Ludlík a Zélia Martenovci

Rodičia sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša a sv. Tváre

            Prečo svätí?

Louis Martin a Zélia Martinová-Guérinová

(Rodičia sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša a Sv. Tváre)

„Pán Boh mi dal otca a matku, ktorí boli hodní viac Neba ako zeme.“ (sv. Terezka)

Louis (čít. Lui; Ľudovít) Martin (čít. Marten – 22. 8. 1823 – 29. 7. 1894) sa narodil ako tretie dieťa v rodine vojaka – kapitána Petra Františka (Pierre François) a Márie Anny Martinovcov. Najprv sa vyučil hodinárskemu remeslu. Od mladosti túžil po rehoľnom živote; ako 20-ročný sa uchádzal o prijatie do kontemplatívneho kláštora sv. Bernarda v Alpách. Neprijali ho však pre neznalosť latinčiny. Napriek tomu, že sa rok venoval usilovnému štúdiu latinčiny, neprijali ho, a tak sa musel svojho zámeru vzdať. Túžba po „tichom a pokojnom živote v ústraní“ ho však neopustila. Keď mal 27 rokov, v Alençone si otvoril obchod – hodinárstvo a klenotníctvo. Svojmu povolaniu hodinár-klenotník sa venoval dvadsať rokov – až do r. 1870. V centre jeho duchovného života je Boh a najmä adorácia pred Najsvätejšou oltárnou sviatosťou. Raz za mesiac sa zúčastňuje celonočnej adorácie (to praktizuje aj neskôr počas manželstva). Rád prejavuje dobročinnú lásku k blížnym a zúčastňuje sa pútí k Panne Márii (napr. do Chartres, Lúrd…). Žije vo svete ako mních – životom modlitby, pôstu, obetovania sa a dobročinnej lásky.

Zélia (Azélie) Mária (23. 12. 1831 – 28. 8. 1877) sa narodila ako druhé dieťa v rodine vojaka Izidora a Lujzy Jany Guérinovcov. Jej otec Izidor Guérin (čít. Géren) neskôr odišiel z armády a vstúpil k žandárom. Zéliino detstvo nebolo šťastné. Medzi siedmym a dvanástym rokom svojho života bola neustále chorá, bolievala ju hlava. Väčšmi ako chorobami trpela nedostatkom lásky zo strany rodičov. Boli to síce veriaci, poctiví a pracovití ľudia, ale bez prejavov nežnosti a citu. Otec Izidor Guérin bol panovačný, mrzutý a tvrdý človek a tým ovplyvňoval aj správanie svojej ženy. Zélia duševne trpela. Bola útlocitná a schopná hlbokého citového prežívania.

Svojmu bratovi Izidorovi neskôr píše: Moje detstvo a mladosť boli smutné ako rubáš. Naša mama ťa rozmaznávala, no voči mne, a ty to dobre vieš, bola veľmi prísna. Hoci bola inak veľmi dobrá, ku mne sa nedokázala priblížiť. Veľmi som tým trpela… Teraz zaiste nie som nešťastná, naozaj, som šťastná ako nikdy (mala na mysli svojho dobrého manžela a deti). Napriek tomu mám však veľa trápení, aké nemávajú ženy v podobnej situácii. To tie nešťastné alençonské čipky…“ (List zo 7. 11. 1865).

Zrejme si uvedomovala, že aj ona bola talentovaná, lebo ako sama píše: „Moje slohy boli dobré, dostávala som za ne prvú cenu. Z jedenástich bolo desať mojich slohov vždy najlepších“ (List bratovi Izidorovi 12. 11. 1863). Aj v iných predmetoch patrila medzi najlepšie žiačky vyšších tried. Mala veľmi dobré literárne vzdelanie. Zrejme chcela pokračovať v štúdiu, rodičia však uprednostnili jej brata Izidora. V rodine Guerinových bola najstaršou dcérou Mária Luisa Guérinová (1829 – 1877), neskôr rehoľná sestra Dositea v reholi Navštívenia v Le Mans; za dva roky sa narodila Zélia. Jej brat Izidor Guérin (1841 – 1909) bol o desať rokov mladší od Zélie a zrejme to bol dôvod, prečo ho rodiča rozmaznávali a všetko mu dovolili. Napriek príkoriam, ktorých sa Zélii v detstve dostalo v porovnaní s bratom Izidorom, zachovala mu po celý život zvláštnu náklonnosť, o čom svedčí aj bohatá korešpondencia medzi nimi. Veľké pochopenie našla u svojej staršej sestry Márie Luisy, ktorá sa stala jej dôverníčkou.

Louis aj Zélia vyrastali v kresťanských rodinách. Obaja uvažovali o zasvätenom živote: Zélia túžila zasvätiť sa Bohu v reholi sv. Vincenta a starať sa o tých najbiednejších. Predstavená ju však odmietla prijať pre jej chatrné zdravie, čo u Zélie vyvolalo nesmierne sklamanie. Prijíma to s pokorou a dôverou v Boha a v jeho vôľu. Ako 22-ročná sa vyučila miestnemu remeslu – výrobe alençonskej čipky a začala podnikať.

Louisova matka chcela, aby sa jej syn oženil. Zúčastnila sa na čipkárskom kurze, kde stretla Zéliu Guérinovú. Onedlho sa Zélia a Louis stretli a po čase sa rozhodli uzavrieť manželstvo. Zosobášili sa 13. júla 1858 v Kostole Panny Márie v Alençone. Boli rozhodnutí žiť aj v manželstve v úplnej čistote (v manželskom celibáte), a preto v prvých mesiacoch žili ako brat a sestra. Svoje rozhodnutie zmenili až na radu Louisovho spovedníka, ktorý Louisovi objasnil, v čom spočíva správny spôsob prežívania čistoty v manželstve a povedal mu, že by bolo dobré, aby mal so Zéliou deti. 

Pán ich postupne obdaroval deviatimi deťmi: siedmimi dcérami a dvoma synmi:

Mária (22. 2. 1860 – 19. 1. 1940), od 15. 10. 1886 bosá karmelitánka v kláštore v Lisieux (sestra Mária od Najsvätejšieho Srdca Ježišovho);

Paulína (7. 9. 1861 – 28. 7. 1951), od 2. 10. 1882 bosá karmelitánka v kláštore v Lisieux (sestra, neskôr priorka Agnesa od Ježiša);

Leónia (3. 6. 1863 – 16. 6. 1941), od  28. 1. 1899 vizitantka (sestra Františka Terézia v reholi Navštívenia);

Helena (13. 10. 1864 – 22. 2. 1870);

Jozef Ľudovít (20. 9. 1866 – 14. 2. 1867);

Jozef Ján Krstiteľ ( 19. 12. 1867 – 24. 8. 1868);

Celina (28. 4. 1869 – 25. 2. 1959), od 14. 9. 1894 bosá karmelitánka v kláštore v Lisieux (sestra Genovéva od Svätej Tváre);

Melánia Terézia (16. 8. 1870 – 8. 10. 1870);

Terézia (2. 1. 1873 – 30. 9. 1897), od 9. 4. 1888 bosá karmelitánka v kláštore v Lisieux (sestra Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre).

Všetky deti Martinovcov mali prvé meno Mária. 

