11. Človek podľa Terézie

[spacer height=”5px”]

Človek podľa Terézie

[spacer height=”30px”]“Vnútorný hrad” je symbolom človeka. Svätá Terézia vo svojej knihe presvedčuje o “kráse a dôstojnosti našich duší”. Karmelitánka z Ávily vie o človeku viac než moderná psychológia. Oveľa viac.

Posledným, najzrelším Teréziiným dielom je “Vnútorný hrad” (Castillo interior). Túto knihu písala päť rokov pred svojou smrťou, mala skoro 63 rokov, písal sa rok 1577. Okolo nej vládol chaos. Protivníci reformy Karmelu uväznili Jána od Kríža, jej duchovného otca, priateľa a najbližšieho spolupracovníka. Inkvizícia pozerala s čoraz väčším podozrením na jej činnosť.  Nemala istotu, či jej “Kniha života”, jej duchovný životopis, neskončí v ohni. Terézia po celý čas vysiela listy týkajúce sa prízemných vecí a súčasne na kolenách píše “Hrad”. V jej diele necítiť nič z tejto vonkajšej víchrice. Rukopis je dodnes presne taký, aký vyšiel spod jej pera. Svätá sa delí o svoju duchovnú skúsenosť. Opisuje svoj “osobný” hrad. V porovnaní s predchádzajúcou “Knihou života” je životopisná vrstva oveľa diskrétnejšia. Keď Terézia píše o sebe, píše o človeku ako takom. Chce ukázať, aký je veľký, pripomenúť mu, že je obrazom Najvyššieho a že jeho povolaním je zjednotenie s Bohom. Jedným z jej obrazov je metafora hodvábnika (morušového) – húsenice, ktorá sa premieňa na motýľa. Človek sa narodil nato, aby “dostal krídla”, aby vzlietol do neba. Otec Tomas Alvarez OCD, komentátor Teréziinych diel, dáva do protikladu tento obraz s románom Franza Kafku „Premena”. U Kafku sa osamelý človek, uväznený vo vlastných strachoch, premieňa na veľkého chrobáka, chrobáka hnojového, odsúdeného vlastnou rodinou na smrť a vyhodeného na smetisko. Dve vízie ľudského osudu: prvá plná nádeje, druhá čierna ako zúfalstvo.  

