Mária od Ukrižovaného Ježiša

Miriam Baouardy

Abellin, malá dedinka v polovici cesty medzi Hajfou a Nazaretom, patrí do gréckokatolíckej diecézy s biskupským sídlom v meste Akko. Z neveľkej vyvýšeniny, na ktorej sa usadila, sa otvára nádherný výhľad na Galileu. Od severnej strany sa týčia hory až po zasnežený štít Hermonu; na východe ležia pahorky, za ktorými sa skrýva Nazaret a na juhu nížina Ezdrelon, z ktorej náhle vyrastá horská reťaz Karmelu.

Práve v tejto dedinke žil Giries (Juraj) Baouardy. Narodil sa v obci Khourfesh, položenej v Hornej Galiley, 20 km na juhovýchod od Akka. Tak ako iní obyvatelia dediny, aj on sa zaoberal výrobou pušného prachu, čo len tak-tak stačilo na udržanie rodiny pri živote.

Baouardy bol kresťanom z presvedčenia a neraz musel preto znášať prejavy nevraživosti zo strany vládnúcej moslimskej väčšiny. Raz bol uväznený a nespravodlivo obvinený z vraždy spáchanej v dedine Tarshiha. Keď sa po istom čase dokázala jeho nevina a prepustili ho, rozhodol sa odísť z rodnej obce a presťahoval sa do Abellinu.

Jeho žena Mirjam (Mária) Shahine, pochádzala z osady Tarshiha. Čo sa týka detí, bolestne prežívali, že im každý z dvanástich synov zomrel krátko po narodení. Nakoniec sa 5. januára 1846 narodila dcéra Miriam. Podľa miestneho zvyku bola desať dní po narodení pokrstená a pobirmovaná.

O dva roky neskôr prišiel na svet syn Boulos (Pavol). Rodinné šťastie však trvalo veľmi krátko. Keď mala Miriam tri roky, stratila oboch rodičov. Deti sa museli rozísť. Teta z maminej strany pochádzajúca z Tarshihy si vzala Pavla a Miriam si adoptoval strýko z otcovej strany žijúci v Abelline. Súrodenci sa už nikdy viac nestretli.

Mladosť Miriam

O niekoľko rokov sa strýko s rodinou presťahoval do Alexandrie v Egypte. Miriam vyrastala pod bdelým okom strýka, pričom s ňou zaobchádzali ako s vlastnou dcérou. Vôbec jej neprekážali pri rozvíjaní jej náboženského života. Od siedmeho roku života sa spovedávala každý týždeň a v ôsmom roku života prijala prvé sväté prijímanie.

Podľa orientálneho zvyku ju strýko sľúbil za ženu jednému z bratrancov žijúcich v Káhire. Keď skončila trinásty rok života, pochopila, že sa bude musieť vydať. Začali sa prípravy na svadobnú slávnosť. Miriam však rodinu aj príbuzných zaskočila, lebo vyhlásila, že s manželstvom nesúhlasí. Márne boli argumenty a nátlak farára, ba dokonca aj biskupa, priateľa rodiny, ktorí sa ju snažili presvedčiť, aby strýka poslúchla. Za trest ju potom poslali slúžiť ako tú najposlednejšiu slúžku do kuchyne a umývať riad.

Miriam vedela, že má brata a rozhodla sa, že ho poprosí o pomoc. Napísala mu list, v ktorom mu opísala svoju situáciu. List mal doručiť istý známy, moslim, ktorý predtým pracoval u strýka a teraz sa chystal ísť do Nazareta. Ten súhlasil, ale len pod podmienkou, že prijme islam. Keď Miriam energicka odmietla, veľmi sa nahneval, dýkou ťažko zranil dievča na šiji a potom skryl telo, podľa neho mŕtvej, pri ceste.

Udalosť sa odohrala v septembri 1858. Miriam nedokázala vysvetliť, kto ju zachránil. Rozprávala, že ju našla neznáma rehoľníčka, ktorá sa o ňu celé týždne starala a potom ju odprevadlila do kostola sv. Kataríny, patriaceho františkánom. Po celý život jej zostala viditeľná jazva na krku.

Miriam sa už k strýkovi nevrátila. Pracovala ako slúžka v rôznych rodinách. Z Alexandrie sa vydala na cestu do Jeruzalema, odtiaľ do Bejrútu, až nakoniec v roku 1863 do Marseille, kde v rodine sýrskych emigrantov pracovala ako kuchárka. Na sv. omšu chodievala do kostola sv. Karola aj do gréckokatolíckeho kostola sv. Mikuláša. Tu spoznala duchovného otca Filipa Abdoua, rektora kostola, ktorý hovoril po arabsky. Zvolila si ho za spovedníka a duchovného sprievodcu.