Z ich deviatich detí štyri zomreli v útlom veku; všetkých päť dcér, ktoré prežili, sa

zasvätili rehoľnému životu: štyri (Mária, Paulína, Celina a Terézia) ako bosé karmelitánky, Leónia ako vizitantka (rehoľa Navštívenia).

Zélia sa na začiatku manželstva modlí: „Ježišu, ak nie som hodná byť tvojou nevestou, tak chcem vstúpiť do manželstva, aby som splnila tvoju svätú vôľu. Prosím ťa, daruj mi veľa detí, a daj, aby sa ti všetky zasvätili.“ A Pán vypočul jej modlitbu! Zélia po všetky roky svojho života žije obetavo pre svoje deti. Švagrinej Celine Guérinovej neskôr píše: „Milujem deti do zbláznenia, bola som stvorená aby som ich mala!… Je to taká sladká práca zaoberať sa vlastnými deťmi! Aj keby som nemohla robiť nič iné, iba to, považovala by som sa za najšťastnejšiu zo žien. Ale je dobre, že ich otec a ja pracujeme, aby sme ich zabezpečili, aby – až budú veľké – boli s nami spokojné!“ (List zo 14. 4. 1868)

Neskôr v liste dcére Paulíne (4. marca 1877) píše o svojich a manželových túžbach z mladosti (pred vstupom do manželstva) – zasvätiť sa Bohu v kláštore… „Ale keď sme mali deti, naše ideály sa zmenili. Už sme nežili pre nič iné, iba pre ne, ony sa stali naším šťastím a nikdy sme už nenašli iné šťastie okrem nich. Skrátka, všetko sa stalo tak, ako sa malo stať; svet pre nás už nikdy nebol príťažou. Pre mňa to bolo veľkým zadosťučinením, a preto som si priala mnoho detí, aby som ich vychovala pre nebo.“

Zélia prežívala každé svoje materstvo ako modlitbu: prosila o tento dar, prijala ho a potom sa oň starostlivo starala. Ak jej bol niekedy tento dar odňatý (t. j. dieťa zomrelo), necítila sa oklamaná. Obdivovala Boží plán, aj keď bol niekedy ťaživý…

Zélia zo zdravotných dôvodov nemohla deti dojčiť, a preto bola nútená skoro všetky svoje deti dať na určitý čas k dojke. Len žena-matka sa vie vcítiť do jej situácie. Zélia hovorievala, že miluje svoje deti nadovšetko, preto takéto odlúčenie niesla ťažko. V tých časoch sa to bežne praktizovalo, lebo náhrady za materské mlieko neexistovali a toto bolo to najlepšie riešenie, ako zaistiť najvhodnejšiu potravu pre dojča. Zélia musela za dojkou ďaleko cestovať a preto nemohla často svoju dcérku Helenku vídať. Píše o tom bratovi (1864), ale jedným dychom pripája: „Nech je zvelebený Pán!“ Neskôr, v roku 1869, píše o rodine svojmu mužovi, ktorý je v Paríži kvôli vybaveniu objednávok na čipky (o Zéliine čipky bol totiž veľký záujem a predávali sa dokonca v najluxusnejších obchodoch v Paríži): „Čo sa týka detí, neznepokojuj sa. V nedeľu som bola u dojky navštíviť malú Celinku. Pribrala pol libry… Vždy som si priala mať chlapca, ak sa to ale Bohu nepáči, tak súhlasím s jeho vôľou.“ Zélia to hovorí s veľkou dôverou v Pána. Táto jej čnosť je v jej živote už hlboko zakorenená.

Ako matka poznala aj bolesť zo straty milovaných detí; aj túto bolesť prijíma s pokorou. Veľkú útechu našla u Panny Márie. Ako sa neskôr priznala svojim deťom, pri soche Usmievavej Panny Márie dostala veľkú milosť pokoja a vyrovnanosti, ktorú po smrti milovanej 6-ročnej dcérky Helenky nebola sama  schopná znova nájsť. V tom čase bola navyše tehotná a tak zotavenie a získanie stratenej radosti a životnej sily bolo pre Zéliu takmer nemožné. Strata dcéry Helenky oboch manželov veľmi zasiahla aj preto, že to bolo zdravé a veľmi milé dieťa. Vôbec netušili, že by horúčka a prechladnutie, na ktoré onedlho zomrela, mohlo tak katastrofálne skončiť. „Ani ja, ani manžel sme to nepredpokladali… Obetovali sme to Bohu.“   

Švagrinej Celine Guérinovej píše (17. 10. 1871) o svojej opakovanej bolestnej skúsenosti: „Keď som zatlačila oči svojim milovaným dietkam a pochovala som ich, zažila som mnoho bolesti, ale som stále odovzdaná. Nesťažujem sa na žiaľ ani na trápenie, ktoré som kvôli tomu zakúsila. Mnohí mi hovorili: ´Bolo by lepšie, keby si nikdy žiadne deti nemala.´ S tým nemôžem súhlasiť. Neverím, že by sa bolesti a utrpenie mohli porovnávať s večnou blaženosťou mojich detí. A potom, nestratila som ich navždy; život je krátky a plný biedy, stretnem sa s nimi tam v nebi!“

A v inom liste (5. 11. 1871) píše: „Tieto dva pocity, bolesť zo straty dieťaťa tu na zemi, a radosť z pomyslenia, že mám anjela v nebi, sa vo mne stále striedajú…“

Zéliina sestra, Mária Luisa (sr. Dozitea), sa v liste adresovanom Martinovcom (23. 2. 1870) zmieňuje (azda prorocké videnie?) o hodnote Zéliiných obetí, ktoré Pán vidí a istotne aj ocení: „Považuj sa za šťastnú, lebo si mohla dať nebu vyvolených, ktorí budú tvojou korunou a tvojou radosťou… Boh ťa oslávi… Ak je s tebou Pán spokojný, dá ti, aby sa ti narodilo dieťa, z ktorého bude veľký  svätec.“ Oboch uisťuje, že im vyprosuje, aby to bol misionár. V tom čase bola Zélia tehotná s Melaniou Teréziou. Terezka, ktorá sa narodila o 3 roky (2. januára 1873), sa skutočne stala veľkou sväticou a je aj patrónkou misií a učiteľkou Cirkvi…

Martinových vo vytrvalosti a vernosti Pánovi posilňovalo vedomie, že všetko v živote má vyšší zmysel, že za všetkým môžu hľadať doposiaľ možno skrytý zámer.

Zélia mala po celý svoj život jedinú túžbu: stať sa svätou. Postupne pochopila, že manželstvo a rodina sú privilegovaným miestom na klíčenie a rozvoj svätosti. V roku 1863 píše bratovi: „Nie, šťastie nemožno nájsť tu na zemi a je zlým znamením, keď všetko prekvitá. Boh to vo svojej múdrosti tak chcel, aby sme vždy mali dôvod pamätať na to, že zem nie je našou vlasťou.“ A naozaj, od roku 1864 prichádzajú kríže: popri ťažkostiach pri výchove detí a namáhavej práci v čipkárskej dielni sa pripája jej vážna choroba a odchody blízkych – rodičov a štyroch z deviatich detí. V tom čase to síce nebolo nič nezvyčajné, ale citlivej a milujúcej Zélii to spôsobovalo hlbokú traumu. Všetky tieto útrapy života však znášala statočne a s hlbokou vierou. Odovzdane opakuje: „Buď Božia vôľa…“

Zélia bola milujúcou a starostlivou matkou a vzornou manželkou. Mala obdivuhodnú energiu; popri starostlivosti o rodinu sa venovala svojej práci – až do úplného vyčerpania. Bola vychýrená čipkárka. Svoju dielňu na výrobu čipiek zmenila na malý podnik, v ktorom zamestnávala niekoľko miestnych čipkárok, a tým im zabezpečovala živobytie; cítila za ne zodpovednosť. Ženy jej prinášali hotové čipky a Zélia z nich robila finálne výtvory. Zélia neúnavne pracovala, aby dcéram zabezpečila veno; hoci ako podnikateľka bola schopná zarobiť dosť peňazí, predsa sa k peniazom nepripútala.