Vojdi do hradu
 

Pokúsme sa nakrátko navštíviť Teréziin “hrad”, čiže prizrieť sa jednotlivým príbytkom, ktoré opisuje. V tomto článku sa sústredím na antropológiu, čiže na víziu človeka. Mystika sv. Terézie ukazuje, že objavovanie Boha a človeka (seba samého a vo všeobecnosti ľudskej prirodzenosti) sa odohráva na tej istej ceste. Hrad znamená kráľovský palác. Človek je niekým veľkým, stvoreným na Boží obraz a podobu, je capax Dei, čiže má schopnosť byť príbytkom pre Boha. To je Teréziino hlboké presvedčenie. Duša je “ako hrad, celý z jedného diamantu alebo veľmi priezračného krištáľu”. Ako veľký klenot, “ako nebo, kde je mnoho príbytkov”.  Hrad je súčasne pevnosť, postavená na skale vlastného tela. Tieto dva rozmery – krása (veľkosť, dôstojnosť) človeka ako aj duchovný zápas (boj, úsilie) sa preplietajú.  Sedem príbytkov je metafora stupňov dokonalosti, ktoré vedú do stredu osoby, kde možno nájsť Boha a seba samého. „Cibuľa má vrstvy,  zlobri majú vrstvy”, hovorí Shrek. Človek tiež má vrstvy, čiže isté psychicko-duchovné úrovne. Tieto príbytky netreba brať príliš schematicky: teraz som v tej , potom v inej. Duchovný život sa nevyvíja priamočiaro, nie je jednoduchým prechodom z jednej úrovne na druhú. V istom zmysle sú v nás prítomné všetky “vrstvy” človeka.  „K veciam duše treba pristupovať vždy naplno a veľkoryso, lebo duša je vždy schopná viac, než na to, čo si o nej môžeme myslieť” – radí svätá. Vojdime teda do hradu. Prvé prekvapenie – čo to vlastne znamená? Ako môžem vojsť do hradu, ak som ním sám? Terézia odpovedá: “Zdá sa, že hovorím hlúposti, lebo ak je hradom sama duša, potom tam iste netreba vstupovať, lebo každý už je vovnútri. Nie je nezmysel hovoriť niekomu, aby vstúpil do nejakého príbytku, keď už je vnútri? Mali by ste však vedieť, že je veľký rozdiel medzi prvým a druhým spôsobom, lebo veľa duší postáva len v jeho okolí, tam, kde sú hliadky  strážiace hrad bez toho, aby sa usilovali vojsť ďalej a ani im nezíde na um vojsť do vnútra a zistiť, čo sa skrýva v tom nádhernom sídle, alebo aké sú v ňom miestnosti. Ak ste v nejakej duchovnej knihe čítali, ako má duša vojsť do seba, tak práve o to tu ide”.  
Terézia používa silné slová voči tým, ktorí majú možnosť prebývať so samým Bohom, a napriek tomu  chcú zostať vonku. Pretože si zvykli prebývať stále s hadmi a zvieratami žijúcimi okolo hradu, stali sa im podobní a nedokážu sa už premôcť”. Alternatívou k spoločenstvu s Bohom je “zozvieratenie”. Ak sa nám zdá, že je to príliš silná káva, použijem citát z Brechta, ktorý vyzýva, aby sme zostali pred bránou hradu: “Nedajte sa zviesť, zomriete spolu so všetkými zvieratami a nič už potom nepríde”. Dnešný svet tak silne zdôrazňuje “pokrvnosť” so zvieratami, lebo zatratil pravdu o ľudskej podobnosti s Bohom. Odtiaľ je už iba krok k zaobchádzaniu s človekom ako so zvieraťom. Ako sa dostať do hradu?  „Bránou k tomuto hradu je modlitba a rozjímanie. Nie som viac pre rozjímavú než pre ústnu modlitbu, lebo pri každej modlitbe treba aj rozjímať”.  A teda nie psychológia, ani filozofia, sociológia, ani žiadna iná ľudská veda (pričom nepodceňujeme jej hodnoty), ale modlitba, osobný vzťah s Bohom vedie k objavu seba. 