V kongregácii sv. Jozefa

Aj vo veku dvadsiatich rokov vyzerala Miriam ako dvanásť či trinásťročné dievčatko. Jej rast sa zastavil kvôli prežitému utrpeniu a podvýžive. Jediným majetkom Miriam boli biedne šaty, ktoré nosila. Keďže bývala v arabskom dome, slabo ovládala francúzštinu.

Nastal čas, aby sa rozhodla, čo ďalej. Kedysi odmietla nanútené manželstvo, teraz sa rozhodla vstúpiť do kláštora. Prvý pokus zmarila jej domáca, Najjiar, ktorá nechcela stratiť dobrú slúžku. Vtedy chcela vstúpiť do Kongregácie dcér Lásky, opatrujúcej chorých. Potom ju zasa kvôli krehkému zdraviu odmietli klarisky. Nakoniec Miriam vstúpila v roku 1875 do Kongregácie sestier sv. Jozefa na periférii Marseille. Kongregácia mala medzinárodné zloženie. Medzi postulantkami a novickami sa nachádzali Arabky zo Sýrie, uprostred ktorých sa Miriam cítila ako doma.

Zakrátko všednosť kláštorného života narušili neobvyklé mystické úkazy, napr. extázy a stigmy, ktoré Miriam považovala za príznaky malomocenstva. V spoločenstve vyvolali veľké znepokojenie. Aby sa im predišlo, Miriam mala pracovať najmä manuálne. Keďže sa napriek tomu opakovali, v kongregácii usúdili, že postulantka sa hodí viac do kláštoru s prísnou klauzúrou. V tejto situácii jej prišla na pomoc novicmajsterka, sr. Veronika, ktorá sa pripravovala na vstup k bosým karmelitánkam v Pau. Navrhla jej, aby ju tam sprevádzala a Miriam súhlasila. Tak teda v máji 1867 Miriam opustila Kongregáciu sv. Jozefa. Asi dva týždne strávila u matky duchovného otca Filipa Abdoua a v polovici júna prišla do Pau.

V Karmeli v Pau

Karmelitánky prijali Miriam za sestru konversku, lebo nikdy nechodila do žiadnej školy a bola analfabetkou. Pracovala teda v kuchyni. Po krátkom postuláte dostala 27. júla 1867 karmelitánsky habit a meno sr. Mária od Ukrižovaného Ježiša. Vzhľadom na čnosti novicky sa komunita rozhodla urobiť z nej chórovú sestru. Podpriorka dostala za úlohu naučiť ju čítať breviár po latinsky. Napriek veľkému úsiliu mala novicka vážne problémy nielen s latinčinou, ale aj s francúzštinou, a najmä so samostatným čítaním. Keďže videla, že si s tým neporadí, prosila, aby znova mohla byť sestrou konverskou. Súhlas dostala až po štyroch rokoch., v roku 1871.

V noviciáte sa často opakovali nadprirodzené úkazy, čo jej vôbec neuľahčovalo život. Okrem toho slabé zdravie bolo príčinou, že si kládla otázku, či to je jej miesto. Spolusestry však vôbec nepochybovali, najmä novicmajsterka, ktoré po rokoch svedčila: „Bolo by treba oveľa skúsenejšie pero než moje, aby predstavilo túto peknú dušu, jej šľachetnosť, prostotu, pokoru, lásku k Bohu a k ľuďom, jej duchovnú silu v prekonávaní prekážok, dôveru v Boha, rozhodnosť v boji s diablom, ktorý ju stále napádal, jej lásku k skrytému, obyčajnému životu. Bolo treba vidieť ju a byť s ňou, aby ste ju spoznali. Vari všetko to, čo v jej živote bolo neobyčajné, pochádza od Boha? Odpoveď nemáme dávať my. Môžeme odpovedať iba to, že ak tieto úkazy nepochádzali od Boha, naša novicka je o to viac hodná obdivu, lebo ak bola v moci diabla, zostala verná Bohu, úplne mu dôverovala, bola pokorná a malá, nikdy nehľadala uznanie od ľudí, hľadala iba Božiu vôľu a jeho väčšiu slávu. Starostlivo som skúmala jej city a potvrdzujem, že nikdy nezišla z cesty života, hľadala iba Boha“.

