Čistota srdca

Doteraz sme hovorili o troch hlavných bodoch Karmelu - o pro­fetizme Eliáša, o Panne Márii, o Svätom písme. Teraz by sme sa mali po­zrieť ešte z iného pohľadu na to, čo nám prináša charizma Kar­melu.

V spiritualite Karmelu je veľmi dôležitý istý vnútorný stav, ktorý by sa mohol nazvať - č i s t o t a. To, čo prežívame v Kar­meli, to, čo prežívame spoločne s Pannou Máriou, vedie nás do skutočnosti čistoty. Mali by sme vedieť, že v Karmeli je človek prekvapený nad tou skutočnosťou, že je stvorený pre Boha, že ide k Nemu. Ide o intímne, dôverné nažívanie s Bohom. A aby sme to mohli prežívať, musíme sa stať podobnými Bohu. Takými, ako je on. Čistými ako on.

Z konca l3. storočia pochádza veľmi krásny doklad - O ustano­vení prvých mníchov /De institutionibus primorum monachorum/, ktorý dáva istý význam, istotu a základ spirituality Karmelu. Ho­vorí sa tam o dvoch základných veciach: l/ obetovať sa Bohu, obe­tovať mu sväté srdce, očistené od každého hriechu. To možno do­siahnuť vlastnými silami, cvičením sa v čnosti, s pomocou milosti Božej. 2/ Ide o čistý dar Boha, ktorý spočíva v tom, že človek v srdci zakúša a v duši prežíva silu Jeho prítomnosti a sladkosť jeho nebeskej slávy. Nielen po smrti, ale už v tomto pozemskom živote. Znamená to teda: v čistote srdca prežívať moc /majestát, silu, slávu/ a sladkosť Pána. Na jednej strane - čistota srdca, na druhej strane - prežívanie Boha, jeho sily a sladkosti.

Karmel je veľmi citlivý na čistotu srdca. Logika kontemplácie je takáto: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Aby sme sa mohli na Boha zahľadieť, vidieť ho, obrátiť naňho pozor­nosť, musíme mať čisté srdce. Byť čistým znamená stávať sa schop­ným poznať tajomstvo Boha. Sám Boh, ktorý sa dáva človeku, prichádza s ohňom ako ohňom lásky. Ohňom, ktorý očisťuje, ale sú­časne aj rozpaľuje srdce človeka. Oheň dáva človeku nový pohľad; lebo byť čistým, znamená vidieť. Treba sa odovzdať, nechať sa zachvátiť týmto ohňom - plamennou láskou, ktorá ničí všetko, čo je nečisté, a dáva nový spôsob existencie. My si to neuvedomuje­me, ale je to tak, že Boh, ktorý prichádza k nám, nás napĺňa tak, že nás premieňa, stávame sa iným, novým človekom. Je to teda iný spôsob existencie. Človek je povolaný k tomu - znovu to opakujem - aby sa stal Bohom prostredníctvom Božej lásky. Nie rovný Bohu, ale jeho láska nás premieňa a pomocou tejto lásky sme akoby Bo­hom. Máme účasť na jeho božstve. Táto pravda vždy oživovala Kar­mel: stávať sa čoraz viac Božím. Zakúsiť jeho moc už tu na zemi. Nečakáme na život večný, ale chceme prežívať Boha už tu - akoby stiahnuť večný život na zem. A to, čo budeme prežívať raz pri ob­šťastňujúcom, večnom pohľade na Boha, to chceme vidieť a v temno­te viery prežívať už tu na zemi.

