Eliáš

Vo Svätom písme, v Sirachovcovej knihe, je celá časť (48. kapitola) venovaná Eliášovi. Karmel sa poze­rá na Eliáša ako na proroka, na Božieho priateľa, ktorý svedčí o živom Bohu a je citlivý na jeho opravdivú prítomnosť. Je apoš­tolom jediného, opravdivého Boha. Vystupuje proti nebezpečenstvu falošných kultov. Mohli by sme sa spýtať, aká je charizma Eliáša? Biblia to vyjadruje jasne (1 Kr 17, 1): „Žije Boh, v prítomnosti ktorého stojím.“ („Žije Pán, v ktorého službe stojím.“)  Teda prvou vecou Eliášovej charizmy je uvedomenie si prítom­nosti živého Boha. Eliáš ho nachádza v hĺbke svojej existencie, keď ho Boh oslovuje: „Odíď a ostaň na hore v mojej prítomnosti.“ Vo svojej prítomnosti Boh odkrýva človeku pravdy. Prvú - aby vy­šiel zo zeme svojho bydliska, zo svojej mentality, zo svojich tú­žob, plánov, zámerov, zo svojho egoizmu, zo svojich záujmov a aby vyšiel na horu chudobný,  bezbranný, bez rozhodnutia, v celej pravde vlastnej existencie: učiť sa milovať opravdivého Boha. Tak ako Abrahám musel vyjsť zo svojej zeme, Boh aj Eliášovi hovorí to isté: Choď a vystúp na horu, pobudni v mojej prítomnosti. Boh po­zýva Eliáša, aby žil v jeho prítomnosti, v jeho čoraz väčšej priazni, aby žil len pre neho. Boh je úplne iný, odlišný od toho, ako si ho my predstavujeme, ba iný, než ako si ho predstavoval Eliáš. Vyzýva ho: Ostaň na hore v mojej prítomnosti. A Eliáš to urobí. Usiluje sa prežiť prítomnosť Boha. Prežívať prítomnosť Bo­ha pre nás znamená aj nový spôsob prežívania svojej prítomnosti v Cirkvi, vo svete, nový spôsob pochopenia samého seba, svojho miesta v Cirkvi a vo svete. Eliáš odhaľuje, odkrýva na hore úplne niečo nové: nie hrozného Boha ohňa, strašného Boha Mojžiša, kto­rého všetci kedysi pod horou Sinaj prežívali, ale odhaľuje Boha jemného vánku. Boh pozýva Eliáša, aby novým spôsobom prežil Boha a rúca v ňom všetky jeho predstavy o Bohu. "Ja nie som tým Bohom, ktorého ty poznáš. Nie som tým Bohom, v ktorého veríš. Ja som úplne iný." To je zmysel prežívania Boha na hore.

 Byť prítomný – znamená tiež odkryť večný dar zmluvy, zmluvy lásky, ktorou Boh obdarúva človeka. Lebo Boh sa javí Eliášovi nie ako Boh - sudca, Boh vojny, Boh nenávisti, Boh zlosti, ktorý sa hnevá a ničí národy, ale pred Eliášom odkrýva úplne nový spôsob prežívania Boha. Je to tzv. nová teofánia, t.j. objavenie sa Bo­ha. Byť prítomný znamená tiež odhaliť, že skrze moju existenciu chce pôsobiť Boh, že Boh nie je iba pre rehoľníkov, ale chce žiť aj vo mne, aby mohol prejaviť svoju existenciu a aby mohol skrze mňa niečo konať. Som prítomný v Cirkvi, vo svete a Boh žije vo mne a koná skrze mňa Božie veci. Boh sa delí o svoj život s nami. Sme deti Boha. To znamená, že nielenže my sme ľudom Božím a pat­ríme Bohu, ale že on je naším Bohom, že Boh patrí nám. Je veľmi dôležité uvedomiť si to. Kresťanstvo, to nie sú len príkazy, zá­kazy, obmedzenia a požiadavky, ktoré nám Boh kladie: Buďte svätý­mi, ako som ja svätý! Kresťanstvo, to je skutočnosť, že Boh patrí nám!