Podnik natoľko prosperoval, že v roku 1870 sa jej manžel Louis rozhodol vzdať sa svojho hodinárstva a zlatníctva, aby mohol manželke pomáhať v podnikaní. Sám veľa cestoval a zabezpečoval potrebné záležitosti.

Okrem toho sa Zélia venovala vedeniu domácnosti, organizovaniu rodinného života a výchove detí, čo bolo iste dosť vyčerpávajúce. Stále však mala na zreteli najdôležitejšiu starosť – starosť o svätosť svojich detí „a v pokornom nasledovaní prijatého povolania – starosť o svoju vlastnú svätosť“ (Sicari, s. 151). Popritom sa tiež starala o svojich chorých rodičov.

Každý deň začínala spolu s deťmi spoločnou modlitbou, pri ktorej odriekala slová:

„Môj Bože, obetujem ti svoje srdce, prijmi ho, pokiaľ chceš, aby nepatrilo nikomu inému, iba tebe, môj dobrý Ježišu!“ Sv. Terezka neskôr vo svojich Autobiografických zápiskoch spomína: „Veľmi som milovala Pána Boha a veľmi často som mu odovzdávala svoje srdce malou formulkou, ktorú ma naučila mamička.“ (1. zv., Príbeh mojej duše, s. 96.)

Jej dcéry ju veľakrát počuli hovoriť: „Pán mi nedáva milosti preto, aby som bola ustráchaná. Mám v sebe pokoj. Boh je dobrý Otec, ktorý nikdy nedáva svojmu stvoreniu niesť ťažší kríž, než aký môže uniesť.“

Zélia jasne pozná zmysel svojho života, svojich prác a námah. Je ochotná obetovať sa pre šťastie rodiny. Jej život však nie je len námaha a utrpenie. Na mnohých miestach jej korešpondencie sa stretáme s jasne vyslovenou radosťou a hrdosťou nad deťmi. Dôležité je tiež jej pevné presvedčenie, akého fantastického manžela má, ako si ho váži a miluje ho. Život bez detí a bez svojho milovaného Louisa si nevie ani predstaviť. O svojom láskavom a starostlivom manželovi raz napísala: „Môj muž je svätec, želala by som takého všetkým ženám.“

Zélia v liste zo 14. 6. 1866 radí svojmu bratovi Izidorovi, aké vlastnosti by mala mať dobrá žena ako jeho budúca manželka: „Nie je zlato všetko, čo sa blyští. Dobrá žena v domácnosti sa nebojí zašpiniť si ruky pri práci, má rada zrkadlo len natoľko, nakoľko je to nevyhnutné, vie vychovávať deti k práci a k zbožnosti.“ To, čo odporúča bratovi, sama vo svojom živote dôsledne praktizuje.

Hoci mali Martinovci každodennej driny a starostí vyše hlavy, svoj zrak neupierali iba na časné hodnoty. Naopak, viera, ktorá mala kľúčové postavenie v ich živote, ich pobádala k tomu, aby v pozemských hodnotách videli predobraz budúceho, nadpozemského dobra. Hľadanie nadprirodzeného za hranicami časného a pozemského sa u obidvoch prejavovalo rôzne: kým Louis Martin bol nadšeným pútnikom (putoval na rôzne mariánske pútnické miesta), zbožnosť jeho manželky mala prevažne podobu hlbokého rozjímania. Okrem toho sa spolu denne zúčastňovali na sv. omši ráno o 5.30 hod. Celý deň potom prežívali  v Božej blízkosti, a to tak prirodzene a nenásilne, že ich deti boli schopné bez problémov prijať náboženskú výchovu; s dychtivosťou prijímali všetko nové a vo svojej nevinnosti a detskej jednoduchosti otvárali svoje srdiečka Božej milosti, ktorá ich sýtila, aby boli schopné rásť k svätosti.

Boh je centrom ich manželského života. Prejavujú hlbokú úctu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, zapájajú sa do činnosti rôznych náboženských spoločenstiev. Spája ich hlboká láska; žijú harmonickým životom, spoločne sa rozhodujú v záležitostiach domácnosti. Ochotne prejavujú dobročinnú lásku biednym a nešťastným ľuďom.

O dôležitosti modlitby v ich živote svedčí veľa poznámok v rodinnej korešpondencii. Zélia napríklad v liste z 1. 11. 1873 napísala tieto slová: „Váš otec bol predošlú noc na nočnej adorácii, hoci keď o deviatej odchádzal, bol veľmi unavený.“ Louis mal veľmi rád eucharistické adorácie a kontemplatívnu modlitbu. Po celodennej práci sa namiesto spánku zúčastňoval na pravidelných nočných adoráciách. Vo svojom živote vedel spojiť prácu a modlitbu. Modlitba mu dávala tiež silu k uplatňovaniu milosrdnej lásky voči núdznym. 

            Ako sme už spomínali, Louis rád chodil sám na mariánske pútnické miesta; putoval aj niekoľko dní. Jeho vnímavá, meditatívna duša túžila byť v tichu s Pánom, aby sa  po príchode späť mohol s väčším nasadením venovať svojej rodine. Často sa zúčastnil aj hromadných pútí. Keďže sa v tom čase tieto náboženské zhromaždenia chápali ako nebezpečné zhromaždenia ľudu, kde môže dôjsť k manifestácii, boli takéto akcie pod policajným dohľadom. Boli to neľahké revolučné roky pre celé Francúzsko. Ale ani tieto nepríjemnosti Louisa Martina neodradili. Takáto účasť na púťach posilňovala pútnikov vo viere a upevňovala bratské vzťahy pri spoločnom putovaní.

            Aj Zélia prežívala hlbokú dôveru a lásku k Panne Márii, ale iným spôsobom ako jej manžel. Je dojímavé, čo píše v liste z 5. decembra 1875 svojej 14-ročnej dcére Paulíne o duchovných okolnostiach jej počatia: „Nikdy nezabudnem na deň 8. decembra 1860 (t. j. sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie), keď som prosila našu Matku v nebi, aby mi darovala malú Paulínu. Ale nemôžem sa ubrániť úsmevu, keď si spomeniem, že som bola celkom ako malé dievčatko, ktoré prosí svoju matku o bábiku, a presne tak som sa správala: chcela som mať Paulínu, ako je tá, ktorú mám, a vyjadrila som sa celkom jasne, pretože som sa obávala, že by svätá Panna nemusela celkom správne pochopiť, o čo prosím. V prvom rade bolo potrebné, aby mala krásnu dušičku, schopnú stať sa svätou…“ (Pozn.: Paulína sa narodila 7. septembra 1861, presne deväť mesiacov po Zéliinej prosbe adresovanej Panne Márii; a 8. septembra, na sviatok Narodenia Panny Márie, bola pokrstená.)

