Terézia od Ježiša 

 

 V kláštore Vtelenia 

   
V 21. roku života sa Terézia rozhodla, vstúpiť aj napriek nesúhlasu svojho otca, do karmelitánskeho kláštora Vtelenia v Avile, možno pod vplyvom skúsenostirehoľnej atmosféry v internáte sestier augustiniánok. św. Tresa od JezusaO vnútorných bojoch sa domýšľame z ťažkej choroby, do ktorej upadla tak v internáte, ako aj ihneď po vstupe do Karmelu. Vo svojom rozhodnutí sa neriadila najdokonalejšou motiváciou: bála sa zostať vo svete kvôli svojmu horúcemu temperamentu, triasla sa pred možnosťou, že by pošpinila rodinnú česť, mala strach pred hriechom a zatratením. Vyznáva: „Tá moja náklonnosť k rehoľnému povolaniu pochádzala skôr z otrockého stra
chu, než z lásky“ (Život 3, 6). Boh jej dal dostatok času sa duchovné dozrievanie, totiž - podľa dobových názorov - už nebola najmladšia. Jej matka sa vydala v štrnástich rokoch a štyridsiatnika už nazývali starcom. Hneď po vstupe začala okrem tajomných chorôb prežívať Božie dotyky a vnútorné zážitky, o ktorých neskôr povie, že v zárodku obsahovali v predstihu všetko, čo mala zakúsiť neskôr.

    Srdce „kňažnej mystiky“ bolo akoby celé stvorené pre lásku. Bolo otvorené na ľudí i Boha a vďaka snúbeneckému vzťahu s Ním nám mohla darovať „školu modlitby“, v ktorej dominuje zásada, že modliť sa to neznamená veľa myslieť, ale veľa milovať, lebo iba láska vedie ku zjednoteniu s Bohom. Preto – okrem najrôznejších metód a techník modlitby, takých módnych v jej časoch – celú problematiku prežívania vzťahu s Bohom zahŕňala do jednoduchého povzbudenia, aby človek pred jeho tvárou konal to, čo ho pomáha viac milovať. V rokoch 1560-1562 Terézia píše – na žiadosť spovedníka – svoj životopis, prvý čo do literárnej hodnoty v Španielsku a ani jej na um nepríde, že tvorí slávne a pamätihodné dielo. Pri opisovaní vlastného života ukazuje seba – podľa vzoru sv. Augustína – ako veľkú hriešnicu a Boha ako milosrdného Otca, ktorý v nej uskutočňuje zázraky milosti. V kláštore Vtelenia prežívala striedavo veľké mystické vzlety a veľké duchovné útrapy. V tomto kláštore sa žilo tak ako sa patrí na pobožné „dámy“, keďže v plánoch prozreteľnosti až Terézia mala dozrieť na zakladateľku pravého ženského Karmelu. augustiankyV kláštore Vtelenia prebývalo 180 rehoľníčok v apartmánoch prispôsobených ich stavu a niektoré s vlastným služobníctvom a kuchyňou. Taktiež nemali povinnú prísnu klauzúru. Na prvých desať rokov rehoľného života si Terézia spomína ako na neustály záujem zo strany Boha. „Pán ma začalobsypávať takou hojnosťou svojich darov, že ma obdaroval milosťou modlitby odpočinutia a niekedy ma dokonca povznášal až na úroveň modlitby zjednotenia“ (Ž 4, 7). Avšak ešte to nebolo konečné obrátenie.

V prvých rokoch kláštorného života Terézia usilovne zápasila sama so sebou, aby získala vytúženú vnútornú slobodu vďaka ovládnutiu rôznych strachov, ktoré zapríčinili rôzne situácie v kláštore, ako aj mimo, keď ju vyslali na liečenie.