Eliášov profetizmus je veľmi radikálny, keď nám predstavuje základnú náboženskú voľbu: Budeš z celého srdca milovať svojho Boha a iba jemu slúžiť! Človek je stvorený podľa vymedzeného zá­kona a tento zákon treba odkryť, pochopiť a prijať. Ak nepoznáš tento zákon, nepostupuješ podľa neho. A človek sa môže sám zni­čiť. Poznáme napr. Archimedov zákon, zákony o tlaku vody a pod. Aj my žijeme podľa zákona, podľa zákona Božieho. Tento zákon nie je niekde ďaleko, je v našom srdci: Si povolaný k tomu, aby si sa stal Bohom. Buďte svätí, ako som ja svätý. Sme opravdivými synmi Božími. Voláme sa synmi Božími a nimi aj sme, ale ešte sa neuká­zalo, čím budeme. Sv. Irenej (2.-3.stor.), cirkevný otec, píše: „Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať Bohom.“ Byť kres­ťanom znamená ostať v priestore transcendentna, všetko riskovať z lásky k Bohu. Som človek, ale nie som iba človek, lebo som po­volaný byť synom Božím. Neviem však, čo to znamená. Musím si uve­domiť, že Boh chce, aby som bol synom Božím. Musím vyjsť zo svo­jej zeme, zo svojej mentality, zo svojej povahy a dôverovať do konca Bohu, že on ma zachráni na tom mieste, kde som povolaný ako syn Boha. Je to krásne, keď si uvedomíme, že sme povolaní pre ta­kú veľkú vec! Musíme vedieť, že človek má vyjsť najprv z hriechu ako Eliáš, ako Abrahám, ako vyvolený národ, ako duša vychádza zo svojho príbytku v poézii sv. Jána od Kríža. Vychádza, aby človek od­kryl svoju hodnotu, čo znamená byť dieťaťom Božím, synom a dcérou Boha. Ďalej treba odkryť, že Boh dáva samého seba úplne v milos­ti. Prichádza podľa miery tvojho srdca. Ak chceš prijať Boha, mu­síš mať nekonečné srdce, aby si mohol prijať nekonečného Boha. Je to svedectvo Eliáša na hore. Treba odkryť, odhaliť, že nielen ja som povolaný prežiť zmluvu lásky, ale že všetci pokrstení sme k tomu povolaní. To sa však nedá vyčítať v knihách, to treba vy­modliť. Často treba celé dlhé roky púšte, vnútornej tmy, nechápa­nia ničoho, pokory. Karmel je však tak skonštruovaný: od života k doktríne. Teda ak chcem niečo prežívať, musím ísť celý za tým.

V našom erbe máme slová Eliáša: Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov! (1 Kr 19, 10) Vrcholom skúsenosti je sláva a moc Pána. Rozpaľujeme sa na slávu Pána zástupov. Taký je Boh: plný moci, plný ohňa, oslepujúci, vznešený.  Istý  náboženský spisovateľ píše o svojej skúse­nosti Boha ako o „hroznej a fascinujúcej“ (tremendo e fascinosi) - je to niečo strašné, hrozné, ale zároveň sväté, čo priťahuje, miluje človeka. Sú to zmiešané pocity: „tremendo e fascinosi“ - strach a fascinácia. To je svedectvo Pánovej moci, skrytej slávy. Ježiš hovorí: „Slávu, ktorú som mal od Teba, dal som im“, čiže nám, svojim učeníkom, veriacim. A my sa zúčastňujeme na sláve Pána. A na to sa sústreďu­je kontemplácia Karmelu - na nadšenie a zanietenie pre kresťanské hodnoty. Ježiš si nás vyvolil nielen preto, aby sme sa mohli raz vrátiť do raja, ale my sme obdržali niečo viac. Sme synmi Boha. Vykúpenie nie je iba návrat do raja, ale je to nová hodnota. Adam ju nemal. Sme synmi Boha tak ako Ježiš Kristus. Boli sme nepria­teľmi Boha pre Adamov hriech, všetko ostalo zavreté za bránou smrti, a Ježiš prekračuje túto bránu smrti, otvára ju a dáva nám novú hodnotu. Čiže Boh z lásky k nám - nepriateľom, dáva ešte viac, než sme mali kedysi na začiatku. Iba Boh môže mať také srd­ce. Pamätajme, že vykúpenie nie je iba návratom do raja, ale no­vou hodnotou človeka! Som Bohom skrze lásku. Čo znamená byť synom a dcérou Boha? Sv. Pavol v druhom liste Korinťanom /3,18/ píše: „My všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší ob­raz.“

Čo znamená hľadieť na slávu Pána? Predovšetkým to znamená odkryť, odhaliť nádheru daru, ktorým je sláva Pána. Potom to zna­mená spoluvytvárať novú, vykúpenú krásu človeka. Byť schopný tvo­riť a spolutvoriť. To znamená víťaziť nad tým, čo nám slávu Pána zaberá, zahaľuje, hanobí. Sv. Pavol inde /2 Kor 4,6/ hovorí: „Le­bo Boh, ktorý povedal: ´Nech z temnôt zažiari svetlo´, zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári (v osobe) Ježiša Krista." Byť horlivým na slávu Pána znamená tiež ostať pri opravdivom Bohu, učiť sa oslavovať Pána a žiť

v Jeho sláve. Znamená to tiež byť verným svedkom jeho slov. Prorok si uvedomuje, že patrí Pánovi. Poslúcha jeho slová. Často ho to sto­jí veľa námahy. Tak je to aj