Karmel obdržal tú charizmu Cirkvi, aby pripomínal, že hodnota človeka je oveľa väčšia, než ako sa zvyčajne hovorí. V hĺbke svo­jej duše máš tajomný priestor, ktorý je rezervovaný pre Boha. Tam už nič nepreniká. A biblia to miesto nazýva srdcom. Tam je oheň života, čistý oheň, tam je tvoja modlitba, tam je Duch Svätý, ktorý sa stále modlí. Tam sú - ako hovorí sv. Pavol - nevyslovi­teľné vzdychy. A v tejto intimite, v tejto skrytosti môžeme stretnúť opravdivého Boha. Tam je tiež odveký pokoj stvorenia, mlčanie. Tam je sloboda a tam možno počuť hlas Pána. Mať čisté srdce znamená dať sa tam doviesť, aby som sa stretol s Bohom, vi­del ho, zamiloval sa doňho. "Stráž svoje srdce", hovorí sv. Pa­vol, "bdi", čiže pamätaj, aby si bol prítomný, nie ako opitý člo­vek, ktorý nevie, čo sa deje, ale dbaj, aby si bol triezvy a bed­livý. Musíš vedieť, o čo ide, čo je dôležité. Strážiť čistotu srdca znamená nedovoliť mojim slovám, mojim myšlienkam narúšať, ničiť túto svätosť. Otcovia púšte to nazývali "strážiť srdce", nevpúšťať tam cudzích, to, čo nepoznám, len Boha. Nevpúšťať tam ani priateľov ani nepriateľov. To miesto je vyhradené jedine pre Boha. Treba vedieť, že každý z nás má vnútorný hrad, o ktorom pí­še sv. Terézia. A treba do toho hradu vojsť. A vojsť doňho nám bránia - ako píše sv. Terézia - rôzni satani. Sme nejako tak skon­štruovaní, že ak chceme, aby niečo, čo si v našom rozume uvedomí­me, preniklo až do hĺbky nášho srdca, musíme prejsť akoby temným tunelom, a tu nás zastavujú a zdržiavajú satani, držia nás a nechcú nás tam pustiť, aby sme neodhalili, neobjavili tajomstvo nášho srdca. Sv. Terézia mala raz takéto videnie: zomrel istý človek a keď ho pochovávali, videla, že satani ho držia za šiju a nechcú dovoliť, aby sa jeho rozum a srdce zjednotili. A ak sú rozum a srdce ­jedno, vtedy je človek múdry. Vie, o čo ide, a nedá sa podviesť, ani vziať si tento poklad.

Čistota srdca, to nie je nejaký romantický piknik s Duchom Svätým! Je to otvorený boj so všetkými démonmi našich čias. A s najväčším protivníkom, ktorým som si ja sám - moja spokoj­nosť, ospravedlňovanie sa, strach atď. Takže démoni našich čias, to je: byť slobodný, nezávislý, byť sám, nepotrebovať druhého človeka atď. Ďalej sú to naše postoje, ktoré nám odnímajú Boha, odnímajú nám svätosť a čistotu srdca. Keď máme byť čistého srdca, musíme zo svojho vnútra vylúčiť a odstrániť všetky haraburdy a nepotrebné veci. Mám mať čisté srdce, prázdne, ktoré očakáva Pána. A my do toho srdca tlačíme to i tamto, všetko, čo sa nám zdá dôležité. A robíme z nášho srdca akési starinárstvo. Musíme teda toto všetko zo srdca vylúčiť a odstrániť. Mám mať čisté srd­ce pre Boha, a nie nejaké múzeum, kde mám všetko natlačené.

Lebo inak nikdy nezakúsiš, čo znamená byť spolu s Bohom. A to je čistota srdca. Čiže vidíme, že čistota srdca nie je len otázka hriechu či nehriechu. Čistota srdca ide oveľa ďalej. Takže je potrebné, aby sme boli úplne s Bohom. Preto sa musíme všetkého zbaviť, všetko vylúčiť a odstrániť. Pamätajme, že sv. Ján od Krí­ža hovorí /pre niektorých je to hrôza počuť/: Zbav sa nielen po­zemských dobier, ale aj duchovných, a zaoberaj sa v temnote viery len Bohom! Teda ani nám nemôže záležať na duchovných dobrách!