V liste zo dňa 5. decembra 1875 píše: „Aj tento rok pôjdem k Panne Márii, skoro ráno, chcem tam byť prvá…, ale nebudem už prosiť o ďalšie deti. Budem sa modliť za to, aby tie, ktoré mi boli dané, sa stali svätými, aby som ich mohla nasledovať, ale aby boli omnoho lepšie, ako som ja!“

            Zélia v dôsledku veľkého vyčerpania čoskoro ochorela na rakovinu. Svoju chorobu prijíma s odvahou a až do konca života sa napriek veľkému niekoľkoročnému utrpeniu venuje manželovi, deťom a práci. Hovorí, že „treba jednoducho žiť v prítomnej chvíli, ktorá je miestom Božej prítomnosti“.

V predvečer svojich posledných Vianoc (1876) odišla na ďalšie vyšetrenie k svojmu známemu lekárovi; všetci ju i naďalej odhovárali od prípadnej operácie. Svojmu manželovi 31. decembra 1876 píše: „Odovzdajme sa do rúk dobrého Boha, on vie lepšie ako my, čo je pre nás dobré. On zraňuje i uzdravuje… Som ako dieťa, ktoré sa neznepokojuje zajtrajškom, ale stále očakávam šťastie.“

Na začiatku januára 1877 píše: „Kráčajme vpred, to je tá najradostnejšia možnosť! Doma sa teraz už natoľko netrápia, a ja sa veľmi snažím, aby to tak bolo aj naďalej. Tak veľmi by som si priala, aby sa o tom všetkom už nehovorilo! Načo? Ak sme urobili všetko, čo sa dalo, nechajme ostatné v rukách Prozreteľnosti… Pokiaľ sa neuzdravím, je to preto, že Boh ma veľmi chce mať pri sebe…“

Utrápená rodina sa rozhodla ísť spoločne na púť do Lúrd, aby jej vyprosili zdravie. Zélia v máji 1877 napísala dcére: „Musíme byť pripravené prijať bezo zvyšku vôľu dobrého Boha, nech už bude akákoľvek, pretože jeho vôľa je pre nás vždy to najlepšie.“

V liste zo 7. júna 1877 píše: „Pracovala som za štyroch a štyria dokážu pracovať bez strácania času. Mala som tvrdý život… A teraz, kedy by som si už konečne mohla vydýchnuť, vidím znamenie k odchodu, akoby som počula: ´Už si toho urobila dosť, poď si odpočinúť!´ Ale ja som ešte neurobila dosť! Tieto deti ešte nie sú dospelé, potrebujú ma. Ach, keby toho nebolo, vôbec by som nemala strach zo smrti!“

Ani počas posledných dní – vo veľkých bolestiach na smrteľnej posteli – sa Zélia neprestáva modliť; drží v rukách ruženec… „Je nevyhnutné, aby som nestrácala čas, ktorý mi zostáva, lebo toto sú dni spásy, ktoré sa už nikdy nevrátia, a ja ich chcem využiť“, píše v liste z 15. júla 1877. Zo všetkých síl sa snažila, aby sa rodina neznepokojovala kvôli jej zdravotnému stavu, a všetkých povzbudzovala: „Keby ma Boh považoval za užitočnú tu na zemi, iste by u mňa nedopustil túto chorobu, pretože som ho veľmi prosila, aby ma nebral z tohto sveta, dokiaľ ma moje deti budú potrebovať… Neberiem to však tragicky, a to je jedna z najväčších milostí, aké mi Boh dal… Nech sa stane čokoľvek, využime čas, ktorý nám zostáva, a zbytočne nemajme starosti. Aj tak bude vždy všetko tak, ako chce Boh!“ (List zo 17. decembra 1876).

Niekoľko dní pred smrťou (16. augusta 1877) píše bratovi Izidorovi: „Ak ma svätá Panna neuzdravila, je to preto, že môj čas sa naplnil a dobrý Boh chce, aby som si odpočinula niekde inde ako na tejto zemi.“

Zélia zomrela na úsvite 28. augusta 1877 vo veku 46 rokov, po 19 rokoch spoločného života s milovaným manželom Louisom.

Louis Martin musel v živote prekonať niekoľko veľmi ťažkých období. Veľkou skúškou jeho viery bola ťažká choroba jeho manželky. Nádej, ktorú všetci vkladali do návštevy Lúrd, sa rýchlo rozplynula v bolestných a prebdených nociach strávených pri lôžku umierajúcej milovanej manželky. Louis zostal sám s piatimi dcérami. Výchova, vedenie domácnosti, zamestnanie na zaistenie obživy – všetko zostalo na ňom. Napokon sa rozhodol predať svoj obchod v Alençone a na radu svojho švagra, Zéliinho brata Izidora Guérina, sa 15. novembra 1877 presťahoval s dcérami do Lisieux, do štvrte Buissonnets, do blízkosti príbuzných – švagra Izidora Guérina s manželkou, ktorí mu pomáhali v starostlivosti o dcéry. Urobiť také vážne rozhodnutie nebolo iste pre neho ľahké. Jeho milovaná Zélia bola pochovaná v Alençone. A Louis tam mal veľa priateľov a známych, veď tam prežil celý život. Toto všetko opustil, aby čo najlepšie zabezpečil život a výchovu svojim milovaným dcéram. Venuje sa výlučne im; snaží sa im všestranne vynahradiť matkinu neprítomnosť. Darí sa mu vytvárať radostnú rodinnú atmosféru. Po večeroch si spoločne hrajú a spievajú, a nielen nábožné piesne, ale aj známe francúzske pesničky; čítajú si nielen zo Svätého písma, ale napríklad aj La Fontainove bájky.

Terezka neskôr spomína na spoločne strávené chvíle s otcom: „A čo povedať o zimných večeroch, najmä o tých nedeľňajších? Ach, aký pôžitok som mala, keď som si mohla po partii dámy sadnúť s Celinou oteckovi na kolená… Spieval nám svojím krásnym  hlasom a jeho  piesne napĺňali duše hlbokými myšlienkami… alebo nás hojdal a recitoval básne vyjadrujúce večné pravdy“ (1. zv., Príbeh mojej duše, s 101).

     Terézia spomína na krásne večerné chvíle, keď sa spoločne modlila celá rodina: „Potom sme sa odobrali hore na spoločnú modlitbu a malá kráľovná bola celkom sama pri svojom kráľovi. Stačilo jej len dívať sa naňho a vedela , ako sa modlia svätí“… (1. zv., Príbeh mojej duše, s. 101) Vidieť kontemplovať svojho otca, to musel byť naozaj veľký zážitok pre vnímavú detskú dušu.

Terezka rada pozorovala svojho otca v kostole pri kázni: „Jeho krásna tvár mi toľko napovedala!… Niekedy sa mu do oči tlačili slzy, ktoré sa márne snažil zadržať. Ako keby už nestál na zemi, tak rada sa jeho duša oddávala večným pravdám…“ (1. zv., Príbeh mojej duše, s. 100).