v prípade Eliáša. Žije a potom chce zomrieť. Hovorí: "Pane, daj mi už pokoj, chcem zomrieť." Je to veľké, ťažké bremeno Božieho poslania ako proroka, ťažké bremeno jeho misie.  Ďalej si treba uvedomiť skúsenosť - prežívanie živého Boha. Eliáš hovorí: na život Pána. V živote sú dve veci: existencia a prítomnosť. Existencia Boha, ktorá je svätá, dokonalá, ktorá vrhá človeka na kolená: Som, ktorý som, ktorý existujem. Je to akýsi vrchol mystického opojenia a vytrženia. Boh preniká kozmos, človeka, jeho dejiny a večnosť. Je to existencia, pri ktorej pu­kajú hranice a rozum človeka mlčí. A do tej božskej existencie musíme zapustiť korene, stať sa účastníkom, čiže zúčastniť sa na Božej prirodzenosti. Boh je život a povoláva do života, to zname­ná, aby sme odhalili tajomstvo života, čo znamená žiť. Taký je Boh, ktorý koná nad všetkým.

Eliášova skúsenosť a jeho svedectvo života boli také ohromné a veľké, že ho urobili nesmrteľným. Nezomrel. Židia tomu pripiso­vali veľký význam. Ak nebolo v Svätom písme zaznamenané, že niekto zomrel, znamenalo to, že žije. Ako napr. je zaznamenané, že Moj­žiš umiera i patriarchovia umierajú. Eliáš však neumiera, ale je vzatý do neba. Je to ohromná skúsenosť a svedectvo života. Keď sa jeho nástupcu Elizea dotklo akési mŕtve dieťa, po tomto dotyku ožilo. Je to veľké svedectvo a skúsenosť živého Boha: nosiť život Boží v sebe.

Druhou časťou skúsenosti Boha je byť prítomný pred živým Bo­hom, pochopiť, čo znamená stáť pred Bohom, tvárou v tvár Bohu. Stáť pred Bohom znamená byť zodpovedným, schopným brániť, byť svedkom. Znamená to tiež uvažovať o Pánovi a jeho sile a moci. Stáť pred Bohom znamená oceniť mlčanie, umĺknuť pred tvárou Pána.

 Eliášov profetizmus

 (Spoločenský význam pôsobenia Eliáša ako proroka)

Hlavný bod Eliášovej spirituality je prekvapenie nad slávou Pána, nad Jeho silou, vnútornou krásou, nekonečnosťou, ktorá preniká srdce človeka, nad tým, čo je sväté, čo sa nedá s ničím porovnať, nad mocným, víťazným Bohom, Pánom dejín sveta i dejín človeka. Eliáš je aj strážcom pravdy a oprav­divého náboženstva, opravdivého Boha. Bráni vyvolený ľud, ktorý prežíva krízu viery, pred falošným náboženstvom.

Karmel chce žiť len pre vnútornú krásu Boha. Ako to neskôr odhaľuje aj bl. Alžbeta: celou svojou existenciou byť chválou Jeho slávy, aby sa tajomstvo živého Boha mohlo v nás zjaviť, aby sa mohlo prejaviť skrze nás. Karmel sa nepodieľa na súčasnom zanie­tení v rozličných pastoračných, spoločenských či ekonomických iniciatívach. Karmel sa nadchýňa apoštolátom pastorácie, ktorá by sa mohla nazvať prítomnosťou Boha v duši človeka. To úplne stačí. Karmel chápe apoštolstvo a pastoračnú prácu nie ako poskytovanie chleba, bývania, vyučovania, ale rezervuje pre seba úplne inú vec: Hovoriť všetkým, že Boh je Bohom, že sám Boh stačí. Musíme sa zahĺbiť do tohto veľkého tajomstva Boha a preniknúť ho.

A taká je aj logika Eliáša, hovoriť, že Pán je opravdivým Pánom a zasvätiť mu svoj život. To je profetizmus, ktorý máme žiť. Taký profetizmus sa nerodí z nejakého vonkajšieho entuziaz­mu, nadšenia, ale z veľmi silnej viery. To znamená, že v obyčaj­nom dni, denne chceme prežívať vnútorný plameň Pánovej slávy, tej krásy, ktorú vidíme v Bohu.

Niektorí ľudia prichádzajú k nám do kláštora, aby sa pozreli na karmelitánskych mystikov, čo robia. A uvidia ich robiť niečo v záhrade alebo ako zásobujú kláštor atď. Žijú obyčajným životom. Tajomstvo je však vo vnútri človeka. Karmel je asi najväčším ne­priateľom neobvyklosti, teda toho, čo ľudí najviac fascinuje, napr. zjavenia a pod. Znakom zdravej viery je chcieť prežívať svoj všedný deň krásnym spôsobom. A to je tajomstvo sv. Terezky a každého opravdivého svätého.

