Modlitba (podľa) Terézie 

  

Nedokážeme sa modliť. Ona si s modlitbou tiež nevedela dať rady, ale bola neúnavná pri hľadaní živého Boha, Lásky. Objavila, že modlitba je "priateľský rozhovor osamote s tým, od ktorého vieme, že nás má rád".  "Nežiada od nás nič, iba aby sme naňho hľadeli". "Pozerať na toho, ktorý pozerá na mňa" – to je jedna z jej definícií modlitby.

Anekdota rozpráva, že raz niekto videl, ako sv. Terézia, vtedy už slávna mystička, s chuťou jedla obed a veľmi sa čudoval, ba až pohoršil. Svätá mu na to vraj  odpovedala: "Keď modlitba, tak modlitba, keď jarabica, tak jarabica!". Vždy bola veľkou realistkou. Jej srdce, duša a telo neraz odlietali do neba, ale ona napriek mimoriadnym mystickým darom vždy triezvo pozerala na život, ako aj na duchovný život. Dostala milosť hlbokej modlitby a – čo je dôležité – dokázala hodnotiť  a chápať "duchovné procesy" veľmi racionálne. A navyše, dokázala odovzdávať svoju skúsenosť a poznanie iným. Zažívať, chápať a odovzdávať. Tieto tri dary rozhodujú o tom, že jej diela dosiahli také renomé, hoci o sebe hovorievala, že je iba "nevzdelaná ženička".  Stala sa učiteľkou modlitby, sprievodkyňou po vnútornom živote a zostáva ňou dodnes. Najdôležitejšie dielo venované životu modlitby nazvala "Vnútorný hrad". Dlhé roky hľadela z okna svojej cely na vysoké stredoveké múry obklopujúce Ávilu (nádherné miesto!). Možno práve preto použila taký obraz. Hrad je miesto, ktoré nás ochraňuje pred nepriateľom, bezpečný a istý priestor, poskytujúci útočisko. Každý z nás má v sebe taký hrad – to je Kristus v nás. "Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus", písal sv. Pavol. Terézia pochopila, že to je vzor pravého života.  Ak Boh žije v nás, treba sa vydať do hĺbky seba samého, aby sme ho tam stretli. Cesta modlitby, ktorú ukázala Terézia, nie je  "iba pre orly". Veľa jej pokynov a rád zaskakuje jednoduchosťou a realizmom. To je duchovná klasika.  A klasika nikdy nestarne. 

Pomoc v modlitebnej škôlke

Prvá Teréziina rada: používajte knihy. „Celý ten čas (18 rokov) som nikdy, okrem vďakyvzdania po sv. prijímaní, nesmela pristúpiť k modlitbe bez knihy. Keď som mala poruke túto pomoc, ktorá bola akoby spoločníkom a štítom na odrážanie striel dorážajúcich myšlienok, upokojila som sa".

