Mlčanie

Mlčanie je druhá veľmi charakteristická vec pre spiritualitu Karmelu. Mlčím, aby som počúval Boha. Mlčanie je očakávanie Pána. Očakávanie, v ktorom má človek žiť. Pán, náš Boh, prichádza do človeka ako slovo. A to zaväzuje dušu k veľkému mlčaniu. Pán sa prihovára len tej duši, ktorá je pripravená počúvať. Ak sa snažím mlčať, to znamená, že vytváram priestor, aby slovo Božie mohlo žiť vo mne. A to je najväčšia skúsenosť prorokov: počúvať živé slovo, ktoré má silu zmeniť dejiny človeka, dejiny národov. Keď mlčím, počúvam, aby som bol človekom, ktorý nechce hovoriť len ľudskými slovami. Cítim sa povolaný hovoriť slovami Božími. Pozri sa na svoje slová! Musíme si opakovať to slovo, ktoré počúvame vo svojom vnútri. A len z takého mlčania sa rodí mocné slovo, ktoré môže byť darom rady, môže byť darom múdrosti, môže pomôcť druhému človekovi, môže niekomu ukázať cestu: Pozri sa, choď tade! Alebo moja prítomnosť, moje slovo ho nejako zachráni, uzdraví. Nie som len v priestore ľudskom, ale nosím v sebe priestor Boží, Božie slovo. Moje pôsobenie má už iný význam ako pôsobenie tých ľudí, ktorí opakujú iba ľudské slová.

 Skutočné mlčanie znamená učiť sa nové slová, dať novú silu mo­jim slovám. Mlčím, aby moje slovo bolo opravdivé, aby malo moc, aby mohlo pomôcť ľuďom, aby malo význam lásky. Bez mlčania nič nepochopím, nič neurobím. Mlčanie je akousi skúškou pre naše ná­deje. Ľudia bez nádeje veľa hovoria. Mlčím, lebo prišiel Pán a koná sa moja nádej. Veľký advent môjho života: prichádza Pán! Marana tha! - Príď, Pane! Svojím mlčaním volám Pána. Môj život sa stáva veľkým adventom. Tu je podstata celej našej kontemplácie a modlitby. Treba prehĺbiť význam nášho mlčania.

Pamätajme, že mlčanie je niekedy oveľa mocnejšie ako slová. Už sme hovorili o prorokoch. Prorok bol človek, ktorý hovoril ľuďom Božie slovo. Prichádzal s Božím slovom. Ale niekedy ešte väčší význam malo mlčanie proroka. Božie mlčanie. Ľudia čakali slová, a prorok mlčal. Mlčím, lebo očakávam Pána. Mlčím, lebo chcem po­čuť Pána, pochopiť ho, porozumieť mu a chcem sa zamilovať do Pá­na. To je zmysel nášho mlčania.

Najkrajšie prežitie mlčania nám dáva, myslím, nie advent, ale Vianoce, keď hlboké ticho zahalilo všetko, keď bola noc, keď vše­mohúce Slovo Boha zostúpilo na zem. Všetko stvorenie zmĺklo, lebo sa rodí Boh. Keďže prichádza Boh, všetko mlčí. A tak mám vlastne prežívať mlčanie. Keď vidím, že Boh prichádza, som plný prekvape­nia, až sa mi dych zastaví: čo sa to robí? Prichádza Boh! Sú dva spôsoby, dva druhy mlčania: l/ Mlčím, aby som hľadal Boha, aby som sa stretol s Bohom. 2/ Mlčím, lebo som sa stretol s Bohom. Je to mlčanie Božie. A taký bol, myslím, sv. Jozef. Mlčí, nič nehovo­rí v evanjeliách, lebo stretol Boha. Také je aj mlčanie svätých. Pamätáme sa, koľko toho napísal sv. Tomáš, koľko slov, koľko diel, ale keď prišiel doňho Boh, stíchol, mlčal. Povedal, že to všetko je nič, prázdna slama. Musíme si uvedomiť, že stíchol preto, lebo stretol Boha. A také má byť naše mlčanie. Boh sa objavuje a člo­vek mlčí, lebo nemá čo povedať. Boh prichádza, naplňuje človeka a človek mlčí. Preto je ťažké hovoriť o mystických skúsenostiach, o tom, čo človek prežíva s Bohom; taký človek nerád o tom hovorí, lebo je naplnený mlčaním. Vidí, aké slabé sú slová, aby povedal čokoľvek o Bohu. Mlčanie je plnosť prítomnosti Boha. Mlčím preto, že som dobytý Bohom, že Boh nado mnou zvíťazil. Veríš, že Boh k tebe hovorí, že si dobytý Bohom, že zvíťazil nad tebou? Boh sa ti neustále, bez prestania prihovára. Ale my nič nepočujeme, lebo nám chýba viera. Človek, ktorý má slabú vieru, musí stále hovo­riť. Viera je naklonená počúvať, chce počúvať. Lebo - ako hovorí sv. Pavol - viera sa rodí z počúvania. Teda ak chcem mať silnú vieru, musím mlčať. /To však neznamená, že keď sa o niečom disku­tuje a ja neviem, čo mám povedať, tak budem radšej predstierať, že mám mlčať, lebo to múdrejšie vyzerá./