Eliáš sa stal otcom Karmelu, lebo vidí, že Jahveho - Boha Izraela obrali o jeho slávu. Hovorí: „Zapálil som sa horlivosťou za slávu Pána.“ Sv. Terézia z Avily hovorí: „Máš veľa nepriateľov. Nech bude len niekoľko priateľov, ale tých niekoľko bude opravdivých.“ A zakladá svoje malé kláštory, v ktorých sa žije pre Pána obyčajným, všedným spôsobom.

Horlivosť Karmelu sa nesústreďuje na človeka, ale na Boha a chce mu odovzdávať najvyššiu slávu a bezprostrednosť. Karmel sa nechce uspokojiť nejakými antropomorfizmami, ako sa dnes hovorí: Centrom je človek a ak milujem Boha, musím milovať človeka. Ale pritom vlastne iba človek je dôležitý a na Boha sa zabúda, lebo všetko má byť pre človeka. Dnes veľmi často staviame na miesto Boha človeka. Hovoríme: Apoštolát - to je modlitba; keď niečo robím, to sa tiež modlím, musím všetko robiť pre človeka, lebo človek je dôležitý, moja láska k Bohu sa prejavuje láskou k človeku. A po­tom nám pre Boha nezostáva čas. Musí v tom byť rovnováha. Nemôže­me okrádať Boha o jeho slávu, ktorá mu patrí.

Eliáš je Pánov služobník, človek, ktorý je celkom odovzdaný Bohu. A to, čo koná, koná pre Pána; je pripravený splniť jeho priania. Čo znamená byť Pánovým sluhom? Eliáš hovorí: „Ja slúžim tebe, Pane.“ To znamená, že slovo Pána je dominantné v jeho živo­te. Aj v mojom živote má byť Pánovo slovo dominantné. Žijem pre Pána, pre jeho slávu a všetko robím pre jeho slávu.  Eliáš je človekom, ktorý žije v čase krízy viery a v čase zneužitia kráľa, čiže svetskej moci. Začal sa vzmáhať kult Baala - boha Kanaánčanov a Sýrčanov. Bol to veľký sýrsky boh plodnosti a úrodnosti a boh vojny, teda aj boh búrky. Pre Izraelitov to bo­li všetko veľmi dôležité veci: boh plodnosti, boh života, boh vojny, boh vetra, dažďa atď. Izraeliti sa s veľkou závisťou pozerali na krásny kult Baala, ktorý si uctie­vali okolité národy. Bol to boh, ktorý uspokojoval všetky nevyh­nutné potreby človeka. Naproti tomu Jahve bol Bohom ťažkým, vzdialeným kultúre kočovníkov či hospodárov, zviazaných s pôdou. Tento Boh uzatvára s ľudom nepochopiteľnú zmluvu, kladie požia­davky a nedovoľuje urážať, vzbudzuje hrôzu a strach.

Treba si uvedomiť, že pre Izraelitov to bola veľmi ťažká náboženská situá­cia. Každé bohaté náboženstvo totiž tvorilo veľa bo­hov, ako to bolo potom neskôr aj u Rimanov /čím viac bohov, tým väčší význam má náboženstvo/. Preto Izraeliti, ktorí mali iba jedného Boha, pôsobili smiešnym dojmom: Čo je to za náboženstvo - jeden boh? Bola to pre nich ťažká situácia. Uctievali Boha, ktorý je pre nich nepochopiteľný a káže im žiť inak ako ostatní. Pozerali sa so závisťou na náboženstvá iných národov, ktoré si postavili zlatého býka alebo kravu do výšky 30 metrov. To bol boh! Baal bol veľkým pokušením pre Izraelitov, najmä keď aj krá­ľovský dvor uskutočňoval kult Baala, pričom ničil a zabíjal pro­rokov Jahveho. A Eliáš vidí, ako ľud ide za týmto kultom Baala. Chce doviesť ľudí ku konfrontácii, ukázať im, kto je opravdivým Bohom. A je dôležité, že nenecháva miesto pre kompromis. Buď - alebo. Niet inej cesty. Jeho situácia je veľmi ťažká, veľmi od­vážna, musel veľa riskovať. Jeho konfrontácia nemá iba náboženský charakter, ale je to spor s kráľovským dvorom, stavia sa proti absolutizmu kráľovského dvora. Kráľ Achab chcel totiž dať svojej vláde božský rozmer, čiže mala to byť vláda v mene boha, tzv. ab­solutizmus, absolútna vláda: náboženská aj laická. A jeho žena Jezabel, kráľovná, mala v pláne spojiť túto moc a zničiť jarmo Boha Jahveho, ktorý im nevyhovoval. To bol pre nich zaťažujúci kult, plný obmedzení, prikázaní atď.