Cieľom oveľa náročnejším však bola sloboda srdca od potreby lásky a pripútania sa k osobám a záležitostiam, ktoré sa priamo netýkali Boha. Vyskytli sa chvíle, že sa jej zdalo, akoby už mala pod nohami celý svet, ale potom na ňu znovu začali doliehať skúšky s novou silou. Čím viac si bola vedomá vnútorného boja, tým usilovnejšie privolávala Božiu pomoc. Vo svojom očakávaní sa nikdy nesklamala. „Keby som mala dopodrobna vyrozprávať, akým spôsobom ma Pán v tých prvých rokoch viedol a usmerňoval, bolo by treba rozum väčší, ako ho mám ja, aby som patrične ukázala neoceniteľné milosti, za ktoré som Mu v tom čase bola vďačná a tiež moju nevďačnosť a zlobu“ (Ž 4, 11). Keď odhalila svoju schopnosť a potrebu milovať, odhalila súčasne nebezpečenstvá, ktoré je z toho hrozili, ako aj svoju slabosť voči nim.

V siedmej kapitole životopisu vykresľuje svoju vtedajšiu situáciu: „Bola by som na koniec, neustále striedavo vstávajúc a opäť upadajúc, padla rovno do pekla; lebo na pády som mala mnohých priateľov a pomocníkov, ale pri povstávaní som bola taká opustená a ponechaná na seba samú, že sa dnes čudujem, akým spôsobo5m som nepadla navždy a zvelebujem milosrdenstvo Boha, ktorý ma jediný neopustil a podal mi ruku“ (Ž 7, 22). Terézia si uvedomuje zle užívanú slobodu, ale obviňuje sa snáď až príliš, lebo o kúsok ďalej uisťuje, že by smrteľný hriech nespáchala za nič, iba zanedbávala modlitbu a viedla – ako sa jej zdalo – veľmi priemerný život. Keď si to uvedomila, spôsobilo jej to ohromné muky. Boh si vo svojom očistnom pôsobení poslúžil súčasne temperamentom, ktorý mal skrotiť, ako aj jej veľkou citlivosťou na lásku. Terézia sa cítila vnútorne rozbitá. Spomína: „Taký život patrí k najsmutnejším, aký si len možno predstaviť, lebo som sa ani netešila Bohom, ani som nemala uspokojenie zo sveta. (...) Je to zápas taký ťažký, že nerozumiem, ako som ho mohla vydržať hoci len jeden mesiac, a nie až toľko rokov. (...) Na jednej strane Boh ma pozýval, na druhej som zas ja išla za svetom. Božie veci mi pôsobili veľkú potechu, veci sveta ma mocne držali na uzde. (...) Trpela som veľký vnútorý rozkol, pretože duch vo mne nebol pánom, ale otrokom“ (Ž 8, 1; 7, 11). Keď sa jej srdce v tom ohni dostatočné vypálilo, sám Boh v nej spôsobil prelom pomocou obrazu svojich múk a čítaním Vyznaní sv. Augustína. Tá skúsenosť, ktorú zažila v pôstnom období roku 1554, hoci ešte nebola posledným „obrátením“, tvorila predsa len dôležitý krok v jej vnútornom živote. Dokonca neskôr, v období, ktoré Terézia nazýva svojim “novým životom“, neprestáva bojovať o úplnú duchovnú slobodu, v čom jej úspešne pomáhajú spovedníci. Až vo svojom kláštore sv. Jozefa v Avily, prvom Karmeli, ktorý ona založila, mohla s úľavou povedať, že Boh ju skutočne uvoľnil z jej zvierajúcich a bolestných pút. Bol potrebný hlboký duchovný otras, aby ju Terézia - neistá sama sebou a hľadajúca cestu -mohla dostatočne rozoznať a odvážiť sa na ňu vykročiť. Veľká španielska mystička sa totiž nemala stať iba obnoviteľkou rehole, ale celej Cirkvi, zmietanej náboženskými bojmi v čase reformácie.