Musíme rozlišovať, ktoré je dobré a ktoré zlé mlčanie. Naše náboženstvo je dnes veľmi uvravené, veľa sa hovorí. Musí byť apoštolské, ofenzívne, dynamické, bojujúce, misijné... Musíme prorokovať, bojovať o všetko, o nové priestory, o cirkev, apoš­tolát, misie... Opravdivé náboženstvo sa však začína počúvaním. A učí nás Mária: najprv uvažovať v srdci. Keď Boh prichádza do človeka, hovorí mu: Počúvaj! Pozrite sa na všetky výpovede Boha: Počúvaj, Izrael! Hovorí Pán! - Taká je logika náboženstva. Na za­čiatku treba počúvať. Počúvaj, Izrael, ja hovorím k tebe! Keď prorok prichádza k ľuďom so slovom, najprv dlho počúval. Vieme, ako sv. Pavol bol tri roky na púšti. Tri roky počúval a učil sa pravdu o Pánovi. A až potom mohol ísť a ukázalo sa, že jeho uče­nie je to isté učenie, ako majú apoštoli, a že hovoril k nemu opravdivý Boh. A vieme, aké živé bolo jeho slovo; lebo to bolo už slovo Boha.

Učme sa mlčať! Cesta mlčania, to nie sú len zakryté ústa, ale aj oči, uši, je to otvorené srdce. Tajomstvom mlčania nie sú zatvorené ústa, ale otvorené srdce. V každodennom prežívaní vidí­me, ako sa v našom srdci prebúdzajú všelijaké žiadostivosti, o ktorých hovorí sv. Ján. A tie žiadostivosti v nás žijú. Chcú byť uspokojené. A mlčanie srdca, to je snaha ujarmiť, zvíťaziť nad týmito žiadostivosťami. Potrebujeme aj mlčanie našej vôle, našich plánov. Musíme celí prejsť túto cestu mlčania a skúmať, či sa snažím úplne mlčať, či sa usilujem o mlčanie v srdci, o mlčanie mojej vôle, o mlčanie túžob.

Mlčať znamená pripustiť k sebe Boha, aby prišiel a vyriekol slovo v mojom živote. Mlčanie je plnosť srdca.

Mlčanie a samota, tie sa učíme a volíme, aby sme hlbšie prežívali Boha. A až vtedy, keď budeme na­plnení Bohom, môžeme urobiť niečo zmysluplné a hodnotné. Pamätaj­me, že apoštolát Karmelu vyplýva z kontemplácie. Teda najprv sa mám snažiť nájsť Boha, snažiť sa žiť veľkými túžbami po Bohu, ob­novovať ich, hovoriť s Bohom, počúvať Boha, žiť s ním, a potom sa z mojej modlitby, z môjho vnútra rodí slovo, ktorým môžem pomáhať ľuďom. Až vtedy sa rodí môj apoštolát, keď naplnený Duchom, naplnený Pánom, urobím možno iba jednu - dve veci, ale to budú opravdivé Božie veci. Lebo niekedy je to tak, že robím veľa, ale sám som prázdny, ľuďom dávam iba prázdne slová. A my potrebujeme ľudí, ktorí dávajú z plnosti ducha! Taká je logika Karmelu a lo­gika opravdivého apoštolátu. Musíme si to uvedomiť, aby sme dob­re prežívali Karmel, aby sme chápali, aká je povaha jeho spiri­tuality, keď sa pred nás stavajú veľké hodnoty nie ako prehra človeka, ale ako šanca naplniť sa Bohom. Vidíme, že dnešný svet sa vysmieva z takých hodnôt, ako sú čistota, samota, mlčanie. A to je vlastne situácia, keď máme žiť proti svetu. Svet je plný hluku. Ľudia chcú zahlušiť svoju prázdnotu, chcú zahlušiť prítom­nosť Pána. Lebo pre nich prítomnosť Pána znamená výčitky svedo­mia. Ak človek žije proti Bohu, potom má strach pozrieť sa do se­ba. Má strach z Boha. Preto musí žiť navonok, musí žiť hlučne. Ne­má rád mlčanie, bojí sa mlčať, mlčanie ho ohrozuje. A každého človeka, ktorý má rád Boha, Boh sám ťahá na púšť, do samoty, do mlčania a tam sa zjavuje ako Boh života.

Pamätajme, že aj v Cirkvi nám niekedy hrozí, že nás chcú vtiahnuť do apoštolátu. Najväčším pokladom Cirkvi je však tá jedna minúta alebo päť minút prežitých z čistej lásky s Bohom. Sv. Ján od Kríža nám hovorí, že jedna kvapka čistej lásky preži­tej s Bohom je oveľa viac dôležitá ako všetky apoštolské, misijné a iné diela Cirkvi. Sú to veľmi odvážne slová!

Takže nedajme sa okradnúť o tie krásne chvíle prežité len s Bohom, o tajomstvo modlitby, o tajomstvo čistej lásky, ktorú chceme žiť s Bohom.  Keď sv. Ján od Kríža hovorí o čistej láske, má na mysli člove­ka, ktorý je už očistený a žije čistou láskou k Bohu, má už za sebou celú cestu noci zmyslov a noci ducha. Pamätajme, že jedna kvapka čistej lásky k Bohu má väčší význam než apoštolát.

Žijeme pokladmi Karmelu. Snažme sa ich prehĺbiť - každý, ako môže vo svojom živote, vo svojom priestore, v rodine, v zamestna­ní; vždy však musíme brániť sväté situácie a vnášať svätý pokoj do tých miest, kde žijeme, a tam posvätiť čas, zamestnanie, rodi­nu tými krásnymi túžbami, ktoré nosíme v srdci, hodnotami, ktoré poznáme.