Kráľ Achab chcel vytvoriť veľmi mocný, ekonomicky silný štát. Bol to však štát nespravodlivý, ktorý rozdelil ľudí na chu­dobných a bohatých. Nezaujímal sa o potreby ľudí, ale o obchod, o armádu, o krásu svojho dvora. Kráľ Achab žije izolovaný od ľu­dí. Uskutočňuje falošný kult Baala, a prenasleduje prorokov Boha Jahveho, zabíja ich, masakruje, a pritom podporuje a vydržiava 250 kňazov Baala a dáva im rôzne privilégiá. Aby nejako posilnil svoju moc a bránil sa proti výčitkám, vytvoril ideológiu o pre­kliatí chudoby. Chudoba je podľa neho trest Boha. Si chudobný preto, že Boh ťa nemá rád. Vieme, že taká ideológia bola v izraelskom národe veľmi živá. Aj farizeji mali takú predstavu, že ľu­dia, ktorí sú chudobní, sú Bohom odvrhnutí, Boh ich nemá rád. A komu Boh žehná, ten má moc i bohatstvo. Tak to čítame v Sv. Písme. Boh hovorí Abrahámovi: Požehnám ťa, budeš mať ovce, stáda atď. Z toho sa potom zrodila predstava, že Boh žehná len bohatých a nežehná chudobných. A Achab to využil, aby ospravedlnil svoj nespravodlivý systém.

Eliáš vidí, že Achabova vláda je veľmi nespravodlivá, že Achab si napr. privlastňuje vinicu Nabota. Vystupuje proti nemu, proti jeho nespravodlivosti a proti falošnému kultu. Je nútený riskovať všetko. Nemá priateľov, lebo ľudia majú srdce naklonené Baalovi. Kráľovský dvor s ním bojuje, chce ho zničiť, a treba priznať, že možno Eliáš sám riskoval konfrontáciu dvoch kultov. V biblii nemáme napísané, že Boh mu prikazuje, aby to urobil. Možno vidiac, že nemá iné východisko, zúfalo sa rozhoduje pre konfrontáciu týchto dvoch kultov. Dobre vie, že riskuje svoj ži­vot. Keby prehral, je zničený. Myslím, že to prežíva ako posledný čin svojej misie: Urobiť to, nech sa robí čokoľvek. Ak Boh stojí na jeho strane, umožní mu vyhrať. Ale na druhej strane musel uro­biť veľký krok vo svojej viere, aby mal odvahu urobiť to. Bol sám proti všetkým. Kňazov Baala bolo dvesto-tristo, bol to navonok veľmi okázalý kult, všetko v ňom bolo veľmi dobre zorganizované, a on sám bol úbohý, sám proti celej organizácii. Rozhoduje sa urobiť krok opravdivej viery, riskujúcej všetko. Náboženský spor sa stáva súčasne politickým sporom, keď núti kráľovský dvor zme­niť náboženskú politiku. Eliáš veľmi dobre chápe náboženskú sla­bosť. Je si vedomý, že zakrátko po jeho víťazstve, keby nezničil prorokov a kňazov Baala, kult Baala by sa vrátil. Tento kult bol totiž zdrojom zisku a bohatstva. Takže konfrontácia vyzerala veľ­mi žalostne. Izraeliti dúfali, že Eliáš prehrá, že budú mať ko­nečne pokoj od Boha Jahveho a budú si robiť, čo chcú. Eliáš o tom dobre vedel. Oni chceli kráľovský dvor a Achab a Jezabel očakáva­li potvrdenie Baalovho kultu. Malo to byť veľké kompromitovanie pre Eliáša. Kňazi Baala začali svoje veľké obrady a využívali všetko, svoju mágiu, svoju tajomnú vedu. Boli si istí, že vyhrajú. Krá­ľovský dvor sa tiež chcel zbaviť Eliáša. A vieme, ako dopadla tá konfrontácia, že oheň padá na Eliášovi obetu a on vyhráva. Zabíja kňazov, lebo chce úplne zničiť kult boha Baala.

Eliáš veľmi dobre chápal krízu viery vyvoleného národa. Aj my žijeme v dobe krízy viery. Bolo by dobré oprieť sa o Eliáša, o proroka, ktorý bránil opravdivú vieru, a snažiť sa svoju vieru posilniť. Aby sme boli ľuďmi, ktorí sa chcú obnoviť.

