Pokánie

Kedysi bolo pýchou mnícha, keď bol kajúcnikom. Keď napríklad otcovia púšte išli na púšť, kde mali vo zvyku tráviť niekedy aj celý rok, brali si so sebou olej a iné zásoby. A keď sa po roku vracali, videli, že niektorí z nich vôbec nepoužili olej. Taký to bol kajúcnik, že nepoužil olej. Môže sa nám to zdať smiešne, ale v 3.-4.storočí bolo pýchou otcov púšte a po vzniku prvých rádov /v 6.-7.storočí/ zasa pýchou mníchov, že nespali, ale bdeli celú noc a s natiahnutými rukami sa radostne modlili, spievali žalmy, niekedy aj l50 žalmov za celú noc. Takže nespali, nejedli, jedli až o jedenástej, iba dvakrát cez deň a tí veľmi dobrí jedli iba raz za deň. Dnes máme už iné, moderné chápanie pokánia.

Dokiaľ sa pokánie nestane našou osobnou potrebou, vôbec ne­pochopíme, čo znamená duchovný život. Nepochopíme, čo znamená sloboda, lebo pokánie je cesta slobody. Je to cesta navracania strateného poriadku, ktorý sme stratili v hriechu. Pokánie, ako ho chápe Karmel, má oslobodiť človeka od všetkého, čo mu zacláňa, zahaľuje, zatarasuje Boha, čo ho dusí, čo ho straší v živote, čo ho zaväzuje k niečomu. Pokánie je cesta slobody. To je prvá vec. Konáme pokánie nie preto, aby sme sa len postili a nemali lásku k blížnemu. Pokánie má vo mne vyvolať lásku, a nie nenávisť, hnev, nervozitu...

Pamätajme, že karmelitán sa nemôže uspokojiť len s nejakým po­káním, ale Karmel požaduje pokánie ako niečo, čo je povolaním, aby som sa zbavil bez výnimky všetkého, čo mi zaberá Boha. Aby sme mohli slobodní prísť k Pánovi, treba vyjsť zo všetkého. Nie­kedy má človek v srdci túžbu nájsť teplo, bezpečie. Aj do rádu prichádzajú často ľudia s túžbou nájsť tu teplo; hovoria, že nikde nemajú pokoj, teplo, že rodina ich nechápe, a myslia si, že v rá­de nájdu kúsok tepla... A vidia, že aj tu je zima.

Treba sa oslobodiť, zbaviť všetkého egoizmu, malého i veľkého, závisti, svojich argumentov, tvrdení, že iba ja mám pravdu. Treba z toho všetkého vyjsť, zbaviť sa toho, lebo to všetko mi zaberá Boha. Lebo tam som len ja na prvom mieste. Treba zanechať všetko, čo je moje, čo mám tak rád, to, k čomu som taký pripútaný, že ne­popustím ani na centimeter. Tak ako nám ukazuje archetyp cesty Abraháma: Vyjdi zo svojej krajiny a choď do krajiny, ktorú ti ukážem. Máme sa všetkého zbaviť. No my to robíme takto: beriem si vrecko so všetkým, čo je moje, na čo mám právo, ledva idem, vyčí­tam Pánovi, prečo som taký unavený, prečo mi nepomáha. A Pán Je­žiš hovorí: Zbav sa toho, nechaj to, načo ti to je?! - Nie, ja to musím niesť, to sú moje záväzky, moje predstavy... Pamätajme, že brána je úzka a nemôžeme sa cez ňu pretlačiť so všetkým, čo je naše. Takže to je pokánie: zbaviť sa toho, čo mi prekáža na ceste k Bohu. Ja mám byť slobodný na ceste k Bohu, všetko nechať, a tak rýchlo dôjdem do cieľa. To je prvá vec pokánia - sloboda.

