František Palau y Quer

Krátky životopis

František Palau y Quer sa narodil 29. decembra 1811 v dedinke Aytona v španielskej provincii Lérida (s centrom v Léride). Bol siedmym z deviatich detí manželov Jozefa Palau a Márie Antoniny Quer. Krst prijal ešte v deň svojho narodenia. Sviatosť birmovania prijal 11. apríla 1817 v Léride. Rodičia, ktorí podporovali jeho náboženskú horlivosť a talent na vedeckú prácu, vyjadrili v roku 1825 súhlas s jeho presťahovaním k vlastnej sestre Ružene, vydatej a bývajúcej v Léride. Tam aj pristúpil v roku 1826 k prvému svätému prijímaniu. Po troch rokoch vstúpil do seminára, v ktorom potom dostal štipendium na úhradu nákladov na štúdium.

Na začiatku roku 1832 opustil seminár a poprosil o vstup do Tereziánskeho Karmelu. Rehoľný život začal 14. novembra 1832. O rok neskôr, 15. novembra 1833, zložil prvé rehoľné sľuby. Nepokojná politická situácia nedovoľovala, aby sa presťahoval do iného kláštora a pokračoval v ďalšom štúdiu. Preto v štúdiách pokračoval v tom istom kláštore v Barcelone až do leta v r. 1835. Z tohto kláštora ho vyhodili revolucionári 25. júla a až do konca života sa už doňho nevrátil. Bol vtedy diakonom. Po niekoľkých dňoch väzenia v citadele v Barcelone ho prepustili na slobodu a vrátil sa do rodinného domu v Aytone.

So svojím rehoľným predstaveným udržiaval listový kontakt a týmto spôsobom mu predstavený odporučil, aby prijal kňazské svätenia v diecéze Barbastro (Huesca). Stalo sa tak 2. apríla 1836. Od tých čias až do polovice roku 1840 delil svoj čas medzi samotu v jaskyni neďaleko Aytony, apoštolát v miestnej farnosti a ľudové misie v diecézach Aragónie a Kastílie.

Od júla 1840 sa jeho život radikálne zmenil. Aby unikol prenasledovaniu vyvolanému občianskou vojnou medzi obhajcami monarchie (karlistami – podľa princa Karola) a liberálmi, 22. júla ušiel do Francúzska. Najprv sa usadil v pohraničnom meste Perpignan a neskôr v okolitých dedinách.

Na konci roka 1842 sa premiestnil do diecézy Montauban (do obce Caylus), neďaleko mariánskej svätyne v Livrone. Hoci viedol samotársky život podľa špecifickosti „karmelitánskych púští“, svojím príkladom pritiahol skupinu nasledovníkov. V tom istom období viedol skupinu zbožných žien, žijúcich v malom domčeku pri svätyni v Livrone. Obidve skupiny – mužská aj ženská – tvorili akoby zárodok jeho neskoršieho diela, hoci sa rozpadli, keď František na jar v roku 1851 definitívne opustil Francúzsko a vrátil sa do Španielska.

Krátko po návrate do vlasti ho inkardinovali do barcelonskej diecézy. V lete roku 1851 a potom počas dlhých rekolekcií v samote v okolí Montsantu (Tarragona) navštevoval dve skupiny žien, ktoré v Léride a Aytone duchovne viedol. Medzi nimi boli tiež ženy, ktoré patrili do podobnej skupiny už vo Francúzsku a teraz v Španielsku chceli v tomto diele pokračovať. Po návrate do Barcelony ho vymenovali za duchovného otca v seminári a od novembra toho istého roku vo farnosti sv. Augustína zorganizoval neobyčajné katechetické dielo nazvané „Škola cnosti“. Išlo o integrálny a súčasne revolučný typ katechézy. Jej program totiž zahŕňal elementárnu katechézu a súčasne bral do úvahy náboženskú výchovu dospelých na rôznych vedomostných úrovniach. Dokonca využíval aj dennú tlač. Pod osobným Františkovým vedením katechéza dosiahla mimoriadny úspech, preto ju antiklerikálne kruhy ostro napádali. Obvinili ho, že v marci 1854 vyvolal robotnícke nepokoje a preto ho od 9. apríla poslali do vyhnanstva na ostrov Ibiza v Baleárskych ostrovoch.

Ostal tam do mája v roku 1860, iba výnimočne mu povolili krátky výjazd do Palma de Mallorca a Barcelony. Keď sa dokázala jeho nevina a prepustili ho na slobodu, začal intenzívne obdobie apoštolskej práce, najmä ohlasovania evanjelia (kázní) vo veľkých mestách (Barcelona, Madrid, Palma, Ciudadela). V tom istom období znova zahájil zakladanie spoločenstiev. Tieto diela sa od založenia prvého stáleho spoločenstva v Ciudadela na Minorke v rokoch 1860 – 1861 dokázali definitívne zakoreniť. Týmto dvom oblastiam svojej činnosti – kazateľskej a zakladateľskej – venoval väčšinu energie počas zvyšujúcich desiatich rokov svojho života. Často opúšťal svoje trvalé bydlisko v meste Vallarca (Barcelona), aby navštívil iné oblasti Aragónska, Katalánska a Baleárskych ostrovov. Cieľom jeho ciest bolo vedenie založených spoločenstiev alebo plnenie apoštolských úloh.