Komnaty plné zápasov 


Prvé tri komnaty sú spojené s asketickým očisťovaním sa človeka, a teda bojom s hriechom. Strategickým postojom v tomto úsilí je “uprieť oči na Ježiša, naše dobro”, utiekať sa o príhovor k Márii, vedomie vlastnej slabosti a toho, že zlo a Zlý nespia. „Do tých prvých komnát a príbytkov sotva dochádza svetlo, pochádzajúce z paláca, v ktorom býva kráľ. Nie že by boli celkom tmavé a čierne ako vtedy, keď je duša v stave hriechu, ale že v nich vládne istý súmrak, ktorý – sama neviem, ako to vyjadriť – pochádza nie zo samej komnaty, ale z viny duše, ktorá v nej zostáva, čiže skôr z viny toho množstva hadov, zmijí a jedovatých zvierat, ktoré prenikli do duše a bránia jej uvidieť svetlo. Je to asi tak, ako keď niekto vstúpi do izby zaliatej svetlom a má oči také zalepené bahnom, že ich takmer ani nemôže otvoriť. Sála je osvetlená, ale on sa nekochá jeho jasom kvôli tomu, čo mu prekáža, alebo kvôli dravej zveri a hadom, ktoré ho tak zaslepujú, že mu nedovoľujú vidieť nič iné, iba ich”.  Obrazy hriechu sú veľmi výstižné. V časoch všeobecného negovania hriechu to veľmi potrebujeme. Mystici vidia nesmierne jasne mystérium zla, vidia jeho ďalekosiahle účinky. Dokonale vedia, aký úžasný je Boh a že smrteľným “plodom” je Jeho strata. Človekovi sa nemôže prihodiť nič horšie ako stratiť Boha. A práve preto “nikto neokráda človeka viac ako on sám seba” – všíma si Terézia. Dobýjanie hradu sa nezaobíde bez boja. Svätá rozlišuje tri frontové línie: vnútornú (vnútorný chaos, disharmónia v sebe), vonkajšie (závislosť od vecí, osôb, kam človek vložil svoj stred, zotročenie tým všetkým), transcendentná, čiže démoni (“vojna, ktorú démoni vypovedajú duši, je strašná)”. Terézia navrhuje, aby sme sa nesústreďovali najmä na protivníka, ale vložili svoje túžby v Bohu, pamätali, že s ním je všetko možné a nedali sa zastrašiť myšlienkami oslabujúcimi ducha.   „Vždy som mala veľké túžby” – hovorí Terézia. Pokora, čiže pravda o sebe, zostáva základom. Dôležité je tiež vyhnúť sa falošnej zbožnosti: „Nech nás Boh chráni pred bezmyšlienkovitými formami zbožnosti”. Jedným slovom, v hrade prebieha boj. Pokušenie duchovnosti bez boja („aby sme sa cítili príjemne”) vedie na scestie. „Sestry, objímte rukami kríž, ktorý dvíhal váš ženích a pochopte, že to má byť vaša hlavná práca” – rada neoceniteľná nielen pre karmelitánky. 
Tretia komnata symbolizuje tú životnú chvíľu, keď už sme po prvých duchovných zrážkach. Máme na konte isté víťazstvá, ale nutné je, aby sme sa oslobodili od narcistickej zahľadenosti do seba, od istej mladíckej suverénnosti či sebaistoty založenej na pýche. Biblickou postavou, ktorá vystihuje tento stav, bol bohatý mladík z evanjelia. Bol ochotný urobiť pre Ježiša všetko … okrem toho, o čo ho On prosil. Odišiel zarmútený. Terézia v tejto postave rozoznáva seba samu z obdobia pred posledným obrátením. “Sme rýchli, keď deklarujeme štedrosť, a potom sa ukazuje, že sme takí skúpi, že by bolo asi lepšie, keby sme radšej nič nedávali”. Aké je to pravdivé! Až to bolí. Ako ťažko prijímame to, že v istej chvíli chce Boh prevziať iniciatívu. Koniec zábavy, začína sa vážna práca. Kto na ňu nie je pripravený, odíde smutný ako onen evanjeliový mladík.  „Ty nás vyskúšaj, Pane, veď poznáš pravdu o každej z nás, aby sme aj my poznali seba samých”  – modlí sa na tomto mieste Terézia. Pri prechode od troch prvých komnát  (“asketických”) k nasledujúcim (“mystickým”) sa objavuje úvaha o tom, že život podľa Božej miery nespočíva v “bezúhonnosti”.  Boh od nás chce niečo, čo prekračuje naše myslenie o sebe, naše plány, predstavy (aj tie ušľachtilé). Jeho láska, jeho plán má v sebe niečo nepredvídateľné. Skúšky, ktoré zosiela Boh, vyvracajú pešiakov na šachovnici našich zámerov. Terézia sa na tomto mieste odvoláva na Jóba a jeho skúšky. Všetko je nakoniec nato, aby sme sa stali natoľko slobodní, aby “sme sa naplno odovzdali Tomu, ktorý je Plnosťou”. Naše ľudské úsilie je nutné, ale nedostatočné. Ide o to, aby sme dovolili Bohu, aby v nás pôsobil.