Byť človekom čistého srdca znamená byť človekom ducha a pravdy. Nesmie nás zaujímať nič, čo je ľudské, nič, čo je božské, ale iba sám Boh. Čiže to je ono "nada", o čom hovorí sv. Ján od Kríža. My sa však radi viažeme aj na duchovné veci, na duchovné dobrá. Ne­zaoberáme sa Bohom, ale duchovnými dobrami. A to je vlastne tiež problém čistoty srdca. Aby ste mali predstavu o tom, poviem vám príklad: Ideme po ceste a Pán Boh nám dáva pekné veci - "nebeskú zmrzlinu" - a my namiesto toho, aby sme kráčali k Bohu, zastavu­jeme sa na týždeň či na dva pri tej "zmrzline" a vzdycháme: "Aké je to dobré! Ďakujeme Ti, Pane!" Alebo ide citlivá žena, vidí krásnu orchideu: Ó, aké je to krásne, zastavím sa tu na týždeň a pokochám sa v tej kráse…"

 Čiže namiesto toho, aby som šiel po ceste priamo k Bohu a zjed­notil sa s ním, zaoberám sa vecami, ktoré ma zdržiavajú. Pamätaj­me na to, ako hovorí sv. Ján od Kríža, že aj duchovné veci sú prekážkou na ceste k Bohu!

Teda nesmie nás zaujímať nič, čo je ľudské, nič, čo je božské, len sám Boh nás musí zaujímať!

My sa niekedy pridŕžame nejakého človeka, lebo pekne rozpráva, krásne hovorí o Bohu a pod. Alebo sa viažeme na niekoho, lebo je inteligentný, vyhovuje nám to, je to dobré. Pamätajme, že nie je dôležité, čo nás vedie k Bohu, ale dôležitý je sám Boh. Keď to pochopíme, vtedy sa skutočne zbavíme všetkých túžob. Napríklad niektorí zbožní ľudia si myslia, že musia ísť na všetky púte... A ak sa niekde niečo zorganizovalo a oni o tom nevedeli a nešli tam, majú potom výčitky svedomia, že odmietli Božie milosti. Seď doma a modli sa! Sv. Tomáš Kempenský nám hovorí, že ešte nevidel človeka, ktorému by púte pridali niečo na zbožnosti.  Takže pamätajme, že vonkajšie veci sú duchovné dobrá, ktoré nám môžu odňať alebo zabrať Boha. - Sv. Ján od Kríža celou Cestou na horu Karmel hovorí o radosti, o tom, ako sa zbaviť radosti z vecí pozemských a ako sa zbaviť radosti aj z vecí duchovných. A to je už ťažšie.

Čistota srdca je čistota od pozemských, časných hodnôt, od všetkého, čo nie je Bohom. To znamená, zachovaj si celé srdce pre Boha. Vtedy začneš vidieť Boha v svojich prácach, ktoré robíš, v svojich myšlienkach, lebo to už nebudú tvoje práce, tvoje myš­lienky, ale Jeho práce, Jeho myšlienky. Čiže treba sa odtrhnúť, odpútať a hľadať iba Boha. Zanechať to, čo človek môže mať v ži­vote. A tu môžeme lepšie pochopiť Ježišove slová: Ak si chceš zachrániť svoj život, stratíš ho. A ak chceš stratiť svoj život, čiže odovzdať všetko, akoby zomrieť v tomto živote, byť len pre Boha, vtedy si zachrániš život pre život večný (sv. Matúš).