Neraz som v seminári (autor textu je kňaz) počúval radu, aby som si na kľakadlo nebral žiadne knihy, aby sme "nečítali Pánu Bohu", ale učili sa ho počúvať.  A zatiaľ sv. Terézia radí začiatočníkom niečo celkom opačné: "Je užitočné, keď používate knihy, lebo sa v duchu rýchlejšie sústredíte". Samozrejme, ide o duchovné čítanie, ktoré je vždy iba pomôcka, akoby poistka proti rozptýleniu, príprava na slobodnejší rozhovor s Pánom. „Vo chvíli, keď vezmem knihu do ruky, sústreďujem sa z vnútornej spokojnosti v sebe a tak sa čítanie mení na modlitbu".  Je jasné, že hlavnou knihou ostáva Biblia, ktorú nemôžeme porovnať so žiadnou inou. Len na okraj, v dobách Terézie nebolo pre mnohé príčiny možné čítať celé Sväté písmo. Svätá sa tým viac usilovala zachovať si v srdci každú vetu z Biblie, ktorú vylúskla z iných kníh alebo začula v liturgii. Pre Teréziu bola aj príroda "knihou" pomáhajúcou v modlitbe. Krása sveta napomáha kontemplácii.  Preto vyvíjala úsilie, aby bola v každom karmelitánskom kláštore záhrada.  Ďalšou radou je nutnosť majstra, sprievodcu. Svätá Terézia mala sama dosť veľké problémy, aby našla spovedníka, ktorý by ju chápal. Ide o takého duchovného sprievodcu, ktorý bude klásť vysoké ciele, a nielen učiť ako chodiť "korytnačím krokom" či "poľovať na drobné jašteričky". Nemyslím si, že by sa dnes dobrý duchovný sprievodca dal nájsť ľahšie než v Teréziiných časoch. O to viac najmä v dobe životných kríz je nevyhnutná pomoc niekoho zvonku. "Pre dušu je  to veľké nešťastie, keď je ponechaná sama na seba uprostred toľkých nebezpečenstiev", všíma si Terézia.  Sama sa o tom presvedčila. "Preto by som každému, kto sa venuje vnútornej modlitbe, radila, aby sa usiloval nájsť priateľa alebo spoločenstvo  s tými, ktorí sa podobne cvičia v rozjímaní". Modlitbe, ktorá má byť priateľstvom s Bohom, napomáha ľudské priateľstvo s niekým, kto sa sám modlí, kto je blízko Ježiša.

Prepojenie modlitby so životom

Modlitba nie je niečo odtrhnuté od života. Naopak, je s ním najhlbšie spojená. Učíme sa modliť tým, že žijeme a učíme sa žiť tým, že sa modlíme. Zamyslime sa nad tým, čo nás na modlitbe rozptyľuje? To, čím žijeme. Naše strachy, obavy, sklamania, nádeje, sny, ilúzie atď. Keď  strávime pred Bohom dlhší čas, všetky vnútorné rany, nedôslednosť, falošné obrazy seba vychádzajú na povrch s celou silou. Terézia počas dvadsiatich rokov v Kláštore Vtelenia zápasila o hlbšiu modlitbu, pričom ju rozptyľovali početné kontakty s ľuďmi a jej nekonečné rozhovory v hovorni. Cieľom modlitby nie je modlitba, ale sám Boh, vzťah s ním, priateľstvo, láska, pravda. Modlitba ukazuje pravdu o nás samých, o našom vzťahu s Bohom. O kvalite modlitby v najväčšej miere rozhoduje náš spôsob života, naše priority a ciele, ktoré si kladieme. Keď Terézia zakladala Kláštor sv. Jozefa, prvé spoločenstvo žijúce podľa nových pravidiel, chcela sestrám vytvoriť lepšie podmienky na modlitbu.  Zdôrazňovala, že rozvoj duchovného života označuje nielen zameranie  výlučne na modlitbu, ale aj rozvoj samého človečenstva, čiže  dnes pre nás archaické slovné spojenie "rozvoj čností". Slovo "čnosť" vypadlo z nášho bežného slovníka. Funguje v hovorovej reči, aj to už len pri výsmechu zo sexuálnej čistoty. Ale čnosť znamená morálnu zdatnosť, schopnosť, istú stálu dispozíciu, pripravenosť, zameranie na nejaké dobro. Aké duchovné "zdatnosti" napomáhajú modlitbe? Prvá, hlavná, je láska. 