Eliáš prežíva tiež krízu svojej prorockej misie. Na príklade Eliáša, ako aj Jeremiáša, Ozeáša, Jonáša atď. vidíme, že prorocká misia je veľmi ťažká. Aj Eliáš prežíva sklamanie, klesá na duchu, stráca nádej, chce zomrieť. A vidno, že to, čo urobil, keď zabil Baalových kňazov, nezmenilo náboženskú situáciu. Kráľovský dvor dovádza do zúrivosti, chcú ho úplne zničiť. Uteká pred Jezabel na púšť a tam chce skončiť svoj život. Zdá sa, že utrpel svoju po­rážku, vidí, že všetko prehral. Nemal už síl na svoju misiu. A vidíme, že v takej beznádejnej chvíli, v takej kríze prichádza k nemu Boh a sám mu dáva pokrm. A silou tohto pokrmu ide 40 dní, čo je čosi neobvyklé. Je to veľmi dlhá cesta - čas krízy.  Musíme si uvedomiť, že čas krízy je vlastne veľmi privilego­vaným, výhodným časom. My veľmi ťažko prežívame krízu, máme v srdci zmätok, nepokoj, tmu, všetko sa akoby zrútilo, nenachá­dzame východisko, všade je tma, noc... Vyčítame Bohu, prečo je to tak. Neuvedomujeme si, že Boh nás privádza do krízy vlastne pre­to, aby bol bližšie k nám. A vtedy prichádza ten opravdivý Boh, a nie naše predstavy Boha. V kríze k nám prichádza ako opravdivý Boh, ako Boh ťažkej lásky. U kresťanov vládne všeobecná mienka, že kresťanstvo, to je radosť, aleluja! Takú mienku majú napr. charizmatici. Je to mentalita radosti a mentalita ľudí, ktorí sa tešia v Pánovi. Ale ak človek nie je pripravený na krízu a nedo­káže krízu prežiť, potom sa preňho kresťanstvo rúca, lebo nie je zvyknutý prežívať Boha v ťažkej situácii. Naproti tomu napr. sv. Ján od Kríža nám ukazuje veľmi krátku a rovnú cestu. Hovorí: „Hlavný tvoj problém je prežiť dve krízy, ktoré ťa budú čakať a ktoré ti Boh už pripravuje; a ty sám chceš vojsť do tej vnútor­nej krízy. Je to kríza zmyslov a kríza ducha.“ Sú to dve krízy, ktorými človek prechádza. Ak sa totiž chceme spasiť, ak chceme byť spolu s Bohom, musíme mu byť podobní. A musíme teda prežiť čosi, čo nás očistí, aby sme mohli stáť pred Bohom.

Musíme si teda uvedomiť, že čas krízy je vlastne požehnaným časom, lebo vtedy je Boh blízko nás. My však často vidíme iba se­ba, svoje problémy, a Boha, ktorý je tak blízko, nevidíme. A tak­isto aj Eliáš sa ocitol v takej situácii - je už na hranici živo­ta, na hranici svojej nádeje, plný zúfalstva, lebo všetko pre­hral. Podlomil sa, nevie si už poradiť! A vtedy ho Boh vedie na horu a odkrýva mu pravdu o sebe, akým Bohom je - Bohom jemného vánku.

Boh nás uvádza do krízy preto, aby nám ukázal svoju opravdi­vú tvár. Boh nás vedie na tie ťažké cesty, aby nás učil pravdu o nás samých i pravdu o sebe, t.j. o Bohu.

Kríza viery, ktorá bola v časoch Achaba a Eliáša, to je aj naša situácia. Aj my prežívame dobu, keď je veľa falošných bohov. Falošným bohom je biznis, falošným bohom je zábava a rozptýlenie, falošným bohom je šport, sex, kariéra... A človek pre toho svojho boha, ktorého si zvolil, urobí všetko: zničí svoju rodinu, svoje náboženstvo, aby urobil nejakú kariéru; prestane chodiť kostola, lebo nemá čas, má iného boha. Tým bohom je človek - sám seba sta­via namiesto Boha. Žijeme vlastne znovu v takých časoch ako Eliáš, ibaže namiesto jedného Baala máme mnoho baalov. Musíme si preto obnovovať svoju opravdivú vieru. Byť človekom, ktorý má citlivosť na opravdivého Boha a stojí na strane tohto opravdivého Boha, chce byť s ním a žiť v jeho sláve.

Boh si vždy vyvolí ľudí, ktorí žijú pre neho. Ak chce človek žiť pre Boha, Boh mu pomáha, dáva mu silu, aby svedčil, aby ho prežíval atď. Takže čas krízy viery, to je aj náš čas. Mali by sme sa zamyslieť nad tým, aký postoj máme voči kríze viery, či sa trochu podobáme Eliášovi, prorokovi, ktorý žije pre slová Pána a je verný Bohu, je citlivý na Boha. Musíme si uvedomiť, že je to ťažký čas, ale aj výhodný, že to nie je koniec všetkého, koniec každej nádeje.

 My máme byť ľuďmi, ktorí stoja na strane Boha. Zaiste budú aj ťažké situácie, ale keď bude človek stáť na strane Boha, bude zachránený, bude mať svätú ochranu Boha. Tak ako Eliáš, prorok, Boží človek, Boží služobník, ktorý žije blízko Pána a je pripra­vený plniť jeho priania. Vezmime si z neho príklad, ktorý je pre nás v karmelitánskej charizme veľmi dôležitý.

