Bratia OCD

     Banská Bystrica - Urpín                         Košice - Lorinčík                                      Staré Hory                                                  
Sme kontemplatívno-apoštolské spoločenstvo, t.j. spájame vnútornú (rozjímavú) modlitbu s apoštolátom podľa potrieb Cirkvi. Prvenstvo však má vnútorná modlitba. Žijeme v troch spoločenstvách: na Starých Horách pri Banskej Bystrici, na Urpíne v Banskej Bystrici a v Lorinčíku na okraji Košíc. Bývame vo farskej budove Staré Hory, v duchovnej správe na Urpíne v Banskej Bystrici alebo v novo postavenom kláštore v Lorinčíku. Patríme organizačno-právne ku Krakovskej provincii v Poľsku, kde prebieha celá formácia. Slúžime sviatosťou zmierenia (v banskobystrickej katedrále i košickom dóme), vo farskej pastorácii, duchovnými obnovami, duchovným vedením.  Ďakujeme Bohu, že obnovil Karmel na Slovensku po vyše 200-ročnej prestávke a že doňho povoláva bratov, túžiacich dozrievať na ceste vnútornej modlitby a služby Cirkvi.

 

      O začiatkoch iných rádov často hovoria dokumenty zakladateľov, v našom prípade to neplatí. O našich počiatkoch hovoria "nemí svedkovia" dávnej histórie - kamene, keramika, zvyšky predmetov dennej potreby. Na úbočí pohoria Karmel v Palestíne (dnešný Izrael) sa totiž počas dôkladných vykopávok našli: zrúcaniny kostolíka z 8. st., jaskyňa z 5. st. vysekaná do vápenca a využívaná na liturgické účely a úlomky vkusnej keramiky dennej potreby z 5. - 11. storočia.
     Skupina byzantských pustovníkov v 5. st. chcela viesť život inšpirovaný postavou proroka Eliáša. Za ďalšiu učiteľku vnútorného života si vybrali Bohorodičku Pannu Máriu. Vieme to napr. z gréckych nápisov na zvyškoch keramických lámp z 5. st., na ktorých sa často opakovali mená týchto veľkých biblických postáv. A tiež z tradície, odovzdávanej až do príchodu latinských pustovníkov a bývalých križiakov 13. storočí.
     Cieľom skupinky mníchov bolo bytie v samote s Bohom. Presnejšie - premena srdca, celého seba na Pána, ktorému chceli odovzdať život, aby mohli prijať jeho život. Prostredím, v ktorom sa táto výmena mala odohrať, bola samota, jednoduchá práca, rozjímanie Božieho slova, Eucharistia, bratská láska, vnútorné mlčanie, pôst a poslušnosť predstavenému. Pekná príroda, odstup od ľudských obydlí, výhľad na Stredozemné more dokonale vyhovovali tomuto zámeru.
     Napriek prírodným pohromám (časté zemetrasenia), epidémiám, či nájazdom perzských a neskôr aj tureckých oddielov, spoločenstvo pustovníkov žilo na mieste posvätenom prítomnosťou horlivého Eliáša a oživovanom tichou vernosťou Bohorodičky. Počet jeho členov sa menil, ale medzi 5. a 13. st. pretrvalo všetky búrky a nástrahy osudu.Keď križiaci začali dobýjať Svätú Zem, zdalo sa, že nastanú zlaté časy aj pre karmelitánov. Tie skončili koncom 13. st., lebo Turci dobyli znova územia stratené počas krížových výprav a kresťanov alebo pozabíjali, alebo vzali do otroctva. Časť karmelitánov odišla už skôr do Európy a tí, čo zostali, podstúpili mučenícku smrť.
Stručný prehľad dejín skupiny karmelitánskych pustovníkov na hore Karmel:
   - 1206-1214: Po preskúmaní spôsobu života latinský patriarcha Jeruzalema sv. Albert spisuje pravidlá života (regulu) pre karmelitánskych pustovníkov, ktorí ho o to prosili.
    - Kvôli nájazdom Turkov sa časť pustovníkov sťahuje do Európy: na Cyprus, juh Francúzska, juh Anglicka.
   - Úplný odchod z Karmelu, resp. mučenícka smrť v r. 1291.