Teda čisté srdce je mierou všetkého. Sú to ťažké slová: Kto má rád svoju matku, svojho otca, brata viac ako mňa, nie je ma ho­den. Ale pamätajme, že o to tu ide. Teda ak mám srdce zaťažené ľudskými pohľadmi, ak mám srdce zaťažené mojou ľudskou láskou, Ježiš mi hovorí tvrdé slová: Nie si ma hoden! To neznamená, že dobre, skončím s rodinou, budem mať pokoj... Samozrejme, že nie! Ale treba byť vnútorne slobodný, mať vnútornú slobodu! Ide o to, že keď bude Boh žiadať odo mňa: Opusti svoju rodinu pre mňa! - budem schopný to urobiť. /To neznamená, že napríklad matka troch detí si povie: zbavím sa všetkého, odídem na púšť!/ Ide o náš vnútorný svet. To znamená, že v živote sú často také situá­cie, že musím voliť medzi ľuďmi a Bohom. A aby moja ľudská láska nezaťažovala moje rozhodnutia, musím si vždy voliť tú cestu, kto­rú chce Boh, ktorú odo mňa žiada. Niekedy je to tak, že nás zaťa­žuje naša sebaláska: treba sa jej zbaviť. Niekedy sú to vonkajšie situácie, inokedy vnútorné; sme akoby ochrnutí našou sebaláskou. Boh nám chce niečo dať, niečo vziať, chce nás vyslobodiť z niečo­ho, a my to pevne držíme: Pane, to ti nedám, to je moje! A pritom Boh nás chce vyslobodiť, odníma nám niektoré veci, aby nás vyslo­bodil - od nás samých, od rôznych situácií atď.

Takže treba si jasne uvedomiť: Čisté srdce znamená mať lásku k Bohu, zamilovať sa do Boha láskou samého Boha, a nie mojou ľud­skou, pozemskou láskou, ale mať odvahu milovať láskou Zmluvy, ktorou ma Boh už prv miloval; táto láska môže byť ťažká v preží­vaní, ale je krásna v duchovnom význame.

Preto vidíš Boha, že máš odvahu milovať láskou samého Boha. A vtedy láskou Boha miluješ ľudí, láskou Boha miluješ samého seba.

Zamilovať sa znamená - poznať. Niekedy treba nechať odísť všetky ľudské lásky, aby sme nechali priestor pre lásku Boha. Je to ťažký problém, o čom hovorím, lebo sme naviazaní na muža, de­ti, rodinu... Čo máme teda robiť? /Príklad: Muž príde domov z kostola, ľahne si a leží... Čo sa deje? Kňaz povedal v kázni, že sa treba starať len o Božie kráľovstvo, o nič iné. A kto sa bude snažiť o Božie kráľovstvo, všetko ostatné sa mu pridá./

Ide o to, čím máme žiť. Prvé prikázanie lásky znie: Budeš mi­lovať Boha z celého srdca, z celej duše, z celej svojej sily! /A druhé je tiež dôležité: Budeš milovať svojho blížneho ako seba samého. Obidve fungujú po celý čas v Cirkvi!/

A sv. Jánovi od Kríža ide práve o to: Budeš milovať Boha z celé­ho srdca, z celej sily, z celej duše! On to berie veľmi vážne: Budeš milovať jedine samého Boha, a nebudeš milovať dobrá, ktoré ti dáva, ale iba jeho! Lebo my niekedy konáme takto: Niekto k nám príde s krásnou zahraničnou bonboniérou, my len otvárame oči, ob­divujeme ten dar a vôbec sa nezaujímame o darcu - zabúdame naňho. Podobne je to v prípade, keď sme spútaní duchovnými dobrami a za­búdame na samého Boha; zabúdame, že máme byť vďační, pamätať, kto je darcom, kto nám to dáva. Nie je dôležitý dar, ale dôležitý je iba ten, kto nám ho dáva. Takže pamätajme na to! Rovnako nie je dôležité, či máme nejaké dobré pocity pri modlitbe. Niektorí ľu­dia totiž, ak majú dobrý pocit pri modlitbe, ak dostávajú sladké bonbóniky, tak sa modlia. Ale ak to nedostanú, potom sa už nechcú modliť, lebo modlitba im vraj nič nedáva. A to je tá situácia, keď sme naviazaní len na dary, a pritom zabúdame na Boha. Preto pamätajme na to, kto je tu dôležitý; pamätajme, že Boh nám dáva dary, aby nás posilnil na ceste, aby nás potlačil dopredu, a nie aby sme my zastali na týždeň či na dva pri tej "zmrzline" lebo nám to chutí, je to dobré.