„Nejde nám najmä o to, aby sme veľa rozjímali, ale aby sme veľa milovali" – poúča sestry. „Kto skutočne, pravdivo miluje, ten miluje všade, na každom mieste a pamätá na Milovaného". Súčasne ide nielen o lásku k Bohu, ale aj k ľuďom, ktorá sa vyjadruje nielen v citoch, ale najmä v činoch. "To je, dcéry moje, vrchol modlitby, tomu má slúžiť a to je duchovné manželstvo, aby sa z neho rodili skutky a ešte raz skutky". Boh žiada skutky. "Ak vidíš chorú sestru, ktorej môžeš uľaviť v utrpení, neváhaj ani chvíľu, vzdaj sa svojej pobožnosti, preukáž jej súcit, čo bolí ju, nech bolí aj teba". "Bez svedomitého úsilia o čnosti, bez neustáleho cvičenia sa v nich vždy zostanete duchovnými trpaslíkmi", vystríha Terézia. Ďalšou čnosťou je odpútanosť, čiže vnútorná sloboda, odpútanosť od ľudí a vecí. "Potrebujeme so slobodou ducha napredovať tou cestou, odovzdaní do rúk Boha". Máme mu dovoliť, aby nás viedol a zaskakoval. Terézia vo svojich dielach veľa miesta venuje pokore. Nemali by sme ju stotožňovať s nesmelosťou, strachom, melanchóliou. Pokora je autentickosť, súhlas so sebou, "kráčanie v pravde". Svätá mníška mnohokrát vystríha pred falošnou pokorou. Vie, čo hovorí, lebo sama musela s týmto pokušením zápasiť. "Dobre to pochopme a nikdy na to nezabúdajme, že Boh nám dáva svoje milosti bez našej zásluhy, takže potom našou povinnosťou je ďakovať za ne Božiemu Majestátu. Lebo ak nepoznáme a nechápeme, čo od neho dostávame, nedokážeme sa povzbudiť k láske k nemu. Je isté, že čím jasnejšie duša uzná, aké bohatstvo má vďaka Božej milosti a pamätá na to, aká je chudobná, tým viac pokročí v čnosti, tým hlbšie sa utvrdí v pravdivej pokore". Terézia tiež zdôrazňuje čnosť mužnej vytrvalosti. "Všetko spočíva v tom, aby sa pustili do diela s neochvejným rozhodnutím, že si neoddýchnu, pokiaľ nedosiahnu cieľ". V modlitbe je nutný akýsi druh neústupnosti, rozhodnosti, svätej tvrdošijnosti. Keď Terézia rozpráva o svojom obrátení pred obrazom zbičovaného Ježiša, vyznáva: "Vtedy som mu povedala, tak sa mi zdá, že nevstanem od modlitby, pokiaľ nesplní moje prosby". Pripomína sa nám tu obraz biblického Jakuba zápasiaceho s Božím poslom o požehnanie: "Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš!" (Gen 32, 27).

Čo je podstatou modlitby?

V reforme Karmelu, ktorú zahájila Terézia, sa skrýval jemný, ale výrazný odpor proti nadmerne sformalizovanej, vonkajšej, "chladnej" modlitbe. Karmelitánka z Ávily považovala za prvoradú modlitbu osobnú, vnútornú, angažujúcu celého človeka, otvorenú na mystické skúsenosti prístupné všetkým, ktorí túžia iba po tom. Terézia teda najčastejšie hovorí o "vnútornej (mentálnej) modlitbe" (oración mental). Vôbec to neznamená, že zavrhuje, alebo berie na ľahkú váhu modlitbu ústnu, spoločnú, breviár či pobožnosti. Váži si ich, ale pod podmienkou, že nie sú bezmyšlienkovité. Preto hľadá chvíle ticha a samoty, počas ktorých  možno byť osamote s Bohom.  V tej vnútornej modlitbe nie je dôležité ako a čo hovoriť. Dôraz spočíva na osobách: ja a Boh. Podstata spočíva v tom, aby sme boli. BYŤ s ním, pre neho! Ako osoba s osobou, presnejšie, ako dve osoby, ktoré sa majú radi. Najklasickejšia definícia je „Vnútorná (kontemplatívna) modlitba nie je, podľa mňa, nič iné ako hlboký vzťah priateľstva, v ktorom sa rozprávame osamote s Bohom, v presvedčení, že On nás miluje". Taký preklad nájdeme v Katechizme Katolíckej cirkvi (2709). Iné preklady hovoria o „nadväzovaní” priateľstva či tiež priateľskom „stretávaní (prebývaní)”. Španielske sloveso tratar označuje rozhovor, udržiavanie blízkeho, priam intímneho vzťahu, úsilie o kontakt. Druhým kľúčovým slovom je tu "priateľstvo". Boh je priateľom, ktorý je vždy prítomný a túži iba po tom, aby sme na jeho lásku odpovedali. To je Teréziin objav: Boh ako priateľ. To je centrum jej duchovnosti. Priateľ je ten, s kým chceme byť. Je to niekto, kto spôsobuje, že sa stávame lepší, krajší. Pri ktorom nachádzame vnútorný pokoj, svoju hodnotu, seba samého. S priateľom vždy možno o niečom porozprávať alebo s ním jednoducho byť. Ticho medzi priateľmi nie je vôbec obmedzujúce, trápne, nepríjemné. V modlitbe je teda najdôležitejšie, aby sme sa sústredili a potom hľadeli na Ježiša. „Usilovala som sa, pokiaľ som mohla, predstaviť si Ježiša Krista prítomného vo mne". Ak má niekto s takýmto druhom koncentrácie problémy, Terézia mu radí, aby hovoril "Otče náš" a vkladal "myseľ aj srdce" do toho, "čo hovoria ústa". 