Dvakrát (v rokoch 1860 a 1870) cestoval do Ríma, aby tam podal správu o zakladaných spoločenstvách, ako aj vyjasnil otázky spojené s pastoráciou posadnutých osôb, resp. tých na okraji spoločnosti, ktorým venoval veľa energie už od r. 1864. Zomrel po krátkej chorobe 20. marca 1872 v Tarragone, onedlho po tom, čo tlačou vyšli Konštitúcie pre svojich duchovných synov a dcéry v Misijnom Karmeli.

  1. marca 1951 v Tarragone otvorili beatifikačný proces o. Františka, 21. decembra 1968 pápež Pavol VI. schválil jeho písomné dielo a 24. apríla 1988 pápež Ján Pavol II. vyhlásil o. Františka Palau y Quer za blahoslaveného.

Duchovný profil

Je očividné, že bl. František Palau bol človekom všestranným a podnikavým. Jeho život sprevádzali mnohé prekážky, ale vždy ich statočne a mužne prekonal. Nikdy sa neznechutil. Pre neho neexistoval pojem porážky. Keď bolo niektoré z jeho diel prenasledované, odpovedal tým, že začal tvoriť iné.

Ak by sme chceli vystihnúť jeho evanjelizačnú činnosť, museli by sme použiť veľa charakteristík: zapálený a zaangažovaný kazateľ, neúnavný misionár, vzdelaný katechét, vytrvalý spisovateľ a novinár, charizmatický zakladateľ. Všetky tieto charakteristiky, správne a výstižné, hoci poukazujú na rôznorodé aspekty jeho mnohostrannej činnosti, predsa len primálo hovoria a vnútornej strane jeho osobnosti. Lepšie ju charakterizujú iné, oveľa hlbšie charakteristiky: vzdelaný a odvážny prorok, kontemplatik zamilovaný do samoty, rozvážny duchovný vodca, cirkevný mystik. On sám sa cítil ako herold a obnoviteľ Cirkvi a hrdo nosil titul apoštolského misionára.

Všetky vyššie uvedené osobnostné črty a postoje boli v bl. Františkovi Palau také výrazné, že sa často zdá, že sa navzájom vylučujú alebo sú v protiklade. V jeho osobe sa črty navzájom protikladné a vzdialené dokonale zjednocujú. Bol kontemplatikom zamilovaným do úplnej samoty a súčasne apoštolom zaangažovaným do zápasov každého druhu. Prechádzal s najväčšou prirodzenosťou od úplného mlčania k hluku davov. Bol taký istý na skalách ostrova Vedrá aj na kazateľniciach v Barcelone.

Na základe celého života a duchovnej cesty možno jasne opísať charakteristické črty jeho ducha: rovnako nebojácný a schopný prispôsobiť sa, smelý a otvorený na prijímanie rád, rozhodný a rozvážny, radikálny a srdečný. Okrem toho mal jasné a jednoznačné ideály, nepodliehal rutine a priemernosti.

Už v detstve cítil vrúcnu túžbu, aby sa niečomu a pre niekoho dal celý. Tvoril ukážkový príklad povolaného človeka: najprv – zrelé a pokojné rozoznanie a potom – rozhodné a bezpodmienečné odovzdanie, bez ústupu či poddania sa. Keď mu bolo jasné, že jeho povolanie je v Karmeli, ani na chvíľu neotáľal s jeho realizáciou. Nebál sa pritom čeliť náročným prekážkam. Ako reálnu pripúšťal možnosť, že ho násilím vyhodia z kláštora, ale ani to ho neodradilo, aby zostal verný rehoľným sľubom. Veľkoryso to dokazoval počas celého svojho života, keď pôsobil ako vzorný karmelitán žijúci mimo kláštora.

Keď na konci svojho života vo svetle viery kontemploval rôzne neúspechy svojho povolania, objavil, že Boh ho pozýva, aby v rámci tej istej rehoľnej rodiny vytvoril nový duchovný smer. Vo funkcii zakladateľa kongregácií pochopil zmysel duchovného otcovstva. Na uskutočnenie tohto diela dostal osobitnú charizmu. Do podstaty Karmelu, ktorú túžil nenarušenú preniesť do Misijného Karmelu, dodal duchovnosť radikálne cirkevnú, vyplývajcu z jeho vlastnej skúsenosti. Musel prejsť dlhú cestu hľadania uprostred temnej noci, kým v roku 1860 dostal jasné svetlo: v skúsenosti cirkevného spoločenstva objavil cieľ aj ideál svojho vnútorného života a svojej apoštolskej činnosti. Oba tieto aspekty sa mu zjavili ako dve stránky tej istej skutočnosti, ako výrazy tej istej lásky.

Podarilo sa mu prekonať rozpor medzi vnútorným životom a apoštolátom, medzi láskou k Bohu a láskou k blížnemu. V tajomstve skutočnosti Cirkvi, Mystického Kristovho tela, sa oba tieto rozmery spájajú do dokonalej jednoty. Z tohto ústredného bodu vyplývajú iné charakteristické črty jeho duchovnosti a jeho zakladateľskej charizmy. A týmto spôsobom sa lepšie zvýrazňuje – a tiež dopĺňa – dedičstvo Tereziánskeho Karmelu.

Františkov život a duch boli nakoniec zachytené v jeho životnom motte: „Cirkev svätá, ty vieš, že ak žijem, žijem pre teba; ak zomieram, zomieram pre teba“.