Reformátorka Karmelu

V Teréziinom vnútornom obrate – ako sme už pripomenuliavila,-hradby-168623 – zavážil predovšetkým citovo-obrazotvorný zážitok, podporený takou silnou milosťou, že radikálne zmenil jej život: konečne sa prestala pridŕžať seba samej a celú svoju nádej vložila v Bohu. Toto úplné odovzdanie sa Božiemu milosrdenstvu jej dovolilo v pokoji sa odovzdať vnútornej modlitbe a súčasne pristúpiť na riskantné rozhodnutie založiť reformovaný karmelitánsky kláštor, čo sa stalo začiatkom veľkej reformy Karmelu.

Keď sa potom začali objavovať počiatočné námietky zo strany vtedajšieho Karmelu a sveta, podporoval ju vnútorný Boží hlas, ktorý sa už naučila počúvať a poslúchať. „Pán mi rozhodne prikázal, aby som sa starala zo všetkých síl o založenie tohto kláštora a nezanedbávala túto záležitosť; že v ňom bude kvitnúť horlivá služba jemu a že má byť zasvätený svätému Jozefovi. (...) Rozkázal mi, aby som oznámila jeho príkazy svojmu spovedníkovi“ (Ž 32, 11). Samo priznanie sa ku zjaveniam bolo pre Teréziu nemalým pokorením v čase, keď podobne „osvietených“ pálili na hranici. A už ani nehovoriac vtedy, keď sa o jej snahách dozvedela verejnosť! „Sotva sa o tejto reči začalo v meste šuškať, rozpútalo sa proti nám tak prudké prenasledovanie, že sa to dá ťažko opísať. Všade o nás klebetili a vysmievali sa nám; (iné pl a iné cz). Nevedela som, čo si mám počať, pretože sa mi zdalo, že majú trochu pravdu. Keď som teda bola taká utrápená a odporúčala som sa Pánovi, Jeho Velebnosť ma začala utešovať a dodávať mi odvahu. Povedal mi, že na tom mám vidieť, ako veľmi trpeli zakladatelia rádov, že na nás čakajú oveľa ťažšie prenasledovania, ktoré si ani neviem predstaviť a že nás to nemá zarmucovať“ (Ž 32, 14).

To zvláštne povzbudenie – na pohľad skôr znechucujúce a prestrašujúce – nieslo so sebou moc a odvahu. Skôr ako skutočne zostal posvätený prvý reformný kláštor, Terézia zápasila s nekončiacimi sa útokmi a intrigami. Hoci bola vždy energická a vedela si poradiť, predsa len bývala často na konci so silami a výdržou. Vtedy jej pomáhalo vedomie, že to ju Boh vybral, aby uskutočnila jeho zámery. V priebehu trinástich rokov, t. j. od roku 1562 do roku 1575 – napriek neustálym chorobám a úplnému nedostatku peňazí – založila jedenásť kláštorov: v Avile, Medine del Campo, Malagone, Valladolide, Tolede, Pastrane, Salamance, Albe de Tormes, Segovii, Bease de Segura a v Seville.

Treba prečítať Knihu zakladaní, aby sme mohli oceniť ohromný prínos tejto chorľavej rehoľníčky, ktorá samu seba volala – trochu z pokory, trochu vzdorovito – „nevzdelanou ženou“. Epopeja o zakladaní nových karmelov verne odzrkadľuje Teréziinu osobnosť. Je napísaná s humorom a štipkou irónie týkajúcej sa nielen osôb menej dôležitých v súvislosti so zakladaním, ale aj jej samej a karmelitánok. Sestry cestovali obyčajne na zakrytých vozoch, do ktorých boli zapriahnuté muly, a počas svojej niekoľkodňovej cesty sa snažili horlivo vypĺňať svoje rehoľné povinnosti, týkajúce sa najmä vnútornej modlitby a breviára. Toto je úryvok opisujúci udalosti spojené s príchodom sestier do Kordoby. Tam tieto zahalené a pod dlhými velónmi skryté sestry vyvolali skutočnú senzáciu, pričom sa okolo nich zbehlo „na diváky“ množstvo ohromených ľudí.