Ďalšou neľahkou skutočnosťou, s ktorou sa musel Louis Martin vyrovnať, bolo duchovné povolanie jeho dcér. Iste bolo pre neho veľmi ťažké odlúčiť sa postupne od nich a všetky ich odovzdať  Bohu. Louis to urobil z lásky k Bohu a dal im svoje požehnanie a slobodu.

Paulína a neskôr aj najstaršia dcéra Mária vstupujú do Karmelu v Lisieux (Paulína r. 1882 a Mária r. 1886). Takisto aj najmladšia dcéra Terézia sa mu vo svojich 14 rokoch (1887) zdôveruje so svojou túžbou nasledovať sestry. Napriek veľkej bolesti z rozlúčenia Louis ju podporuje v naplnení jej povolania: pomáha jej stretnúť sa s diecéznym biskupom, aby jej udelil dišpenz vzhľadom na jej mladý vek, a odchádza s Teréziou na púť do Ríma, k Sv. Otcovi, s prosbou, aby ju požehnal a udelil jej povolenie vstúpiť do kláštora. V tom istom období sa aj dcéra Leónia rozhoduje vstúpiť do rehole Navštívenia Panny Márie v Caen.

Posledná, záverečná skúška bola pre Louisa najťažšia, no zároveň ho najviac zdokonalila a urobila z neho „obetu milú Bohu“. Bola to jeho choroba, ktorá ho celkom očistila od akejkoľvek pýchy, lebo bola ponižujúca. Stal sa celkom závislý od ostatých, ponížený, pokorný, odovzdaný do Božej vôle. Dôležitý bol jeho postoj, ktorý nijak nebol pasívnou ľahostajnosťou, pretože si veľmi hlboko uvedomoval význam lásky k Bohu vyjadrený ochotou pripojiť sa k Jeho utrpeniu.

V nedeľu 1. mája 1887 dostal Louis Martin prvý záchvat mozgovej príhody s čiastočným ochrnutím nôh. Terézia o tom píše: „ Boli sme veľmi znepokojené, ale dobrá  telesná sústava môjho milovaného kráľa to skoro prekonala a naše obavy zmizli“ (1. zv., Príbeh mojej duše, s. 193). Nasledovalo dlhšie latentné obdobie, v ktorom sa však nijako nešetril a to zrejme prispelo k rýchlemu a závažnému zhoršeniu jeho zdravia. Je obdivuhodné, že napriek už existujúcim zdravotným problémom bol Louis Martin ochotný podstúpiť takú dlhú a aj fyzicky namáhavú cestu do Ríma v októbri toho istého roku (1877), len aby pomohol najmladšej dcére Terézii uskutočniť jej túžbu – vstúpiť do Karmelu. Odcestovali 4. novembra 1887 a vracali sa až 2. decembra. Pre vážne chorého Louisa to musela byť veľmi namáhavá cesta. Terézia neskôr poznamenáva: „Na ceste do Ríma sme si všimli, že sa ľahko unaví, že už nie je taký veselý ako zvyčajne.“ (1. zv., Príbeh mojej duše, s. 193)

Od roku 1887 nastáva obdobie, ako keby sa otec s dcérou pretekali v snahe o dokonalosť. Vzájomne sa podporujú. Otec vidí svoju krásnu najmladšiu dcéru, ako túži po Bohu, ona zasa vidí múdreho otca, ktorý jej svedčí o Bohu celým svojím životom. Práve z tohto obdobia pochádzajú Teréziine slová: „Predovšetkým som si všimla, aký veľký pokrok urobil otecko v dokonalosti. Podľa príkladu svätého Františka Saleského dospel tak ďaleko, že sa stal pánom svojej prirodzenej živosti do tej miery, že sa zdalo, akoby mal povahu najtichšieho tvora na svete… Pozemské veci ako keby sa ho ani netýkali, ľahko prekonával protivenstvá tohto života. Pán Boh ho zaplavoval útechami, pri denných návštevách Sviatosti oltárnej mu oči často zvlhli slzami a z tváre mu žiarila nebeská blaženosť…“ (1. zv., Príbeh mojej duše, s. 194)

„Každé odpoludnie som chodila s oteckom na malú prechádzku. Spolu sme navštevovali Oltárnu sviatosť, každý deň v inom kostole.“ (1. zv., Príbeh mojej duše, s. 94)

            Terezka spomína, ako ju otec odmalička viedol k láske a dobročinnosti voči chudobným a biednym. Každý deň na prechádzke dávali almužnu žobrákom, ktorých stretli. Raz si jeden chromý odmietol od nej zobrať peniaze: „Neviem ani povedať, čo sa vtedy dialo v mojom srdci. Rada by som ho bola potešila… Chcela som mu dať niečo, čo by mi neodmietol, lebo som k nemu cítila veľké sympatie. Vtedy som si spomenula, ako som počula, že v deň prvého svätého prijímania človek dostane všetko, o čo prosí. Táto myšlienka ma utešila, a hoci som mala ešte len šesť rokov, povedala som si: „Budem sa modliť za môjho úbožiaka v deň môjho svätého prijímania.“ (1. zv., Príbeh mojej duše, s. 95 – 96)

Louis a Zélia vštepovali svojim deťom túžbu po svätosti: jednak ju často spomínali a jednak sa sami o ňu vedome usilovali. V liste z r. 1888 Terezka píše otcovi: „Áno,… budem sa snažiť, aby som bola Tvojou slávou tým, že sa stanem veľkou sväticou… Budem sa zo všetkých síl snažiť, aby som sa aspoň trochu podobala svojmu Kráľovi“ (2. zv., Listy, s. 64).

V liste z 31. júla 1888 Terezka píše krásne vyznanie: „Keď myslím na Teba, môj milovaný otecko, zároveň myslím  na Pána Boha, pretože sa mi zdá, že nie je možné vidieť na zemi niekoho svätejšieho než Teba…“ (2. zv., Listy, s. 70). A v liste z 30. decembra 1888  píše: „Otecko, viac si nemohol pre svoju Kráľovničku urobiť. Ak nebude sväticou, bude to jej vina, pretože pri takom oteckovi, ako si Ty, má na to veľa prostriedkov!…“ (2. zv., Listy, s. 88).

     Terezka mala len štyri roky, keď jej zomrela mama. Výrazne to poznamenalo jej detstvo. Otec sa však veľmi snažil nahradiť dcéram matkinu lásku a starostlivosť. Terézia neskôr hodnotí toto obdobie svojho života ako najbolestnejšie. Spomína naň takto: „Od mamičkinej smrti sa moja šťastná povaha celkom zmenila: Ja, taká živá a zhovorčivá, stala som sa bojazlivou a tichou, nesmierne citlivou. Stačil jeden pohľad, a už ma zalievali slzy, nikto ma nesmel utešovať, neznášala som spoločnosť cudzích osôb. No naďalej som bola obklopovaná najväčšou nehou. Oteckovo nežné srdce pripojilo k svojej doterajšej láske aj lásku naozaj materinskú!“ (1. zv., Príbeh mojej duše, s. 92 – 93)

Terézia vstupuje do Karmelu 9. apríla 1888 na liturgický sviatok Zvestovania Pána. Po rannej omši Louis Martin, Leónia, Celina a celá rodina Guérinových odprevadili Teréziu až k bráne kláštora. „Môj milovaný kráľ nehovoril takmer nič, len na mňa upieral láskavý pohľad…. Potom som si kľakla pred svojho skvelého otca a prosila som ho o požehnanie. Aj on si kľakol a s plačom ma požehnal. Anjeli sa určite usmievali pri takomto výjave, keď tento starec privádzal Pánovi ako obeť svoje dieťa, ktoré prežívalo ešte len jar života!…“ (1. zv., Príbeh mojej duše, s. 189 – 190). Terézia si uvedomuje, že aj keď človek koná skutky pre Pána z tej najčistejšej lásky, nie sú vôbec ľahké, ba niekedy si vyžadujú heroickú statočnosť. „S akou vierou prijal otecko odlúčenie od svojej malej kráľovnej! Svojim alençonským priateľom oznamoval: ´Drahí priatelia, moja malá kráľovná – Terézia vstúpila včera do Karmelu! Iba Boh môže požadovať takú obetu… Neľutujte ma, lebo moje srdce oplýva radosťou´“ (1. zv., Príbeh mojej duše, s. 194).