Ide ani nie tak o námahu predstavivosti, ako o zobudenie zraku viery, ktorý si všíma Božiu prítomnosť. Môže pri tom pomôcť ikona, kríž či zbožné texty. Pohľad na Ježiša stačí, našepkáva Terézia. "Nežiadam od vás veľké úvahy o Ježišovi ani vypätú prácu rozumu ani úsilie o pekné, vznešené myšlienky a city, žiadam iba, aby ste na neho hľadeli (..), nič viac od nás nežiada, iba pohľad naňho". Samozrejme, rozhovor "ako s Otcom, ako s bratom, ako s Pánom, raz tak, raz onak, ako vás on naučí". Ale dlhé príhovory nie sú nutné. "Je lepšie stáť po boku trpiaceho Pána, upokojiť si myseľ alebo ju zaujať iba tak, aby pozeral na Toho, ktorý naňho hľadí, sprevádzal ho, predstavoval mu svoje prosby a s hlbokou pokorou sa tešil z jeho prítomnosti, pričom pamätal na svoju nízkosť, že nie je hoden zotrvávať s ním a pri ňom". V tomto úryvku sa nachádza ďalšia z Teréziiných definícií modlitby. Znie: "pozerať na Toho, ktorý pozerá na mňa" (po španielsky: mire que le mira). Môžeme si pripomenúť výrok z celkom iného sveta, ale veľmi sa sem hodí. "Stávame sa tým, na čo pozeráme" – hovoril Marshall Mc Luhan, analyzujúc vplyv televízie na človeka. Tento postreh s veľkým úspechom platí v oblasti, o ktorej hovorí Terézia. Zachej chcel Ježiša iba vidieť. Keď si ho Pán všimol, stáva sa iným človekom. Pohľad na Ježiša nás premieňa naňho.  Terézia, citlivá, pekná, milujúca žena, sa nebojí porovnať modlitbu k pohľadu zamilovaných. "Dvaja, ktorí sa veľmi milujú, a majú zodpovedajúcu chápavosť, sa dokážu bez akýchkoľvek znakov medzi sebou dorozumieť púhym pohľadom". Podobne aj "Boh aj duša sa rozprávajú tým istým spôsobom, iba že jeho Božský majestát chce, aby ho duša rozumela. A tak sa tí dvaja medzi sebou rozprávajú ako priateľ s priateľom a preukazujú si vzájomnú lásku". Sme už len krok od mystiky. 