Ideológia Achabovho kráľovského dvora spôsobila, že veľa ľu­dí porušilo a rozviazalo zmluvu, ktorú Boh uzavrel s vyvoleným národom. A veľa ľudí bolo nerozhodných: Baal alebo Boh? Nevedeli, čo majú robiť. Mlčali, lebo nemali odvahu brániť sa proti tlaku zhora. Pre mnohých bol boh jednoznačný - Baal. Našli sa však aj takí, čo prežívali krízu, krízu svojej viery, vernosti, nábožen­stva. Eliáš išiel najprv na vrch Horeb, aby obnovil zmluvu s Bo­hom. Tam na vrchu Horeb obnovil zmluvu lásky. To, čo prežil Moj­žiš s vyvoleným národom, Eliáš prežíva ešte raz. Ide k prameňu svojej viery. Aj my musíme vlastne tak isto konať, aby sme sa v čase nejakej svojej krízy /krízy predstáv, náboženského pre­svedčenia a pod./ snažili vrátiť sa k prameňu našej viery. Ak mám problém s Karmelom, musím sa vrátiť k prameňu Karmelu. Ak mám problém s láskou, musím sa vrátiť k prameňu lásky. Je to skutoč­nosť, ktorá dáva nový život. Eliáš prichádza a obnovuje zmluvu s Bohom.

Eliáš prežíval tri boje. Prvý boj je bojom o spravodlivosť: demaskuje nespravodlivú situáciu. Hovorí kráľovi: Ty si nespra­vodlivý. Druhý boj je bojom o premenu spoločnosti. Tretí boj je bojom o solidaritu: obnovuje zmluvu s Bohom - zmluvu bratstva vy­voleného ľudu. Je to tiež cesta mystická. Oživuje vieru ľudu, pripomínajúc, že Boh je prítomný v národe. Eliáš nekoná ako poli­tik, sociológ alebo ekonóm. On je prorok. To znamená, že na prvé miesto kladie skúsenosť svojho Boha. On prežil tohto Boha na hore Karmel, na hore Horeb a potom sa o túto skúsenosť delí. Aj my potrebujeme také miesta a situácie, keď máme skúsenosť Boha (napr. aj exercí­cie sú miestom, kde máme prežívať opravdivého Boha. Máme dosiah­nuť, aby sa nás tu Boh nejako dotkol).  Vieme, že sa nemáme uspokojiť, ale ešte viac sa rozvíjať, aby sme dosiahli pokrok. A musíme v tomto svetle vidieť znamenie proroka Eliáša. On sa delí s ľuďmi o Boha, ktorého prežil. Je to veľká milosť, ak si uvedomíme, ako prežívame Boha. Ľudia sa dnes často pýtajú: Povedz mi, aký je tvoj Boh? Povedz mi, ako si prežil svojho Boha? Ako ho chápeš, ako ho cítiš? Akú máš skúsenosť Boha? Ako sa modlíš? Tu však nejde o nejaké mystické skúsenosti. Boh totiž veľmi často pôsobí v obyčajných veciach. My často nechápeme, že v skúsenosti Boha nejde o nejaké mimoriadne veci. Ako prežívaš Boha? Vidíš Boha? Keď stretneš druhého človeka, cítiš, že je to stretnutie s Bohom, cítiš, že cez tohto človeka Boh koná niečo pre teba, že je to stretnutie s niekým, koho ti dáva Boh? Pamätaj na to, že aj ty sám pre seba si darom Boha. Človek by sa prekvapil, aké má vnútorné bohatstvo! Ale my máme svoju psychiku, svoje komplexy (ja to neviem, ja to nezvládnem, neviem si rady, neviem žiť atď.) a nepoznáme vlastné bohatstvo, ktoré nám Boh vložil do srdca. A potom závidíme iným, ako krásne hovo­ria, akú majú dobrú pamäť alebo nadanie hrať na husle.  Nemôžeme však od Boha žiadať, aby bol každý geniálny, aby mal veľké schopnosti. Musíme si uvedomiť, že skúsenosť Boha je vlastne v obyčajných, jednoduchých veciach, ktoré prežívame. Poz­ri sa na kvietok - vidíš v ňom stopu Boha?

Je veľmi dôležité pozrieť sa na svoju tvár. Pozri sa na svo­ju tvár a uvedom si, že máš niečo, čo má aj Boh, čo má Ježiš, že aj Boh má tvár a ty si obrazom Boha. Pozri sa na to, aký si krás­ny vnútorne! Si stvorený na podobu Božiu. A pozri sa na prírodu, aké je to všetko múdre, zázračné... My to nevidíme. Napr. taký komár má „ihlu“, ktorá môže preraziť aj kožu kravy. Kto z ľudí vymyslí také niečo? A koľko je iných zaujímavých vecí, koľko múd­rosti je napríklad v jednom zrnku: Boh ho hodí do zeme, je obklo­pené živinami a zrnko rastie a vie, ako má rásť, kde má vyhnať lístky atď. A my často nevidíme túto krásu, lebo sa pozeráme na svet úplne nezdravo. Namiesto toho, aby sme prežívali Boha, a príroda nám k tomu napomáha, nevšímame si to. Nedajme sa okrá­dať o krásu!