„Vysadli sme pred kostolom, naše tváre síce nikto nemohol vidieť, ale už samotný pohľad na naše véla a biele ručne tkané plášte a sandále na nohách ľahko mohol a aj spôsobil medzi ľuďmi rozruch. A naše vzrušenie nebolo o nič menšie; vďačím mu aspoň za to, že že pod jeho vplyvom ma úplne opustila horúčka. (...) Bola to jedna z najväčších nepríjemností, aké som kedy v živote zažila. Pohľad na nás totiž vyvolal medzi ľuďmi zhromaždenými v kostole taký rozruch a hurhaj, ako keby prebiehal boj býkov v aréne“ (Kniha zakladaní 24, 14).

Terézia bola veľkou realistkou a nič neušlo jej pozornosti. V listoch, plných ženského pôvabu a materskej starostlivosti o adresátov, preplieta často veci duchovné a mystické s úplne praktickými a prozaickými. Napr. keď posmeľuje istú dámu k častej sv. spovedi, z ohľadu na lásku voči Bohu i ku nej, súčasne jej pripomína o morkách, ktoré sestrám sľúbila. Pre ňu je charakteristická harmónia medzi apoštolskými dielami a mystickou skúsenosťou. Jej odkaz spája v sebe v rovnakej miere apoštolskú horlivosť i pokoj ducha, modlitbu i duchovné vedenie, askézu i ženskú citlivosť. Teréziu možno pochopiť iba na základe protirečení a paradoxov. Zamilovala si Boha i človeka nekonečnou láskou a nerozdeľovala jednu od druhej. Svätosť, ktorú jej priznávali už za života, vôbec neničila jej vrodené vlastnosti a ani úplne neodstraňovala isté nedostatky a nedokonalosti, len ich miernila a učila všetko premieňať na triesky rozpaľujúce v nej čoraz väčší plameň lásky spojený so skutočnou pokorou srdca. Vošla do dejín v celej aureole svojej ženskosti, oddaná úplne Bohu a ľuďom. Jej ľudských vlohy Boh nielenže nezničil, ale výrazne ich obohatil svojou milosťou, takže Terézia môže byť príklad zdokonaleného človečenstva. Dokonca aj vtedy, keď na ňu hľadíme ako na vzor kresťanskej skúsenosti s Bohom, založenej na dokonalej viere, nádeji a láske, vidíme ako verila, dúfala a milovala po ľudsky a ako zápasila so svojimi obmedzeniami, tu padala a tu zasa vstávala zo slabostí svojej prirodzenosti. Obnoviteľka Karmelu a Cirkvi, matka a učiteľka duchovného života, a na koniec učiteľka Cirkvi zostáva pre nás stále aktuálnou výzvou k trpezlivému budovaniu Božieho života na prirodzenosti, akou nás sám Boh obdaroval.