Mystika silná ako eros

Terézia bola obdarovaná neobyčajnými mystickými darmi. Slávna Berniniho socha v rímskom kostole Santa Maria della Vittoria sa usiluje ukázať chvíľu extatickej skúsenosti rehoľníčky – prebitie serca. Na jej tvári sa odráža omámenie, ktoré vyzerá veľmi zmyselne, na hranici zbožnosti a erotiky. Vo svete zvulgarizovanej telesnosti, v ktorom žijeme, sa takýchto spojení možno obávať . Ale ako o tom presvedčoval pápež Benedikt XVI. v encyklike "Deus caritas est", láska "agape" a láska "eros" sa dopĺňajú, navzájom sa potrebujú.  Týka sa to tiež Božej lásky. Niekde v týchto oblastiach stojí za to, aby sme sa usilovali vrátiť sakrálny rozmer ľudskej telesnosti (teológia tela!) a tiež múdro "stelesnili" našu  zbožnosť (neraz prehnane duchovnú). Nakoniec súčasne v hlade ľudského tela, ako aj v hlade ľudského ducha sa vyjadruje základná túžba za večnou láskou silnejšou než smrť. Sama Terézia opisuje tento moment takto: "Uzrela som v ruke toho anjela dlhú zlatú kopiju a jej železný hrot bol na samom konci akoby z ohňa. Tou kopijou mi niekoľkokrát prebil srdce až do najhlbších vnútorností. Vždy, keď vytiahol kopiju, som mala pocit, akoby mi s ňou vyťahoval vnútornosti. Tak ma zanechal celú horiacu veľkým ohňom Božej lásky. Tá bolesť bola taká veľká, že som z hrude vyrážala vzlyky, o ktorých som vyššie spomínala. Ale súčasne mi to nevýslovné mučeníctvo spôsobuje takú nevysloviteľnú sladkosť, že v sebe necítim ani štipku túžby, aby sa skončilo a moja duša nenachádza spokojnosť nikde inde, iba v Bohu". Ako pôsobí taký opis na nás, uštvaných smrteľníkov, neschopných sa sústrediť ani počas jedného "Otče náš"? Predivné spojenie duchovnej skúsenosti s niečím zmyslovým, telesným. Slasť aj bolesť. Radosť aj utrpenie. Nenasýtená túžba po Bohu a pri nej nenasýtená vášnivosť. To sa nejako preplieta na najhlbších úrovniach. Predzvesť neba? Aký obraz Boha sa tu vynára? K týmto otázkam sa ešte vrátime. Nech nás uteší to, že sv. Terézia bola aj na konci života počas modlitby roztržitá. V jednom z listov píše, že je to "nevyliečiteľná choroba". "Pán dobre vie, že keď sa modlíme, chceli by sme to robiť čo najlepšie", potešuje seba aj nás. „Nedá sa pre tým ujsť, takže sa ani neznepokojujme, ani sa netrápme", radí nám.

Ako to uplatniť v našom živote?

Krátko, konkrétnie: 1) Modlitebnému sústredniu napomáhajú knižky. Pri modlitbe využívaj ich pomoc. 2) Dobrý spovedník alebo veriaci priateľ, s ktorým môžeš hovoriť o Bohu, je poklad. 3) Modlitba a život tvoria jednotu. Láska, sloboda (odpútanosť), pokora, tvrdošijnosť – tieto čnosti pomáhajú modlitbe. 4) Modlitba je priateľstvo z Bohom, mysli naňho ako na priateľa, pozeraj naňho. 5) Nerob tragédiu z roztržitosti, trpezlivosťou dosiahneš všetko. 6) Láska nech ti našepkáva, ako sa modliť. 7) Neboj sa neobyčajných duchovných darov, ale nevyhľadávaj ich. 8) Absolútne majstrovstvo – nenasýtený oheň vášnivosti usmerňovať k Bohu – Láske.

zdroj: Nedeľný hosť (Gość Niedzielny / ks. Tomasz Jaklewicz)

Daľšie články o Terézii od Ježiša: 1. Historická črta sv. Terézie od Ježiša, 2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša, 3. Zakladateľka a mystička, 4. Učiteľka modlitby 15. Učiteľka modlitby 2 , 6. Učiteľka modlitby 37. Učiteľka vnútornej modlitby8. Je ústna modlitba modlitbou?9. Modlitba sústredenia10. Boh Podľa Terézie, 11. Človek podľa Terézie, 12. Modlitba podla Terezie, 13. Obrátenie podľa Terézie14. Vnútorný hrad prvé komnaty15. Vnútorný hrad druhé komnaty16. Vnútorny hrad tretie komnaty,