Pamätajme na to, že dôležitý je Boh, a nie jeho dary! Za jeho dary by sme mali byť vďační... Musíme však byť slobodní od darov, musíme byť verní Bohu mimo darov! Lebo Boh nás má rád, a preto nás skúša a posiela nás na púšť. A čo sa deje na púšti? Slnko tam praží, niet vody, niet pokrmu, a my umierame na tej púšti; koná sa tajomstvo Boha - on nás tam skúša, či budeme mať odvahu žiť pre Neho, ale bez darov, akoby na kredit.

Toľko o čistote srdca. Teraz ešte niekoľko slov o zakusovaní Boha, jeho sily, sladkosti.

 Pamätajme, že sladkosť Pána nie je sladkosť našich zmyslov, ale je to sladkosť viery. My môžeme poznať Boha dnes, keď žijeme, len prostredníctvom viery. Je to niečo celkom iné - okúsiť Boha zmyslami, citmi a okúsiť Boha prostredníctvom viery. Boh nás nie­kedy učí tomuto druhému, ťažšiemu spôsobu poznania. Ale my vtedy ledva žijeme, všetko sa v nás láme a rúca, prežívame akoby vnú­torné zemetrasenie! Niečo celkom iné je poznávať teológiu a oku­sovať mystéria Boha cez vieru. Pri zakúšaní Boha človek niekedy ostáva ležať na zemi - ako Jakub, ktorý bojoval s Bohom, alebo ako Mojžiš. Takže keď máme mystickú skúsenosť, skúsenosť viery, je to niekedy zážitok, ktorý mení náš život.  Čiže zakusovať Pána, jeho silu, znamená byť tou silou zvalený na zem! Byť premožený Kristom! To zakúšanie Boha je zakúšanie vo viere! To nie je ako zmrzlina, či dobré bonbóny, ktoré mi chu­tia... Ale je to niekedy zakúšanie Boha v smrti na kríži, skrze smrť, skrze noc zmyslov a ducha. A až tam sa rodí zmŕtvychvsta­nie. Takže nesmieme si myslieť, že to okusovanie sily /moci/ Boha je krásny pocit, ale že to môže znamenať, že Boh sa nás dotýka, dáva nám seba a my sa cítime zničení jeho silou, lebo kladie na nás ruku, a to je veľmi ťažké prežívanie, pretože ide o našu psychiku. Pre našu vieru je to však veľmi dobré a veľmi zdravé, je to pre náš večný život!

Svet mystiky je veľmi zložitý. Je ťažké rozhodnúť sa, čo je zdravé a čo nie je zdravé; mnoho mystikov veľmi trpí v zakúšaní Boha. Boh totiž neprichádza ako niekto krásny, niekto sladký, ale prichádza ako opravdivý Boh vo svojom majestáte, v svojej sile. Prichádza opravdivý Boh - a človek to možno nevydrží, lebo naša psychika je unavená, zničená... Zakúšanie a prežívanie Boha môže byť veľmi ťažké. 

Tu máme svedectvo sv. Terezky, ktorej malá cesta bola cestou lásky. Hovorí: Mojím povolaním je LÁSKA! Terezka však nechce milovať len ľudskou láskou, t.j. láskou ohraničenou, ale chce milovať Božou láskou, láskou bez hraníc, bez obmedzenia; chce žiť touto láskou. Hovorí: Daj mi svoje srdce, Pane, aby som mohla milovať tak, ako miluješ ty! Chcem tvoju lásku učiniť svojou láskou!
         Opäť si môžeme zobrať za vzor sv. Terezku:
 V poslednej etape svojho života sv. Terezka napriek ťažkému obdobiu, ťažkým skúškam, ostáva verná na ceste lásky k Bohu, ostáva verná láske Bohu. Boh jej berie všetky dary, všetko, čo miluje, Berie ju na púšť viery, zakrýva jej obraz seba samého, Terezka má pocit, akoby stratila všetko duchovné bohatstvo, čo predtým mala. A to je skutočný duchovný heroizmus! A niekoľko mesiacov pred smrťou píše:

         To je skutočná láska - milovať Pána Ježiša bez prežívania sladkosti tejto lásky.