365 myšlienok

Koľko síl nás stojí život na tejto zemi, plnej trpkosti a nepokoja! Ale zajtra..., o hodinu už budeme stáť v bráne. Aké šťastie nás čaká! Aká blaženosť, keď budeme celú večnosť kontemplovať Ježiša tvárou v tvár!

sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša

Ježiš sám seba nazýva bránou k ovciam, bránou k ľuďom. „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam... Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať a vychádzať a nájde pastvu“ (Jn 10, 7. 9). Snaha poznať posledné veci, ktorá hľadá iné prístupové cesty, než je On, sa nestretne s konečnou Pravdou. Iba Ježiš stojí na hranici dvoch svetov a drží kľúče smrti. Iba On môže otvoriť bránu večnosti, aby sa niečo zo sveta, v ktorom žije, dotklo našich sŕdc a pritiahlo nás k tomu, čo je večné a nekonečne krásne. Tak ako na hore Tábor, keď pred Petrom, Jakubom a Jánom odhalil niečo z tajomstva budúcej slávy a šťastia. Nazrieť cez pootvorenú bránu večnosti, ktorou je sám Ježiš, vyžaduje pokoru a vieru. Čím hlbšia je pokora a viera, tým prístupnejšie je tajomstvo smrti a večnosti. Nepokorná zvedavosť, ktorá by chcela otvoriť bránu dokorán, vyvolá vždy opačný účinok – brána sa zatvorí. Fascinácia tým, čo nás čaká po smrti, by nikdy nemala zatieniť prítomnosť natoľko, aby sme ju začali zanedbávať. Úlohou večnosti je dať zmysel nášmu všednému životu a ukázať, kam smeruje, pretože už dnes utvárame podobu života, aký nás očakáva po smrti.