Človek dnes žije iba pre prácu a povinnosti, vôbec nemá čas žiť, nič nevidí, stále sa ponáhľa, nemá čas stretnúť sa s druhým človekom a tešiť sa z tohto stretnutia. Musíme zmeniť náš štýl života.

Čo znamená skúsenosť Boha? Vidím Boha, múdrosť prírody, krá­su kvetov? Pán Boh si všetko stvoril sám pre seba. Musíme vidieť, že je to Boží svet, a nie, že to Boh všetko stvoril pre nás, pre našu produkciu, ekonomickú vyspelosť. Treba si nájsť čas na krá­su, lebo krása nám pripomína hlavne Boha.

Eliáš je Božím človekom, ktorý prežíva svojho Boha. Ako ja prežívam Boha, ako prežívam čas pre Boha? Eliáš je človek Boží, ktorý nám dáva príklad, ako treba s Bohom žiť, ako ho vnímať, ako ho chápať: v jemnom vánku... My však máme radi ruch, nemáme čas nájsť si priestor pre jemného Boha, pre Boha, ktorý nám dáva skú­senosť svojho jemného dotyku. Nájdime si na to čas, myslime na to v náboženskej citlivosti.

Eliáš končí svoj život, ide spolu s Elizeom a hovorí mu, že musí odísť. A Elizeus ho žiada o dve čiastky jeho ducha. Eliáš mu hovorí: „Dobre, keď ma budeš vidieť vystupovať do neba a keď bu­deš vtedy bdieť, dostaneš môjho ducha.“ A čo sa stalo? Eliáš sku­točne odchádza na ohnivom voze a Elizeus dostáva od Eliáša plášť. Je to symbol jeho ducha. Aj my môžeme získať pre seba úžitok, keď žijeme pod ochranou Panny Márie, pod jej plášťom - škapuliarom, ktorý je tiež symbolom Máriinho ducha. Sme akoby zahalení, zaode­tí jej plášťom - jej duchom, patríme jej. Je to krásny obraz - prijatie do škapuliara, do Máriinej ochrany, prostredníctvom Cirkvi.

Myslím, že každý z nás sa rád vráti k biblickým miestam o Eliášovi (1. a 2. kniha kráľov) a bude tam hľadať to, čo je pre nás a pre našu spiritualitu stále živé. Uvedomme si, že Eliášov duch stále pôsobí, pretože duch Eliáša je nesmrteľný a dáva Karmelu svoj význam, aby sme boli svedkami opravdivého Boha, do­konca, ak by bolo treba, proti všetkým ľuďom, ako sa to podarilo aj Eliášovi, ktorý ostal opravdivým prorokom. Boh mu hovorí: Ešte som si nechal sedem tisíc čistých, poriadnych ľudí. A Eliáš si myslel, že je sám. Ani my nevieme o tom, že niekde žijú ľudia s rovnakými karmelitánskymi túžbami, ako máme my, hoci si to možno ešte neuvedomujú.

Eliášov profetizmus nás má viesť k tomu, aby sme aj my boli prorokmi v dnešnom svete. Čo znamená byť prorokom?

Pamätajme si, že Kristus, v mystickom tele ktorého sme spo­ločne zjednotení, má tri funkcie: kňazskú, prorockú a kráľovskú. Každý kresťan má byť teda aj prorokom. Zvyčajne si to neuvedomu­jeme, ale my, čo žijeme karmelitánsku spiritualitu, si musíme uvedomiť, čo znamená byť dnes prorokom. O čom mám svedčiť? Mys­lím, že treba vystupovať proti všetkým prúdom a túžbam žiť bez Boha. Človek si stvoril svoj svet, modernú techniku, počítače, rakety a hovorí: Boha niet. – Ja Boha nepotrebujem. – Poradíme si sami, stvoríme krásny svet bez Boha. (To chceli urobiť aj komu­nisti v bývalom režime: vytvoriť svet bez Boha, proti Bohu, plný blahobytu pre všetkých. A dokážeme, že sa nám to podarí a bude to krásny svet, svet hojnosti a dostatku... Ako to dopadlo, to vidíme a ešte dlho, dlho budeme vidieť. To je historické ponauče­nie, čo môže človek spôsobiť bez Boha.)

My, karmelitáni, máme za úlohu obyčajným, jednoduchým životom svedčiť, že Boha potrebujeme, že žijeme pre Boha a že je to naša radosť. Takými prorokmi máme byť!