V Karmeli v Mangalore

  1. augusta 1870 sa niekoľko bosých karmelitánok vydalo na cestu loďou do Indie, aby tam založili kláštor v Mangalore. Iniciátorom zakladania bol biskup Lucien Garrelon, bosý karmelitán, v ráde Mária-Efrém od Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Keď sa v roku 1866 podelil s karmelitánkami v Pau o túžbu založiť ženský kláštor v Mangalore, stretol sa s nadšenou odpoveďou. Práve počas prípravy na založenie vstúpila do kláštora sr. Mária od Ukrižovaného Ježiša. Na vlastnú prosbu ju pripojili do skupiny zakladateliek.

Po Suezský prieplav plavba prebiehala pokojne. Na vlnách Červeného mora karmelitánky ochoreli, v dôsledku čoho museli v Adene opustiť loď. Dve z nich zomreli, zvyšné dorazili do Kalkaty 22. októbra. Tým, čo prežili, prišli na pomoc ďalšie sestry z Pau a Bayonnu. Koncom roka 1870 sa mohol v kláštore v Mangalore začať pravidelný rehoľný život.

Sestra Miriam, teraz už Mária od Ukrižovaného Ježiša, pokračovala v noviciáte. Po smrti matky Elie bola jej novicmajsterkou sr. Mária od Dieťaťa Ježiša z kláštoru v Bayonne. Biskup Garrelon jej za spovedníka určil o. Lazára od Kríža, svojho generálneho vikára. Práve on mal rozhodujúci vplyv na to, aby sa sr. Mária znova stala konverskou a namiesto chórových povinností sa mohla venovať svojim obľúbeným manuálnym prácam.

Po roku noviciátu sr. Mária 21. novembra 1871 zložila sľuby. Začalo sa pre ňu nepríjemné obdobie neporozumení, vyvolaných opakovaním neobyčajných úkazov. Sr. Mária o nich rozprávala výlučne so svojím spovedníkom, o. Lazárom. Pokiaľ ju viedol on, všetko išlo dobre. Bohužiaľ, v roku 1872 o. Lazár opustil Mangalore a sr. Mária stratila svoju oporu. Medzi ňou a biskupom a komunitou narastala nedôvera. Situácia sa zhoršila, keď niektoré úkazy v jej živote začali pripisovať diablovi. Došlo až k tomu, že ona sama považovala svoje sľuby za neplatné. V tejto situácii ju biskup odoslal do materinského kláštora v Pau.

Karmel v Betleheme

Koncom roku 1872, onedlho po návrate z Mangalore, začala sr. Mária hovoriť o potrebe založenia kláštora bosých karmelitánok v Betleheme. Komunita to prijímala chladne, veď iba nedávno sa vrátila pokorená po neúspešnej účasti na zakladaní v Indii. Napriek tomu raz vypovedaná myšlienka nezanikla. Bol však potrebný čas na získanie finančných prostriedkov. Zaobstarala ich Berthe Dartigaux, jediná dcéra hlavného sudcu v Pau, príbuzná kniežaťa Saint-Cricq, ministra vlády Karola X. Jej spovedníkom bol o. Pierre Estrate, z Kongregácie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorý podporoval myšlienku sr. Márie.

Bolo treba získať súhlas Svätej Stolice s týmto zámerom. Záležitosť si vzal na starosť biskup Lacroix, ordinár Bayonnskej diecézy. Prvá odpoveď Kongregácie na šírenie viery bola negatívna, lebo patriarcha Jeruzalema nebol schopný zabezpečiť finančné zdroje na udržanie klauzúrneho kláštora. Kongregácia zmenila názor potom, čo ju uistili, že kláštor má zabezpečené prostriedky obživy z iných zdrojov.

Mníšky vycestovali z Pau 20. augusta 1875. Sprevádzala ich zakladateľka (v materiálnom zmysle slova) Berte Dartigaux. Počas cesty sa zastavili v Lurdoch, ďalej v Marseille, kde sr. Mária navštívila svojich známych z obdobia prvého pobytu vo Francúzsku, najmä duchovného otca Abdoua a sestry z Kongregácie sv. Jozefa. 26. augusta nasadli na loď, 6. septembra prišli do Jaffy, a 12. septembra dorazili do Betlehema, kde sa usadili v provizórnom kláštore.