Kontemplatívne komnaty 


Štvrtá komnata a nasledujúce odrážajú hlboký kontemplatívny život. Pre väčšinu z nás ide o expedíciu do vesmíru. A predsa ten “vesmír” je tak blízko nás, je v nás. Štvrtá komnata je istým druhom čakárne do mystiky. Jej biblický obraz  sú robotníci z podobenstva, ktorí pracovali iba hodinu a dostali výplatu za celý deň. Tu už rozhodne dominuje Božia milosť. Stále tam ešte vystrája “domáci blázon”, čiže naša nepokojná predstavivosť. Tento opis pripisovaný Terézii síce v jej dielach nenájdeme, ale iné sú rovnako výstižné.  Čo nám radí, keď útočia hlúpe myšlienky? “Nevšímať si ich –  ako blázna – a nechať ich so svojím dorážaním”. V tejto komnate dochádza k prechodu od meditácie ku kontemplácii. Človek sa stáva čoraz pasívnejší. Duša dospieva k “sústredeniu a utíšeniu”. To už je Božie dielo v človeku – Jeho dar, a nie výsledok našich námah či meditatívnych techník. Ide o to, že „človek sa uzatvára do toho maličkého neba našej duše a zvyká si nepozerať a nezostávať v tom, čím sa zaoberajú vonkajšie zmysly” – píše Terézia. Rodí sa kontemplatik.  To je človek, ktorý sa zamilúva do Boha. Nastáva akoby rozšírenie srdca, človek sa prestane báť, chápe, že “chuť” Boha prekonáva všetky pozemské chute. To je skúsenosť novej slobody – duša je značne viac paňou seba samej”. Človek sa zakoreňuje vo viere, nádeji a láske. Vôbec to nie je niekto, kto “lieta v oblakoch”. Priam naopak, prejavuje sa akési prepojenie medzi modlitbou a skutkami – “Mária a Marta žijú spolu” – píše Terézia.  Pre nás, biednych, priemerných hriešnikov je najdôležitejšie to, že tá premena sa v podstate má odohrať v živote každého kresťana, niekoho, kto sa znova narodil v Kristovi. V piatej komnate sa objavuje symbol hodvábnika. Duša končí život larvy a premieňa sa na motýľa. Terézia porovnáva túto situáciu so skúsenosťou Mojžiša, ktorý rozoznal Boha v horiacom kríku. Kľúčom je slovo „zjednotenie”. Na tomto “mieste” človek zomiera pre svet, aby žil celkom pre Boha v zjednotení s Kristom.  Sprievodným úkazom tejto skúsenosti je radosť, zažívame Boha ako priateľa, ktorého sama prítomnosť nás napĺňa nevýslovnou radosťou. Môže sa nám zdať, že mystické zjednotenie s Bohom je pre bežných smrteľníkov neprístupné . Vôbec to nie je tak. Každý z nás sa z „veľkej a škaredej” larvy  môže stať motýľom, slobodným a úžasným. Podstatou, čo Terézia stále zdôrazňuje, je zjednotenie svojej vôle s Božou vôľou. “Buď tvoja vôľa” – vzatá vážne. Zjednocujúcou silou je láska. Pritom láska k blížnemu je vždy skúškou autentickosti lásky k Bohu. Ale zasa láska k blížnemu musí čerpať lásku z Boha. „Myslím si totiž, že kvôli skazenosti našej prirodzenosti nedokážeme  dokonale milovať blížneho, pokiaľ tá láska nekorení v Bohu”. Terézia bola vždy citlivá na autentickosť náboženského života. Vystríhala pred ilúziami. To je veľmi praktická stránka jej mystiky. “Láska k Bohu nespočíva vo väčšom vychutnávaní Boha, ale v tom, že sme oveľa rozhodnejší v úsilí vo všetkom sa mu páčiť”.  