Teréziina láska voči svojim dcéram a synom v ráde

Hore uvedený rok 1575 vôbec nezakončil zakladateľské ťažkosti veľkej Matky Karmelu. Naopak! Znásobil ich a priniesol viac starostí o udržanie diela v boji s dávnym Karmelom. Tá tmavá stránka v dejinách Karmelu sa premenila na svetlú v dejinách svätej vďaka jej schopnosti premieňať všetko utrpenie na väčšiu lásku a väčšiu odovzdanosť Bohu. Po založení kláštora v Seville v roku 1575, presne na Nový Rok zakladá ďalší v Caravace, potom ďalšie a nakoniec posledný v roku 1582 v Burgose, niekoľko mesiacov pred svojou smrťou. Každý nový „holubník“ Preblahoslavenej Panny Márie – ako nazýva svoje ženské kláštory – rozmnožoval jej radosť, vďačnosť voči Bohu a nádej prísť na pomoc svetu rozdelenému vojnami. Nič sa však nevyrovnalo radosti Matky zakladateľky, akú zažila pri vzniku prvého mužského Karmelu jej milovanej a pretrpenej reformy. Píše: „Dobre som pochopila, že šťastný zrod tohto kláštora otcov bola milosť omnoho väčšia ako všetky doteraz založené kláštory sestier“ (Kniha zakladaní 14, 12). Dostala teda vytúžených spovedníkov a duchovných sprievodcov pre svoje sestry, ktoré nazývala duchovnými dcérami. Karmelitáni – mocou svojej kňazskej služby – ich mali viesť k Bohu podľa ideálu a charizmy, ktorú jej do srdca vložilo Božie milosrdenstvo. Nevedno, či by bez nich jej dielo, nazvané neskôr tereziánskou reformou, pretrvalo duchovné a historické búrky, aké počas stáročí doliehali na jej veľkú „rodinu“.

Terézia rovnako ako „dcérky“, a možno i viac, milovala svojich „synov“, o čom svedčia jej listy. Milovala múdro, na Boží spôsob a pre Boha, preto nešetrila ani jedných ani druhých, keď Mu neslúžili z celého srdca. Bola to starostlivosť matkinho srdca, ktorá, vidiac vzrast diela jej života, túžila, aby bolo celé oddané Bohu a Cirkvi. Osobitné city ju spájali – čo ani neskrývala – s Jánom od Kríža a Graciánom, t.j. o. Hieronymom od Matky Božej. O prvom stretnutí s o. Hieronymom píše: „Stačil mi jediný pohľad, aby som rozoznala, že Pán mám v tomto človeku poslal pomoc, ktorú som potrebovala v mojej vyčerpanosti. Preto som v tých dňoch bola taká nekonečne šťastná, (...) že by som rada nerobila nič iné ako ďakovala nášmu Pánovi“ (Kniha zakladaní 24, 2). A neskôr, z perspektívy uplynulých rokov hovorí: „Nepreháňam; boli to najšťastnejšie dni môjho života“. Radosť zo stretnutia bola obojstranná. Vnútorne osamelý Gracián (o 30 rokov mladší ako Terézia) si pred ňou otvoril srdce, dojatý jej duchovnými skúsenosťami ako aj zrelou materskosťou. Navzájom sa dopĺňali: on v nej videl krásu a mladosť ducha, ona v ňom napriek mladému veku zrelosť. Ich hlboké, osobné stretnutie spája nadovšetko láska k Bohu a k reholi. Terézia, zjednotená s Bohom v mystickej únii, s nesmiernou schopnosťou milovať a veľkou, ženskou citlivosťou, kládla na prvé miesto to, čo je ľudské a až potom vecné. Gracián sa staval k záležitostiam vecne a vo veciach rehoľných – mužsky a „pracovne“. Neskôr ich život neušetrí pred konfliktami, ale na počiatku obidvaja prežívajú veľkú radosť zo vzájomného porozumenia. Napriek povznášajúcim citom vo vzťahu ku Graciánovi v ňom Terézia dokáže vidieť svojho predstaveného ako aj otca a duchovného vodcu, hoci v ich prípade platí, že ten, kto vedie, je súčasne aj vedený.