Dňa 23. júna 1888 Louis Martin z neznámych príčin utiekol z domu. Celina a jej strýko Izidor Guérin ho našli až 27. júna v Le Havri. Terézia tieto dni strachu a neistoty opisuje týmito slovami: „Neviete, aké ťažké chvíle sme prežívali. Tieto spomienky sú vryté hlboko do našich sŕdc a netreba ich opisovať. A to bol iba začiatok našej skúšky“  (1. zv., Príbeh mojej duše, s. 194).

V lete roku 1888 išli Martinovci do Alençonu a Louis navštívil kostol, v ktorom sa kedysi zosobášil so Zéliou. Louis tu prežije mimoriadnu Božiu blízkosť. Neskôr svojim dcéram povedal: „Deti moje, prichádzam z Alençonu, kde som v kostole Notre Dame dostal také milosti a útechy, že som vyslovil túto modlitbu: ´Môj Bože, to je priveľa! Som priveľmi šťastný, takto nemožno ísť do neba, chcem pre teba niečo vytrpieť! A ponúkol som sa …´ Slová ´ako obeť´ iba vydýchol, neopovážil sa ich pred nami vysloviť, ale my sme pochopili“ (2. zv., Listy, s. 419). Krátko po ich návrate do Buissonnets sa 12. augusta objavuje u Louisa ďalšia recidíva. Guérinovci po smrti bratranca pani Guérinovej v auguste 1888 zdedili úctyhodné dedičstvo, najmä zámok La Musse (porov. 1. zv., Príbeh mojej duše,  s. 355). Zámok La Musse zohrá v blízkej budúcnosti ešte dôležitú rolu v Louisovom živote. Jednak tu strávi striedavo dlhé obdobia a tu aj posledný raz vydýchne.

V decembri roku 1888 Louis venoval 10 000 frankov na nový oltár v Katedrále sv. Petra. Terezka na to spomína takto: „Bolo načase, aby taký verný služobník prijal odmenu za svoje námahy, bolo spravodlivé, aby sa jeho mzda podobala mzde, ktorú dal Boh Kráľovi neba, svojmu jedinému Synovi … Otecko práve venoval Bohu oltár a on sám bol vyvolená obeta, sám mal byť na ňom obetovaný s nepoškvrneným Baránkom“ (1. zv., Príbeh mojej duše, s. 194). Je to naozaj zvláštne a symbolické prepojenie udalostí: darovanie peňazí na oltár, sebaobetovanie sa Bohu, choroba, pokojné prežívanie choroby a pokorné znášanie všetkých útrap s tým spojených. Pri spätnom pohľade všetko do seba zapadá a dáva to hlboký zmysel.

Terezkina obliečka bola naplánovaná na november 1888. Pre vážny zdravotný stav Louisa  Martina bola však odložená na 10. januára nasledujúceho roku (1889). Zúčastnil sa na nej aj Terezkin otec Louis. Na tento sviatočný deň Terezka spomína takto: „Najkrajším,  najúchvatnejším kvetom bol môj milovaný kráľ (t. j. Louis Martin), ktorý nebol nikdy krajší, dôstojnejší… U všetkých vzbudil obdiv. Bol to triumfálny deň, jeho posledný sviatok tu na zemi. Daroval Pánu Bohu všetky svoje deti, lebo už aj Celina sa mu zverila so svojím povolaním. Vtedy plakal od radosti a šiel sa s ňou poďakovať Tomu, ktorý ´mu urobil česť, že si vzal všetky jeho deti´“ (1. zv., Príbeh mojej duše, s. 195).

 Louisov zdravotný stav sa rapídne zhoršoval a 11. februára 1889 musel byť umiestnený v nemocnici U Dobrého Spasiteľa v Caen, kde musel zostať tri roky. Terézia hodnotí toto obdobie slovami: „Nemyslela som vtedy na skúšky, ktoré mi boli pripravené… nevedela som, že 12. februára, mesiac po mojej obliečke, bude náš milovaný otec piť najtrpkejší, najponižujúcejší zo všetkých kalichov“ (1. zv., Príbeh mojej duše, s. 196). Jeho halucinačné stavy začali nadobúdať na intenzite. Terézia znáša otcovo utrpenie veľmi ťažko. Píše dojímavé listy o utrpení svojim sestrám Leónii a Celine, ktoré sa ubytovali v penzióne v Caen, blízko Nemocnice Dobrého Spasiteľa, aby boli oteckovi nablízku a mohli mu pomáhať. V dôsledku opakovaných mozgových príhod zostal Louis Martin ochrnutý. Obdobia, kedy bol pri plnom vedomí, sa striedali s obdobiami halucinácií. Ošetrujúci personál v ústave hovoril o pánu Martinovi ako o vzornom, spolupracujúcom a trpezlivom pacientovi. Všetkých udivoval svojou poslušnosťou a prívetivosťou. Ošetrujúcemu lekárovi sa 9. marca 1889 zveril: „Viem, prečo na mňa dobrý Boh zoslal túto skúšku. Nikdy som nepoznal poníženie, a tak sa mi jedného dostalo.“ A lekár mu odpovedal: „No, a to stojí za to.“ Odpoveď bola mienená tak, že keď sa niekto ocitol v nemocnici U Dobrého Spasiteľa, pokladalo sa to za niečo hlboko ponižujúce. Terézia neskôr píše svojmu duchovnému bratovi abbému Bellièrovi: „Otecko prijal tú skúšku, chápal všetko to poníženie a vo svojom hrdinstve zašiel tak ďaleko, že nechcel, aby sme sa modlili za jeho uzdravenie“ (2. zv., Listy, s. 354).

V liste adresovanom otcovi (25. novembra 1888) Terezka píše, že na neho ustavične myslí a celé dni sa modlí, s túžbou vidieť ho úplne zdravého. „Ale ja dobre viem, prečo nám Pán Boh posiela túto skúšku. Je to preto, aby sme získali krásne Nebo! On totiž vie, že nášho milovaného otecka máme najradšej zo všetkého na tejto zemi, ale vie aj to, že ak chceme dosiahnuť večný život, musíme trpieť, a preto nás skúša v tom, čo nám je najdrahšie… Cítim, že dobrotivý Boh chce dať môjmu Kráľovi v nebeskom Kráľovstve nádherný trón, presahujúci všetky ľudské predstavy, ako vraví sv. Pavol: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorých miluje (1 Kor 2, 9). Je niekto na tomto svete, koho Boh miluje väčšmi ako môjho drahého otca…? Nemôžem tomu uveriť…! A dnes nám napokon podáva dôkaz, že sa nemýlim, lebo Boh vždy skúša tých, ktorých miluje. Myslím si, že Pán Boh dáva takto trpieť na zemi, aby sa jeho vyvoleným nebo zdalo ešte krajšie. Hovorí, že im v posledný deň zotrie každú slzu z očí, a čím viac ich bude musieť zotrieť, tým bude aj útecha väčšia…! Zbohom, môj milovaný Kráľ, Tvoja Kráľovná sa teší pri pomyslení na deň, keď bude s Tebou kraľovať v nádhernom a jedinom pravom nebeskom Kráľovstve“ (2. zv., Listy, s. 82 – 83).