Opis dvoch posledných komnát Terézii zaberá vyše polovice knihy. Objavuje sa tu motív svadby s Ježišom, ktorej predchádza “chodenie so sebou” a zásnuby. To sú už vrcholy mystiky.  Svätá karmelitánka sa tu so svojimi sestrami a s nami delí o svoje skúsenosti s Bohom, ktoré značne prekračujú bežnú cestu zbožnosti a viery. Na začiatku šiestej komnaty sa objavuje motív zranenia srdca, ohňa lásky, ktorá očisťuje. Bolesť sa tu spája s rozkošou. „To nie my prikladáme drevo, ale zdá sa, že keď je oheň rozpálený, náhle nás doňho vhodia, aby sme v ňom zhoreli”. Načo? „Lebo v týchto útrapách sa duša očisťuje a opracúva, čiže očisťuje sa ako zlato v peci, aby On mohol na ňu naložiť smalt svojich darov, a očisťuje sa tam to, čo by sa muselo uskutočniť v očistci”. Terézia sama prežívala stav mystickej extázy. Dnešnému čitateľovi sa to môže zdať ako niečo nereálne. Môžeme však obísť to, čo sa stalo na hore Tábor, alebo z listov sv. Pavla odstrániť jeho slová, že bol  uchvátený do tretieho neba?  Taká silná skúsenosť Boha vyvoláva premenu človeka, ktorý má od tej chvíle nové vedomie Božieho majestátu, nové sebapoznanie a tiež nový postoj voči každej pozemskej skutočnosti. Posledná, siedma komnata, je centrom hradu, “stredom” človeka.  Tam nastáva úplné zjednotenie duše s Bohom. Ide nakoniec o svätosť, o predchuť neba. Terézia silne prežíva Boha v dvoch aspektoch – ako Krista (pravý Boh a pravý človek) aj v trojičnom rozmere (Boh je trojicou osôb). Kniha obsahuje veľa symbolov, ktoré vyjadrujú plnosť láskyplného zjednotenia. Ale Terézia, tak ako vždy, hľadá konkrétne závery. Opakuje sestrám aj nám: “Uprite oči na Ukrižovaného a všetko dokážete zniesť”. Svätá karmelitánka zdôrazňuje, že Božie dary nedostávame preto, aby sme sa dobre cítili, ale pre naše posilnenie, aby sme dokázali “nasledovať Ježiša v duchu jeho úplnej poddanosti Otcovej vôli v bolestných skúškach”.  „To je cieľ modlitby, dcéry moje, tomu slúži duchovné manželstvo, aby sa z neho rodili diela, diela!”. Modlitba vedie k tomu, že človek získava “Božie sily”, vďaka ktorým je jeho život plodný, plný. Cieľom kresťanskej mystiky nikdy nie je sloboda chápaná ako útek od života, zápasov, skutkov, utrpenia, prízemných prác. Naopak, cieľom mystiky je sloboda, ktorá spočíva v nesení svojho kríža s Ježišom, zjednotenie s Ukrižovaným.  

Ako to uplatniť v našom živote?

Krátko, konkrétne: 1) Nikdy nepovažuj seba (ani iných) za chrobáka hnojového, ale považuj sa za húsenicu, ktorá sa má premeniť na motýľa. 2) Si palácom kráľa – si schopný byť kráľovským príbytkom. 3) Si hradom, musíš ho dobýjať “s nezlomným rozhodnutím”. 4) Pozorná modlitba je bránou poznania seba samého. 5) Neber hriech na ľahkú váhu, lebo sám seba okrádaš o veľkosť, bojuj s ním na život a na smrť. 6) Nespoliehaj sa iba na svoje sily, ale na Božiu milosť. 7) Maj veľké duchovné túžby. 8) Poddaj sa Bohu, dovoľ mu robiť jeho skutky v tebe. 9) Nemysli si, že mystika je niečo nedosiahnuteľné, každý pokrstený je potenciálny mystik.

zdroj: Nedeľný hosť (Gość Niedzielny,  ks. Tomasz Jaklewicz) 

(c) 2012 - 2018 DH & Bosí Karmelitáni 
admin@bosikarmelitani.sk
ochrana osobných údajov