V skoro tom istom období je veľkým – asi najväčším – pomocníkom v Teréziinom diele o. Ján od Kríža, rehoľník nízkeho vzrastu, útly a nenápadný, ale silný duchom. Terézia si ho ctila a obdivovala. Ján najlepšie pochopil karmelitánsku tereziánsku charizmu a duchovne ju stvárnil, preto keď sa hovorí o reforme, obvykle sa dodávalo: Joanne adiutore – s pomocou Jána. Bez neho by nevykonala to, čo pre Cirkev urobila. Vďaka jeho morálnej autorite dosiahla – v období, keď žena nemohla zastávať žiadne právne funkcie v reholi – taktiež právnu autoritu. Ján bol prvý pri zakladaní mužského Karmelu v dedinke Duruelo, hoci priorom sa stal starší vekom aj rehoľným životom o. Anton od Ježiša. Terézia si cenila Jánovu múdrosť, nazývala ho „malým Senekom“. Za prvého provinciála však chcela Graciána, aj keď súčasne uznávala, že Ján jej bol zo všetkých najoddanejší a najviac jej pomohol. Jána si vážila, ale radšej chcela mať pri sebe Graciána, lebo tým, že ho poslúchala ako dcéra, mohla sa oňho starať ako matka, čo pri Jánovi nebolo možné. V priateľstve s Graciánom - podľa názoru o. Otgera Stegginka – Terézia integrovala svoju ženskosť a poukázala na to, že „v nadprirodzzenej láske k Bohu a človeku nielen, že sa zachovávajú psychologické štruktúry ľudských postojov, ale až v nej dosahujú plný rozvoj“. Dalo by sa veľa rozprávať o priateľstvách Terézie so sestrami. Neskrývala, že z prioriek, ktoré menovala, vyzdvihovala najmä Máriu od sv. Jozefa a najčastejšie jej písala svoje listy, kde sa delila o postrehy čo do karmelitánskeho ideálu a o vlastné skúsenosti. Práve jej napísala, že u tých, ktorých miluje, nestrpí žiadnu nedokonalosť. A čím vrúcnejšie ich miluje, tým ťažšie znáša ich chyby. Dôkazom tejto pravdy je vzťah Terézie k „veľkej“ Anne od Ježiša, lebo ona po smrti reformátorky prebrala štafetu reformy. Matka reformátorka ju na to od začiatku pripravovala. Nazývala ju svojou „dcérkou a korunou“ ako aj „stĺpom (prirovnanie použité z obdobia putovania izraelitov po púšti), ktorý vedie, osvecuje a chráni“. Annu od Ježiša poverila založiť kláštor v Granade spolu s o. Jánom od Kríža, keďže v tom istom čase plánovala založiť spolu s o. Graciánom kláštor v Burgos. Keď si však Anna počínala príliš svojvoľne, Matka vzplanula svätým hnevom. Vyčítala Anne jej nezávislosť, tvrdošijné presadzovanie svojich názorov a záľub, v nadpise listu ju nazvala „neposlušným stvorením“ a prikázala, aby tento ostrý list dala prečítať tak podpriorke, ako aj o. Jánovi od Kríža. Anna bola napriek všetkému pokorná, lebo nielen, že výčitku zverejnila, ale list starostlivo zachovala. Hlasy Terézie a Jána zneli až do konca súzvučne, obaja totiž dosiahli slobodu srdca, ktorého cieľom bola láska a cestou – zriekanie sa. Obaja tiež hlboko zažili, že všetko, čo odovzdali Bohu, dostali už v tomto živote naspäť ako stokrát rozmnožené duchovné dobro. Ježišova láska je spásonosná, takže nikto z nich nechcel žiť iba pre seba, ale mať účasť na spásonosnej Božej láske.

Daľšie články o Terézii od Ježiša: 1. Historická črta sv. Terézie od Ježiša, 2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša, 3. Zakladateľka a mystička, 4. Učiteľka modlitby 15. Učiteľka modlitby 2 , 6. Učiteľka modlitby 37. Učiteľka vnútornej modlitby8. Je ústna modlitba modlitbou?9. Modlitba sústredenia10. Boh Podľa Terézie, 11. Človek podľa Terézie, 12. Modlitba podla Terezie13. Obrátenie podľa Terézie14. Vnútorný hrad prvé komnaty15. Vnútorný hrad druhé komnaty16. Vnútorny hrad tretie komnaty,