     V liste sestre Celine (28. 2. 1889) Terezka píše:„ Ach, milovaná sestrička, vôbec si neťažkám Ježišovi na kríž, čo nám posiela. Nemôžem pochopiť jeho nekonečnú lásku k nám, že s nami takto zaobchádza… Ježiš musí veľmi milovať nášho drahého otecka, keď musí takto trpieť. Nezdá sa Ti však, že oteckovo utrpenie je práve doplnkom jeho krásneho života…? … Koľké šťastie byť ponížený, to je jediná cesta, ktorá vedie k svätosti! A preto neochabujme v skúškach, ktoré nám Ježiš posiela… Je to zlatá baňa, predsa nezahodíme takú príležitosť!“ (2. zv., Listy, s. 103).

     Sestre Márii od Najsvätejšieho Srdca Terézia koncom mája 1889 píše: „Pred mojím vstupom do Karmelu náš výnimočný otecko povedal, keď ma odovzdával Pánu Bohu: ´Rád by som Pánu Bohu ponúkol čosi lepšie.´ Ježiš vypočul jeho prosbu… To čosi lepšie, to bol on sám!…“ (2. zv., Listy, s. 115).

Dňa 10.mája 1892 Izidor Guérin, Louisov švagor, privedie chorého pána Martina do Lisieux. O dva dni, 12. mája, sa uskutočnila Louisova posledná návšteva v Karmeli. Svojej milovanej dcére Terézii tu povedal jediné a zároveň posledné slová: „V nebi“.

Terezka v novembri 1892 píše svojej tete, pani Guérinovej: „Keď si v mysli premietam bolestné roky, čo práve uplynuli, moja duša prekypuje vďačnosťou. Nemôžem ľutovať minulé trápenia, čo dokončili a skrášlili korunu, ktorú sa Boh chystá čoskoro položiť na šľachetné čelo toho, ktorý ho tak veľmi miloval a tak verne mu slúžil… Všetky tie súženia ma naučili lepšie spoznať poklady lásky, skryté v srdci drahých rodičov, ktorých mi dal Pán Boh… ´Najkrajším výtvorom Božieho srdca je srdce matky´ (Mons. Dupanloup). Cítim, aké pravdivé sú tieto slová, a ďakujem Pánovi, že mi dal okúsiť tú sladkú skúsenosť“ (2. zv., Listy, s. 180 – 181).

V liste sestre Leónii Terezka v auguste 1893 píše: „Viem, že zem je miestom nášho vyhnanstva, sme pútnici na ceste do našej vlasti; čo záleží na tom, že naša cesta nie je rovnaká, keďže jediným cieľom bude Nebo, tam sa zhromaždíme a viac sa nerozídeme, tam budeme večne vychutnávať rodinné radosti, tam nájdeme nášho drahého otecka obkoleseného slávou a uznaním za jeho dokonalú vernosť a najmä za poníženia, ktorými bol zahrnutý; tam uvidíme našu drahú mamičku, ktorá sa bude tešiť zo skúšok, ktoré boli naším údelom tu vo vyhnanstve, a my sa budeme radovať z jej šťastia pri pohľade na päť dcér rehoľníčok, a so štyrmi anjelikmi, čo nás čakajú tam hore, vytvoríme korunu, ktorá navždy ovinie čelo našich drahých rodičov“ (2. zv., Listy, s. 201 – 202).

Posledné obdobie života strávil Louis Martin so svojimi dcérami Leóniou a Celinou. Dňa 24.júna 1893 sa Leónia vracia do rehole Navštívenia v Caen. Celina tak zostáva sama na opateru otca. Prázdniny trávi s oteckom a s tetou a strýkom Guérinovými na zámku v La Musse. Nasleduje ďalšie zhoršenie jeho zdravotného stavu a celkové ochrnutie; séria srdcových príhod, ktoré ho v máji a júni postihli, signalizovali jeho blízky koniec. Dňa 27.mája 1894 prijal sviatosť pomazania chorých. Strýko s tetou výdatne pomáhajú Celine pri starostlivosti o nehybného otecka. Dňa 4. júla všetci odchádzajú letovať, ako každý rok, do La Musse, kde 29. júla 1894 o 8.15 Louis Martin zomiera. Krátko nato, 14. septembra, Celina vstupuje do Karmelu v Lisieux.

Terezka na sklonku svojho života v liste duchovnému bratovi o. Bellièrovi (26. júla 1897) píše: „Pán Boh mi dal otca a matku, ktorí boli hodní viac Neba ako zeme; prosili Pána, by im dal veľa detí a aby si ich vzal pre seba. Ich prosba bola vypočutá: štyria malí anjelici odleteli do Neba, a päť detí, čo zostalo na bojisku, si vybralo za Ženícha Ježiša. Môj otec s hrdinskou odvahou, ako nový Abrahám, tri razy vystúpil na vrch Karmel, aby obetoval Bohu to najdrahšie. Najprv to boli jeho dve najstaršie dcéry, potom tretia dcéra (t. j. Leónia) na radu svojho duchovného vodcu a pod vedením nášho výnimočného otca urobila pokus v kláštore Navštívenia (Pán Boh sa uspokojil s jej súhlasom, neskôr sa vrátila do sveta, kde žije, akoby bola v kláštore). Božiemu vyvolenému už zostali iba dve deti, jedna 18-ročná a druhá 14-ročná, tá – ´malá Terézia´ – chcela čím skôr letieť do Karmelu a bez ťažkostí získala súhlas svojho dobrého otca, ktorý ju vo svojej blahosklonnosti zaviedol najprv do Bayeux, potom do Ríma, aby sa odstránili prekážky, čo odďaľovali obetovanie tej, ktorú nazýval ´svojou kráľovnou´. Keď ju odviedol do prístavu, povedal jedinému dieťaťu, čo mu zostávalo (Celina): ´Ak chceš nasledovať príklad svojich sestier, súhlasím, netráp sa o mňa.´ Anjel, čo mal v starobe podopierať tohto svätca, mu povedal, že po jeho odchode do Neba aj on odletí do kláštora, čo naplnilo radosťou toho, kto žil výlučne pre Boha“ (2. zv., Listy, s. 353 – 354).

Zélia Martinová celý svoj život túžila po synovi, ktorý by sa raz stal kňazom a misionárom. Nebola síce vyslyšaná tak, ako si predstavovala, ale tým, že dala štyri zo svojich piatich dcér Karmelu, ktorého prvoradým povolaním je modliť sa za kňazov, bola vlastne vypočutá nad všetky svoje nádeje. Modlila sa za syna – misionára, no priviedla na svet Teréziu, ktorá sa stala duchovnou sestrou dvoch misionárov – otca Mauricea Louisa Bellièra (1874 – 1907) a otca Adolfa Roullanda (1870 – 1934), a zároveň patrónkou misií a misionárov!