Druhá vec: opravdivý pútnik, a kajúcnik je pútnikom, si uvedo­muje, že je pútnikom a má dôveru. A vďaka tej dôvere sa zbavuje všetkého. Má odvahu ísť sám a mať len Boha ako jediného strážcu, jediného pomocníka, jedinú svoju silu, jedinú moc. A my sa často potkýname o našu nedôveru, ktorá nás zastavuje. Nedôverujeme Bo­hu, že on všetko robí s veľkou láskou pre nás, pre naše dobro, aj keď sa nám to môže zdať ťažké, že to robí z lásky, aby nás vyslo­bodil, aby sme si obnovili svoju dôveru v Boha. Takže nemôžeme byť otrokmi toho, čo je naším otroctvom: niekedy sú to naše pred­nosti, dobré nápady... Treba sa toho všetkého zbaviť. A to je pr­vý akt opravdivej viery: zanechať všetko a ísť. A keď opustíš svoj dom, pamätaj len na to, čo ťa čaká: zima, dážď, víchry, ale­bo naopak páľava, atď. To je skúsenosť pútnika. Život pre Boha je vlastne životom pútnika. Nikde nemám svoj domov, kde by som sa dobre cítil. My sme pútnikmi a všade bude buď zima, mráz, alebo dážď či horúčava. V duchovnom svetle to tak prežívame. Ak sa Bohu vážne odovzdáme a chceme prežívať pre neho život, vtedy nás on hneď vyvedie z nášho domu, kde nám je dobre, teplo, a vyvedie nás na cestu viery, vpred! A treba ísť. Nemožno utekať.

Pamätajme, že to nie je príjemná skúsenosť byť pútnikom. Kajúcnik však má byť pútnikom. Sv. Ján od Kríža to často opakuje. Pamätaj­me, že sme povolaní na cestu viery, na cestu, ktorú máme prejsť, nemôžeme sa preto zdržiavať a vyhovárať, že nám chýba teplo, že nás nikto nemá rád... Boh ťa má mať rád, a nie ľudia. To je dôle­žité. Ako hovorí sv. Pavol: Aj keby si celý svet získal, ak nebu­deš mať lásku v srdci, lásku k Bohu, nebude ti to na nič. Takže pamätajme, že nie je dôležité akceptovať ľudí, ale akceptovať Bo­ha. Pamätajme, že keď sa stávame pútnikmi, kajúcnikmi, musíme za­nechať všetky chiméry, na ktoré sme naviazaní, všetko, čo nás us­pokojuje, všetko, čo je nepravdivé o mne, o iných, o Bohu. My si totiž často vytvárame vlastného Boha, ktorý nám vyhovuje.

Sv. Ján od Kríža nám hovorí: Zanechaj všetko, čo je stvorené, a zaujímaj sa jedine o Boha. Pokánie v Karmeli nie je nič iné ako mať čisté srdce - čisté od špiny, nielen od zla, ale od všetkých dobier, ktoré nie sú Bohom. Máme sa zaoberať iba Bohom! Máme mi­lovať len Boha, a nie jeho dary. Máme sa zamilovať do Boha láskou oveľa silnejšou, než je láska k stvo­reniam. Máme Boha milovať najviac. Na prvom mieste má byť Boh. Musím sa zbaviť všetkého, dokonca aj najdôležitejších hodnôt, aby som žil jedine pre Boha, jedine Bohom. Sv. Ján od Kríža hovorí: Zbav sa všetkého, lebo všetko je nič, nula - okrem Boha. Zaujímaj sa len o Boha!

Aby sme vedeli, čo je dôležité, musíme sa vrátiť k tým slovám, že okrem Boha všetko je ničím. Dnešný svet stratil pocit Boha. Keď sa pozrieme na svet, vidíme bankrot všetkého, čo stvoril člo­vek, na čo bol doteraz taký pyšný: My sme stvorili spoločenské, politické štruktúry, my sme stvorili kultúru, techniku, ale bez Boha. A teraz sa bojíme tej kultúry, tej techniky, tých spoločen­ských systémov, lebo ony sú prameňom strachu, prameňom vojen, prameňom nepokoja atď. Človek to sám stvoril a teraz je zdesený nad tým, čo sa deje.