Sestra Mária bola jedinou sestrou, ktorá hovorila po arabsky, preto nečudo, že práve ona sa pustila do stavby kláštora. Ona vybrala miesto na stavbu, dozerala na robotníkov, kontrolovala dodávateľov, urovnávala spory. „Hrabala sa vo vápne a piesku“, ako to sama obrazne opísala. Srdečnosťou, prostotou a úslužnosťou si získala srdcia pracovníkov.

Stavba rýchlo pokračovala. 24. marca 1876 bol posvätený základný kameň a už 21. novembra toho istého roku sa v kláštore usadili rehoľníčky. Dokončovacie práce trvali ešte aj v nasledujúcich rokoch.

Od okamihu príchodu do Betlehema sr. Mária nahlas rozprávala, že karmelitánky by mali založiť kláštor aj v Nazarete. Hovorila o tom aj s patriarchom Jeruzalema, Vincenzom Braccom, presviedčajúc ho, že ak bude podporovať toto zakladanie, bude mať príležitosť zadosťučiniť za počiatočný odpor voči projektu založenia kláštora v Betleheme.

V máji roku 1878 sr. Mária od Ukrižovaného Ježiša spolu s predstavenou kláštora v Betleheme prišli do Nazareta, aby videli miesto pre budúci kláštor. Pri tejto príležitosti navštívili tamojšie sväté miesta, dlho sa modlili najmä pri jaskyni Vtelenia. Sestra Mária, ktorá toľké roky strávila v kuchyni, sa s veľkým dojatím prechádzala po jaskyni nazývanej ľudovo „Kuchyňa Panny Márie“.

Posledné dni

Po návrate z Betlehema sr. Mária ďalej dozerala na robotníkov pri dokončovacích prácach na kláštore, hoci jej viditeľne ubúdalo síl a blížil sa koniec jej života. V júli sa bolesti znásobili, dýchala čoraz ťažšie. Mala silne opuchnuté nohy, bolestivý kašeľ jej prekážal v spánku. Napriek tomu každé ráno prišla do práce.

  1. augusta novicmajsterka zaznamenala: „Sestra Mária od Ukrižovaného Ježiša veľmi trpí, napriek tomu s veľkým úsilím a sebazaprením pracuje. Niekoľkokrát nám hovorila: Robím všetko, aby som práce posunula dopredu, aby ste po mojej smrti mohli žiť pokojne a odpočívať. Dnes ráno bola veľmi slabá. Napriek tomu bdela pri robotníkoch s dvojnásobnou energiou. Dvakrát spadla v záhrade“.

V ten istý deň, počas nesenia dvoch džbánov s čerstvou vodou, spadla tretí raz, pričom si viacnásobne zlomila ľavé rameno. Veľmi trpela. Lekári nedokázali zmierniť jej bolesti. O deň neskôr sa objavila gangréna (odumieranie tkaniva). V nedeľu 25. augusta chirurg z Jeruzalema potvrdil, že gangréna zachvátila ramená a šiju. Zákroky, ktoré použil, neboli účinné, ľavé rameno mala celé odumreté.

Chorej udelili potrebné sviatosti. Medzi mnohými kňazmi, ktorí ju navštívili, sa objavil aj patriarcha Jeruzalema Vincenzo Bracco. Sestry pri nej bdeli celú noc. Dýchala čoraz ťažšie. Keď zazvonili na Anjel Pána, prežehnala sa. Jedna zo sestier jej napovedala zvolanie: „Môj Ježišu, milosrdenstvo!“ „Áno, milosrdenstvo!“ – opakovala po nej. To boli jej posledné slová. Zomrela ticho, bez agónie. Bolo desať minút po piatej hodine ráno 26. augusta 1878. Mala 33 rokov, z ktorých 12 strávila v Karmeli. Pohreb sa uskutočnil hneď nasledujúci deň.

Beatifikačný proces, otvorený v roku 1919, sa ukončil slávnostnou beatifikáciou, ktorú vykonal Ján Pavol II. 13. novembra 1983 v Ríme.

Svätorečena v 17. máj 2015 je pre Karmel ďalším významným dňom. Svätý Otec František vyhlásil za svätú Máriu od Ukrižovaného Ježiša (Miriam Baouardy) bosú karmelitánku. Zaujímavosťou je, že aj sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre (z Lisieux) bola vyhlásená za svätú 17. mája 1925 pápežom Piom XI.

spracoval: Czeslaw Gil, podľa textu v Il Carmelo in Terra Santa, Arenzano 1994, s. 201-210