Terezka v máji 1897 píše svojmu duchovnému bratovi o. Roullandovi o túžbe jej rodičov mať syna misionára; a je presvedčená o tom, že ich túžba sa splnila: „Ak môj otec i matka sú v Nebi, ako verím, musia vidieť a požehnať brata, ktorého mi dal Ježiš. Tak veľmi si želali syna misionára!… Rozprávali mi, že rodičia pred mojím narodením dúfali, že sa im túžba konečne splní. Keby tak boli mohli poodhaliť závoj budúcnosti, boli by videli, že ich túžba sa naozaj splní cezo mňa; keďže misionár sa stal mojím bratom, je aj ich synom, a vo svojich modlitbách nemôžu oddeliť brata od jeho nehodnej sestry. – Milý brat, modlíte sa za mojich rodičov, ktorí sú v Nebi, ja sa zasa často modlím za Vašich, ktorí sú ešte na zemi; je to pre mňa veľmi príjemná povinnosť a sľubujem Vám, že si ju vždy budem verne plniť, aj keď opustím exil, a možno potom ešte väčšmi, lebo budem lepšie poznať milosti, čo im budú potrebné. A keď sa skončí ich tunajšia púť, vyjdem im v ústrety vo Vašom mene a vovediem ich do Neba. Aký príjemný bude rodinný život, z ktorého sa budeme tešiť po celú večnosť!“ (2. zv., Listy, č. 226, s. 320 – 321).

Záver:

„Manželia Louis a Zélia sa stávajú svätými nie preto, že sú rodičmi sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, ale preto, že sú obyčajnými kresťanmi žijúcimi vo svete. Ich príklad poukazuje na to, že svätosť nie je nedosiahnuteľným ideálom, dokonca ani pre osoby žijúce v manželstve, ktorí sa venujú rodine, svojmu povolaniu a podobne. Každý deň si plnili záväzky vyplývajúce z ich stavu, s odovzdanosťou prijímali všetky ťažkosti a nešťastia, vo všetkom plnili Božiu vôľu a Boží plán. Či v tej jednoduchosti ich života nespočíva akoby predzvesť ´malej cesty´, ktorú objavila ich dcérka Terezka?“ (Citát z knihy A. a H. Quantinovcov)

„Aj Matka Cirkev predkladá pri slávení liturgie veriacim spomienku na život svätých a tak ich príkladným životom povzbudzuje kresťanov k vytrvalosti na ceste k Otcovi“ (porov. KKC 1195).  Istotne každý veriaci využíva skutočnosť, že naši svätci, ale aj naši zosnulí príbuzní či priatelia za nás v nebi orodujú a pomáhajú nám u Boha vyprosiť potrebné milosti. „Príhovor svätých u Boha je ich najvyššou službou, akú preukazujú Božiemu plánu. Môžeme a máme ich prosiť, aby sa prihovárali za nás a za celý svet“ (KKC 2683).

V encyklike Deus caritas est o tom hovorí aj Benedikt XVI. týmito slovami: „K životu svätých patrí nielen ich pozemská biografia, ale aj ich život a pôsobenie v Bohu po smrti. Na svätých sa to stáva jasným: kto kráča k Bohu, nevzďaľuje sa od ľudí, naopak, stáva sa im skutočne blízkym“ (DCE 42).

Istotne nie je náhodné, že manželov Louisa a Zéliu Martinovcov vyhlásil za blahoslavených Ján Pavol II., pre ktorého bolo dobro rodín ozajstnou „srdcovou záležitosťou“. Takto sa nám ponúka možnosť prosiť ich o pomoc v našich každodenných záležitostiach. Kto by nám rozumel viac ako tí, ktorí sami prešli najťažšími životnými skúškami?

Sv. Otec Ján Pavol II. dňa 26. marca 1993 vyhlásil Louisa a Zéliu Martinovcov za ctihodných;

Sv. Otec Benedikt XVI. ich na misijnú nedeľu 19. októbra 2008 vyhlásil za blahoslavených;

Sv. Otec František ich na misijnú nedeľu 18. októbra 2015 vyhlási za svätých.

 „Život blahoslavených Louisa a Zélie je výzvou pre všetky kresťanské manželské páry viesť čnostný manželský život. V láske, vzájomnom rešpektovaní a harmónii prežili spolu 19 rokov. Mali deväť detí, z toho štyri im zomreli v mladom veku. Nech ich život je vzorom pre manželov a rodičov každého veku, ale aj pre tých, ktorí stratili manželského partnera, i pre tých, ktorí čelia problémom a chorobám.“

(Kardinál Saraiva, 19. októbra 2008)

V liturgickom kalendári sa spomienka sv. Louisa a sv. Zélie Martinovcov slávi 12. júla.

Modlitba k sv. Louisovi a sv. Zélii 

(Oficiálne schválený slovenský preklad. Imprimatur: + Mons. Rudolf Baláž, banskobystrický diecézny biskup, 847/2008 zo dňa 13. 11. 2008.)

Bože, ty si dal blahoslaveným (svätým) Louisovi a Zélii Martinovcom milosť posväcovať sa

v manželskom a rodičovskom živote; daj,  prosíme, aby sme ťa na ich príhovor milovali a verne ti slúžili, lebo svätosť ich života môže byť príkladom pre každého z nás.

Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Odporúčaná literatúra:

– Sv. Terézia z Lisieux: Súborné dielo. 1. zv. Príbeh mojej duše. Bratislava : Lúč, 1997, 440 s.

– Sv. Terézia z Lisieux: Súborné dielo. 2. zv. Listy. Bratislava : Lúč, 1999, 446 s.

– Sv. Terézia z Lisieux: Súborné dielo. 3. zv. Môj spev lásky. Básne a divadelné predstavenia. Bratislava : Lúč, 2004, 496.

– Sv. Terézia z Lisieux: Súborné dielo. 4. zv. Vstupujem do Života. Bratislava: Lúč, 2006, 696 s.

– Descouvemont, P. – Nils Loose, H.: Terezie a Lisieux. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1997.

– Quantinovci, Alice a Henri: Rodičia svätej Terézie z Lisieux. Svätci bez výťahu. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2007, 120 s.

– Sr. Milada od Spasitele světa, OCD: Noví blahoslavení: Ludvík Martin a Zelie Martinová.

Dostupné na internete: http://www.karmel.cz/casopis/2008/03-08.php.

– Blahoslavený Louis Martin (otec svaté Terezie z Lisieux). In: Sicari, Antonio Maria: Svatí Karmelu. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2011, s. 123 – 139.

– Blahoslavená Zélie Guérinová (matka svaté Terezie z Lisieux). In: Sicari, A. M.: Svatí Karmelu. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2011, s. 140 – 163

– Pilková, Marcela (OCDS): Život rodiny Martinových a ich odkaz pre súčasnosť. Magisterská práca (rkp). Katolícka Univerzita v Ružomberku, Teologická fakulta v Košiciach, 2011.

– Korespondencja rodzinna (1863 – 1885). Zelia i Ludwik Martin. Kraków : Wydawnictwo Karmelitów Bosych, 2. vydanie, 2013, 496 s.