Pokánie má byť tiež bojom o človeka. Nežijem v Cirkvi iba pre seba, ale pre ostatných ľudí. Nevstupujem do rádu pre seba, ale aj pre Cirkev. Môj život nie je životom pre mňa, ale pre Cirkev. Pamätajme na to, je to veľmi dôležité. To, čo robím, je pre dobro alebo pre špinu Cirkvi. Som zodpovedný za Cirkev. Každý z nás, každý, kto je pokrstený, je zodpovedný za Cirkev. Musím vedieť, že všetky moje skutky sú skutkami Cirkvi. A Cirkev je taká, akí sme my. Teda ak chcem byť človekom pokánia, kajúcnikom, to zname­ná, že sa cítim zodpovedný za Cirkev. A budem za Cirkev bojovať až do konca. Čo znamená bojovať do konca? To znamená, že bojujem o spásu človeka, aby som ho vytrhol zo špiny, aby som ho vytiahol z hriechu atď. Tak ako sv. Terezka, ktorá je solidárna s hriešnik­mi, aby im pomohla. Hovorí, že pôjde dokonca aj do pekla, a tam bude Boha velebiť. Naše pokánie má byť vyjadrením zápasu o člove­ka, o jeho spásu. Každý človek v Cirkvi je zodpovedný za spásu druhého človeka. Lebo žiaden človek sa sám nespasí. A žiaden člo­vek sa sám nezatratí. Vždy sa to deje spoločne. A tým skôr kňaz: kňaz sa nikdy sám nespasí, ani nezatratí, lebo vždy pôjdu za ním tí, ktorí mu dôverovali.

Pamätajme, že pokánie, kajúcnosť, to je zápas o človeka, o je­ho spásu, zápas, ktorým chcem zachrániť Božie stvorenie - seba samého, iných ľudí atď. To je najhlbší rozmer pokánia. Dnes nie je vo svete duch pokánia, lebo nie je pre to pochopenie. Človek žije pre seba, izoluje sa od iných, izoluje sa od Cirkvi, ktorá je spasená, i od tej, ktorá je v očistci atď. Nemáme pochopenie pre celú Cirkev, že sme naviazaní na Ježiša, že sme jeho mystické telo. A vieme, že keď jeden človek ide hore, ťahá za sebou ostat­ných. A naopak, keď ide dolu, ťahá aj ostatných. Som človekom po­kánia nie v tom, že sa postím, nespím - o tom predsa nemusí nikto vedieť. Som človekom pokánia, to znamená, že som zodpovedný za spásu človeka, za spásu ostatných ľudí.

Musíme si preto uvedomiť, že pokánie je spôsob života. To ne­znamená, že budem žiť asketicky, aby každý videl, že som v naj­tvrdšej reholi, v Karmeli. Ide o to, aby sme si uvedomili, že po­kánie je láska k človeku, láska k Bohu, ktorý dáva spásu. A ja sa chcem o túto spásu deliť, chcem ju dať ľuďom, najmä hriešnikom, ktorých spoločnosť odmieta, nie tým dobrým, ktorí sú svätí.

Pamätajme, že na konci cesty pokánia čaká na človeka úplná premena v láske. Niečo, čo vôbec nepoznáš, čo nemôžeš ani tušiť: "Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pre nás pripravil." Musíme v to s veľkou láskou veriť a neznechucovať sa našimi malý­mi hlúposťami. Potrebujem veľkú lásku k človeku, veľkú lásku k Bohu, aby som bol múdrym kajúcnikom, človekom pokánia, ktorý je zamilovaný do Boha, do Cirkvi, do ľudí. Musím sa o nich starať, snažiť sa ich ochrániť, dať im spásu. Až vtedy, keď si to človek uvedomí, môže sa učiť kultúre, môže sa učiť hodnotám, môže sa učiť, čo znamená človek, čo znamená plnosť ducha, a jednoducho čo znamená pre Cirkev Slovo, čo znamená Ježiš.

Napokon aby sme mali dobrý pohľad na pokánie, musíme si uvedo­miť, že pokánie - to má byť láska k človeku, láska k Bohu, láska k Cirkvi.