Reforma v 16. storočí

     Prechod skupiny laických karmelitánskych pustovníkov z Východu na Západ sa uskutočnil v priebehu niekoľkých desaťročí na prelome 13. a 14. storočia. Prechod od pôvodného čisto kontemplatívneho modelu života ku kontemplatívno-apoštolskej forme trval ešte dlhšie, pričom tvorivé napätie a iskrenie vyvoláva dodnes. Veľkí svätí Karmelu dokazujú, že harmonické prepojenie modlitby s apoštolátom je možné, ale čo tí menej svätí? V nich trvá zápas o správne pochopenie spirituality a predovšetkým o rovnováhu medzi modlitbou a apoštolátom s prvenstvom vnútornej modlitby.
Po dynamickom rozvoji rádu v 14. storočí dochádza postupne ku kríze. Došlo k oslabeniu ducha modlitby, chudoby a poslušnosti. Príčin bolo viacero: vonkajšie - napr. epidémia moru, ale aj vnútrocirkevné - dvojité pápežstvo (Avignon-Rím) a privilégiá od pápežov i panovníkov, oslabujúce ducha bratského spoločenstva. Existovali síce niektoré pokusy o návrat k pôvodnému duchu Karmelu, ale ani jeden neprerástol do hnutia, ktoré by preniklo celú rehoľu.
Až v 16. storočí ľudsky i duchovne zrelí španielski karmelitáni - Terézia od Ježiša a Ján od Kríža s podporou vtedajšieho generálneho predstaveného položili základy reformovaných, t.j. bosých karmelitánov a karmelitánok. Podrobnejšie informácie o nich sú v rubrike Spiritualita (Svätí Karmelu).
Teraz spomenieme len skutočnosť, že pochádzali z rodín, kde dostali veľmi dobré ľudské základy, príklady živej viery a praktickej lásky k blížnemu. Práve v dnešnej dobe, poznačenej oslabením rodinných väzieb a vzájomnej lásky jej členov (aj v kresťanských rodinách), správne pochopenie ľudských základov na ceste k Bohu nemožno odsunúť nabok. Duchovný život vyžaduje schopnosť (alebo snahu) žiť najprv ako vnútorne vyrovnaný, triezvo uvažujúci a zodpovedný človek. Obidvaja reformátori Karmelu prišli do rehole ako zdravé, vnútorne bohaté a tvorivé osoby a na tomto základe mohol Boh rozvinúť svoje dielo.

Na území Slovenska

     Na rozdiel od poľskej (Krakovskej) provincie, kde rehoľný život pretrval napriek nepriaznivým spoločenským podmienkam od r. 1635 až dodnes, na území Slovenska karmelitáni nezapustili hlboké korene.
     Prvý kláštor nereformovaných, t.j. obutých karmelitánov, bol založený v Prievidzi okolo roku 1383, pričom patril s krátkymi prestávkami (počas husitských vojen) do hornonemeckej provincie. Tá v 14. storočí prežívala obdobie rozkvetu. Bohužiaľ, v období reformácie (asi v r. 1560) zanikol. Ako pamiatka po karmelitánoch zostala v Prievidzi napr. tradícia strednej školy, ktorú neskôr rozvinuli piaristi, prievidzské púte 15. augusta a Mariánsky kostol.
     O kláštore obutých karmelitánov v Prešove máme ešte menej informácií. Vieme, že bol založený v r. 1431 a zanikol v období reformácie.
     Reformovaní, t.j. bosí karmelitáni, prijali pozvanie kardinála Koleniča z Viedne a prišli do Skalice v r. 1700 z viedenskej komunity. Stavebne upravili kostol po evanjelikoch a ku kostolu pristavili aj Loretánsku kaplnku. Okrem toho si pri kostole vybudovali priestranný kláštor. Po zrušení rehole v Rakúsko-Uhorsku v r. 1786 ich miesto zaplnili milosrdní bratia.