Cirkvi. To je podstata jej duchovnosti. "Rozhodla som sa teda urobiť aspoň to málo, čo dokážem vykonať" – vyznáva. "To málo". Každý z nás sa v tom môže nájsť: byť Božím priateľom znamená urobiť "to málo", čo môžem vykonať. Keď Terézia zomiera vo veku 67 rokov, opakuje dve vety: "Zomieram ako dcéra Cirkvi" a tiež "Ženích môj, prišiel môj čas, aby sme sa stretli". 

Ako to uplatniť v našom živote?

Stručne, konkrétne: 1) Na obrátenie nikdy nie je neskoro. 2) Po hriechu neutekaj pred Bohom pod rúškom falošnej pokory. 3) Dvojitý život ťa zničí, treba si vybrať a zostať  verný jednému. 4) Nevieš si ani predstaviť, ako si Boh cení úprimnosť voči sebe samému. 5) Obrátiť sa znamená dôverovať viac Bohu ako sebe samému. 6) Zatúž byť pravým Božím priateľom. 7) Nestrácaj trpezlivosť k sebe a k Bohu, On ju voči nám nikdy nestráca. 8) Urob „to málo”, na čo máš v danej chvíli. 9) Boh sám postačí. On je Najvyššie Dobro, iné dobrá sú predzvesťou, predkrmom, predchuťou.

zdroj: Nedeľný hosť (Gość Niedzielny / ks. Tomasz Jaklewicz)

Daľšie články o Terézii od Ježiša: 1. Historická črta sv. Terézie od Ježiša, 2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša, 3. Zakladateľka a mystička, 4. Učiteľka modlitby 15. Učiteľka modlitby 2 , 6. Učiteľka modlitby 37. Učiteľka vnútornej modlitby8. Je ústna modlitba modlitbou?9. Modlitba sústredenia10. Boh Podľa Terézie, 11. Človek podľa Terézie, 12. Modlitba podla Terezie13. Obrátenie podľa Terézie, 14. Vnútorný hrad prvé komnaty15. Vnútorný hrad druhé komnaty16. Vnútorny hrad tretie komnaty,